Foto: CreativeCommons/Anry

Rusko-ukrajinská kríza ako obraz slovenskej spoločnosti

Krízové situácie zväčša odhalia viac ako pokojná idylka. Platí to nielen o vzťahoch, firmách, ale aj o kultúrnych a hodnotových „fundamentoch“ spoločnosti. Agresia putinovského Ruska voči Ukrajine, anexia Krymu a ďalšie ...

Foto: Archív J.Mesík

List Nanukovi 1/2014

Milý Nanuk, sme spolu skoro každý deň a v tejto každodennosti som si ani nevšimol, že od môjho predchádzajúceho listu uplynul skoro rok. Je to také typické pre náš druh: pre prítomnosť zabúdame myslieť na budúcnosť!...

Foto: CreativeCommons/Kancelratia Prezesa Rady Ministrow

Pán prezident a pani premiérka

Donald Tusk a Ewa Kopacz boli donedávna blízki politickí partneri – Tusk v pozícii poľského premiéra a Kopacz ako hovorkyňa dolnej komory parlamentu. Po tom, ako bol Tusk zvolený na post predsedu Európskej rady, ho Ewa K...

Foto: CreativeCommons/ Efendi

Keď kráľ vyhrá Turecko

Minuloročné Gezi protesty a následný korupčný škandál len jemne zachveli tureckou politickou scénou a v konečnom dôsledku neposunuli do nových rúk ani politickú moc, a už vôbec nie smerovanie tejto 75-miliónovej krajiny....

Foto: CreativeCommons/ Michal Sänger

Revoluce v českých médiích

Před více než rokem přinesl v Česku žijící americký novinář Eric Best, s odkazem na slavný román Maria Puza Kmotr, zajímavou typologii „rodin“ ovládajících Českou republiku. Napočítal ji pět – Petra Kellnera (PPF), Marka...

Najčítanejšie články

object(WP_Post)#132 (24) {
  ["ID"]=>
  int(933)
  ["post_author"]=>
  string(2) "54"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2014-10-12 07:49:35"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2014-10-12 07:49:35"
  ["post_content"]=>
  string(12989) "Šestnásť mesiacov volieb

Volebný rok a pol, ktorý je v krajine v plnom prúde, priniesol dôležité výsledky v súvislosti s možnými predpoveďami, kam sa bude Turecko v budúcich rokoch uberať. Okrem regionálnych volieb sa nedávno uskutočnili aj prezidentské. K volebným urnám pôjdu Turci zrejme čoskoro aj v súvislosti s referendom o zmene ústavy a v prvej polovici budúceho roka ich čakajú aj všeobecné parlamentné voľby.

Napriek celoštátnym protestom, ktoré v krajine vzbĺkli v lete minulého roka, alebo obrovskému korupčnému škandálu – ktorý len zľahka transformoval Erdoğanovu vládu a k reálnym výmenám došlo len na stoličkách vyšetrovateľov a sudcov, ktorí mali celú kauzu objasniť –,  k významnému prelomu v smerovaní krajiny nedošlo. Doterajší premiér Recep Tayyip Erdoğan bol dokonca začiatkom augusta v prvých priamych prezidentských voľbách zvolený aj za hlavu štátu, a to už v prvom kole. Prekvapenie sa teda nekonalo. Tak ako v marcových regionálnych voľbách – keď AKP (Adalet ve Kalkınma Partisi – Strana práva a rozvoja) bez väčších problémov ustála krízu –, úspech vládnej AKP nebol ani taký prelomový, aká veľká bola jeho prezentácia pred tvárou verejnosti v konečnom dôsledku. Prieskumy verejnej mienky naznačovali možnosť víťazstva už v prvom kole a Erdoğan dosiahol svoje víťazstvo so ziskom 52 percent hlasov. Pred voľbami sa významne analyzovala mohutnosť kampane vtedajšieho premiéra, keď podľa opozície vládna AKP skúpila tesne pred dňom volieb všetky voľné reklamné plochy a bilbordy. Premiéra a vládu kritizovala za to, že každú oficiálnu návštevu a prezentáciu zmenili Erdoğanovci na predvolebný míting.

Funkcia prezidenta v Turecku je podobne ako na Slovensku skôr reprezentatívna. Tureckí vládni predstavitelia však posledné mesiace pracovali na príprave novej, dlho očakávanej ústavy. Čakalo sa už len na nového prezidenta, ktorý sa teraz – ak ústava prejde celoštátnym referendom – stane vedúcou osobnosťou nového štátneho zriadenia, prezidentskej republiky, vystavanej na príklade Spojených štátov. Erdoğan sa o zmenu ústavy pokúšal aj v minulosti, no neuspel. Dnes je situácia iná a jeho popularita dosahuje nové maximá.

Erdoğanova popularita

Erdoğan vystaval svoj politický imidž na populistickom základe, kde on – a len on – je skutočným reprezentantom ľudí a ostatných politických oponentov označuje za nepriateľov štátu. Z jeho verejných prejavov jasne cítiť presvedčenie, že Turkov pokladá za jeden národ, ktorý má jednu spoločnú vôľu, a keďže národ si zvolil lídra, ten velí všetkým bez rozdielu.

Aj napriek vyhláseniam o jednotnej krajine a národe je Erdoğan medzi Turkami asi rovnako nenávidený ako milovaný a analytici stále častejšie skloňujú slová polarizácia spoločnosti. Väčšina obyvateľstva, ktorá ho podporuje, pochádza z menších miest alebo z okrajových častí tých najväčších. Priemerný volič AKP má sklon k islamskému vierovyznaniu a ukončené základné alebo stredoškolské vzdelanie. (The MetroPOLL Strategic and Social Research Center 2014, Cumhurbaşkanlığı Seçimi) Samozrejme, nie je to pravidlo. Asi tretina obyvateľstva (podľa TEPAV – Economic Policy Research Foundation of Turkey stále sympatizuje skôr s nastavením republiky v zmysle sekularizmu a kemalizmu, na ktorých vystaval Turecko jej prvý prezident Mustafa Kemal Atatürk. V prezidentských voľbách však títo voliči na výber nedostali. Okrem Erdoğana sa v boji o prezidentskú stoličku uchádzali už len moslimský klerik a dlhoročný generálny sekretár Organizácie pre islamskú spoluprácu Ekmeleddin İhsanoğlu a predstaviteľ kurdskej menšiny v Turecku a predseda štvrtej najväčšej parlamentnej strany HDP Selahattin Demirtaş. Zdá sa, že práve preto bola zaznamenaná – na turecké pomery – pomerne nízka, 73-percentná účasť (keďže voľby sú v krajine stále povinné, hoci neúčasť sa netrestá, podobne ako v Grécku alebo Belgicku). Erdoğan nakoniec presvedčil 21 z 54,7 miliónov oprávnených voličov.

Popularita tureckého prezidenta v zahraničí je tiež vnímaná zmiešane. Zaujímavý je prehľad výsledkov prezidentských volieb zahraničných Turkov. Napríklad tí v Nemecku, Rakúsku či Belgicku v takmer 70 percentách volili Erdoğana. V krajinách ako Spojené štáty, Španielsko, Nový Zéland alebo Česká republika dalo svoj hlas Erdoğanovi len necelých 20 percent voličov (ortakhaber.com 2014, Ülke ülke adayların aldığı oy sayıları).

Európa a západné krajiny sa stavajú k jeho výhre pomerne pozitívne. Americký prezident Barack Obama bol medzi prvými, ktorý anglicky nehovoriacemu Erdoğanovi osobne telefonoval. Na „prehĺbenie spolupráce“ sa podľa listu adresovanému novému tureckému prezidentovi tešili aj predstavitelia EÚ Van Rompuy a Barroso.

Pre východné, najmä arabské krajiny je Turecko stále hviezdou regiónu, ktorá spojila silné ekonomické zázemie s islamským cítením. Istanbul i prímorské letoviská sú plné arabských turistov. Ich počet (napríklad Iračanov alebo Iráncov) vzrástol v porovnaní s minulou sezónou o 46 percent (TÜRSAB 2014 Türkiye Turizm Sezonu Raporu). Najviac sa ich sústreďuje v obchodných centrách. Tie luxusnejšie začínajú najímať pracovníkov, ktorí hovoria arabsky, pretože ide o dôležitú klientelu. To, že sa Istanbul pomaly transformuje na Dubaj, vidieť najmä v nadrozmerných a pompéznych stavbách, ktoré posledné roky vyrastali po celej „perle na Bospore“. Podľa Turkstatu celkový obchod medzi Tureckom a arabskými krajinami predstavoval v roku 2012 vyše 55 miliárd dolárov (na porovnanie: obchod so Spojenými štátmi dosiahol v tom čase necelých 18 miliárd dolárov), a toto číslo každoročne stúpa.

Materiálny progres, sociálna stagnácia

Istanbul, 20-miliónové megamesto, je azda najlepším príkladom toho, ako sa krajina počas vlády Erdoğana mení. Výstavba po celom meste je ohromujúca – stavajú sa prevažne nadrozmerné bytové domy, presklenné kancelárie a v krajine toľko diskutované obchodné a nákupné centrá. Mesto je na jednej strane plné turistov, no tí sa združujú najmä v okolí historických pamiatok a v dave domácich sa na frekventovaných uliciach strácajú. V Istanbule si Turci mnoho kultúry neužijú – večerné dopravné zápchy spôsobujú, že mnohí strávia na ceste do a z práce bežne aj tri hodiny denne. Podľa správy TomTom (TomTom Traffic Index Report 2013) je Istanbul po Moskve druhým mestom na svete s najhoršou dopravnou situáciou.

Nový turecký prezident sa netají tým, že megaprojekty, ktoré si zobral pod svoj patronát, sa sústreďujú v západnej časti krajiny, najmä v okolí Istanbulu. Ako bývalý primátor mesta je k tomuto centru tureckej kultúry a obchodu Erdoğan stále veľmi sentimentálny. Medzi inými sa v súčasnosti najviac spomína výstavba tretieho mosta cez Bospor a tretieho letiska v severnej časti Istanbulu, budúceho najväčšieho letiska v Európe za 30 miliónov dolárov, ktoré bude s najväčšou pravdepodobnosťou – podľa príkladu newyorského JFK – používať skratku RTE (Recep Tayyip Erdoğan). Projekt obrovského kanálu, ktorý by v poslednej fáze odklonil plavbu lodí z Bosporu a z krehkého mesta Istanbulu – kde v najbližšom desaťročí seizmológovia očakávajú významné zemské otrasy – by vytvoril ostrov, je už v posledných prípravných fázach a čaká sa na začiatok výstavby.

Napriek všetkým megaprojektom je Turecko zo všetkých krajín OECD na chvoste v ratingu spokojnosti v živote (horšie výsledky zaznamenali len Gréci, Slováci s ratingom 4.0 boli od Turkov vzdialení o šesť miest). Navzdory akejsi negatívnej nálade alebo faktu, že len necelých 30 percent obyvateľov v Turecku dokončí strednú školu, hospodárstvo krajiny narastá. Podľa analýz je hospodársky rozvoj od nástupu vlády AKP najlepší v dejinách. Ekonomika Turecka vzrástla v roku 2013 o 4 percentá (OECD 2013, Statistical Profile of Turkey). (Na porovnanie: slovenské hospodárstvo podľa Štatistického úradu SR za celý rok 2013 evidovalo reálny rast na úrovni 0,9 percenta.) No celkový rast aj v tomto roku najviac poznačil rast domácej spotreby, čo je trend, ktorý sa v boji proti narastajúcemu deficitu ekonomiky – ten koncom minulého roka dosiahol 65 miliárd dolárov – zatiaľ nepodarilo ustrážiť (TURKSTAT 2013., Main Statistics). Turecko je až z troch štvrtín závislé od dovozu energií pre domácu spotrebu. A práve ten tvorí väčšinu tureckého deficitu. Odpoveďou vlády je snaha diverzifikovať svoje energetické zdroje, najmä výraznými investíciami do elektriny z vodných elektrární a jadrovej energie – v súčasnosti sú vo výstavbe až tri nové jadrové elektrárne. 

Očakávania

Ekonomický nárast, no istý druh kultúrneho úpadku sú významné charakteristiky súčasného stavu krajiny. Po tom, ako sa Erdoğan stal prezidentom, sa otvárajú otázky o budúcom smerovaní politickej scény, ako aj samotnej krajiny.

Intenzívne sa v krajine diskutovalo najmä o rozkole medzi doterajším prezidentom Abdullahom Gülom, ktorý sa ako spolustraník nového prezidenta podľa očakávaní mal stať novým premiérom. Gül je vnímaný ako stranícky oponent Erdoğana. Doterajší prezident bol tiež jedným z tých, ktorí aj napriek zákazu sociálnej siete Twitter v krajine v marci tohto roka v „tweetovaní“ naďalej pokračovali. Pri svojom rozlúčkovom ceremoniáli sa Gül dokonca vyjadril, že odchádza „s ťažkým srdcom“. Do funkcie nového tureckého premiéra vybral samotný Erdoğan doterajšieho ministra zahraničných vecí Ahmeta Davutoğlua. Tento akademik a profesor medzinárodných vzťahov je uznávaným diplomatom, známy najmä svojou zahraničnopolitickou taktikou „žiadne problémy so susedmi“ (čo hlavne v prípade Iraku a Sýrie už dávno neplatí). Obsadenie svojho kabinetu predstavil verejnosti 24 hodín po prebratí úradu. A tak, ako sa očakávalo, ostal verný Erdoğanovmu základu a ľuďom. Po veľkých zmenách, ktorými posledný Erdoğanov kabinet po decembrovom korupčnom škandále prešiel, pribudli na Davutoğluov list len štyri nové mená. Stoličku ministerstva zahraničných vecí prebral doterajší minister pre európske záležitosti Mevlüt Çavuşoğlu a jeho post obsadil doterajší predseda parlamentnej komisie pre zahraničné vzťahy Volkan Bozkır. Pribudli dvaja noví podpredsedovia vlády a minister cla a obchodu. Všetci štyria sú vysokými predstaviteľmi na súpiske vládnej AKP. Začiatkom septembra parlament zloženie novej vlády jednoznačne odobril.

Opozičné strany označili presun moci na Davutoğlua za komédiu a nového premiéra za Erdoğanovu bábku. Nový prezident už avizoval, že plánuje do politiky aktívne zasahovať, a dokonca pravidelne viesť stretnutia kabinetu. Už dnes je teda jasné, že len s reprezentatívnou funkciou Erdoğan spokojný nebude.

Najväčšie očakávania sa dnes teda sústreďujú na novú ústavu. Je takmer isté, že nový prezident si nielen udrží svoje postavenie z čias premiérovania, ale s najväčšou pravdepodobnosťou pritiahne opraty ešte silnejšie. Víťazstvo v prvom kole mu vložilo do rúk moc od väčšiny a dalo mandát pri legizimizácii ďalších krokov. „Nová ústava znamená novú tureckú budúcnosť,“ povedal Erdoğan ešte pred voľbami. Tesne po nich zahltili mestá bilbordy s nápisom „Hep birlikte Yeni Türkiye“ (Spoločne za novým Tureckom).

Polovica populácie, ktorá súčasnú vládu a najvyšších predstaviteľov podporuje, je spokojná. Tá druhá, sklamaná a postupne zatrpknutejšia z neúspechu Gezi protestov – najväčšej šance zastaviť takmer kultovú vládu jednej osobnosti –, je omnoho tichšia a  rezignovala. Rezignáciou tejto časti spoločnosti sa však zdá, že cestu k „novému Turecku“ akceptovali. To, či krajinu vedie tá správna väčšina, vidieť na rozvoji hospodárstva a „rozvoji“ kultúry už dvanásť rokov. „Nové Turecko“ tak môže znamenať aj ďalšiu, silnejšiu islamizáciu, viac financií pre náboženstvo, viac nákupných centier, obrovských developerských projektov a betónu, ktorému sa v krajine v posledných rokoch mimoriadne darí."
  ["post_title"]=>
  string(26) "Keď kráľ vyhrá Turecko"
  ["post_excerpt"]=>
  string(675) "Minuloročné Gezi protesty a následný korupčný škandál len jemne zachveli tureckou politickou scénou a v konečnom dôsledku neposunuli do nových rúk ani politickú moc, a už vôbec nie smerovanie tejto 75-miliónovej krajiny. Sentiment blízkej zmeny, ktorý ešte istý čas odporcovia 12-ročnej vlády – dnes už prezidenta – Recepa Tayyipa Erdoğana vtedy cítili, vyhasol v momente, keď po dlho očakávaných lokálnych voľbách vládna AKP potvrdila svoju prevahu. Erdoğan navyše prevalcoval svojich súperov aj v prezidentských voľbách a väčšina Turkov rozhodla, že cesta pod jeho vedením je tá správna. Ale môže sa väčšina mýliť?"
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(22) "ked-kral-vyhra-turecko"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2014-10-20 10:49:47"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2014-10-20 10:49:47"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(35) "http://zahranicnapolitika.sk/?p=933"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}
Foto: CreativeCommons/ Efendi

Keď kráľ vyhrá Turecko

Minuloročné Gezi protesty a následný korupčný škandál len jemne zachveli tureckou politickou scénou a v konečnom dôsledku neposunuli do nových rúk ani politickú moc, a už vôbec nie smerovanie tejto 75-mil...

object(WP_Post)#131 (24) {
  ["ID"]=>
  int(955)
  ["post_author"]=>
  string(2) "11"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2014-10-14 10:44:32"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2014-10-14 10:44:32"
  ["post_content"]=>
  string(6612) "O zvolení Tuska sa v mnohých krajinách strednej a východnej Európy hovorilo ako o úspechu celého regiónu. Tusk sa stal prvým lídrom z novej členskej krajiny, ktorý získal v EÚ takú vysokú pozíciu. Aj v samotnom Poľsku bola jeho voľba oslavovaná – politikmi i komentátormi.. Médiá neustále zdôrazňovali, že Poľsko si po desiatich rokoch od vstupu do EÚ vytvorilo silnú pozíciu a už nie je len „chudobným členom rodiny”, ale rovnocenným partnerom pre „staré demokracie”.

Dobrá nálada z politických kruhov sa preniesla aj na spoločnosť a podľa prieskumu verejnej mienky CBOS sa na konci septembra percento Poliakov a Poliek spokojných so situáciou v krajine zvýšilo o 12 % (z 21 na 33). Negatívne hodnotenie, naopak, kleslo zo 62 na 49 %. Polepšila si aj strana Donalda Tuska, Občianska Platforma (Platforma Obywatelska, PO), a podľa CBOS sa jej podpora zvýšila o rekordných 12 %. Ak by sa voľby konali hneď po zvolení Tuska do novej funkcie v EÚ, PO mohla počítať s 38 % voličských hlasov a jej rival Právo a Spravodlivosť (PiS) (spolu s dvoma menšími stredopravými stranami) iba s 33 %. PO má dokonca v súčasnosti najvyššiu podporu od februára 2012 a v správach sa už hovorí o takzvanom „Tuskovom efekte”.

Oslavovaný úspech a presun premiéra z Varšavy do Bruselu však priniesol so sebou aj turbulencie. Najvážnejšou otázkou, samozrejme, bolo, kto Tuska vo vláde nahradí. Zostavovanie novej vlády uprostred ukrajinskej krízy a rok pred parlamentnými voľbami nebolo pre krajinu až takou dobrou správou. Jedno z mien, ktoré sa objavili hneď po Tuskovom zvolení, bola Ewa Kopacz, hovorkyňa dolnej snemovne parlamentu a kolegyňa Donalda Tuska. Rokovania o obsadení postu v strane PO a konzultácie s prezidentom Bronislawom Komorowskim prebehli hladko a už 1. októbra parlament vyjadril vláde Ewy Kopacz dôveru.

Prvé slová, prvé zakopnutia

Ženy na vysokých postoch v EÚ už nepredstavujú ojedinelý zjav; napriek tomu však každá podobná nominácia strhne na seba pozornosť médií. Už ako nominantka na premiérsky post musela Ewa Kopacz čeliť mnohým zlomyseľným komentárom o svojej „preemotivovanej” povahe a ďalším klišé, ktoré sa spájajú so ženami. Nanešťastie, aj sama Kopacz sa rozhodla vytiahnuť „ženskú kartu” a už počas prvého tlačového brífingu, na ktorom prezentovala nových ministrov, sa nevyhla stereotypizácii žien.

Keď sa jej novinári opýtali na jej stanovisko k poľskej stratégii voči ukrajinskej kríze, Kopacz odpovedala, že ako žena si myslí, že aj samotné Poľsko by sa malo správať viac ako žena –„ktorá keď vidí muža, ako ju ohrozuje nožom, mala by ísť domov, zamknúť dvere a chrániť svoje deti”. Okamžite sa objavilo nespočetné množstvo interpretácií tohto výroku, najčastejšie sa všetci zhodli, že Poľsko bude podľa Kopacz menej aktívne v rámci východnej politiky EÚ. Ewa Kopacz tak jedným zo svojich prvých vyjadrení zmeškala šancu, keď sa mohla prezentovať jednoducho ako nová premiérka krajiny, nie ako žena v pozícii premiéra. Jej obhajcovia na jej obranu tvrdia, že Kopacz síce má za sebou dlhú politickú kariéru, no nie až toľko skúseností s médiami a zaslúži si druhú šancu. A zdá sa, že nová premiérka sa poučila rýchlo. Jej prvý prejav v parlamente už bol jasný a pragmatický a aj samotnému Tuskovi odkázala, že „je to ona, kto je na čele vlády a preberá za ňu zodpovednosť” po tom, ako ju niektorí kritici označovali za Tuskovu bábku.

Okrem Kopacz získalo post v novej vláde aj ďalších päť žien, čo je v Poľsku doteraz najvyššie číslo a presahuje dokonca aj európsky priemer (v Poľsku je to 32 %, priemer v EÚ je 27 %). Tri ministerky sú známe už z Tuskovej vlády (Joanna Kluzik-Rostkowska, ministerka školstva, Lena Kolarska-Bobińska, ministerka pre vyššie vzdelanie a vedu, Malgorzata Omilanowska, ministerka kultúry), Maria Wasiak prevezme ministerstvo infraštruktúry a Teresa Piotrowska ministerstvo vnútra, pričom Piotrowska je prvou ženou v Poľsku, ktorá povedie „silový rezort”. Nominácie Wasiak a Piotrowskej okamžite vyvolali ďalšie negatívne reakcie od opozície, že sú podľa nej blízke kolegyne Kopacz a chýba im odbornosť. Obe ministerky budú mať rok na to, aby potvrdili svoje kompetencie, a zároveň prispeli k tomu, aby boli ministerky vo vláde hodnotené na základe svojich úspechov a zlyhaní, nie pohlavia.

Ewu Kopacz čaká doma neľahká úloha – Donald Tusk bol charizmatickým lídrom, skúseným politikom a dokázal riešiť spory nielen s parlamentnou opozíciou, ale aj personálne problémy v rámci PO. Po jeho odchode sa vnútrostranícke konflikty zrejme vyostria. Premiérku Kopacz tak čaká dvojitá úloha: riešiť vnútrostranícke konflikty a súbežne sa pokúsiť vyhrať o rok aj parlamentné voľby. Okrem toho už stihla predstaviť aj ďalšie ciele, ktoré chce do volieb splniť: získať späť dôveru občanov, ktorí sú z politiky a politikov sklamaní, zvýšiť rozpočet na obranu a modernizovať armádu, splniť kritériá na členstvo v eurozóne (i keď bez dátumu), pomôcť rôznym segmentom priemyslu a obchodu, ktoré trpia v dôsledku ruského embarga, investovať do vyššieho vzdelávania a mnoho ďalších sociálnych a ekonomických problémov. Zoznam úloh je dlhý a ambiciózny a na jeho splnenie má iba rok. 

Čo čaká Poľsko 

Ewa Kopacz je od samého začiatku svojho pôsobenia v premiérskom poste kritizovaná, či už ako žena (a teda „emocionálne nestabilná“) alebo lojálna politická partnerka Tuska (a teda príliš závislá od jeho osoby). V premiérskom kresle bude taktiež iba rok – a bude mať iba rok na to, aby sa potvrdila ako silná a nezávislá líderka. Ak sa jej to podarí, budúcoročné parlamentné voľby môže vyhrať.

Opozícia novú premiérku kritikou nešetrí, ale Poliaci jej chcú dať šancu. Podľa prieskumu verejnej mienky, ktorý zverejnil denník Rzeczpospolita, má jedna tretina Poliakov (31 %) o Ewe Kopacz ako novej premiérke pozitívnu mienku a približne 37 % je voči nej kritických (čo je stále oveľa menej než v prípade Donalda Tuska – 55 % Poliakov ho vnímalo negatívne). Zvyšných 32 % Poliakov zatiaľ nevie, ako Ewu Kopacz hodnotiť, a práve toto percento môže v blízkej budúcnosti rozhodnúť o jej dôveryhodnosti a znovuzvolení."
  ["post_title"]=>
  string(33) "Pán prezident a pani premiérka "
  ["post_excerpt"]=>
  string(431) "Donald Tusk a Ewa Kopacz boli donedávna blízki politickí partneri – Tusk v pozícii poľského premiéra a Kopacz ako hovorkyňa dolnej komory parlamentu. Po tom, ako bol Tusk zvolený na post predsedu Európskej rady, ho Ewa Kopacz nahradila na čele vlády a oboch čaká veľká politická skúška. Kým Tusk sa môže spoliehať na istú mieru zhovievavosti, Kopacz je pod ostrou kritikou od prvého dňa v novom úrade. "
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(30) "pan-prezident-a-pani-premierka"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2014-10-14 10:49:02"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2014-10-14 10:49:02"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(35) "http://zahranicnapolitika.sk/?p=955"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}
Foto: CreativeCommons/Kancelratia Prezesa Rady Ministrow

Pán prezident a pani premiérka

Donald Tusk a Ewa Kopacz boli donedávna blízki politickí partneri – Tusk v pozícii poľského premiéra a Kopacz ako hovorkyňa dolnej komory parlamentu. Po tom, ako bol Tusk zvolený na post predsedu Európskej ra...

object(WP_Post)#132 (24) {
  ["ID"]=>
  int(976)
  ["post_author"]=>
  string(2) "29"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2014-10-20 12:10:38"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2014-10-20 12:10:38"
  ["post_content"]=>
  string(11496) "Čo na to verejnosť?

Diskusia o tom, aký postoj zaujať voči Rusku, ale aj samotná interpretácia diania v Ukrajine sa odohrávajú najmä v rovine politického diskurzu. Ak si odmyslíme anonymné nenávistné komentáre na internete, o názoroch verejnosti  vieme veľmi málo. Ešte v júni 2014 sa realizoval reprezentatívny výskum Inštitútu pre verejné otázky v spolupráci s denníkom SME.  Jeho výsledky – možno na prekvapenie mnohých – ukázali, že slovenská verejnosť hovorí jasným hlasom, čo sa týka práva Ukrajincov rozhodovať o osude svojej krajiny (výrazná väčšina – až 83 % respondentov – súhlasila s názorom, že „svoju budúcnosť by si mali demokraticky zvoliť Ukrajinci sami a Rusko by do toho nemalo zasahovať“, opačný názor vyslovilo iba 8 %).

Táto jednoznačnosť sa však oslabila, keď sme otázku položili inak, v duchu cynického „reálpolitického“ postoja: „Ukrajina je súčasťou ruskej sféry vplyvu a Rusko má právo tam zasahovať,“ – odmietavú odpoveď uviedla dvojtretinová väčšina respondentov (64 %), ale až 19 % súhlasilo a 18 % nevedelo odpovedať. V súvislosti s touto krízou je dôležité aj to, ako verejnosť vníma naše členstvo v Aliancii. Podľa daného výskumu je 58 % ľudí presvedčených, že členstvo v NATO je pre našu krajinu zárukou bezpečnosti. Avšak približne štvrtina ľudí to tak nevidí.[1] Zhruba rovnaký je aj podiel tých, ktorí hovoria: „Keby Rusko zaútočilo na ktorúkoľvek z členských krajín NATO, je povinnosťou Slovenska podieľať sa spolu s inými členskými krajinami na jej obrane.“ Na druhej strane je však evidentná zdržanlivosť občanov k posilneniu vojenskej prítomnosti NATO na našom území kvôli rusko-ukrajinskej kríze. V názoroch verejnosti sa teda prejavuje jasné odmietnutie zasahovania Ruska do záležitostí Ukrajiny, ale aj známy odstup nezanedbateľnej časti verejnosti od našich záväzkov vyplývajúcich z členstva v Aliancii, inými slovami pretrváva skôr mentalita „konzumentov bezpečnosti“ ako prihlásenie sa k spoluzodpovednosti za jej garantovanie.

„Neukotvenosť“ názorov bežných ľudí a „nezorientovanosť“ v takýchto zložitých medzinárodných otázkach je celkom pochopiteľná. Zahraničná politika a medzinárodné vzťahy sú na okraji záujmu, dominujú každodenné problémy bežného života. Podobnú situáciu ukázal prieskum CVVM aj v susednej Českej republike. Pre veľkú časť verejnosti je dianie na Ukrajine „neprehľadné“, iba menšia časť verejnosti (približne 40 % ) má vytvorený jasný názor na to, čo sa tam vlastne deje. Takýto stav na Slovensku potvrdil aj aktuálny prieskum agentúry Focus pre Hospodárske noviny zo septembra 2014 (HN, 10. – 12.10. 2014). Podľa neho viac ako polovica obyvateľov Slovenska nemá na dianie na Ukrajine názor; takmer polovica opýtaných považuje podporu sankcií proti Rusku za nesprávnu, 30 % za správnu. „Slováci by boli radšej, keby ich problémom zostalo to, či budú mať plnú chladničku, či budú otvorené potraviny a či tam budú mať nejaké výhodné akcie,“ komentuje výsledky Ivan Dianiška z Focusu.

Čo hovoria politici? 

Rusko-ukrajinská kríza odkryla celý „vejár“ názorov politikov. Jeho krajné póly personalizujú predseda Výboru NR SR pre európske záležitosti Ľuboš Blaha (Smer-SD) a predseda Zahraničného výboru František Šebej (Most-Híd). Podľa Blahu „sme k sankciám skeptickí, lebo pochybujeme, že by viedli k želanému cieľu zmeniť postoj Ruska k Ukrajine, a na druhej strane nám sankcie ubližujú.“ Dodáva však, že „rešpektujeme spoločný postup členov EÚ“. Na opačnom názorovom póle stojí poslanec Šebej, ktorý tvrdí, že „sme za sankcie, pretože je to jediný spôsob, ako odpovedať na porušovanie medzinárodného práva zo strany ruskej federácie v prípade zasahovania na Ukrajine.“[3] Občan, vyber si.

Dôležitým aktérom v otázke rusko-ukrajinskej krízy je, pochopiteľne, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, ktoré v minulých mesiacoch vyvíjalo zvýšenú aktivitu aj na poli bilaterálnych vzťahov s Ukrajinou. Minister Miroslav Lajčák opakovane zmierlivo zdôrazňuje, že „je v našom záujme, aby krajina na východ od nás bola silná, demokratická a prosperujúca. Sme pripravení ponúknuť pomoc a podeliť sa o naše skúsenosti z transformácie a reformných procesov. Musí na to však byť ochota aj z druhej strany; reformy nemôžu byť nanútené zvonka, impulz na ne musí prísť od samotných ukrajinských politikov“.[2]

A čo hovorí premiér? Kam mieri a na čo apeluje jeho rétorika vo vzťahu k domácemu publiku? Aké komunikačné rámce používa? Jeho vyjadrenia sú zaujímavé aj preto, lebo pre značnú časť populácie je najdôveryhodnejším politikom a dôležitým komunikátorom. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že premiér vo svojich vyhláseniach stavia najmä na tom, že slovenská verejnosť má tradične relatívne väčšiu afinitu voči Rusku, necíti tú historicky podmienenú ostražitosť Poliakov, ani skeptický odstup Čechov. A je jedno, či je to panslavistická vzájomnosť, nedostatok obáv, väčšia zhovievavosť voči obdobiu, keď sme boli so Sovietskym zväzom spojení na večné časy alebo sympatie k rusofilským politikom (ako napr. Ján Čarnogurský), tento sentiment na úrovni verejnosti tu jednoducho je.

Hlbší pohľad pod povrch premiérových vyhlásení však ukazuje, že ide skôr o komunikačné rámce smerujúce k iným rozšíreným vzorcom uvažovania, ktoré sú neraz zdrojom voličskej podpory práve pre vládnucu stranu a jej predsedu. „Je pomerne veľká pravdepodobnosť, že pre pokračujúce spory dôjde začiatkom budúceho roka k výpadku dodávok plynu z Ruska cez Ukrajinu do Európy,“ vyhlásil premiér začiatkom septembra v televízii TA3. Implicitné dokončenie tejto vety pre voličov znie – ale nebojte sa, ochránim(-e) vás. V duchu „Chránime vás pred strachom a neistotou, ktoré vo vás vyvoláme“ Smer úspešne agitoval pred voľbami 2010.

Druhý apel znie – kde sa veľkí bijú, malí nemajú čo hľadať: „Všetci dobre vieme, čo sa na Ukrajine deje, o aký súboj ide... Je to spor Ruska a Spojených štátov o vplyve na Ukrajine.“ Opäť nejde len o zahmlievanie podstaty sporu, ale aj apel na rozšírený pocit (i historickú skúsenosť). Slovensko ako malá krajina, ktorá sa nemá nechať zatiahnuť do sporov „veľkých“ – ostať mimo konfliktov a chrániť si svoju „ostrovnosť“ a svoje – predovšetkým –  materiálne istoty. Určite to nie sú vyjadrenia hodnotovo založenej zahraničnej politiky.

Na tretí podtext premiérových vyjadrení už poukázali viacerí – posilňovanie rozšírenej ľudovej schizofrénie: zoskupenia, ktorých sme členmi už desať rokov, sú „oni“, a nie „my“, my stojíme mimo, nás sa to netýka. Premiér napr. tvrdí, že ak by prišla požiadavka na vojenskú základňu NATO na území Slovenska, odmietol by ju. V tejto súvislosti dokonca hovorí o „cudzích“ vojskách. To, čo sa tu malo budovať už 10 rokov – povedomie „my sme NATO“, sa nielen neformuje, ale v zárodkoch oslabuje.

Ak sme v polovici 90. rokov minulého storočia hovorili, že Slovensko sa Mečiarovou politikou „sebadiskvalifikovalo“ zo vstupu do NATO (a EÚ), dnes Marián Leško v súvislosti s vyjadreniami premiéra výstižne hovorí o „samospochybnení“.[3] Našťastie, tentokrát je to len verbálne samospochybnenie, kým za Mečiara to bolo naopak – naša garnitúra sa slovami k integrácii hlásila, ale reálne robila všetko pre to, aby nás diskvalifikovala.

Čo z toho vyplýva? 

Je všeobecne známe, že v zahraničnopolitických otázkach je verejnosť menej zorientovaná a kvalifikovaná ako v otázkach domácej politiky. Aj preto zohrávajú pri formovaní názorov výraznejšiu úlohu politici, ktorí ponúkajú hotové interpretačné rámce nielen toho, čo sa deje, ale aj to, aké sú možné konzekvencie na bežný život občanov. Lídersky viesť verejnú mienku, alebo na ňu iba reagovať, robiť a hovoriť to, čo ľudia očakávajú? To je zložitá otázka, ktorá nemá jednoznačnú odpoveď. Medzi responzívnosťou a zodpovednosťou vedie tenká línia, a práve v medzinárodných otázkach by politici mali viac uplatniť líderstvo a schopnosť získať verejnosť pre svoje postoje silou argumentov. Ak by to nedokázala prvá vláda Mikuláša Dzurindu, dnes v NATO nie sme – podpora verejnosti pre tento krok dosiahla stabilnú a jasnú väčšinu až v roku 2002. Dovtedy kolísala a podliehala výkyvom v dôsledku rôznych externých faktorov.

Slovensko na úrovni verejnej mienky ani v minulých rokoch nepreukazovalo silnú transatlantickú identitu, zaznievali názory, ktoré by sme mohli označiť ako „geopolitická bezstarostnosť“ – sme bezpečná krajina, nikto nás neohrozuje, sme ostrovom v globalizovanom oceáne, ktorého sa problémy iných krajín netýkajú. Toto zahľadenie do seba má svoje  historické „koordináty“, ale to by sme už zachádzali priďaleko. Napriek všetkým deficitom sa v minulých rokoch podarilo dosiahnuť jednoznačne väčšinovú podporu nášho členstvu v Aliancii a obraz krajiny hodnotovo (nielen formálne) ukotvenej v západných zoskupeniach. Premiérove vyjadrenia síce môžu povzbudiť všetky „spodné prúdy“ antiamerikanizmu, tretích ciest a konšpiratívneho myslenia, ale, našťastie, dostatočne hlasno počuť aj iných a relevantná časť verejnosti si snáď vyberie ten správny smer. K tomu môže výrazne prispieť zodpovedná komunikácia politikov.


[1] Podobné čísla na podobnú otázku ukázal v minulom roku aj prieskum GMF Transatlantické trendy. V roku 2014 Slovensko nebolo medzi krajinami, kde sa tento výskum realizoval.
[2] Anketa medzi poslancami NR SR na tému sankcií voči Rusku. Hospodárske noviny, 10. – 12.10. 2014.
[3] Leško, Marián: Ficov falošný obraz (aliancie). Trend, 2014/38, s. 18 – 21.
" ["post_title"]=> string(59) "Rusko-ukrajinská kríza ako obraz slovenskej spoločnosti " ["post_excerpt"]=> string(702) "Krízové situácie zväčša odhalia viac ako pokojná idylka. Platí to nielen o vzťahoch, firmách, ale aj o kultúrnych a hodnotových „fundamentoch“ spoločnosti. Agresia putinovského Ruska voči Ukrajine, anexia Krymu a ďalšie kroky zamerané na destabilizáciu nášho východného suseda spustili na Slovensku polarizovaný diskurz. Súhlasím s analytikom Alexandrom Dulebom, ktorý hovorí, že prebiehajúca diskusia nie je diskusiou o Rusku, ani Ukrajine, ani EÚ či NATO, ale o nás samých, o charaktere Slovenska, o zmysle uplynulých dvadsiatich rokov. Preto je celkom oprávnené pozrieť sa aj na obraz slovenskej verejnej mienky i posolstvá, akými ju politici oslovujú. " ["post_status"]=> string(7) "publish" ["comment_status"]=> string(4) "open" ["ping_status"]=> string(4) "open" ["post_password"]=> string(0) "" ["post_name"]=> string(55) "rusko-ukrajinska-kriza-ako-obraz-slovenskej-spolocnosti" ["to_ping"]=> string(0) "" ["pinged"]=> string(0) "" ["post_modified"]=> string(19) "2014-10-21 10:10:56" ["post_modified_gmt"]=> string(19) "2014-10-21 10:10:56" ["post_content_filtered"]=> string(0) "" ["post_parent"]=> int(0) ["guid"]=> string(35) "http://zahranicnapolitika.sk/?p=976" ["menu_order"]=> int(0) ["post_type"]=> string(4) "post" ["post_mime_type"]=> string(0) "" ["comment_count"]=> string(1) "0" ["filter"]=> string(3) "raw" }
Foto: CreativeCommons/Anry

Rusko-ukrajinská kríza ako obraz slovenskej spoločnosti

Krízové situácie zväčša odhalia viac ako pokojná idylka. Platí to nielen o vzťahoch, firmách, ale aj o kultúrnych a hodnotových „fundamentoch“ spoločnosti. Agresia putinovského Ruska voči Ukrajine, ane...