Afganistan na polceste tranzičnej fázy

V júli 2011 –  takmer dekádu po tom, ako bol zvrhnutý islamský emirát Afganistan – NATO a afganská vláda iniciovali „bezpečnostnú tranzíciu“. Jej ukončenie je naplánované na december 2014 a Afganistan má dovtedy nadobudnúť plnú suverenitu. Medzinárodná komunita už zadefinovala aj fázu, ktorá príde po tejto prechodnej, a nazvala ju „transformačná fáza“. Jej trvanie sa predpokladá na obdobie rokov 2015 až 2024. Aj počas tejto fázy bude v krajine naďalej pôsobiť NATO misia. Nebude viesť bojové operácie tak, ako je to v prípade ISAF, ale zameria sa na tréning a poradnú funkciu pre ANSF.

Bezpečnostná tranzícia v období 2011 – 2014 je súčasťou stratégie, ktorú NATO a afganská vláda opakovane potvrdili počas viacerých summitov a konferencií. Západní politici vo svojich vyhláseniach pravidelne pripomínajú, že existuje niekoľko problémov, s ktorými sa musia popasovať, ak chcú, aby bola stratégia v Afganistane úspešná. Medzi top priority v krajine patrí  vytvorenie bezpečnostných zložiek, obzvlášť národnej polície (ANP) a armády(ANA), zlepšenie výkonu vlády a vytvorenie antikorupčnej kampane, napredovanie v mierovom procese, regionálna spolupráca so susedmi, najmä s Pakistanom a Iránom, a naštartovanie hospodárskeho rozvoja. Splnením týchto podmienok sa z pohľadu Aliancie dosiahne na jednej strane krátkodobý cieľ, ktorým je transfer zodpovednosti za bezpečnosť afganským autoritám, a na strane druhej aj dlhodobý cieľ, teda permanentná stabilizácia krajiny. Stojí preto za úvahu pozrieť sa na to, ako NATO v poslednom roku prispelo k riešeniu týchto piatich podmienok, a zhodnotiť, či stratégia funguje alebo nie.

Päť výziev pre Afganistan

V priebehu roku 2012 Aliancia spolu s afganskou vládou navýšila personál ANSF na takmer 352 000 vojakov, čím dosiahli stanovený cieľ. Správa by to bolo pozitívna, keby sa zároveň nehovorilo o tom, že každý rok je potrebné minimálne tretinu personálu vymeniť, pretože dochádza k nemalým stratám počas bojov, kvôli dezercii a v neposlednom rade vyčerpaniu vojakov. Táto skutočnosť výrazne podkopáva snahu vytvoriť medzi novovzniknutými organizáciami vnútornú súdržnosť. Nepomáha ani vyhlásenie NATO, že personál ANSF bude do roku 2016 znížený asi o tretinu, teda na 230 000 vojakov.

Afganským národným bezpečnostným silám ešte stále chýba aj jasné vymedzenie toho, s kým majú bojovať a koho majú obraňovať. Podľa filozofie západných donorov je hlavnou úlohou ANSF ochraňovať afganskú ústavu a bojovať proti povstalcom. Tejto predstave ale nepomáha ani sám prezident. Hamid Karzai, ktorý je zároveň aj hlavným veliteľom ANA, preukázal počas prezidentských volieb v roku 2009 úplné pohŕdanie ústavou a opakovane sa o Talibane, ktorý má byť nepriateľom, vyjadroval ako o „bratoch“.

Afganský štát čelí z perspektívy architektúry bezpečnostného sektora aj ďalším výzvam. Tri zvyšné bezpečnostné organizácie – armáda, polícia a spravodajské služby – majú kompetencie, ktoré sa navzájom prekrývajú. Všetky boli štrukturované, trénované a vybavené na akcie proti povstalcom, čo medzi nimi vytvára čiastočnú rivalitu. Neistota o budúcich zdrojoch v kombinácii s absenciou jasne definovaného nepriateľa a štrukturálne nedostatky bezpečnostného sektora sú hlavnými prekážkami pre vytvorenie spoločnej identity a vnútornej súdržnosti v rámci ANA a ANP.

Nadchádzajúce prezidentské voľby (naplánované na 5. apríla 2014) budú indikátorom toho, či afganská vláda myslí vážne svoje sľuby a ubezpečenia, o tom, že zlepší svoje vládnutie a bude bojovať s korupciou. Po debakli prezidentských volieb v roku 2009 a korupčnom škandále Kábulskej banky v rokoch  2010 a 2011 – pre pripomenutie dvoch prominentných prípadov zneužívania moci – bude mať spôsob prípravy a priebehu volieb v roku 2014 dôležitý vplyv na to, do akej miery budú môcť Afganci veriť politickým inštitúciám vo svojej krajine. Podľa afganskej ústavy,už Hamid Karzai, ktorý je jediným prezidentom odkedy bol Taliban zvrhnutý, nemôže tretíkrát kandidovať.

Afganský mierový proces, ktorý sa oficiálne začal v roku 2010, keď prezident Karzai usporiadal mierové zasadnutie snemu Jirga a založil Najvyššiu radu pre mier (High Peace Council – HPC), zaznamenal v posledných rokoch len minimálny progres. Kým afganská vláda (a v tomto prípade aj HPC) nie je schopná iniciovať podstatnejšie rokovania medzi hlavnými konfliktnými stranami, Taliban dosahuje propagandistické víťazstvá. Dokonca zaútočil na zasadnutie Jirga a zabil predsedu HPC, bývalého afganského prezidenta Burhanuddina Rabbaniho. Do dnešného dňa sa stále nekonali žiadne podstatnejšie negociácie medzi Talibanom a afganskou vládou. Nie je vytvorená ani cestovná mapa pre mierový proces, ktorá by zadefinovala témy, účastníkov, mediátorov alebo časový rámec pre stále rozhovory. Pozície vlády a lídrov Talibanu sú diametrálne odlišné a nekompatibilné. Najdôležitejšou požiadavkou Talibanu je úplné stiahnutie všetkých zahraničných vojenských síl a výrazné zmeny v afganskej ústave. Taliban v súčasnosti neuznáva Karzaiovu vládu ani ako negociačného partnera. Takisto neplánuje rešpektovať a  uznať výsledky prezidentských volieb v roku 2014.

Okrem Spojených štátov, Ruska, Číny a Indie sú najdôležitejšími hráčmi v Afganistane Pakistan a Irán. Obe krajiny zohrajú dôležitú úlohu aj po stiahnutí jednotiek NATO z Afganistanu. Pre stratégiu Aliancie je preto dôležité, aby Pakistan a Irán prejavili väčšiu ochotu spolupracovať s Afganistanom, a zároveň podporovali mierový proces. Doteraz nezodpovedanou zostáva otázka, prečo by sa tak mali rozhodnúť a spolupracovať. Pakistan hrá intenzívne na dve strany so Spojenými štátmi a NATO už takmer dekádu. Iránu sa tiež podarilo úspešne zaviesť do politiky voči Afganistanu svoje antiamerické postoje, ktoré sú poháňané najmä potrebou chrániť svoju bezpečnosť v súvislosti s jadrovým konfliktom. Pakistan aj Irán podporujú v Afganistane neštátnych vojenských aktérov vrátane Talibanu. Tento fakt odznieval v západných debatách už roky, ale ani jedna krajina od svojej podpory alebo politiky neustúpila ani po tom, ako boli vystavené intenzívnym diplomatickým a vojenským tlakom zo strany Spojených štátov. Je vysoko nepravdepodobné, že sa zmenia po stiahnutí amerických jednotiek z regiónu. Ani čoraz častejšie zaznievajúca možnosť zlyhania stratégie NATO v Afganistane situácii nepomáha.

Minimum stability a bezpečnosti v celej krajine je podmienkou aj pre vytvorenie ekonomického rozvoja. Nie je smerodajné, či NATO vyhlási alebo nevyhlási určité oblasti v Afganistane za bezpečné a stabilné. Pointou je, či považujú afganskí ľudia a investori aspoň niektoré oblasti za bezpečné a sú ochotní zobrať na seba riziko rozbehnúť tam podnikateľské aktivity. Ich zvažovanie ovplyvňuje aj fakt, že afganská vláda doteraz nebola schopná vytvoriť vhodné právne prostredie pre medzinárodné spoločnosti, ktoré majú záujem o rozvoj a ťažbu bohatých prírodných zdrojov. V roku 2012 bol vládou odmietnutý nový zákon o ťažbe, a dokonca sa ním pozastavili aj niektoré projekt,y na ktorých už boli všetky strany dohodnuté. Ďalší faktor, ktorý ovplyvňuje budúci ekonomický rozvoj v Afganistane a bol dlhú dobu ignorovaný, je demografický rast. Podľa OSN  bude mať Afganistan do konca roku 2024 približne 47 miliónov obyvateľov. Aj stabilná a bezpečná krajina by čelila obrovským výzvam, ak by sa jej populácia mala v priebehu 12 rokov zvýšiť z 32 miliónov na 47.

Voľby rozhodnú

Stratégia NATO v Afganistane je založená na predpoklade určitých zmien, ktoré sa vo väčšej  miere dodnes nepodarilo dosiahnuť. Čo sa týka schopnosti a kvality ANSF a spôsobu vládnutia Karzaiovej vlády, lakmusovým testom budú prezidentské voľby v roku 2014. Ak budú slobodné, spravodlivé a transparentné, posilní to inštitúcie afganského štátu aj morálku ozbrojených síl. Ak sa tak nestane a voľby poznačia podvody, podplácanie a násilie, je možné, že Afganci stratia akúkoľvek vieru v post-2001 politický systém.

Výsledky volieb zrejme ovplyvnia aj mierový proces a politiky Pakistanu a Iránu . Je pravdepodobné, že lídri Talibanu, ako aj relevantné mocenské centrá v Islamabade a Teheráne, počkajú na výsledky prezidentských volieb a na to, aká bude úroveň zapojenia NATO a Spojených štátov v krajine po roku 2014. Či si Pakistan a Irán po roku 2014 vyberú cestu spolupráce alebo agresie, závisí od toho, či bude v krajine existovať legitímna afganská vláda. Vláda, ktorá bude mať moc vládnuť celej krajine. Potom si Taliban bude vyberať medzi negociáciou a bojom.

Čo môže spraviť NATO?

Keďže misia ISAF sa skončí o necelé dva roky a podpora vojny v Afganistane zo strany  západných krajín neustále klesá, zostáva len niekoľko možností konania. Smerovanie hry a ukončenie patovej situácie v Afganistane môže ovplyvniť niekoľko udalostí. Jedným zo scenárov je upustenie Pakistanu od svojej súčasnej politiky voči Afganistanu, alebo sa výrazne zmení prístup Iránu. Ďalším je vytvorenie kredibilnej a legitímnej vedúcej osobnosti, ktorá by nahradila prezidenta Karzaia, alebo zatknutie popredných členov Talibanu vrátane Mulla Omara.

NATO a Spojené štáty by sa v súčasnosti nemali sústrediť na Pakistan a Irán. Najväčšími prekážkami stratégie Aliancie v Afganistane sú afganská vláda na čele s Karzaiom a Taliban so svojím vodcom Mullom Omarom. Obidvaja lídri sú silné symbolické osobnosti a Afganci si medzi nimi musia vybrať. Karzai vládne v krajine viac ako dekádu a symbolizuje afganský štát po roku 2001, ktorého legitimita a kredibilita je podkopaná korupčnými škandálmi a volebnými podvodmi. Fakt, že je hlavným veliteľom afganskej armády, ale zároveň vnímaný ako slabá osobnosť – dokonca aj medzi podporovateľmi nového politického systému – z časti vysvetľuje, prečo nie sú národné bezpečnostné sily súdržné a čelia hrozbe, že ich infiltrujú nepriatelia.

Mulla Omar, ktorý je na úteku už takmer 12 rokov, je ešte stále nepochybne spirituálnym vodcom hnutia Taliban. Takmer všetci afganskí a zahraniční povstalci alebo teroristickí vodcovia, ktorí operujú na území Afganistanu a Pakistanu, ho považujú za Amir al-Muminin (veliteľa verných). Už samotný fakt, že odoláva a uteká Spojeným štátom viac ako dekádu a v súčasnosti ich brzdí  v negociáciách, z neho vytvára silnú osobnosť aj v očiach Afgancov, ktorí nepodporujú hnutie Taliban.

Ak by bola Aliancia schopná „odstrániť“ tieto dva symboly – prostredníctvom slobodných a transparentných volieb v prípade Karzaia a zatknutím Mulla Omaru – výrazne by sa zmenili parametre pre vonkajších aj vnútorných hráčov v afganskej hre.

NATO by malo sústrediť všetky svoje sily na podporu afganskej vlády v organizácii a ozbrojené sily v ochrane nadchádzajúcich volieb. A to aj v prípade, ak by to malo znamenať, že bojové jednotky ostanú v krajine aj po 5. apríli 2014. Aliancia by v krajnom prípade nemala zabúdať ani možnosť zaútočiť proti lídrom Talibanu. Posilnenie afganského štátu a ústavy a oslabenie Talibanu sú dva kľúčové kroky smerom k bezpečnému a stabilnému Afganistanu.

Pôvodná verzia článku bola publikovaná ako SWP comments 2. januára 2013.