Foto: CreativeCommons/ Michal Sänger

Revoluce v českých médiích

Před více než rokem přinesl v Česku žijící americký novinář Eric Best, s odkazem na slavný román Maria Puza Kmotr, zajímavou typologii „rodin“ ovládajících Českou republiku. Napočítal ji pět – Petra Kellnera (PPF), Marka...

Foto: Lucia Mrázová

Turecká telenovela roka 2013

Európska únia v novembri 2013 zas a znova otvorila rokovania s Tureckou republikou o jej vstupe do európskeho klubu. Turci tomu len cynicky zľahka zatlieskali a vrátili sa späť riešiť domáce a pohraničné problémy. Rok 20...

Foto: CreativeCommons/ European People´s Party - EPP

Realita po Vilniuse: výzvy moldavskej eurointegrácie v roku 2014

Parafovanie asociačnej dohody medzi Moldavskom a Európskou úniou počas summitu Východného partnerstva vo Vilniuse bolo pozoruhodným úspechom pre Kišiňov. Podpis dohody mnohí považujú za veľký krok smerom k integrácii do ...

Foto: CreativeCommons/ dflorian1980

Ako odpovedať na výsledky Vilniusu?

Vilniuskemu summitu Východného partnerstva predchádzali nielen vysoké očakávania, ale aj politické turbulencie vo viacerých krajinách. Jeho závery a následné udalosti poukázali na neodvrátiteľný fakt, a to, že Európska ú...

Foto: CreativeCommons/ mac_ivan

Alexander Duleba: V EÚ dohadujú pravidlá všetci, v Eurázijskej únii ich určuje Rusko

Alexander Duleba si myslí, že Ukrajina v súčasnej situácii žiadnu dohodu s EÚ nepodpíše. V debate o Tymošenko a selektívnej justícii s EÚ však podľa neho vo Vilniuse vyhral jednoznačne Janukovyč. Alexander Duleba je riad...

Najčítanejšie články

object(WP_Post)#121 (24) {
  ["ID"]=>
  int(877)
  ["post_author"]=>
  string(1) "1"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2013-12-22 22:13:34"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2013-12-22 22:13:34"
  ["post_content"]=>
  string(25683) "Alexander Duleba

Štefan Füle cez víkend prostredníctvom Twitteru ohlásil, že EÚ pozastaví rokovania o Asociačnej dohode, oficiálne žiadne vyhlásenie nepadlo a Janukovyč hovorí, že je pripravený postupovať ďalej. Tak ako teda?

Poviem svoj názor. Nič sa podpisovať nebude, kým bude situácia na Ukrajine taká, aká je. A nielenže EÚ nebude nič podpisovať, ale nebude nič podpisovať ani Janukovyč s Ruskom. O tom som presvedčený. Rozprávame sa 17. decembra, dnes ide Janukovyč na stretnutie do Moskvy. Majú tam preňho údajne pripravených asi 13 dohôd, ale určite tam nebude dohoda o pristúpení Ukrajiny k colnej únii.

Takže Ukrajina nepodpíše nič?

Nie. Teraz určite nie, nebude podpisovať nič. Totiž EÚ by chcela podpisovať, Rusko by chcelo podpisovať, ale Janukovyč podpisovať nebude. Füle asi urobil diplomatickú chybu, pretože v zapätí sa ozvala Ashton, ktorá jeho správu poprela, a takisto sa vyjadril aj Karl Bildt, švédsky minister, po Rade ministrov zahraničných vecí. Všetci zopakovali pozíciu EÚ, že je pripravená podpísať s Ukrajinou dohodu kedykoľvek, keď ona bude pripravená. Myslím si, že Füle postupoval možno nediplomaticky, ale povedal realitu. V tejto situácii nebude nikto podpisovať žiadnu dohodu.

Z pohľadu Janukovyča bol Vilnius výhrou alebo prehrou? 

Vilnius pre neho skončil absolútnou výhrou, znova ak sa na to racionálne pozrieme z jeho pohľadu. Bolo dohodnuté, že OK, prenesieme podpis na marec, EÚ chce dohodu aj naďalej podpísať. Nikto mu už nespomenul Tymošenko. Od októbra 2011 sme počúvali, že EÚ nepodpíše asociačnú dohodu kvôli  kauze Tymošenko. Čo sa stalo za rok, že EÚ v roku 2013 vo Vilniuse Janukovyčovi nespomenula Tymošenko ani raz? Dá sa povedať, že v debate o Tymošenko a selektívnej justícii s EÚ vyhral vo Vilniuse jednoznačne Janukovyč. Po ďalšie, Barosso povedal, že EÚ pripraví Ukrajine balíček. Bolo chybou  EÚ očakávať, že krajiny, ktoré podpíšu dohody, ich budú implementovať. Ale všetci vieme, že je to zložitý a komplexný, dlhý proces, ktorý stojí peniaze. Slovenská republika získala v rámci programu Phare 10 miliárd slovenských korún na to, aby sme mohli harmonizovať s legislatívou EÚ.

V prípade krajín Východného partnerstva s tým nikto nerátal?

Nie, pre tieto krajiny nemala EÚ pripravené balíčky. Je jasné, že keď začnú implementovať dohodu, budú musieť zatvoriť veľa zastaraných prevádzok, ktoré nezodpovedajú normám EÚ z hľadiska ochrany životného prostredia a podobne. To, že sme nepodložili dohody finančnou pomocou, možno považovať za najväčšiu chybu zo strany EÚ v rokovaniach o asociačných dohodách. Janukovyč si vo Vilniuse vyrokoval, že dostane  pomoc 3,5 miliardy eur. Môžeme sa baviť, či je to veľa alebo málo. Myslím si, že ako technická pomoc na implementáciu dohody je to dosť. A čo je najdôležitejšie, opozícia mala vo Vilniuse na záver summitu tlačovku. Kličko a Jaceňuk na nej vyhlásili, že rozpúšťajú demonštrácie a budú mobilizovať až v marci, keď sa bude blížiť termín summitu EÚ-Ukrajina. Dá sa povedať, že Vilnius skončil totálnym víťazstvom Janukovyča.

Aká by bola v tejto situácii podľa Vás adekvátna odpoveď zo strany EÚ?

Podporiť úspech protestujúcich. Vilnius pokračuje v Kyjeve. Východné partnerstvo bez Ukrajiny bude možno 10 % projektu. Dohody s Gruzínskom a Moldavskom sa podpíšu, to áno, ale zároveň vieme, že podstatnú časť dohôd budú mať problém vôbec implementovať. Ide predovšetkým o DCFTA, pretože ani Gruzínsko, ani Moldavsko nekontrolujú celé colné územia svojich krajín. V Moldavsku máme Podnestersko, v Gruzínsku Južné Osetsko a Abcházsko. Jedna vec je dohoda, jej politická a sektorová časť, ktorá podporí reformy, iná vec je časť dohody o voľnom obchode, pretože sa môže stať, že po podpise a  jej uvedení do platnosti sa v EÚ nájde veľa podnikavcov, ktorí obchodnú časť budú vedieť zneužiť.

Prečo?

Pretože pôjdu do Tiraspolu, založia si tam nejaký biznis, no keďže v Tiraspole sa nerobia reformy a právne prostredie nebude v súlade s tým, čo dohoda garantuje podnikateľom EÚ na území Moldavska, budú porušené ich práva, a tým i dohoda zo strany Moldavska. Následne si budú v súlade s dohodou vymáhať kompenzácie za straty, ktoré im vzniknú, a tie budú hradiť vlády v Kišiňove a Tbilisi. Jediné riešenie pre obe vlády bude de facto priznať separatistické územia a vytvoriť hranice typu vonkajších hraníc colného priestoru EÚ. To znamená zaplatiť domácu politickú cenu.

Dá sa vôbec očakávať, že budú pripravení zaplatiť takú vysokú politickú cenu? 

Ťažko sa to predvída, ale keď uvidia počet kompenzácií, ktoré si budú vymáhať európske firmy, pretože k nim nebolo pristupované v súlade s dohodou na ich území, potom si naozaj neviem predstaviť, ako inak by to mohli riešiť. Prípadne či sa vôbec táto časť dohody bude implementovať a v akej forme. To dnes nevie povedať nikto ani v Komisii, ani v moldavskej a gruzínskej vláde.

Bude mať Únia priestor a prostriedky na to, aby dohliadala na implementáciu v prípade, že Moldavsko a Gruzínsko podpíšu dohodu s EÚ a začnú ju implementovať?

Dohoda jednoznačne predpokladá sankcie za porušovanie jej ustanovení. Gruzínsko a Moldavsko budú súčasťou jednotného trhu v tom zmysle, že nebudú mať colné sadzby, ale colné kontroly zostanú. To znamená, že na colnici s Moldavskom a Gruzínskom bude EÚ môcť kontrolovať pôvod tovaru, a nielen to, podľa dohody budú môcť inšpektori z EÚ vykonať kontrolu akejkoľvek výrobnej prevádzky na území Moldavska a Gruzínska. Neviem si predstaviť, ako vláda v Kišiňove zabezpečí kontroly prevádzok v Podnestersku.

Čo môžeme čakať z ruskej strany?Ako odpovie na Vilnius a na situáciu na Ukrajine? Putin hovoril o úveroch, ktoré Ukrajina nevyhnutne potrebuje kvôli katastrofickému stavu ekonomiky.

Janukovyč sa stretol s Putinom už niekoľkokrát v súvislosti s debatou o úvere. Okrem toho bol aj v Číne, ale zatiaľ nie je známe, že by mu niekto dal niekto peniaze. Dá sa očakávať, že Rusi urobia, čo budú môcť v rámci svojich možností, ktoré sú tiež veľmi limitované. Aj oni majú veľký problém, ekonomický rast krajiny sa zastavil. Putin minulý týždeň vo svojom prejave Federálnemu zhromaždeniu priznal, že problém nie je vonku, ale v Rusku. Rusko ekonomicky stagnuje, pretože ekonomika nie je produktívna. Má ten istý problém, ako majú všetky hybridné režimy. Tie spôsobili to, že vznikli také skorumpované inštitúcie, že sa nevyplatí podnikať. A niekoľko veľkých firiem, oligarchov, či už v Rusku alebo na Ukrajine, jednoducho nemôže utiahnuť celú ekonomiku.

Rusko sa pred mesiacom rozhodlo vybrať zo svojej rezervy, povedal by som svätej kravy, rezervy. Vybrali 100 miliárd rubľov, aby sanovali tri veľké oligarchické firmy, pretože zamestnávajú desiatky tisíc ľudí, finišujú investície do olympiády v Soči, štartujú investície na prípravu výstavby futbalových štadiónov na majstrovstvá v roku 2018.

Koľko môže Janukovyč od Ruska reálne čakať?

Rusi majú problém s cash, Janukovyč chce hotovosť, ktorú potrebuje minúť, pretože už v decembri na Ukrajine neboli vyplatené dôchodky za november. Je to prvý mesiac po dlhých rokoch, keď ukrajinskí dôchodcovia nedostali vyplatené dôchodky, pretože systém na to nemá, a získal právo požičiavať si od súkromných bánk na vyplácanie dôchodkov. Ukrajina je pred štátnym bankrotom a Janukovyč bude vďačný za akékoľvek miliardy, ktoré nebudú podmienené reformnými opatreniami. Je to doslova smiešne, že taká krajina ako Ukrajina, človek s takou kvázi veľmocenskou identitou, akú má Janukovyč, a predstavou, že môže balansovať medzi Ruskom a Európou, chodí po svete a pýta si peniaze, aby jeho štát, ktorý za štyri roky doviedol ku štátnemu bankrotu, mohol fungovať.

Čo môže v tomto prípade Ukrajine ponúknuť Európska únia? Voľné peniaze bez reforiem to zrejme nebudú.

Únia môže prispieť dvoma vecami. Prvou je technická pomoc na implementácii Asociačnej dohody, keď bude podpísaná. Barosso vo Vilniuse verejne povedal, že EÚ pripraví balíček pre Ukrajinu. Vtedy sa ešte predpokladalo, že sa bude dohoda podpisovať v marci 2014. O balíčku bolo zverejnené, že by malo ísť o 3,5 miliardy eur, ale pôjde o technickú pomoc, a nie peniace na vyplácanie dôchodkov, ktoré Janukovyč teraz potrebuje dostať.

Tou druhou je pomoc zo strany EÚ spolu so Spojenými štátmi dohodnúť pre Ukrajinu lepšie a ľahšie podmienky od Medzinárodného menového fondu. To je jediná cesta, ako môže Ukrajina rýchlo získať úver vo výške 15 miliárd amerických dolárov.

Čo to znamená v praxi? Aké podmienky? 

Napríklad by zo strany Ukrajiny nebolo nevyhnutné hneď teraz dvihnúť ceny za dodávky tepla pre domácnosti a energií o 40 %. To bola jedna z pôvodných podmienok MMF, ak sa má začať rokovanie o novom úvere. Ďalšie boli napríklad zmrazenie platov v štátnej a verejnej správe a podobne. To, či bude s nejakými podmienkami súhlasiť, závisí od toho, či dostane nejakých pár miliárd bez podmienok.

Ďalší zásadný rozdiel medzi ponukami zo strany EÚ a Ruska je dohoda o voľnom obchode (DCFTA) a Eurázijská únia. Čo nimi Ukrajina získa, alebo stratí? A môže vôbec Euroázijská únia konkurovať európskemu projektu?

Putinovou ambíciou, a teda ambíciou Euroázijskej únie (EAÚ) je vytvorenie alternatívneho projektu k EÚ, to znamená integráciu v rámci postsovietskeho priestoru, ktorá bude znamenať vytvorenie spoločných inštitúcií.

Na konferencii v Petrohrade, ktorá sa konala po Vilniuse, som sa dozvedel od pani profesorky Glinkinej  z Ruskej akadémie vied, že RAV získala  grant na vypracovanie projektu EAÚ. V Rusku sa tomu venujú už celé tímy ľudí. Na otázku, aké spoločné inštitúcie vzniknú v rámci EAÚ, však nevedela presne odpovedať. Problém je v tom, že Kazachovia a Bielorusi nechcú ísť ďalej s Ruskom, nechcú väčšiu integráciu, ako je colná únia. Voľný obchod áno, ale nie spoločné inštitúcie. A to je zásadný problém celého tohto projektu. V EÚ máme spoločné inštitúcie a  európska integrácia nie je len o tom, že vytvárame jednotný trh, ale máme spoločné inštitúcie, kde členské krajiny spolu za rovnakých podmienok rozhodujú o pravidlách.

Eurázijská únia bude fungovať ináč?

Colná únia zatiaľ funguje tak, že keď sa Rusi rozhodnú, že dočasne uvedú nejaké colné sadzby alebo opatrenia voči nejakej krajine, tak to tak urobia bez ohľadu na to, že existuje nejaká dohoda. Rozdiel medzi EÚ a Ruskom je v tom, že tu pravidlá dohadujú všetci, tam ich určuje Rusko, čiže nie sú produktom spoločnej dohody.

Ďalšia negatívna skúsenosť Bielorusov a Kazachov je, že ruské spoločnosti využívajú a zneužívajú colnú úniu na to, aby prevzali dodávateľov z Bieloruska a Kazachstanu na ruskom trhu. Doslova po nich idú. A pravidlá sú potom nastavené tak, že sa ich snažia získať a preberajú kontrolu nad tými firmami. Bielorusi a Kazachovia, terajší partneri v colnej únii, nechcú ísť s Ruskom ďalej. Nechcú mať s Ruskom spoločné integračné inštitúcie, pretože neveria, že môžu fungovať rovnoprávne.

Neveria, že môže fungovať niečo ako Európsky súd spravodlivo a nezávisle riešiaci  spory, ktoré môžu vzniknúť medzi členskými krajinami EAÚ alebo colnej únie. Neveria, že bude možné zabezpečiť fungovanie štyroch slobôd tak, ako je to v EÚ.

Ak by sme sa vrátili ešte k rozhodnutiu Janukovyča pozastaviť podpis Asociačnej dohody, bolo to podľa Vás v kontexte, o ktorom sme doteraz, hovorili logický krok? Aké bude mať následky na jeho politickú kariéru?

Nebol logický. Doteraz neviem pochopiť, prečo sa tak rozhodol. Racionálne argumenty to nemá, pretože ak o Janukovyčovi uvažujeme ako o politikovi, ktorý si chce udržať mocenské postavenie na Ukrajine, to znamená vyhrať voľby, tak rozhodnutie nepodpísať dohodu bolo strategickou chybou.

Prečo? 

Má to niekoľko dôvodov. Po prvé, keby to urobil, mohol získať ďalšieho voliča, ktorého doteraz nemal, mohol vykročiť smerom politicky do stredu. Mohol by povedať: pozrite sa, mali sme tu oranžovú vládu, plno prázdnych rečí a žiadne skutky, ja, zástupca východnej kvázi proruskej Ukrajiny, som ten, kto doviedol Ukrajinu do EÚ. Získal by tým voliča na centrálnej Ukrajine a určite aj viac voličov na západnej Ukrajine. O túto šancu nepodpísaním prišiel.

Po druhé, opozícia bola doteraz rozbitá, nejednotná, fragmentová a Janukovyč ju zjednotil. Dal opozícii kľúčovú tému európskej integrácie, ktorú on stratil. Opozícia bola donútená dohodnúť sa na jednotnom kandidátovi a tým s najväčšou pravdepodobnosťou bude  Vitalij Kličko. Vo voľbách bude mať silného protivníka, ktorého nemusel mať. Janukovyč zjednotil opozíciu a vytvoril si tak jednotného nepriateľa v politickom zápase.

A po tretie – a tu ide skutočne o kľúčovú vec – ukrajinskí oligarchovia začali vysielať na verejnosť rôzne signály. Oligarchovia, ktorí stáli v pozadí politickej kariéry Janukovyča, Achmetov a Firtaš. V jeho prípade som bol prekvapený, pretože osobne veľmi profitoval z netransparentného energetického obchodu s Ruskom a donedávna neexistoval žiaden signál z jeho strany, že by mohol byť za podpísanie dohody s EÚ. Jemu totiž vyhovovali väzby na Rusko v energetike.

Čo znamenajú ich vyjadrenia pre Janukovyča? Aké je ich hlavné posolstvo?

Sú to dvaja kľúčoví oligarchovia, ktorí sa vyjadrili, že nepodpísanie Asociačnej dohody považujú za chybu. Vnútropoliticky sa teraz môže stať, že Janukovyča opustia jeho kľúčoví spojenci, vďaka ktorým urobil politickú kariéru. Týmto rozhodnutím si zúžil a oslabil legitimitu svojej moci v Ukrajine. Aj z tohto dôvodu hovorili racionálne argumenty za podpis.

Zrejme ani neodhadol, ako na rozhodnutie zareagujú občania.

Určite nie, neodhadol, a nerátal s tým, že nepodpísanie dohody bude mať takú reakciu, že toľko ľudí vyjde do ulíc a podobne ako v roku 2004 si povedia: stačilo. Ďalším dôvodom, prečo s tým nerátal, je skôr otázka, či Janukovyč ešte vôbec kontroluje – a do akej miery – štátne štruktúry a silové zložky. Počas zásahu polície Berkut 30. novembra bolo 60 ľudí zmlátených tak, že sa dostali do nemocnice. Kto nariadil tento zásah? Bol absolútne v rozpore s tým, čo vlastne Janukovyč potreboval. Zásah nepotreboval, demonštrácie šli rozpustiť. Niekto mal zrejme veľký záujem na tom, aby demonštrácie pokračovali. Ale nechcem tu zavádzať žiadne konšpiračné teórie.

Viacerí opoziční predstavitelia alebo aj ruský opozičný líder Nemcov hovoria o tom, že nariadenie muselo prísť z ministerstva pre vnútorné záležitosti, pretože v Kyjeve sa objavili desiatky autobusov s ťažkoodencami z krymskej oblasti a východných regiónov.

Buď ministerstvo pre vnútorné záležitosti alebo aj niekto iný, no to, kto, sa nevie. Ale môžeme sa opýtať, komu to vyhovovalo. Po tomto zásahu si protestujúci povedali, že skutočne stačilo a v  nedeľu 1. decembra bolo na Euromajdane pol milióna ľudí. A každý ďalší víkend sme svedkami protestov, kde sa počet ľudí pohybuje od pol milióna do 800 000 ľudí. Teraz už neprotestujú iba proti tomu, že nebola podpísaná dohoda, ale chcú zmeniť režim.

Dá sa očakávať, že budú vyvodené aj seriózne politické dôsledky, najmä zo zásahu proti Euromajdanu? 

Už teraz sú kvôli zásahu z 30. novembra odvolaní dvaja veliaci dôstojníci Berkutu a veliteľ polície v Kyjeve.

Je to dostatočná odpoveď?  

V súvislosti so zásahom 30. novembra opozícia požaduje odvolanie ministra vnútra a prepustenie všetkých, ktorí boli počas zásahu zadržaní. Hlavnou politickou požiadavkou opozície je rezignácia vlády Mykolu Azarova.

Ako hodnotíte reakciu zo Slovenska, v ktorej bol evidentný rozkol medzi tým, čo vyhlásil premiér, a tým, čo MZVaEZ.

Nemyslím si, že reakcie našich politikov, respektíve členov vlády, sú adekvátne. Rozumiem diplomatickej zdržanlivosti, je to susedná krajina. Vidím rozdiel v tom, čo zaznelo z úst politikov alebo aj poslancov NR SR zo strany SMER i predsedu vlády, a čo zaznieva z Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí. Predseda vlády síce vyjadril ľútosť nad tým, že Ukrajina dohodu nepodpísala, avšak zároveň plné pochopenie pre prezidenta Janukovyča, t. j. že ak Rusko dá viac, treba to tak brať. V tomto postoji mi chýba ťah na bránu pri obhajobe slovenského záujmu, ktorým je podpis dohody. Tí občania Ukrajiny, ktorí chcú, aby dohoda bola podpísaná, stoja na námestí v Kyjeve. Zaslúžili by si viac pozornosti i podpory zo strany slovenských politikov, pretože obhajujú záujem Slovenska. Myslím si, že pána ministra čaká ešte veľká osvetová práca v rámci vlády i strany SMER-SD.

V prípade Ukrajiny zohráva Slovensko dôležitú úlohu aj v prípade, že sa bavíme o energetike a zemnom plyne. Obe krajiny sa dohodli na realizácii projektu, v rámci ktorého sa zabezpečí reverzný tok plynu zo Slovenska na Ukrajinu. Do akej miery to pomôže Ukrajine v porovnaním s ponukou z Ruska?

Slovensko má dostatočnú kapacitu na to, aby sa za podmienky, že sa nájdu firmy, ktoré budú vedieť nakúpiť plyn na európskom trhu, dodával cez naše územie na Ukrajinu. Ročne máme voľnú kapacitu na prepravu zhruba 50 miliárd kubíkov zo západu na východ. Dohoda už bola dotiahnutá, teraz prichádza na rad technická realizácia. Komisia je pripravená zafinancovať výstavku prepojenia. Problém je totiž v tom, že kompresorovú stanicu v Užhorode nekontroluje Naftogaz Ukrajiny, ale Gazprom.

Aké riešenie ponúka EÚ v tomto prípade? 

Technické riešenie je, že sa vybuduje niekoľko kilometrov dlhé obchvatné prepojenie, ktoré obíde kompresorovú stanicu v Užhorode, a postaví sa nová meracia stanica. Súčasný problém je v tom, že Naftogaz síce kontroluje rúru, ale nekontroluje stanicu, preto to potrebujeme vedieť technicky vyriešiť tak, že sa obíde kompresorová stanica. Pôvodný odhad hovoril o cene 20 miliónov za výstavbu tohto obchvatu, no nakoniec sa našlo technické riešenie, ktoré je jednak rýchlejšie a o polovicu lacnejšie. Komisia súhlasila, že projekt zaplatí.

Ako na plány EÚ zareagovalo Rusko?

Ukrajina potrebuje ročne doviezť z Ruska zhruba 20 miliárd kubíkov. Takto by mohli mať alternatívnu trasu dodávok z Európy. Pre Ukrajinu je cena plynu obrovský problém. Ešte v apríli 2010 boli dosiahnuté tzv. Charkovské dohody, ktoré by sme stručne mohli pretlmočiť tak, že Janukovyč Rusom povedal, že Ukrajina nebude usilovať o členstvo v NATO, ale chcú sa usilovať o európsku integráciu. To Putin odobril, Ukrajinci ponúkli Rusku predĺženie prenájmu námornej základne v Sevastopoli do roku 2042. Pôvodná zmluva o prenájme končila v roku 2017. Rusi im, naopak, sľúbili, že im za to dajú zľavu na dodávkach plynu. Napriek zľave Ukrajinci platili za ruský plyn najviac v Európe, a pritom sú k Rusku najbližšie, čím sú aj dopravné náklady nižšie ako u nás. Pred cestou do Moskvy Janukovyč vyhlásil, že chce za plyn vyjednať stredoeurópske ceny. My platíme zhruba 300, Ukrajinci skoro 460, a to ešte aj so zľavou.

Je zaujímavé, ako sa zmenila ruská rétorika v súvislosti s Východným partnerstvom. Ale to bolo ešte v roku 2010. Tento rok Rusko prijalo niekoľko obchodných opatrení, aby potrestali Ukrajincov za to, že chcú podpísať asociačnú dohodu. Rusi vedia ponúknuť zľavy na plyn a možno ešte vytiahnu z rezervy 2 – 3 trilióny rubľov, aby im dali na výplaty dôchodcov v roku 2014. To bude veľký úspech Janukovyča. Ale Rusi neponúkajú Ukrajine modernizačný projekt. Ponúkajú colnú úniu, v ktorej budú preberať ukrajinské biznisy, a to Ukrajinci nechcú. Ani Janukovyčovi spojenci.

V prvom rade je kľúčové uvedomiť si, že ide o vnútropolitický boj. Tak o tom uvažuje Janukovyč. Spočiatku som mal naivné predstavy, že uvažuje v mene verejného záujmu, a nie v kontexte toho, aby sa udržal pri moci. Janukovyčovi sa to nielenže zapáčilo, ale uveril, že má nejakú zvláštnu misiu na tomto svete.

Banka, ktorú v roku 2010 založil a vlastní jeho syn, je jedna z najbohatších vo východnej Európe. Ale zbohatla celá rodina a Janukovyč vie, že ak prehrá voľby, tak ako rýchlo jeho bohatstvo prišlo, takisto rýchlo môže odísť. Janukovyč si je vedomý, že môže skončiť v base ako Tymošenko, lebo vytvoril tento precedens.

Takže musí najbližšie voľby vyhrať.

Áno, to chce a urobí pre to všetko. Je zaujímavé pochopiť, ako Janukovyč uvažuje. Toto ešte nevieme celkom dobre odhadnúť.

Aké alternatívy má?

Vychádzajme z toho, čo by mohlo byť vnútropolitickým riešením tejto krízy. Prezidentské voľby sú riešením, pretože sú na Ukrajine kľúčové. Lenže majú byť až na jar v roku 2015. Na to, aby tento scenár pripadal do úvahy, by sa museli konať rýchlejšie. Lenže to by revolúcia musela prebehnúť v celej Ukrajine, nielen v Kyjeve a na západe, a tak, ako počas Oranžovej revolúcie, keď boli protesty všade. Vtedy si Kučma povedal, že to už neustojí a  pristúpil na rokovania.

Teraz nie sme v takej situácii, hoci vidno, že v Kyjeve je veľa ľudí, ale nemá to taký masový charakter po celej Ukrajine. Neočakávam, že by scenár predčasných prezidentských volieb bol realistický.

Bola by teda možná dohoda s opozíciou? Alebo predčasné parlamentné voľby?

Druhý scenár je politický kompromis. Obe strany sú v patovej situácii a nejaké východisko nájsť musia. Obe strany sa budú snažiť získať čo najviac pozitívnych plusových bodov, aby mohli vyhrať ďalší zápas. Odstúpenie vlády, spoločná vláda opozície a Janukovyča alebo úradnícka vláda do prezidentských volieb. Toto je druhé riešenie a ja osobne si myslím, že ak budú protesty úspešné, toto bude maximálny výsledok, ktorý môžeme čakať. Bude to znamenať, že predvolebná kampaň sa začne už teraz. Kličko už oznámil svoju kandidatúru, lenže to hovoríme až o jari 2015, a dovtedy nemôžu ľudia stáť na ulici.

Je takéto riešenie akceptovateľné aj pre Janukovyča?

Áno, ale on sa s tým nebude ponáhľať, lebo on sa nemá kam ponáhľať. Pokiaľ je východná a južná Ukrajina ticho, má čas. Janukovyč bude čakať a až keď zistí, že začína strácať pôdu pod nohami, keď sa do toho pustia Achmetov, Firtaš a veľký biznis a začne sa mu pozícia rúcať „doma“ na východe, potom sa začne dohadovať. Pokiaľ bude východná Ukrajina stáť ako stojí, tak sa nebude ponáhľať. Ale ani demonštrácie v Kyjeve môžu pokračovať večne. Druhá vec je, že sa tiež nemôžu skončiť len tak. Musí existovať na to dôvod. Ale v tejto patovej situácii má paradoxne väčší priestor na manévrovanie Janukovyč. Ak si ukontroluje juh a východ, nemá sa kam ponáhľať a môže takto čakať celý rok.

A tretí scenár?

Môže sa stať ešte iná vec, a to, že sa revolúcia ešte zintenzívni v západnej časti a ľudia zo štátnych štruktúr ako to už urobil  šéf ľvovského Berkutu odmietnu počúvnuť príkazy vlády. Ak sa podobný scenár zopakuje v armáde a v ďalších silových zložkách, moc Janukovyča na západnej Ukrajine bude paralyzovaná. Situáciu na západe krajiny stratí spod kontroly, prebehne tam revolúcia a na východe krajiny sa nestane nič. Krajina sa rozpadne a budú existovať dve moci, krajina sa jednoducho rozvalí. Dmitrij Medvedev 13. decembra povedal, že Ukrajine hrozí tektonický zlom a krajina sa rozdelí. Toto je najhorší scenár a len ťažko odhadnúť, čo všetko by znamenal."
  ["post_title"]=>
  string(91) "Alexander Duleba: V EÚ dohadujú pravidlá všetci, v Eurázijskej únii ich určuje Rusko"
  ["post_excerpt"]=>
  string(814) "Alexander Duleba si myslí, že Ukrajina v súčasnej situácii žiadnu dohodu s EÚ nepodpíše. V debate o Tymošenko a selektívnej justícii s EÚ však podľa neho vo Vilniuse vyhral jednoznačne Janukovyč. Alexander Duleba je riaditeľom Výskumného centra Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku a od jeho založenia riadi aj výskumný program Východná Európa. Vo svojom výskume sa venuje predovšetkým zahraničnej politike Slovenska, Rusku, Ukrajine a krajinám bývalého ZSSR. Rozprávali sme sa najmä o výsledkoch summitu Východného partnerstva vo Vilniuse, odpovediach na súčasnú situáciu na Ukrajine zo strany EÚ a Ruska a možných scenároch vývoja na Ukrajine a pre Janukovyča. Čakajú Ukrajinu predčasné voľby, politický kompromis alebo tektonický zlom krajiny?"
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(82) "alexander-duleba-v-eu-dohaduju-pravidla-vsetci-v-eurazijskej-unii-ich-urcuje-rusko"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2014-01-20 08:54:08"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2014-01-20 08:54:08"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(35) "http://zahranicnapolitika.sk/?p=877"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}
Foto: CreativeCommons/ mac_ivan

Alexander Duleba: V EÚ dohadujú pravidlá všetci, v Eurázijskej únii ich určuje Rusko

Alexander Duleba si myslí, že Ukrajina v súčasnej situácii žiadnu dohodu s EÚ nepodpíše. V debate o Tymošenko a selektívnej justícii s EÚ však podľa neho vo Vilniuse vyhral jednoznačne Janukovyč. Alexand...

object(WP_Post)#120 (24) {
  ["ID"]=>
  int(854)
  ["post_author"]=>
  string(2) "51"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2013-12-22 17:34:48"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2013-12-22 17:34:48"
  ["post_content"]=>
  string(20016) "Podľa Európskej komisie je Ukrajina prioritnou partnerskou krajinou v rámci Európskej susedskej politiky a Východného partnerstva. Špeciálne prízvukovanie tohto faktu sa dá pomerne jednoducho vysvetliť objektívnymi dôvodmi. Napriek nepokojom vo vnútri krajiny sa Ukrajina rozprestiera na 600-tisíc kilometroch štvorcových, má prístup k dvom moriam, je najväčšou krajinou na európskom kontinente a má populáciu 46 miliónov. S Európskou úniou ma spoločnú hranicu dlhú 1300 kilometrov a viac než 2000 kilometrov má spoločných aj s Ruskom. Zároveň cez Ukrajinu putuje do Európy 85 % ruského zemného plynu.

Nech sú však základné charakteristiky Ukrajiny akokoľvek pozitívne, veľmi rýchlo môžu stratiť na svojej dôležitosti, ak sa pozrieme bližšie na udalosti počas mesiacov október až december 2013.

„Füleho zoznam” nesplnený, eurointegrácia pozastavená 

V komuniké Európskej komisie o Východnom partnerstve z roku 2008 sa uvádza, že spoločné hodnoty vrátane demokracie, právneho štátu a rešpektovanie ľudských práv budú stáť v jeho centre, ako aj princípy trhovej ekonomiky, trvalo udržateľného rozvoja a dobrého spravovania vecí verejných.

Na základe tohto a ďalších vyhlásení komisár pre rozširovanie a európsku susedskú politiku Štefan Füle vytvoril 19 požiadaviek zo strany EÚ, ktoré mala Ukrajina splniť v prípade, ak bude chcieť podpísať Asociačnú dohodu (AA) vrátane Dohody o voľnom obchode (DCFTA). S prihliadnutím a pochopením pre problémy, s ktorými sa Ukrajina potýkala pri implementovaní požiadaviek a tlaku zo strany Colnej únie Bieloruska, Kazachstanu a Ruska, sa do februára 2013 „Füleho zoznam“ zredukoval už len na 11. Podľa Füleho sa všetky požiadavky zo strany EÚ mali sústrediť na „komplexné reformy“, ktoré mali byť presadzované s „väčším dôrazom“. Zahŕňali napríklad reformu polície, spravovania verejných financií, boj proti korupcii, ústavnú reformu, reformu súdnictva atď. S blížiacim sa summitom vo Vilniuse sa však Rusko začalo správať agresívnejšie a začalo obchodnú vojnu s ukrajinskými výrobcami. S novými podmienkami na stole sa „eurointegračné zákony“, ktoré mala Ukrajina prijať pred začatím summitu, zredukovali na štyri jasné podmienky: prepustenie bývalej premiérky Julije Tymošenko, zmena volebného zákona, reforma úradu verejného prokurátora a prijatie niekoľkých zákonov, prostredníctvom ktorých by sa zlepšilo obchodné a investičné prostredie na Ukrajine.

Zo štyroch požiadaviek bola splnená jedna. Počas hlasovania 21. októbra 365 zo 425 poslancov a poslankýň ukrajinského parlamentu (Najvyššia rada Ukrajiny) zahlasovalo za zákon 3396, ktorým sa upravuje zákon o parlamentných voľbách. A to bol de facto koniec ukrajinskej tranzície „smerom k demokracii a trhovo orientovanej ekonomike.“ Zákony o úrade prokurátora a zmene a podpore obchodného prostredia sa ani len nedostali na agendu rokovania. V prípade Tymošenko bolo odmietnutých všetkých šesť návrhov zákona. Vládnuca Strana regiónov bola počas hlasovania o návrhoch za len jedným hlasom z 208, ktoré v Najvyššej rade má. Je dôležité dodať, že ani jeden v návrhov zákona by Juliju Tymošenko neoslobodil; ich základným princípom bolo garantovať väzňom možnosť vycestovať do zahraničia za účelom liečby. V prípade Tymošenko šlo o vycestovanie do Nemecka, a v žiadnom prípade by ju zákony nezbavili obvinení.

Ešte dôležitejší moment sa však odohral poobede v ten istý deň. Kabinet ministrov Ukrajiny vydal už dnes „slávne“ nariadenie 905, ktorým „pozastavil prípravy na podpis Asociačnej dohody s EÚ“. Ukrajinský premiér Mykola Azarov rozhodnutie vysvetlil ekonomickými ťažkosťami, s ktorými jeho krajina zápasí. Zároveň Azarov navrhol vytvoriť trojčlennú komisiu, v ktorej mala byť okrem Ukrajiny zastúpená aj Európska únia a Rusko, aby spoločne diskutovali o budúcnosti jeho krajiny. Mnohým predstaviteľom prišiel návrh ako – jemne povedané – nevhodný, no mal by byť braný vážne, pretože Rusko je príliš silná krajina a pripravená vo svoj prospech urobiť veľmi veľa.

Varovanie z Ruska

Eurázijská colná únia (ECU), ktorá je vytvorená v rámci Eurázijskej ekonomickej komunity (vrátane Kazachstanu, Ruska, Bieloruska, Tadžikistanu a Kirgizska), je najväčšou regionálnou ekonomickou organizáciou, pokrýva viac ako 15 % celkového povrchu zemegule, združuje 2,7 % svetovej populácie a produkuje 3,5 % globálneho hrubého domáceho produktu. Spomínané krajiny súčasne vlastnia jedny z najväčších rezerv zemného plynu a uhlia na svete.

V situácii, keď EÚ neponúkala Ukrajine žiaden „cukor“, krajina začala čoraz intenzívnejšie pociťovať „bič“ zo strany Ruska, a to len niekoľko mesiacov pred summitom vo Vilniuse. Zásadným faktorom je skutočnosť, že členstvo v DCFTA a v ECU sa vzájomne vylučujú.

Ukrajina síce získala v ECU status pozorovateľa už 31. mája 2013, avšak vedenie krajiny nevyjadrilo žiadny záujem o členstvo v Únii, pretože v tej dobe ešte stále ašpirovalo na podpis Asociačnej dohody s EÚ. Na desiatom výročnom stretnutí v Jalte 20. septembra Viktor Janukovyč dokonca vyhlásil, že „Ukrajina presvedčivo kráča po ceste európskej integrácie. Čo sa týka vzťahov s colnou úniou, hľadáme vhodný model, a som si istý, že ho nájdeme. Ale v súčasnosti by nijakým spôsobom nemal brzdiť Ukrajinu v jej európskej integrácii. Nemal by vytvárať problémy, ale naopak, riešiť ich.“ V realite však problémy existovali. Rusko v júni 2013 zakázalo dovoz cukrárenských výrobkov najväčšej ukrajinskej firmy Roshen na základe tvrdenia, že obsahovali karcinogény. Neskôr v lete sa objavili aj nové, prísnejšie colné kontroly, ktoré kompletne ochromili obchod s Ukrajinou. Aj taký obchodný magnát a dlhodobý partner Ruska ako Zaporožstaľ (výrobca ocele) doplatil na zdĺhavé procedúry, meškania a selektívne kontroly, ktoré poškodzovali výrobky.

Podľa všeobecných odhadov je Rusko destináciou až 24 % ukrajinského exportu. V realite to podľa Viktora Janukovyča prinesie ročnú stratu, respektíve penále zo strany Ruska 15 miliárd dolárov. Ak vezmeme do úvahy tento fakt spolu s nadchádzajúcimi prezidentskými voľbami v roku 2015, odmietnutím Medzinárodného menového fondu poskytnúť Ukrajine pôžičku a narastajúci zahraničný dlh krajiny, Ukrajina skutočne smeruje k ekonomickej katastrofe. Aj to je jeden z dôvodov, prečo Janukovyč prišiel s požiadavkou, že Európska únia by mala Ukrajine do roku 2017 poskytnúť 160 miliárd eur. Únia bola ochotná Ukrajine poskytnúť 610 miliónov, ale ukrajinský prezident v televíznom rozhovore opäť hovoril minimálne o čiastke 20 miliárd, ktoré sú podľa neho absolútne nevyhnutné na to, aby krajina bola schopná čeliť finančným problémom a stratám spôsobeným ruským tlakom.

Rusko sa v tejto situácii tvári, že Ukrajine ponúka férovú dohodu a cukor v prípade, ak sa prikloní k ECU – znížené ceny za plyn. A prečo len tvári? Slovensko rokuje s Ukrajinou o vytvorení reverzného toku plynu a slovenský transmisný operátor eustream a ukrajinský Ukrtransgaz sa už dohodli na predbežnom finančnom rámci, pričom eustream vloží do projektu 15 miliónov eur. Jediné, na čo sa čaká, je posledné slovo ruského Gazpromu, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou s návrhom súhlasiť nebude. Uvedené ekonomické ťažkosti a tlak zo strany Ruska sú jedným z možných vysvetlení náhlej zmeny kurzu zo strany Ukrajiny.

Ekonomické aspekty sú však len jednou stranou mince. Ďalší dôvod je oveľa hlbší a ovplyvnený ideológiou a individuálnymi záujmami. Ako už bolo spomenuté, o dva roky sa na Ukrajine budú konať prezidentské voľby. Ak by sa Asociačná dohoda podpísala, voľby by museli byť transparentné a dodržiavať európske štandardy, čím by sa zmenšil priestor na rôzne manévre a špekulácie. Aj oslobodenie, resp. vyslanie Julije Tymošenko by mohlo mať nečakané následky pre súčasnú vládnucu väčšinu. Aj tieto politické aspekty ovplyvnili zrejme odklon od Západu.

Medzičasom sa v novembri a začiatkom decembra odohralo aj niekoľko stretnutí vysokopostavených predstaviteľov Ukrajiny a Ruska. Ruský prezident Vladimir Putin otvorene kritizoval Európsku úniu za jej postoj voči Ukrajine a označil ho za očividné „vydieranie a nátlak“. Ale Janukovyčov odklon od Západu nemusí automaticky znamenať príklon k východu. Ukrajina mala možnosť pridať sa k Eurázijskej colnej únii už od roku 2010, ale odolala všetkým tvrdým aj jemnejším ponukám. Jeden z evidentných dôvodov presne vystihol líder ukrajinskej opozície Vitalij Kličko: „Janukovyč nechce byť gubernátorom Ukrajiny, ktorá by bola súčasťou ruského impéria.“ Podľa niektorých expertov je pozícia „ani na západe, ani na východe“ pre Ukrajinu dokonca výhodná, pretože by to mohlo znamenať čerpanie výhod z oboch strán. Ale pre zjednotenú Európu a Rusko je Ukrajina až príliš dôležitou krajinou na to, aby mohla zostať v neutrálnom strede, a skôr či neskôr sa bude musieť pre jednu stranu rozhodnúť.

Vráťme sa však späť k summitu vo Vilniuse. V spoločnej deklarácii sa hovorí, že „EÚ a Ukrajina potvrdzujú svoje odhodlanie podpísať Asociačná dohodu“, čo v realite neznamená nič nové, ani žiadny úspech pre Ukrajinu. Janukovyč nepriznal, že stretnutie skončilo fiaskom, ale ani neposkytol vo Vilniuse žiaden rozhovor. Stretnutie Štefana Füleho a prvého vicepremiéra Serhija Arbuzova dva týždne po summite rozplynulo aj posledné pozitívne vyhlásenia o spolupráci. Kým Arbuzov potvrdil ochotu Ukrajiny podpísať Asociačnú dohodu, a uviedol, že by mala byť vytvorená aj akási cestovná mapa, aby sa „Ukrajina Európe nestratila“, Füle na druhý deň na sociálnej sieti napísal, že „rokovania s Ukrajinou sú pozastavené“, pretože Janukovyč a jeho vláda hovoria jedno, a konajú inak a nedávajú žiadny jasný signál o tom, že sú „odhodlaní Asociačnú dohodu podpísať“. Ale vilniusky summit priniesol aj jedno zásadné pozitívum – dokázal zjednotiť občanov Ukrajiny v boji za svoju európsku budúcnosť.

Dobiehanie európskej budúcnosti: Ukrajinci na Euromajdane

Hneď potom, ako Mykola Azarov ohlásil, že Ukrajina pozastaví podpísanie Asociačnej dohody, protestné hnutie Euromajdan začalo zvolávať tisícky Ukrajincov na námestia po celej krajine, pričom najviac ich prišlo do Kyjeva. Vládnuce elity očividne ani náhodou nepočítali s takými masami ľudí a 30. novembra sa v skorých ranných hodinách špeciálne policajné jednotky Berkut snažili použitím hrubej sily vytlačiť demonštrantov z Námestia nezávislosti v Kyjeve. Desiatky ľudí vrátane žien a detí bolo zranených a zadržaných. Žurnalistom, ktorí udalosti monitorovali na mieste, ničili všetky zariadenia, a taktiež na nich zaútočili. Už len samotné vysvetlenie oficiálnych predstaviteľov celkom jasne naznačuje, aký postoj a názor zaujala k svojim obyvateľom vládnuca elita: demonštrácie podľa oficiálneho stanoviska bránili technickým službám, aby na námestí postavili novoročný stromček.

V ten istý deň vydala vysoká predstaviteľka EÚ Catherine Ashton a komisár Štefan Füle spoločné vyhlásenie k udalostiam na Ukrajine a zdôraznili, že „neopodstatnené použite sily je proti princípom, ku ktorým sa všetci účastníci na vilniuskom summite, vrátane prezidenta Ukrajiny, len deň predtým hlásili a potvrdili ich rešpektovanie“. Iróniou je aj fakt, že Ukrajina v súčasnosti predsedá Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe.

Udalosti posledných dní nakoniec vyprovokovali 3. decembra aj hlasovanie o vyslovení nedôvery vláde v Najvyššej rade. Hlasovanie skončilo predpokladaným neúspechom, pretože vládnuca Strana regiónov má v parlamente veľkú väčšinu. Viktor Janukovyč deň predtým v rozhovore priznal, že Berkut „zašiel priďaleko a zodpovední ľudia budú potrestaní“. Otázne je, kto to bude. Podľa Hennadija Moskaľa, poslanca Najvyššej rady, ktorý 36 rokov pracoval na ministerstve pre vnútorné záležitosti, jednotky Berkut na Euromajdane neboli iba z Kyjeva. Aj väčšina policajtov bola z Krymskej oblasti z východných regiónov Ukrajiny. Podľa Moskaľa teda mohlo príkazy vydávať jedine ministerstvo pre vnútorné záležitosti. Lenže v krajine, kde je kabinet ministrov riadený premiérom, ktorého nominuje prezident podporený väčšinou parlamentu, to zrejme také jednoduché nebude, pretože prípady „samopotrestania“ sú v politike ojedinelé. Vina teda padla na protestujúcich. Niektorí boli odsúdení na dve mesiace za narúšanie verejného poriadku a útok na „zraniteľné“ jednotky Berkutu. O pár dní neskôr, 9. decembra, bola podľa predstaviteľov strany Naša vlasť napadnutá centrála strany a policajné jednotky z nej odniesli, čo považovali za vhodné.

Odpoveďou zo strany Európskej únie sú zatiaľ verbálne výzvy voči vládnucim elitám, ako aj protestujúcim, aby ukončili vzájomné útoky a násilnosti. Ukrajinská opozícia, naopak, žiada od EÚ, aby prijala osobné sankcie a zablokovala oficiálne kontakty s predstaviteľmi súčasnej vlády. Ak ústne výzvy nie sú podporené žiadnymi reálnymi krokmi, podľa protestujúcich majú rovnakú váhu ako vyjadrenia celebrít alebo známych verejných činiteľov z celého sveta, ktorí vyjadrujú svoje sympatie voči Ukrajincom v uliciach.

V tomto smere sa zdá byť Rusko oveľa aktívnejšie. Médiá v krajine veľmi ostro odsúdili aktivity protestujúcich Ukrajincov a opozície a nazvali ich „násilníckou menšinou“. V tom istom čase sa uskutočnilo aj niekoľko stretnutí za zatvorenými dverami medzi vysokými politickými predstaviteľmi z oboch krajín. Ale opoziční lídri na Ukrajine Arsenij Jaceňuk a Oleh Ťahnybok si myslia, že zásahy na Euromajdane boli „ruským scenárom“. Ukrajinská vláda a predstavitelia Moskvy, samozrejme, takéto obvinenia okamžite dementovali. Pre istotu však v Moskve na istú dobu zatkli známeho opozičného lídra Borisa Nemcova a desiatich ďalších ruských „promajdan“ aktivistov, pretože vyjadrili svoju podporu ukrajinskej opozícii pred ukrajinskou ambasádou v Moskve. Neskôr Nemcov v jednom online rozhovore pre ukrajinskú televíziu potvrdil svoje presvedčenie, že „tieň z Ruska“ bol prítomný pri hlavnom zásahu na Euromajdane, a podporil aj argument Hennadija Moskaľa, ktorý upozorňoval na autobusy Berkutu s krymskými poznávacími značkami.

I keď sa zdá, že medzi obyvateľmi južných regiónov má ruský zahraničnopolitický vektor najväčšiu podporu a iba Kyjev a západná Ukrajina sú naklonené Európe, nie je to celkom tak. Podľa ukrajinskej sociologickej organizácie Rating v posledných troch rokoch vzrástlo percento podporovateľov podpisu Asociačnej dohody s EÚ z 39 na 47 %, a to aj vo východných regiónoch, ktoré boli vždy považované za proruské.

Medzi EÚ a Ruskom: stačí Euromajdan? 

Ak by sme sa vrátili k Východnému partnerstvu ako politike a výsledkom Vilniuskeho summitu, mohli by sme tvrdiť, že prístup zhora nadol v prípade Ukrajiny nefungoval. Nielenže nebola podpísaná Asociačná dohoda, ale ukrajinská vláda spravila aj výrazný krok späť – celý eurointegračný proces bol pozastavený. Je však nesmierne dôležité, čo rozhodnutie vlády spôsobilo – vytvorilo širokú opozíciu obyvateľstva, ktorá nesúhlasí s vládnucou elitou, a rozpútalo demonštrácie po celej krajine. V oficiálnej cestovnej mape Európskej komisie k Východnému partnerstvu z roku 2013 sa píše, že „občianska spoločnosť je základným elementom v správne fungujúcom demokratickom systéme. Podpora zo strany EÚ pre zapájanie sa občianskych spoločností východnej Európy do veci verejných preto bude výrazne posilnená a podporená“. Euromajdan by mohol byť veľmi dobrým testom pre potvrdenie alebo vyvrátenie tejto politiky zo strany EÚ.

Preto je pri uvažovaní o možných scenároch pre Ukrajinu nevyhnutné brať do úvahy aj udalosti a vývoj Euromajdanu. Demonštrácie sa začali ako prejav vôle Ukrajincov podpísať Asociačnú dohodu a priblížiť sa k Európe. Po zákroku Berkutu a snahe rozpustiť Euromajdan sa demonštrácie stali demonštráciami aj proti samotnej vláde,  prezidentovi a vládnucej elite. Predčasné voľby prezidenta, ministerského kabinetu a parlamentu sú hlavnými podmienkami protestujúcich pre opustenie ulíc. Odvolanie celej súčasnej politickej elity má svoje logické vysvetlenie. Ak by aj Asociačná dohoda bola v budúcnosti podpísaná (čo sa v súčasnej situácii javí ako nepravdepodobné), nikto nemôže zaručiť, že by súčasná vládna garnitúra nasledovala požiadavky zo strany EÚ a dohodu kompletne implementovala. Aj udalosti zo skorého rána 11. decembra slúžia ako dobrý príklad toho, prečo opozícia požaduje rezignáciu vládnucej väčšiny. Jednotky Berkut a vojaci opäť zakročili voči pokojným demonštráciám silou, obuškami a slzným plynom. Podľa predstaviteľov opozície je dialóg so súčasným prezidentom Viktorom Janukovyčom nemožný.

K situácii na Ukrajine postupne zaujali svoju pozíciu nakoniec aj viaceré inštitúcie zjednotenej Európy. Európsky parlament odporučil Ukrajine uskutočniť predčasné voľby. Aj európsky summit v Bruseli, ktorý sa koná 19. a 20. decembra, zrejme zváži situáciu na Ukrajine, a je možné, že sa vyvodia aj osobné sankcie voči niektorým ukrajinským predstaviteľom.

Výsledok vilniuskeho summitu v prípade Ukrajiny poukázal na dôležitú potrebu politík Východného partnerstva a Európskej susedskej politiky, a to, že EÚ sa musí intenzívnejšie zamerať a podporovať demokratické ašpirácie svojich východných susedov. Prechod od politickej demagógie a zdvorilého dialógu k reálnym aktivitám je nevyhnutný, ak sa EÚ skutočne zaujíma o európsku integráciu Ukrajiny. Napriek tomu, že situáciu komplikujú rozpory vo vnútri krajiny, nedemokratické aktivity zo strany vládnucej elity sú v rozpore s hodnotami, ktoré EÚ obhajuje. Na druhej strane americký Senát už pripravuje akciu, v rámci ktorej vyvodí personálne sankcie proti Viktorovi Janukovyčovi a ďalším predstaviteľom spojeným s útokmi na Euromajdan, a všetkým obmedzia vydávanie víz a zmrazia kontá.

Ak Euromajdan rozpustí vládne štruktúry, môže to signalizovať prehru Európskej únie a jej východnej politiky v prospech Ruska. Je viac než jasné, že Rusko potrebuje Ukrajinu z viacerých dôvodov, vrátane obnovenia svojej pozície a vplyvu v postsovietskom priestore. A Európskej únii nezostáva nič iné, ako odsúdiť súčasné dianie na svojej východnej hranici, ak chce nasledovať svoje demokratické hodnoty. Ukrajina je testom, ktorý ukáže, ako vážne to myslí.  Vyhlásenie Štefana Füleho z 15. decembra o zmrazení práce EÚ s ukrajinskou vládou na Asociačnej dohode je alarmujúci signál – je EÚ ochotná a pripravená podporiť demokratické ašpirácie Ukrajiny?

 "
  ["post_title"]=>
  string(85) "Pasívna vo Vilniuse, aktívna v Kyjeve: Ukrajina po summite Východného partnerstva"
  ["post_excerpt"]=>
  string(326) "Tretí summit Východného partnerstva v hlavnom meste Litvy sa ukázal ako prelomový vo vzťahu medzi Európskou úniou a Ukrajinou. Ale nie pozitívny. Negatívny výsledok, ktorý priniesol, môže spochybniť efektívnosť a vôbec podstatu Východného partnerstva a Európskej susedskej politiky vo vzťahu k Ukrajine. "
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(79) "pasivna-vo-vilniuse-aktivna-v-kyjeve-ukrajina-po-summite-vychodneho-partnerstva"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2013-12-29 18:48:43"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2013-12-29 18:48:43"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(35) "http://zahranicnapolitika.sk/?p=854"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}
Foto: CreativeCommons/mac_ivan

Pasívna vo Vilniuse, aktívna v Kyjeve: Ukrajina po summite Východného partnerstva

Tretí summit Východného partnerstva v hlavnom meste Litvy sa ukázal ako prelomový vo vzťahu medzi Európskou úniou a Ukrajinou. Ale nie pozitívny. Negatívny výsledok, ktorý priniesol, môže spochybniť efekt...

object(WP_Post)#303 (24) {
  ["ID"]=>
  int(770)
  ["post_author"]=>
  string(2) "35"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2013-11-13 11:48:50"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2013-11-13 11:48:50"
  ["post_content"]=>
  string(16133) "Hlavných príčin krízy je hneď niekoľko, ale najvýraznejšie sa pod ňu podpísali veľmi uvoľnené menové a fiškálne politiky vo vyspelých krajinách, expanzia čoraz väčšieho, zraniteľnejšieho, prepojenejšieho finančného sektora, s čoraz väčším počtom bánk „príliš veľkých na to, aby ich nechali padnúť“, a zlá regulácia, ktorá túto expanziu a nebezpečný vývoj umožnila. Dôležitú úlohu zohrali aj nesprávne štátne zásahy, najmä na hypotekárnom trhu v Spojených štátoch, kde vláda motivovala banky, aby prakticky všetkým občanom rozdávali úvery, bez ohľadu na ich schopnosť splácať tieto pôžičky. Takáto politika viedla k rozsiahlemu morálnemu hazardu (dlžníci a banky často nemuseli znášať dôsledky svojich riskantných rozhodnutí, tie prevzala na seba vláda, čiže daňový poplatníci, ale to viedlo k tomu, že až príliš riskovali). Problémy pramenili aj z toho, že niektoré nové finančné produkty zostali bez regulácie. Takto nastavený systém viedol k rýchlemu rastu ponuky peňazí v ekonomike, ruka v ruke s tým rástol aj celkový dlh a na rôznych trhoch (najmä nehnuteľnosti, hypotekárne úverovanie) sa vytvárali bubliny. Neudržateľný a nerovnovážny ekonomický rast, hnaný čoraz väčším zadlžovaním, zákonite vyústil do krízy. Bubliny začali praskať, vo finančnom sektore začali vznikať straty a v dôsledku faktu, že finančný sektor bol veľmi krehký a zraniteľný, hrozil kolaps svetového finančného systému. V tomto bode zasiahli do problému aj vlády a centrálne banky, avšak hasenie požiaru viedlo k ďalším problémom, vrátane dramatického nárastu verejného dlhu v mnohých krajinách. Niektoré štáty, ktoré síce zachránili svoje banky, zrazu samy potrebovali záchranu. Iné už aj bez toho, aby pomohli svojim bankám, boli také zadlžené, že im hrozila platobná neschopnosť.

Úrokové sadzby centrálnych bánk opäť na historických minimách

Súčasťou protikrízového boja centrálnych bánk bola ešte uvoľnenejšia menová politika než pred krízou. Kľúčové úrokové sadzby americkej centrálnej banky (Federal Reserve – FED) vtedy dosiahli historické minimum; len jedno percento. V súčasnosti sú úrokové sadzby národných bánk vo všetkých vyspelých krajinách prakticky buď na nule alebo sa k nej nebezpečne blížia. Historické rekordy boli prepísané. Hlavným cieľom tohto opatrenia bola snaha zabrániť výraznému poklesu ponuky peňazí, pretože otrasený bankový sektor dramaticky znížil úverovanie. Na začiatku krízy dokonca medzibankový trh skoro úplne zamrzol a komerčné banky prestali požičiavať peniaze. Centrálne banky si rýchlo uvedomili, že ani nulové úroky nestačia na to, aby napumpovali dostatok peňazí do systému, a tak začali experimentovať s novými nástrojmi.

Cieľom nekonvenčných politík je to isté, čo sa nedarí dosiahnuť už ani nulovými úrokmi: nákupom aktív (rôznych dlhopisov) zabrániť prepadu ponuky peňazí a možnej deflácii (pokles cenovej hladiny). Najznámejším experimentom je tzv. kvantitatívne uvoľňovanie (Quantitative easing – QE) v réžii americkej centrálnej banky. FED aktivoval tento nástroj v novembri 2008 a aktuálne (od septembra 2012) už beží tretie kolo (QE 3), v rámci ktorého mesačne kupuje štátne dlhopisy USA a dlhopisy kryté hypotékami v objeme 85 miliárd dolárov. Tieto kreatívne politiky však so sebou nesú aj reálnu hrozbu, pretože centrálne banky naliali do ekonomík obrovské množstvo lacných peňazí a sedia na nevídanom množstve dlhopisov, úverov a iných aktív. Budú schopné cúvnuť (prestať s nákupmi) v správnom čase, postupne začať sťahovať peniaze a znižovať svoje aktíva? Odpoveď na túto otázku nie je známa, existujú však silné indície, že národné banky svojimi aktivitami vytvorili silnú závislosť medzi trhovými hráčmi. Tí sa už spoliehajú na pravidelné nákupy do tej miery, že aj na avizované postupné znižovanie QE 3 reagovali menšou panikou, a tak sa FED nedávno rozhodol, že naďalej dostanú svoju mesačnú „dávku“ v nezmenenej výške 85 miliárd. Ďalším rizikom je, že centrálne banky svojimi nákupmi vytvorili umelý dopyt po štátnych dlhopisoch. Tým jednak prispievajú k rastu verejných dlhov, ale tiež umožňujú vládam neustále odkladať fiškálnu konsolidáciu. Dokonca existujú silné indície, že sa im podarilo nafúknuť ďalšiu bublinu na trhu vládnych dlhopisov.

Nekonvenčné nástroje ECB držia nad vodou aj eurozónu

Do roku 2010 sa finančná a banková kríza postupne pretransformovala na krízu verejných dlhov a jej ťažisko sa presunulo do eurozóny, najmä do periférnych krajín od Grécka až po Írsko. V politickom diškurze a v médiách rezonovali najmä otázky týkajúce sa záchranných pôžičiek, ktoré mali zabrániť štátnym bankrotom (platobnej neschopnosti vlád) a boli poskytnuté členskými krajinami a novozaloženými záchrannými fondmi (tzv. dočasný a stály euroval). V skutočnosti však dôležitejšiu úlohu pri záchrane eurozóny a problémových krajín hrala Európska centrálna banka (ECB). Prvá záchranná pôžička smerovala do Grécka v máji 2010 v hodnote 110 miliárd eur – poskytli ju členské štáty eurozóny na bilaterálnej báze (bez Slovenska) a Medzinárodný menový fond. Ostatné pôžičky Írsku, Portugalsku, španielskym bankám, Cypru a opäť Grécku už boli poskytnuté z eurovalov. Hoci ide o závratné sumy, zdroje sú nepostačujúce. Trvalý euroval (Európsky stabilizačný mechanizmus – ESM) má efektívnu úverovú kapacitu 500 miliárd eur, čo môže stačiť na záchranu menších krajín, avšak kombinovaný verejný dlh dvoch veľkých problémových členov menovej únie, Talianska a Španielska, dosahuje 3000 miliárd eur. Je jasné, že v ich prípade je potrebná intervencia ECB, ktorá môže vytvárať peniaze.

Európska centrálna banka v rámci protikrízového boja prvýkrát masívne použila neštandardný nástroj na jeseň 2011, keď na sekundárnom trhu začala s nákupom štátnych dlhopisov problémových krajín – aby pomohla znížiť úrokové sadzby. Za pár týždňov strojnásobila množstvo dlhopisov, ktoré vlastní, ich hodnota začiatkom 2012 dosiahla 220 miliárd eur (odvtedy postupne, ale pomaly klesá). Druhá veľká neštandardná akcia ECB bola dlhodobá megapôžička v objeme viac ako 1000 miliárd eur európskym komerčným bankám v dvoch vlnách: v decembri 2011 a koncom februára 2012. Stovky bánk z eurozóny si požičali na tri roky veľmi výhodne, s jednopercentnou ročnou úrokovou sadzbou, peniaze od ECB. Síce v tomto prípade pôžičky išli bankám, ktoré ako zábezpeku (kolaterál) na úvery mohli poskytnúť štátne dlhopisy, a často to aj robili. Takto ECB nepriamo opäť pomohla aj zadlženým vládam. Tretia veľká intervencia prišla v septembri 2012, zatiaľ iba slovne: guvernér ECB Mario Draghi vyhlásil, že urobia čokoľvek pre záchranu eura, vrátane neobmedzeného nákupu dlhopisov problémových krajín pomocou nového programu OMT (Outright Monetary Transactions). Vyhlásenie upokojilo trhy, úroky štátnych dlhopisov začali klesať. Intervencia síce zatiaľ nebola aktivovaná, program OMT sa má líšiť od kvantitatívneho uvoľňovania americkej centrálnej banky. Kým cieľom FED-u je pumpovať peniaze do ekonomiky, hlavným cieľom ECB má byť zníženie úrokov vládnych dlhopisov na udržateľnú úroveň. Pritom sľubujú, že peniaze použité na nákupy obratom (pomocou iných operácií) stiahnu z obehu (odborne povedané „sterilizujú“).

Bubliny opäť rastú, zadlženosť sa neznižuje

Silné náznaky vzniku nových bublín sa neobjavujú len v sfére vládnych dlhopisov, ale aj na akciových trhoch. Napríklad burza v New Yorku  láme rekordy, a to aj napriek tomu, že stav ekonomiky je stále na míle vzdialený od toho ideálneho. Zdá sa, že pumpovanie peňazí centrálnymi bankami a vládne fiškálne stimuly viedli oveľa menej k želaným cieľom (zvýšenie ekonomického rastu, a najmä zamestnanosti), ale celkom úspešne nafukujú ďalšie bubliny. Nedotknutý nezostal ani trh nehnuteľností a hypotekárneho úverovania – podobne ako pred krízou. V Číne sme dokonca svedkami najväčšej realitnej bubliny všetkých čias v rámci jednej krajiny. Ceny nehnuteľností tam v posledných rokoch rastú rýchlejším tempom než v USA pred krízou. Priemerné ceny bytov dosiahli 11-násobok ročného príjmu, ale v niektorých veľkomestách ako Peking alebo Šanghaj musí kupujúci disponovať ekvivalentom 23 celoročných príjmov na kúpu priemernej nehnuteľnosti. Na porovnanie: ceny bytov v Spojených štátoch boli na 5 až 6-násobku a v Tokiu na 15-násobku ročných príjmov, keď tamojšie realitné bubliny praskli (v rokoch 2006 a 1990). Odhaduje sa, že v Číne je viac ako 60 miliónov nepredaných nových bytov a internet je plný videí o čínskych mestách duchov. Náznaky realitnej bubliny sa objavujú aj v Británii a v Spojených štátoch. V druhom štvrťroku 2013 priemerné ceny domov rástli v USA o 7,2 % v porovnaní s rovnakým obdobím v minulom roku. Podobné údaje boli charakteristické pre obdobie pred krízou v rokoch 2002 až 2006.

Graf: Verejný dlh ako percento HDP v niektorých krajinách, 2007 – 2012

graf

Zdroj: Eurostat a IMF World Economic Outlook Database

Znepokojujúci je aj fakt, že vo väčšine krajín celkový dlh (kombinovaný dlh domácností, podnikov, finančného sektora a vlády) ešte stále neklesá. Experti z bazilejskej Banky pre medzinárodné zúčtovanie poukázali na skutočnosť, že priemerný celkový dlh v osemnástich krajinách OECD v období 1980 – 2010 narástol zo 167 na 314 % HDP. Ročný nárast dlhu o 5 % HDP je veľmi rýchly, podobnú explóziu dlhu zažíva momentálne už spomínaná Čína.

To, že vo väčšine vysoko zadlžených vyspelých štátoch celkový dlh stále neklesá, je dôsledkom rýchleho nárastu verejného dlhu. Aj keď súkromnému sektoru a domácnostiam sa darí postupne odbúravať dlh, rast verejného dlhu to vysoko kompenzuje, a tak celková zadlženosť aj naďalej rastie alebo v tom „lepšom“ prípade stagnuje. Ekonomická história ukazuje, že znižovanie nadmernej zadlženosti je väčšinou pomalý a bolestivý proces a zadlžené krajiny zrejme čaká ešte dlhý zápas. Ich boj s dlhom bude zároveň otvorený a vstúpiť doň môžu aj ďalšie rôzne premeny, pretože ďalšie bankroty niektorých štátov, resp. ich záchrany pred platobnou neschopnosťou sú celkom pravdepodobné.

Banky sú v lepšom stave, morálny hazard pokračuje

Pozitívnou správou je, že banky postupne zvyšujú kapitálovú primeranosť (pomer vlastného kapitálu k aktívam), a tým znižujú svoju zraniteľnosť. Ide však o veľmi pomalý proces, ktorý neprebieha všade rovnomerne. V niektorých (najmä južanských) štátoch eurozóny sú stále veľké problémy vo finančnom sektore. Americké banky sú vo všeobecnosti v lepšej kondícii než tie európske. Okrem kapitálovej primeranosti sa zlepšila a rozšírila aj regulácia a dnes sa vzťahuje na  predtým nepokryté produkty finančnej inovácie (ako rôzne deriváty, napr. swapy úverového zlyhania).

Ale na druhej strane rozsiahle záchranné akcie štátov ešte viac rozšírili morálny hazard. Mnoho veľkých hráčov bolo zachránených s pomocou vlád a centrálnych bánk. Aj preto je dnes počet inštitúcií, ktoré sú „príliš veľké na to, aby sme ich nechali padnúť“, väčší než kedykoľvek predtým. A keďže skrachovali predovšetkým menšie banky (v USA približne 500 od začiatku krízy), respektíve mnohé banky boli zachránené fúziami a akvizíciami, koncentrácia vo finančnom sektore rastie. Aj znárodnením dvoch hypotekárnych obrov Fannie Mae a Freddie Mac sa v Spojených štátoch posilnil morálny hazard. Tieto inštitúcie kupujú hypotekárne úvery a transformujú ich na dlhopisy. Pred ich znárodnením (7. septembra 2008) mali ich dlhopisy iba implicitnú garanciu americkej vlády, teraz už explicitnú, investori ich môžu kupovať ako štátne dlhopisy (a kupuje ich aj FED v rámci svojho programu QE 3). Za hypotéky v Spojených štátoch dlžníci stále ručia iba založenou nehnuteľnosťou, a preto môžu byť stále menej obozretní pri braní veľkých úverov. Všade inde na svete dlžníci ručia aj inými aktívami a/alebo príjmom za hypotéky: keď nedokážu splatiť úver a predaný založený dom nestačí na splatenie celého úveru, príde na rad odpredaj iných aktív, alebo im dlžnú sumu budú mesačne strhávať z výplatnej pásky. Dlžníci sú preto opatrnejší pri braní úverov.

Kam sa len pozrieme, vidíme riziká 

Neustála prítomnosť mnohých faktorov, ktoré prispeli ku kríze, predurčuje hrozbu, že ďalšia vlna krízy môže prepuknúť kedykoľvek. V súčasnosti sú najväčším strašiakom vysoké verejné dlhy niektorých krajín, vrátane južných členských štátov eurozóny. Konzultačná firma S&P Capital IQ každý štvrťrok vypracuje zoznam najrizikovejších krajín z hľadiska pravdepodobnosti štátneho bankrotu. V tom aktuálnom vedie Argentína. V prípade Argentíny sa analytici zhodli na takmer 82-percentnej šanci, že argentínska vláda sa v nasledujúcich piatich rokoch dostane do platobnej neschopnosti. Do prvej desiatky najrizikovejších štátnych dlžníkov sa dostali hneď tri členské štáty eurozóny – Cyprus, Grécko a Portugalsko, v prvej dvadsiatke bolo až osem členov Únie, vrátane dvoch veľkých ekonomík – Talianska a Španielska. Pri financovaní verejných dlhov týchto krajín sú kľúčové úrokové sadzby, ktoré musia platiť. Keď úroky prevýšia 5 až 7 percent, krajina dlhodobo nedokáže financovať verejný dlh, ktorý prevyšuje 100 % HDP. Keďže úroky opäť rastú, Európska centrálna banka môže byť donútená aktivovať svoj avizovaný program OMT. Otázne však je, dokedy môže takáto politika fungovať. Je zaujímavé, že úročenie amerických dlhopisov v posledných mesiacoch výrazne narástlo aj napriek pravidelným nákupom zo strany FED-u (v rámci programu QE 3).

Ďalšie vážne riziko prichádza z rozvojových krajín. Mnohé z nich majú nerovnovážny rast a neudržateľne rastúci dlh. A nie sú to len známe problémy krajín ako Egypt alebo Pakistan, ktoré môžu zbankrotovať prakticky kedykoľvek, ale aj takých veľkých ekonomík, ako je India. Zdrojom najväčšieho znepokojenia je vývoj v Číne charakterizovaný rýchlym rastom zadlženosti a obrovskou realitnou bublinou. Keby táto bublina praskla, pološtátne banky by utrpeli veľké strany a ich konsolidácia zo strany štátu by viedla k veľkému nárastu verejného dlhu. Okrem toho by sa v dôsledku týchto problémov výrazne spomalil čínsky rast, svetová ekonomika by stratila svojho posledného veľkého ťahúňa.

Samozrejme, i hrozba vojenských konfliktov, najmä na Blízkom východe, ale čoraz pravdepodobnejšie aj medzi Čínou a jej susedmi, môže prispieť k destabilizácii svetovej ekonomiky. Do popredia sa okrem toho dostáva aj  celosvetový fenomén starnutia populácie, ktorý najmä vo vyspelých krajinách zvyšuje náklady na dôchodky a zdravotníctvo neudržateľným spôsobom."
  ["post_title"]=>
  string(56) "Príčiny krízy sú stále s nami, aj po piatich rokoch"
  ["post_excerpt"]=>
  string(430) "Len nedávno sme si pripomenuli piate výročie kolapsu Lehman Brothers, v dôsledku ktorého americká hypotekárna kríza okamžite prerástla do globálnej finančnej krízy. Päť rokov protikrízového boja sa zameralo hlavne na symptómy a dôsledky krízy, a tak je väčšina príčin stále prítomná, dokonca aj v podobnej miere ako pred rokom 2008. Aj preto je len otázkou času, kedy sa spustí ďalšia vlna krízy."
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(50) "priciny-krizy-su-stale-s-nami-aj-po-piatich-rokoch"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2013-11-13 12:35:17"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2013-11-13 12:35:17"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(35) "http://zahranicnapolitika.sk/?p=770"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}
Foto: Creative Commons/ X-Andra

Príčiny krízy sú stále s nami, aj po piatich rokoch

Len nedávno sme si pripomenuli piate výročie kolapsu Lehman Brothers, v dôsledku ktorého americká hypotekárna kríza okamžite prerástla do globálnej finančnej krízy. Päť rokov protikrízového boja sa zamer...