Ambície, očakávania a možnosti: zahraničná politika v rozpočte EÚ

Európania si myslia, že vonkajšie vzťahy s tretími krajinami sú jednou z hlavných oblastí, ktorým by sa mala EÚ venovať. Nedávne medzinárodné udalosti a zmeny však jasne ukázali, že EÚ stále chýbajú efektívne krátkodobé a strednodobé nástroje na to, aby prispela k riešeniu konfliktov. Finančné prostriedky, pomocou ktorých EÚ realizuje svoju vonkajšiu politiku, sú aj napriek tomuto uvedomeniu limitované. Ich maximálna výška a štruktúra je určená viacročným finančným rámcom (VFR). Na roky 2007 – 2013 tvoria finančné prostriedky na vonkajšiu činnosť pod kapitolou 4 „EÚ ako globálny hráč“ zhruba 7 % celkového rozpočtu EÚ, ktorý samotný zodpovedá len 1 % jej HDP.

Finančné prostriedky na niekoľko nasledujúcich rokov budú závisieť od výsledkov pokračujúcich rokovaní o viacročnom finančnom rámci na obdobie 2014 – 2020. Napriek obnovenej diskusii o úlohe rozpočtu EÚ pri prekonávaní krízy sa zdá, že súčasné rokovania sa zase raz zamerajú na tradičný konflikt medzi čistými príjemcami a čistými prispievateľmi. Rokovania sa začali zvyčajnou diskusiou o celkovom strope rozpočtu a hlavných výdavkových položkách (spoločná poľnohospodárska politika a kohézna politika). Členské štáty a inštitúcie EÚ sa doteraz vyhli diskusiám ako o financovaní, tak o formovaní zahraničnej politiky EÚ v budúcnosti.

Medzi členskými štátmi a inštitúciami EÚ ale existuje konsenzus o potenciáli vonkajšej činnosti. Politici si uvedomujú, že môže byť pre Úniu výraznou pridanou hodnotou a  poskytnúť jej napríklad silnejšiu vyjednávaciu pozíciu a väčší politický vplyv.

Výzvy a deficity vonkajšej činnosti EÚ

Svet sa za posledné desaťročie výrazne zmenil. Súčasná ekonomická kríza ešte viac zdôrazňuje potrebu silnejších vzťahov Európy s rastúcim počtom partnerov, ktorí majú čoraz väčší vplyv na jej finančné a hospodárske perspektívy. Zároveň v multilaterálnych vzťahoch rastie aj relatívna sila vychádzajúcich mocností ako Brazília, India a Čína. Obmedzené prírodné zdroje, rapídne sa rozširujúca svetová populácia, hrozby spojené s klimatickými zmenami, ľudská bezpečnosť či konflikty v susedných krajinách sú navyše výzvy, ktoré priamo ovplyvňujú EÚ,a ktoré je možné adresovať len v blízkej spolupráci s partnerskými regiónmi.

Zmenila sa však aj EÚ. Stratégia Európa 2020 má jasnú predstavu o vonkajšej politike EÚ a medzi svoje priority zahŕňa napríklad klimatické zmeny a obnoviteľnú energiu. Lisabonská zmluva naviac jasne definuje spoločné princípy a ciele vonkajšej činnosti EÚ, obsahuje ustanovenia o vzťahoch so susednými krajinami a snaží sa o posilnenie medzinárodných nástrojov, ktoré má EÚ k dispozícii ako globálny aktér. Výsledky zahraničnej politiky EÚ sú však nelichotíve: od krízy v Líbyi a Sýrii po problém dohodnúť sa na rozpočte Európskej obrannej agentúry (EDA), pokračujúci nedostatok kapacít a nástrojov až po fakt, že niektoré členské štáty konajú vždy radšej individuálne. Namiesto propagovania EÚ ako aktívneho a silného medzinárodného aktéra to v poslednej dobe vyzeralo skôr ako úpadok rodiaceho sa aktéra v oblasti medzinárodnej bezpečnosti. Dôvod týchto slabých výsledkov treba hľadať vo viacerých faktoroch, vrátane chýbajúcich inštitucionálnych, hospodárskych, politických a strategických zdrojov.

Deficity vonkajšej činnosti EÚ naberajú na vážnosti v prípadoch, keď Únia nemá jasnú pozíciu v medzinárodnej aréne. Referenčný bod pre definovanie medzinárodnej úlohy EÚ – USA sa dramaticky zmenil. Únia je tak zrazu dezorientovaná, ohromená a neschopná zaujať pozíciu v regióne „širšieho Blízkeho východu“, v oblasti Pacifiku alebo inde. USA doteraz poskytovalo Európe záruku bezpečnosti a stabilitu globálnemu ekonomickému systému. Takýto scenár je dnes už zrejme iba minulosťou a EÚ sa musí o svoju bezpečnosť a ekonomický rast postarať sama. Keďže Únii chýbajú jasné globálne ciele a členské štáty sa zdráhajú podporiť spoločnú zahraničnú politiku, EÚ čiastočne stratila dôveryhodnosť a atraktivitu. EÚ navyše kvôli kríze eura prišla o dobrú povesť ako model osvietenej regionálnej integrácie. V dôsledku neochoty členských štátov zaujať pozíciu pri medzinárodných otázkach, ktoré sa ich veľmi netýkajú, sa EÚ zároveň javí ako neistý partner, a to najmä v prípadoch, keď ide o tvrdú bezpečnosť.

Ďalší deficit je  slabé inštitucionálne vedenie. Podľa Lisabonskej zmluvy má Európska služba pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) prebrať existujúce vojenské a civilno-vojenské zložky EÚ. ESVČ má koordinovať všetky aktivity EÚ v oblasti zahraničnej a bezpečnostno-obrannej politiky, slúžiť inštitúciám zapojených do vonkajších vzťahov a zabezpečiť kontinuitu vzťahov s krajinami mimo EÚ. Aj dva roky po spustení ESVČ však naďalej pretrvávajú štrukturálne problémy. Pod Solanovým vedením sa EÚ angažovala vo svojich prvých – viac než dvadsiatich – vojenských a civilných operáciách. Od prijatia Lisabonskej zmluvy a vymenovania nového Vysokého predstaviteľa sa jej aktivita značne znížila. Hoci ESVČ nefunguje podľa pôvodných očakávaní, je na 27 vládach EÚ a nie na Európskej službe samotnej, aby opäť oživili Spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku (SZBP).

Niektoré členské štáty EÚ však opakovane odmietajú posunúť vysokému predstaviteľovi EÚ a Službe povinnosti, ktoré im boli v zmluvách pridelené. Členské štáty tiež kritizujú administratívne náklady, ale pritom akoby „zabúdali“, že úspory v rozpočte EÚ nepovedú nevyhnutne k poklesu ich verejných výdavkov. ESVČ má zároveň potenciál vygenerovať úspory vo verejných výdavkoch a pomôcť pri konsolidácii rozpočtu na európskej úrovni. Jednou z hlavných výziev, ktorým ESVČ čelí, je formulácia vízie toho, ako by EÚ mala viesť svoju zahraničnú politiku. Okrem toho je potrebné, aby Služba vygenerovala aj komplexnú stratégiu a pripravila európske inštitúcie a členské štáty podporiť ju všetkými potrebnými prostriedkami (vrátane financií).

Pokiaľ ide o nedostatok zdrojov, hospodárska a finančná kríza len zdôraznila a umocnila deficity v oblasti vonkajšej činnosti EÚ. Kľúčovým problémom pre Európu dnes je, že jej schopnosť budovať efektívne vojenské alebo civilné kapacity je ohrozená rozpočtovými škrtmi. Potreba pokračovať v budovaní efektívnych programov pre spoluprácu je nevyhnutná. Vonkajšiu činnosť EÚ brzdí aj jej vlastná ekonomická slabosť, ktorú spôsobujú škrty v štátnych rozpočtoch vo výdavkoch na obranu. V kontexte rozpočtovej disciplíny a požiadaviek Bruselu na zníženie deficitu verejných financií rozpočty na štátnu obranu a zahraničné veci naďalej klesajú. Vplyv krízy na obranný priemysel na úrovni štátov navyše dáva priestor vzniku nových bezpečnostných rizík.

Návrh Európskej komisie: Rozpočet stratégie Európa 2020

Európska komisia 29. júna 2011 predstavila „Rozpočet stratégie Európa 2020″, ktorý obsahoval aj návrhy o tom, ako by rozpočet EÚ mohol pomôcť zvýšiť a podporiť úlohu EÚ vo svete. Napriek kríze verejného dlhu a za účelom preklenutia priepasti medzi ambíciami, očakávaniami a schopnosťami navrhla Komisia zvýšenie celkového rozpočtu pre kapitolu 4 z 55,9 miliárd eur na 70 miliárd eur. Celková navrhovaná suma pre položku vonkajšej činnosti je spolu s Európskym rozvojovým fondom (European development fund – EDF) na obdobie 2014 – 2020 stanovená na 96,2 miliárd eur.

Komisia v porovnaní s predchádzajúcimi požiadavkami navrhla nezahrnúť EDF do rozpočtu EÚ. Naopak, Fond bude aj naďalej krytý členskými štátmi princípomfinančných platieb a špecifickými príspevkovými podielmi. Z tohto rozhodnutia sa dá veľmi jednoducho vyvodiť, že bolo urobené preto, aby sa celkový rozpočet pridržal požiadaviek čistých prispievateľov. Viaceré členské štáty túto metódu kritizovali, keďže ju vnímali ako postranný spôsob ako navýšiť celkový rozpočet.

Čo sa týka obsahu návrhu, Komisia sa plánuje zamerať na štyri politické priority: rozširovanie, susedstvo, spolupráca so strategickými partnermi a rozvojová spolupráca, na ktorú má deväť geografických a tematických nástrojov. Na medzinárodnej úrovni zmieňuje Komisia päť hlavných inštrumentov pre spoluprácu s partnerskými krajinami.

Prvým je Inštrument pre predvstupovú pomoc (Instrument for Pre-accession Assistance – IPA),  ktorý je od roku 2007 finančným pilierom stratégie rozširovania. Podľa návrhov vo VFR 2014 – 20 bude kladený väčší dôraz na podporu reforiem zameraných na posilnenie demokratických inštitúcií a právneho štátu, ako aj na implementáciu cieľov EÚ 2020 v (potenciálnych) kandidátskych krajinách. Zavedením tohto princípu sa má zvýšiť závislosť medzi finančnou podporou a pokrokmi v implementácii predvstupovej stratégie v kandidátskych krajinách. Navrhovaný rozpočet pre nový IPA je 14,1 miliárd eur, čo je nárast 18 % v porovnaní so súčasným IPA (2007 – 2013) vo výške 11,5 miliárd eur. Európsky parlament pri prvom vyhodnotení návrhu trval na tom, aby bol pokrok kandidátskych krajín meraný lepšími a detailnejšími ukazovateľmi. Krajiny, ktoré by napredovali v plnení svojich úloh rýchlejšie, by navyše mali mať možnosť využiť tzv. výkonnostnú rezervu vo výške 5 % celkových finančných alokácií.

Nástroj európskeho susedstva (European Neighbourhood Instrument – ENI) podporuje 16 partnerských krajín na východ a juh od hraníc EÚ. Hlavným cieľom ENI je asistovať týmto krajinám, dosiahnuť užšiu hospodársku integráciu s EÚ a podporiť ich demokratizáciu. V navrhovanom finančnom rámci je pre ENI vyčlenených 18,2 miliárd eur, čo je o 40 % viac než suma, ktorá je k dispozícii na súčasné obdobie (2007 – 2013). Tento výrazný nárast odráža vzostup európskej susedskej politiky ako priority v rámci zahraničnej politiky EÚ. Spolupráca so susedmi EÚ bude navyše založená na princípe „viac za viac“ (more for more). Európsky parlament si už teraz vyžiadal aj podrobnejšie vyhodnotenie pokrokov susedných krajín v oblasti reforiem v ich výročných správach. Na základe ich vyhodnotení by potom malo dôjsť aj k  revízii úrovne financovania.

Nástroj rozvojovej spolupráce (Development Cooperation Instrument – DCI) je určený na boj proti chudobe. Má však prispieť aj k dosiahnutiu ostatných cieľov vonkajšej činnosti EÚ, a to najmä propagovať demokratizáciu a dobrú správu vecí verejných. DCI bude rovnako ako v súčasnom období usporiadaný okolo geografických programov na podporu bilaterálnej a regionálnej spolupráce s rozvojovými krajinami, ako aj okolo tematických programov. Komisia tiež navrhla ukončenie bilaterálnych schém rozvojovej pomoci s 19 „bohatšími krajinami“ ako Brazília, Čína, India a Argentína. Navrhovaný rozpočet pre nový DCI je 23,3 miliárd eur, čo je navýšenie o 28 % oproti súčasnému DCI (2007 – 2013).

Nástroj partnerstva (Partnership Instrument – PI) je hlavnou inováciou nového balíčka vonkajších nástrojov na roky 2014 – 2020. Nahradí Nástroj pre priemyselne vyspelé krajiny a umožní EÚ spolupracovať s vychádzajúcimi ekonomikami v otázkach, ktoré sú pre EÚ kľúčové (Stratégia Európa 2020). PI bude podľa návrhu Komisie veľmi flexibilným nástrojom. Finančné prostriedky v ňom nebudú vyčlenené ex ante a nebude obsahovať ani žiadnu klasifikáciu výdavkov ako napr. v rozvojovej pomoci. Európsky parlament by tento nástroj rád otvoril pre všetky krajiny, v ktorých má EÚ strategické záujmy, zdôrazňuje však i potrebu detailného prehodnotenia existujúcich „strategických partnerstiev“.

Jedenásty Európsky rozvojový fond (EDF) zostane mimo rozpočtu EÚ, jeho prerokovanie však prebieha paralelne s VFR 2014 – 20. Navrhovaný rozpočet pre EDF je 34,3 miliárd eur, čo je nárast o 33 % oproti súčasnému fondu. V porovnaní s desiatym rozvojovým fondom (2008 – 2013) sa navrhujú len drobné úpravy. Európska komisia odporúča zosúladiť príspevky jednotlivých členských štátov do EDF podľa kľúča, ktorý sa používa aj pre rozpočet EÚ. Európsky rozvojový fond by mal navyše integrovať prvky na zabezpečenie väčšej flexibility a rýchlej reakcie v prípade neočakávaných udalostí. Európsky parlament požadoval zahrnutie EDF do rozpočtu s podmienkou, že to nepovedie k celkovému zníženiu výdavkov na rozvojovú pomoc.

Okrem týchto piatich hlavných nástrojov má EÚ aj dva hlavné tematické nástroje: Európsky nástroj pre demokraciu a ľudské práva (European Instrument for Democracy and Human Rights EIDHR) a Nástroj stability (Instrument for Stability – IfS). EIDHR bude aj naďalej poskytovať podporu pre rozvoj občianskej spoločnosti. Komisia v tomto kontexte navrhla zvýšenie flexibility nástroja tak, aby vedel pohotovo reagovať na krízové situácie v oblasti ľudských práv. Navrhovaný rozpočet je 1,6 miliárd eur, čo je navýšenie o 31 %. EIDHR by podľa parlamentu mal byť iba doplnkovým nástrojom tam, kde nie je možné uplatniť žiadny iný nástroj. EP okrem toho požadoval aj väčšiu flexibilitu EIDHR na riešenie urgentných situácií a zvýšenie nezávislosti od súhlasu orgánov tretích krajín.

Nástroj stability je  horizontálny nástroj s globálnym pokrytím. Má adresovať najmä krízové situácie, vrátane prírodných katastrof, ale i budovanie kapacít na krízy a transregionálne hrozby (napr. terorizmus a organizovaný zločin). IfS bol vytvorený v roku 2006 ako dôsledok toho, že EÚ kvôli administratívnym obmedzeniam nevedela rýchlo reagovať na krízy, a to aj napriek tomu, že už mala zavedený Mechanizmus rýchlej reakcie (Rapid Reaction Mechanism). Navrhovaný rozpočet pre nový IfS je navýšením o 25 % v porovnaní so súčasným obdobím (2007 – 2013). Nástroj stability je však iba mimoriadny nástroj a má sa využívať len v prípade, ak adekvátna a efektívna reakcia nemôže byť poskytnutá pod inými nástrojmi.

Novinky v rozpočte

Aj keď návrhy Komisie zachovávajú v podstate rovnakú štruktúru ako v súčasnom viacročnom finančnom rámci, zavádzajú tiež dôležité zmeny. Prvou významnou zmenou je navýšenie celkového rozpočtu pre finančné nástroje. Finančné nástroje EÚ boli v minulosti brzdené nedostatkom flexibility. Aj preto chce Európska komisia zlepšiť ich flexibilitu a efektivitu, aby mohla zvýšiť svoju schopnosť reagovať na nepredvídané udalosti.

Požiadavka väčšej flexibility pri implementácii jednotlivých nástrojov tiež poukazuje na väčšiu sebareflexiu inštitúcií EÚ. Tie si postupne uvedomujú svoju úlohu aktérov vo vonkajších záležitostiach, aj fakt, že sú to ony, kto rozhodujú, kde a ako minúť peniaze. Medzi ďalšie zmeny v súčasnom finančnom rámci patria politické princípy, o ktoré sa opierajú nástroje EÚ: diferenciácia a koncentrácia, ako aj opakovaná snaha zjednodušiť fungovanie všetkých nástrojov . Podľa princípu diferenciácie bude EÚ alokovať väčšiu časť finančných prostriedkov na základe výkonu krajiny (dobrej správy vecí verejných), plnenia si záväzkov alebo potenciálneho vplyvu na EÚ.

Podľa princípu koncentrácie navrhuje Európska komisia nasmerovať vonkajšie výdavky tak, aby sa predišlo neefektivite v dôsledku ich rozptýlenia a fragmentácie. Vzájomná podmienenosť týchto dvoch princípov a implementácia nástrojov poukazujú na silný hodnotovo orientovaný prístup k vonkajšej činnosti EÚ v rokoch 2014 – 2020, ktorý podporuje aj Európsky parlament. Komisia má navyše v úmysle zlepšiť spoluprácu so súkromným sektorom a inými medzinárodnými donormi. V tomto kontexte navrhuje využiť synergie s inovatívnymi finančnými nástrojmi, ktoré boli vyvinuté pre vnútorné politiky EÚ s cieľom využitia súkromných financií.

Sporné otázky

Zdá sa, že kríza eurozóny a jej vplyv na štátne rozpočty sa stala výrazným podnetom na to, aby sa nad vonkajšou činnosťou EÚ začalo uvažovať ako o alternatíve k aktivitám jednotlivých členských štátov. Členské štáty schválili štruktúru kapitoly 4 a zhodli sa aj na zameraní rozvojovej pomoci na najchudobnejšie krajiny. V doterajších rokovaniach nepožiadal žiadny členský štát o zníženie celkového stropu tejto rozpočtovej kapitoly. Takéto požiadavky sa objavili pri ostatných kapitolách (spoločná poľnohospodárska politika a politika kohézie). Viaceré členské štáty sú dokonca priaznivo naklonené navýšeniu finančných prostriedkov vo štvrtej kapitole.

Konflikt medzi „priateľmi politiky súdržnosti“ a „priateľmi lepšieho míňania“ by však mohol ovplyvniť aj budúcnosť finančných nástrojov pre ESVČ. Kým prvá skupina priateľov považuje návrh Komisie pre viacročný finančný rámec 2014 – 20 za absolútne minimum, tí druhí trvajú na potrebe obmedziť verejné výdavky.

Členské štáty na jednej strane síce privítali návrh diferenciácie a koncentrácie vonkajších výdavkov. Strane druhej  však môžeme očakávať ostrú diskusiu o tom, ktoré špecifické regióny/krajiny by mali dostať finančnú podporu, ako budú oba princípy uvedené do praxe a do akej miery je vôbec možná nejaká flexibilita. Prvé nezhody o budúcnosti susedskej politiky sa už objavili. Aj keď všetky členské štáty zdôrazňujú solidaritu so severnou Afrikou, niektoré súčasne vyslovili obavy z toho, aby sa zdroje z politiky východného susedstva nepresunuli na juh.. Kým niektoré krajiny podporujú princíp „viac za viac“, iné považujú za potrebné brať do úvahy aj potreby krajín. Rozširovanie EÚ je ale prioritou pre väčšinu členských štátov.

Včlenenie EDF do rozpočtu EÚ podporujú ako prostriedok zlepšenia demokratickej kontroly a efektivity rozvojovej politiky EÚ viaceré členské štáty. Podľa „priateľov lepšieho míňania“ by však malo byť ich zlúčenie podmienené zachovaním rovnakej výšky finančných prostriedkov na podporu rozvojovej činnosti EÚ. Aj Európska služba pre vonkajšiu činnosť by mala byť rovnakým spôsobom zahrnutá pod kapitolu 4, alebo presunutá zvlášť pod  kapitolu 5.

Kľúčovou prioritou pre členské štáty je dodržať záväzok vyčleniť do roku 2015 0,7 % svojho HNP na oficiálnu rozvojovú pomoc a dosiahniť miléniové rozvojové ciele. Viaceré krajiny trvajú aj na tom, že EÚ by mala zaistiť, aby v obdobú 2014 – 2020 aspoň 90 % jej celkovej vonkajšej pomoci tvorila práve oficiálna rozvojová pomoc. Niekoľko členských štátov má preto v tomto kontexte obavy z nárastu iných výdavkov než tých na rozvojovú v rámci štvrtej kapitoly. Britská vláda naopak vyslovila požiadavku, aby na prioritné oblasti, akou je vonkajšia činnosť, výskum či klimatické zmeny, šiel ešte väčší podiel financií.

Španielska vláda naopak tvrdí, že by sa mali navýšiť finančné prostriedky pre Latinskú Ameriku a vyjadrila znepokojenie nad tým, že nový DCI nepočíta s bilaterálnymi dohodami s jedenástimi krajinami Latinskej Ameriky. Z nástroja rozvojovej spolupráce v období 2014 – 2020 by podľa Španielska mali získavať financie aj Kolumbia, Ekvádor a Peru.

Zaujímavý pohľad do diskusie okolo rozpočtu na roky 2014 – 20 ponúka rokovanie o samostatnom rozpočte EÚ na rok 2013. Rada chce totiž obmedziť predložený návrh Komisie na omnoho nižšiu sumu. Komisia pritom žiadala navýšenie rozpočtu  o 6,85 %  v porovnaní s rokom 2012. Kapitole 4 hrozí v tomto prípade zásadný škrt 1,03 miliardy eur v porovnaní s návrhom Komisie, resp. pokles o 9,75 % v porovnaní s rozpočtom na rok 2012. V októbri však bude EP hlasovať o svojej pozícii a očakáva sa, že členovia parlamentu podporia navýšenia, ktoré EK navrhla, a to najmä pre vonkajšiu činnosť EÚ.

Evolúcia nie revolúcia

„Arabská jar“ ukázala nielen to, že EÚ chýbajú efektívne krátko- a strednodobé nástroje, aby prispela k riešeniu konfliktov, ale aj to, že členské štáty majú rôzne národné záujmy a obrannú politiku. Kríza v Líbyi ukázala, že Európa musí byť zároveň dosť silná na to, aby udržala stabilitu v susedných krajinách,a aktívne formovala regionálne a globálne prostredie. Aby toho bola schopná, musí sa vymaniť zo svojho úzkeho zamerania na krízový manažment a ad hoc štruktúry a prevziať všetky funkcie a úlohy, ktoré sa spájajú s vonkajšou činnosťou a vojenskými nástrojmi EÚ. Ak chce EÚ uspieť, potrebuje nástroje, ktoré budú neustále v pohotovostnom režime, permanentné plánovanie, prevádzkovú infraštruktúru a v neposlednom rade byť pripravená použiť v prípade potreby aj silu.

Po analýze rokovaní o rozpočte EÚ pre vonkajšiu činnosť na roky 2014 – 2020 sa dá skonštatovať, že neexistuje takmer nijaká požiadavka znížiť celkové stropy, tak ako to navrhla Komisia. Kľúčovou prioritou pre členské štáty, EK aj EP je dodržať záväzok vyčleniť do roku 2015 0,7 % HND na oficiálnu rozvojovú pomoc. V minulosti sa členské štáty zdráhali navýšiť svoje zdroje pre EÚ a podporiť spoločnú zahraničnú politiku. Ako sa však zdá, medzi štátmi už existuje konsenzus o tom, že Únia by mala mať adekvátne finančné zdroje v tejto oblasti.

EÚ a členské štáty sa zhodujú aj na potrebe zlepšiť súdržnosť a komplementaritu svojich vonkajších politík. Keď však vezmeme do úvahy výšku navrhovaného rozpočtu pre vonkajšiu činnosť a neochotu členských štátov ponúknuť väčšiu flexibilitu, zdá sa, že VFR 2014 – 20 vyššie uvedené výzvy nevyrieši. Hoci sa navrhované zvýšenie rozpočtu dá považovať za krok vpred, celková projektovaná suma 96,2 miliárd eur zrejme nebude stačiť na dosiahnutie cieľa Stratégie Európa 2020, a teda posilniť úlohu Únie vo svete. Návrhy pre VFR 2014 – 20 sú len evolúciou a nie revolúciou vo finančných nástrojoch, ktoré sú k dispozícii pre vonkajšiu činnosť EÚ. Ani priepasť medzi ambíciami, očakávaniami a schopnosťami sa nimi nepreklenú.

Cesta vpred

Ak chce EÚ napredovať, musí zabezpečiť, aby aj jej politiky v ostatných oblastiach (poľnohospodárstvo, obchod, životné prostredie a zdravotníctvo) prispievali k zámerom jej zahraničnej politiky (napr. znižovanie chudoby a rozvojové ciele), a nie ich podkopávali. Na politickej úrovni by mali mať inštitúcie EÚ, ako napríklad vysoký predstaviteľ a EP, dôležitejšie slovo pri riadení a rozhodovaní o tom, kde a ako sa použijú vonkajšie nástroje EÚ. Finančným nástrojom pre vonkajšiu činnosť aj naďalej chýba politické vyhodnotenie. V dôsledku okresaných štátnych rozpočtov musí EÚ viac než kedykoľvek predtým zamerať svoje zdroje tam, kde sú najviac potrebné a kde môžu mať najväčší vplyv.

Združovanie a zdieľanie obmedzených zdrojov je nevyhnutné, ak sa chce predísť duplicite, a aby sa zároveň maximalizovali zdroje v čase, keď sú štátne rozpočty na obranu a zahraničné veci čoraz výraznejšie škrtené krízou. Finančné nástroje rozpočtu EÚ sú navyše v súčasnosti zamerané najmä na pôvodný „prvý pilier“. V neposlednom rade by sa malo vylepšiť aj fungovanie Európskej obrannej agentúry (EDA). Práve EDA by totiž mohla ponúknuť napríklad riešenia v oblasti výskumu a vývoja a vytvoriť konkurencieschopný európsky trh s obranným vybavením, ako aj posilniť technologickú a priemyselnú obrannú základňu Európy.

Pôvodnú verziu článku nájdete na stránke www.realinstitutoelcano.org pod názvom Bridging the Gap between Ambitions, Expectations and Capability: External Action in the EU´s Multianunual Financial Frameworkd (2014-20) WP 16/2012.