Ak si všetci myslia, že to robíte zle, možno to robíte dobre

Opísať kritiku Obamovho rozhodnutia zapojiť sa do operácie v Líbyi ako „rozmanitú“, by nevystihlo dostatočne farebnú paletu nesúhlasu. Odpor ľavice stál najmä na kombinácii nechuti  púšťať sa vojny, ako aj nechuti vmiešavať sa do záležitostí iných krajín. Pravicovo orientovaní kritici sa zasa snažili roztrhať Obamu buď za to, že konal príliš pomaly (John McCain, prezidentský kandidát v roku 2008), že mu príliš záležalo na medzinárodnej podpore namiesto toho, aby to jednoducho urobil sám (potenciálny republikánsky kandidát v roku 2012 Mitt Romney), že využil bezletovú zónu namiesto toho, aby jednoducho do krajiny vpadol a zabil Kaddáfího (Sarah Palin, kandidátka na viceprezidentku v roku 2008 a potenciálna republikánska nominantka v roku 2012). Alebo že vôbec urobil čokoľvek. Michelle Bachmann, jedna z hlavných kandidátok na republikánsku prezidentskú nomináciu v roku 2012, vyhlásila: „Veď ešte ani nevieme, kto je opozíciou ku Kaddáfímu. Nevieme, či to vedie Hamas, Hizballáh, alebo možno severoafrická al-Kájda. Naozaj bude pre nás lepšie, naozaj bude lepšie pre záujmy Spojených štátov, ak bude teraz viesť Líbyu napríklad severoafrická  al-Kájda?“

Tieto útoky sprava sú jasne motivované skôr snahou získať si voličov, než presadiť najlepšie riešenie, a dajú sa ľahko vyvrátiť: kritika, že reagoval „pomaly“ akosi pozabúda na to, že ešte pred dvomi mesiacmi Líbya nebola ani na našom radare. Obvinenie z „priveľkej snahy o medzinárodnú účasť“ zasa neberie do úvahy dekádu antiamerikanizmu, ktorá vyplýva z toho, že sme na Strednom východe vystupovali unilaterálne a arogantne. A skvelá myšlienka, že sme do Líbye mali jednoducho vpadnúť a zvrhnúť Kaddáfího zasa prehliada, že USA sa o niečo také už pokúsili v Iraku a sú tam osem rokov, čo doteraz stálo bilión dolárov.

Pokiaľ ide o tých, čo útočia zľava, tých argumenty sa z obsahového hľadiska odmietajú ťažšie. Odporcovia vojen a zahraničných intervencií majú totiž dlhý zoznam zlyhaných vojenských operácií, ktoré ich argumenty podporujú. A pritom keď títo ľudia poukazujú na iróniu, že práve Obama dostal Nobelovu cenu za mier, zrejme nevedia alebo zabúdajú na to, že práve takéto intervencie sú skvelým príkladom vízie, ktorú Obama opísal vo svojom prejave v Osle.

Pritom existujú aj silnejšie argumenty proti intervencii, a na nich sa zhodnú  predstavitelia ktoréhokoľvek konca politického spektra. Patria k nim otázky ako napríklad: má prezident právo pustiť sa do vojny bez zelenej od Kongresu? Keď Obama kandidoval, tvrdil, že nemá. Alebo potrebujeme ďalší Irak? A prečo práve Líbya? A, samozrejme, čo presne chceme docieliť?

Postoj Američanov na začiatku vojenských operácií
Krajina Dátum Súhlas (%) Nesúhlas (%)
Líbya 21. 3. 2011       47       37
Irak 20. 3. 2003       76       32
Afganistan 7. 10. 2001       90         5
Kosovo/Balkán 30. 4. 1999       51       45
Afganistan a Sudán 20. 8. 1998       66       19
Haiti 23. 9. 1994       54       45
Somálsko 18. 6. 1993       65       23
Irak 13. 1. 1993       83         9
Líbya 17. 4. 1986       71        21
Zdroj: Gallup.com

Keďže kritika sa sypala z každej strany, je jasné, že mal Obama použiť lepšiu stratégiu. Ukazuje sa, že keď prezident reaguje na akútnu situáciu – nie takú, aká bola  v Iraku, kde sa dlho pred zásahom vymysleli obvinenia, že Irak má zbrane hromadného ničenia – nemá ten luxus času, aby si každého získal. Bushova vláda ho mala – jej iracká kampaň trvala mesiace pred začatím operácie Iracká sloboda.

A tak, desať dní po spustení ofenzívy v Líbyi, urobil Obama to, v čom je taký skvelý: predniesol prejav. A tu jasne načrtol morálne a strategické odôvodnenie intervencie: „Je pravda, že Amerika nemôže používať svoju armádu kedykoľvek sa niekde vyskytne represia. A vzhľadom na cenu a riziká intervencie musíme vždy porovnať naše záujmy a potrebu zásahu. Ale to nemôže byť argument na to, aby sme nikdy nezasiahli v prospech toho, čo považujeme za správne. V tejto konkrétnej krajine – v Líbyi, v tejto konkrétnej chvíli, sme čelili perspektíve násilia obrovského rozsahu. Mali sme jedinečnú schopnosť zastaviť to násilie: medzinárodný mandát na zásah, širokú koalíciu pripravenú pridať sa k nám, podporu arabských krajín a žiadosť o podporu od samotných  Líbyjčanov.“

V prejave vysvetlil aj to, prečo považuje túto intervenciu za inú, ako bola iracká. Tu išlo o akútnu potrebu, obmedzený rozsah, definované prostriedky a medzinárodný mandát. Usudzujúc z reakcií na prejav sa prezidentovi nepodarilo odpovedať ani tým kritikom, čo by radi videli súhlas Kongresu s operáciou, ani tým, čo sa pýtajú, čo má byť záverečnou fázou operácie. Čo bude nasledovať, ak výsledkom intervencie bude patová situácia medzi Kaddáfím a rebelmi? Čo sa stane, ak rebeli požiadajú o dodávky zbraní v boji s Kaddáfím? Pomôžu im USA, ako to urobili v Afganistane, keď podporili miestny odboj proti ZSSR, a o pár desaťročí Taliban použil tie isté zbrane proti USA? Existuje mnoho otázok, ktoré zostávajú bez odpovede, a Líbya je zatiaľ najmenej populárnou intervenciou USA za posledných tridsať rokov.