Bosna a Hercegovina: Maratón bude trvať dlho

Patrick Moon, ktorý bol donedávna veľvyslancom USA v Sarajeve, v lete tohto roku vo svojej rozlúčke na záver niekoľkoročnej misie povedal,  že v roku 2003, keď sa v Bruseli zaujímal o stav euroatlantickej integrácie západného Balkánu, Bosna a Hercegovina (BaH) patrila medzi najúspešnejšie krajiny regiónu. Lenže v roku 2012 ju podľa jeho slov predstihli aj krajiny, ktoré ešte pred deviatimi rokmi neboli ani na mape integrácie. Pripomeňme, že to fakticky platí napríklad pre Chorvátsko a Srbsko, nehovoriac o Čiernej Hore, ktorá v prvej polovici minulej dekády ešte nebola ani len samostatným štátom.

Po niekoľkých odkladoch a prieťahoch sa v roku 2008 podpísala medzi BaH a Európskou úniou Dohoda o stabilizácii a pridružení (SAA) a dávno ju ratifikovali všetky členské štáty Únie. Lenže dodnes nezačala platiť. Bosna a Hercegovina nesplnila viaceré – vôbec nie mimoriadne komplikované – podmienky, vrátane implementácie rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z roku 2009 v kauze Sejdić-Finci, Tá si vyžaduje v podstate len jednoduchú úpravu v zákone. A tak platí to, čo jeden politik vyjadril veľmi diplomaticky v súvislosti so stagnáciou euroatlantickej integrácie v krajine: ,,Ak vôbec možno hovoriť o pokroku, je to pokrok, ktorý je takmer neviditeľný.“

Väzia v 19. storočí?

Prečo samotní Bosniaci (moslimovia) alebo Srbi a Chorváti hodnotia proces euroatlantických integrácií ako úmorný a pomalý? Dôvodov je podľa nich viacero. Dekan Fakulty politických vied v Sarajeve Šaćir Filandra si myslí, že je to nielen dôsledok nedoriešených nacionálno-politických konfliktov z deväťdesiatych rokov minulého storočia, ale že terajší politickí lídri zdedili ešte aj historicky spomalený proces konštituovania identity v Bosne a Hercegovine.  Podľa neho sa pohybujú na úrovni 19. storočia a neprekonali vlastnú nacionálnu paradigmu – ,,nijako sa im nedarí vyskočiť z nej“. Jeho kolega, profesor z Filozofickej fakulty v Mostare, Mile Lasić dokonca tvrdí, že politikom v Bosne a Hercegovine sú vzorom národné štáty 19. storočia, ktoré sú v Európe civilizačne prekonané  a vzdialené. Z toho pramení ich autoritatívnosť, ale aj nechuť, a zároveň aj neschopnosť zbaviť sa brnenia, ktoré krajinu spútalo a spomaľuje na jej ceste. Sú zahľadení do seba, do svojich straníckych a mocenských záujmov, verejný záujem je im vzdialený až cudzí.

Keby to tak nebolo, nemohlo by sa stať to, čoho sme boli svedkami v prvej polovici tohto roka. Deťom narodeným po 12. februári prestali dávať v celej Bosne a Hercegovine rodné čísla, formálne právne vlastne neexistovali, nezapisovali ich do matrík, nedostali zdravotnú knižku, čiže lekári ich vlastne nemohli vyšetrovať a nepúšťali ich ani na ošetrenie do zahraničia. Tri a polmesačná Berina Hamidović sa stala obeťou tejto neľudskosti a nečinnosti poslancov – po operácii v BaH ju poslali na odborné ošetrenie do hlavného mesta Srbska, ale kvôli úradným prieťahom pri vybavovaní povolenia, aby ju mohla sanitka vôbec odviesť za hranice, prišla do Belehradu neskoro. V jednej z tamojších nemocníc zomrela.

Ústavný súd BaH vyzval pred dvomi rokmi parlament, aby novelizoval zákon o rodnom čísle. Konečný termín bol už spomínaný 12. február. Poslanecká snemovňa parlamentu si dva roky nenašla čas, aby prijala zmeny v zákone týkajúce sa uvádzania nejestvujúcich názvov miest, prípadne ich dvoch názvov, a to najmä v jednej z dvoch entít BaH, v Republike srbskej. Rozhorčení ľudia zablokovali v jeden júnový deň budovu parlamentu v Sarajeve a celý mesiac pred ním demonštrovali proti nečinnosti poslancov a ďalších politikov. Solidaritu s nimi prejavili ľudia v ďalších mestách a nielen v bosniansko-chorvátskej federácii Bosny a Hercegoviny, ale spočiatku aj v Republike srbskej. Až kým ich vládna moc nezastrašila a nespolitizovala celú vec tvrdeniami, že demonštranti v Sarajeve ohrozujú bezpečnosť poslancov z Republiky srbskej a ich konečným cieľom je likvidovať túto entitu. Ale na ,,ohrozenie“ svojej bezpečnosti sa odvolávali aj poslanci druhej entity.

Politici však nehovorili o podstate protestov a  právo občanov vyjadriť svoje názory a rozhorčenie museli obhajovať medzinárodní činitelia. Vysoký predstaviteľ medzinárodného spoločenstva v Bosne a Hercegovine Valentin Incko vyhlásil, že podľa neho boli tieto protesty faktorom pozitívneho vývoja, len je prekvapený, že sa neodohrávali už skôr. ,,Teraz vidíme, že občania vyšli do ulíc, aby vyjadrili svoju frustráciu a nespokojnosť. Zdôraznili svoje rozhorčenie a chcú, aby politici v tejto krajine počúvali ich stanoviská a riešili problémy prijímaním rozhodnutí, za ktoré ich daňovníci platia.“ Pripomenul, že pokojné zhromažďovanie a sloboda vyjadrovať svoje postoje patria k základným právam v demokratickej spoločnosti.

S demonštrantmi prejavili solidaritu aj umelci, najmä rozličné rockové skupiny bez rozdielu národnosti ich členov. Známy spevák vystupujúci pod umeleckým menom Gróf Djuraz dokonca zložil pesničku demonštrantom a jej drsným a jednoznačným textom získal široké sympatie. Okrem iného v nej odkazuje, že ,,dobytok patrí do maštale, a nie aby ryčal v parlamentnej sále… lenže nie je vinný iba dobytok, ale aj ty a ja, lebo sme dovolili dobytku, aby nás osedlal“.

Poslanci zmeny v zákone o rodnom čísle napokon schválili až 18. júla 2013. Jeden z nich, Niko Lozančić sa aspoň vo svojom mene ospravedlnil občanom, že ,,kvôli našim nepotrebným politickým prestrelkám trpeli tak dlho, kým nebol platný zákon“. Ten istý Lozančić, ktorý bol mimochodom v prvej polovici minulej dekády prezidentom federácie Bosny a Hercegoviny, ešte v marci v rozhovore s novinármi celú situáciu zľahčoval: ,,Rodné číslo? Čo je to? Neviem. Počul som o nejakých štrnástich číslach.“

Kauza Sejdić-Finci

Rovnako trestuhodnú nezodpovednosť prejavujú bosniansko-hercegovinské politické elity aj v prípade Sejdić-Finci, ktorého neriešenie môže spôsobiť, že európske inštitúcie neuznajú legitimitu všeobecných volieb plánovaných na budúci rok. Rómsky aktivista Devro Sejdić a už v úvode spomínaný Jakob Finci sa pred rokmi obrátili na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu s upozornením, že asi nie je v poriadku, keď podľa ústavy dohodnutej v americkom Daytone môžu do predsedníctva (trojčlennej kolektívnej hlavy štátu) a do Snemovne národov parlamentu kandidovať iba príslušníci troch ústavotvorných národov – Bosniakov, Chorvátov a Srbov. A čo ostatní? V Bosne a Hercegovine je oficiálne uznaných 17 národnostných menšín, ktoré tvoria síce asi len 5 percent obyvateľov, ale sú to takisto občania štátu.

Európsky súd pre ľudské práva označil v rozsudku z 22. decembra 2009 tento princíp za diskriminačný a vyzval štátne inštitúcie, aby urobili v zákonoch a organizácii štátu nápravu v súlade s európskym zákonodarstvom v ľudskoprávnej oblasti. Pomaly uplynú štyri roky od rozsudku a dosiaľ nie je implementovaný do štátoprávneho systému. Komisár pre rozširovanie, Štefan Füle, v tomto roku niekoľkokrát upozornil, že tento stav znamená, že Bosna a Hercegovina porušuje svoje medzinárodné záväzky, čo podlamuje dôveryhodnosť krajiny aj z hľadiska približovania sa k Únii. Füle upozornil, že práve riešenie prípadu Sejdić-Finci je mostom medzi Daytonom, teda doterajšou Bosnou a Hercegovinou, a jej budúcnosťou, čiže členstvom v Únii.

Dôvody problémov, ktoré spôsobujú stagnáciu integračných procesov, sú v politickej sfére, v organizačno-technickom systéme štátnych inštitúcií a vo vzájomne sa prelínajúcom negatívnom pôsobení týchto faktorov. Vo februári 2013 som ako člen delegácie zo Slovenska mal možnosť hovoriť o týchto otázkach v bosnianskom parlamente s Halidom Genjacom. Tento známy politik zo Strany demokratickej akcie (SDA) je predsedom spoločnej komisie pre európske integrácie oboch snemovní (Poslanecká snemovňa a Snemovňa národov) Parlamentného zhromaždenia. Vysvetľoval nám mechanizmus a postup prijímania rozhodnutí o integračných otázkach, do ktorého sú zapojené parlamenty a vlády oboch entít, ďalej parlament a štátna vláda celej Bosny a Hercegoviny.

Aby bola situácia ešte zložitejšia – vo federácii je 10 kantónov so svojimi ústavami a vládami a v Republike srbskej sedem regiónov, ktoré nemajú až také právomocí ako kantóny vo federácii. Genjacov výklad nás vtisol viac do kresiel a pochopili sme, že prijímať v Bosne a Hercegovine jednoznačné rozhodnutia nie je ani len trochu jednoduché. Preto EÚ nalieha, že podmienkou ďalšieho napredovania krajiny na ceste integrácie musí byť vypracovanie efektívneho systému koordinácie vo vnútri štátu. V súčasnosti na ňom pracuje komisia pod vedením Mile Lasića, profesora Filozofickej fakulty v Mostare.

Nevyužitá pomoc

Práve kvôli komplikovanému procesu prijímania rozhodnutí sa bosnianskym orgánom podarilo až doslova v posledných chvíľach pred 1. júlom podpísať s Chorvátmi dohodu o režime na hraniciach v nových podmienkach po vstupe Chorvátska do EÚ. Pritom dátum vstupu suseda, s ktorým má 1011 kilometrov dlhú hranicu, bol dávno známy. Keby dohodu nedosiahli, alebo ju nestihli podpísať, zo dňa na deň by zamrzol akýkoľvek cezhraničný styk s nepredstaviteľnými hospodárskymi, obchodnými a sociálnymi následkami.

Podobná situácia je aj s využívaním predvstupových fondov Európskej únie – individuálne  záujmy jednotlivých skupín politickej elity a administratívna komplikovanosť brzdia a znemožňujú efektívne využitie pomoci z Únie. Najnovšie napríklad v júli tohto roku musela Únia pozastaviť poskytnutie 4,5 milióna eur z fondov nástroja predvstupovej pomoci (IPA) určených na rozvoj cestovného ruchu a riadenie kvality v malých a stredných podnikoch pre nepripravenosť a neschopnosť domácich partnerov. Rovnaký osud postihol päť miliónov eur z IPA pre poľnohospodárstvo. Od pozastavenia pomoci po jej zrušenie nie je až taký veľký krok. Podľa septembrového vyhlásenia hovorkyne delegácie EÚ v Bosne a Hercegovine Jamily Milović Halilović hrozí, že krajina by mohla stratiť iba v tomto roku 25 miliónov eur z IPA fondov. Nie je o ne veľký záujem, lebo ako naznačila, na vládnych miestach nie sú veľmi nadšení z toho, že použitie týchto prostriedkov sa prísne kontroluje.

Bosna a Hercegovina využila v uplynulých šiestich rokoch 600 miliónov eur, čiže iba 37 percent z nástrojov predvstupovej pomoci, ktoré mala k dispozícii. Pre porovnanie: v Chorvátsku dokázali využiť v tom istom čase až 76 percent týchto prostriedkov a lepšie je na tom aj Srbsko – využilo 60 percent dosiahnuteľných fondov.

Priepastné rozdiely

Bosna a Hercegovina je pritom  krajina, ktorej doslova chýbajú peniaze, kapitál a je poznačená veľkými sociálnymi i regionálnymi rozdielmi. Profesorka sarajevskej univerzity Lada Sadikovičová na základe štatistických údajov a výskumov hovorí, že v krajine je až milión chudobných ľudí s príjmami pod 120 eur mesačne (počet obyvateľov dosahuje asi 4,3 milióna – v Bosne a Hercegovine až teraz v októbri robia prvýkrát po 22 rokoch sčítanie obyvateľstva) a nezamestnanosť postihuje až 40 percent práceschopného obyvateľstva. Ale v tej istej krajine je podľa výskumov 85 ľudí, ktorí majú vo vrecku dohromady 9 miliárd dolárov. Pritom do tejto kategórie multimilionárov zahrnuli iba ľudí, ktorí majú vyše 30 miliónov dolárov, teda nie ľudí s 28, 25 alebo15 miliónmi. Politický analytik a publicista Esad Bajtal hovorí, že ,,občania, obyvatelia i sama Bosna a Hercegovina ako štát a jej dve entity a kantóny sú rukojemníkmi týchto osemdesiatich piatich ľudí“. Politické elity majú pred očami ich záujmy alebo sú s nimi priamo prepojené, a nie so záujmami väčšiny občanov.

Regionálne rozdiely pramenia ešte aj po vyše 17 rokov od skončenia vojny z jej dôsledkov na hospodárstvo, a takisto na demografickú mapu krajiny. Platí to nielen pre vojnou najviac postihnuté oblasti Bosny a Hercegoviny, ale napríklad aj pre Chorvátsko, kde sa Vukovar, kedysi významné centrum priemyslu a vyspelého poľnohospodárstva, ešte stále nepozviechal z totálnej vojnovej devastácie a patrí medzi regióny s najvyššou nezamestnanosťou. V Bosne a Hercegovine  je priamo zdrvujúcim príkladom tragických dôsledkov vojny Srebrenica. Pred vojnou patrilo mesto i občina – okres, ktorého je centrom, medzi štyri najvyspelejšie v Bosne a Hercegovine. Okres mal 37 000 obyvateľov, dnes 7 500. Boli tam prosperujúce bane na zinok a striebro, známe kúpele Guber, asi 15 úspešných fabrík, spolu asi 12 000 pracovných miest. Dnes ich je možno 500. V okrese Srebrenica bolo 15 000 voličov, dnes ich je 2 000. V meste a okrese ležiacom teraz na území Republiky srbskej, ktoré v júli 1995 po dobytí regiónu bosniansko-srbským vojskom pod velením generála Ratka Mladića bolo dejiskom doslova genocídy, sa deti v srbských školách učia, že v Bosne a Hercegovine bola ,,vlastenecká vojna“ a Srebrenica v nej bola,,oslobodená“. Je obdivuhodné, že práve v tomto okrese sa začiatkom tohto roku podarilo dosiahnuť dohodu medzi všetkými politickými stranami v zastupiteľstve, že budú postupovať spoločne v záujme všetkých ľudí, v záujme revitalizácie Srebrenice.

Politici na celoštátnej úrovni v Bosne a Hercegovine, v ktorej bolo vo vojne v rokoch 1991 – 1995 najviac ľudských obetí z celej bývalej Juhoslávie – zahynulo tam 96 000 ľudí (podľa údajov REKOM-u, Regionálnej komisie pre zisťovanie zločinov), to zatiaľ nedokážu.

Dohoda iba o zachovaní moci

Politickí predstavitelia sa nevedia dohodnúť v žiadnej podstatnej otázke týkajúcej sa pokroku v približovaní sa k Európskej únii. Ako povedal Duljko Hasić zo Zahraničnoobchodnej komory Bosny a Hercegoviny, neurobili takmer nič v záujme troch najdôležitejších cieľov: finančnej konsolidácie, spustenia nevyhnutných hospodárskych a politických reforiem a získavania zahraničných investícii. Podľa riaditeľa Medzinárodnej krízovej skupiny pre Balkán Marka Preleca doteraz dokazovali akurát to, že majú vôľu dohodnúť sa iba na spôsobe, ako zachovať status quo.

To im vyhovuje, tak si dokážu udržať postavenie a moc, lebo zatiaľ neexistuje reálna alternatívna sila, ktorá by to zmenila. Pritom na povrchu nie sú vládnuce elity vôbec euroskeptické, ale Prelec sa nazdáva, že ,,ľudia už začínajú chápať, že politickí lídri si Úniu ani neželajú, že sú neúprimní, keď tvrdia, že sú za členstvo, lebo výsledkov v tomto smere niet“. Sú to vážne obvinenia, ale Marko Prelec sa týmto otázkam venuje už roky a osobitne analýze vývoja v Bosne a Hercegovine.

Verejnosť však stále upiera oči k Únii a podľa širokého, a zároveň veľmi podrobného prieskumu v roku 2012, ktorý robila mimovládna organizácia Zahraničnopolitická iniciatíva Bosny a Hercegoviny, dosahovala podpora vstupu do EÚ v bosniansko-chorvátskej federácii 69,2 percenta a v druhej entite síce menej, ale predsa 62,3 percenta. Vyslovene odmietavý postoj voči členstvu v Únii malo v celej Bosne a Hercegovine len 14,4 percenta opýtaných.

Ako je teda možné, že ľudia toto všetko trpia? Ako to, že nebadať ani náznak sociálnej vzbury a ani protesty proti nečinnosti poslancov v záležitosti s rodnými číslami sa nerozrástli tak, ako sa spočiatku zdalo? Veď krajina je na dne, na hraniciach sociálnej znesiteľnosti. Ale z dna sa ešte nedokáže odraziť, je totiž bahnité, ako hovorí politológ Ibrahim Prohić zo Sarajeva, a dodáva, že práve preto sa politickým lídrom darí vyrábať a udržiavať im vyhovujúci chaos a strach v etnicky rozdeľovanej spoločnosti. Ako hovorí jeho kolega Srdjan Puhalo z Banja Luky: „Strach, v ktorom možno ľuďom úspešne vštepovať pocit, že nie je dôležité, ako žijú, ale to, aby im zostala hlava na krku, a že to dosiahnu vtedy, keď budú hlasovať za svojich národných lídrov.“

Jedna z účastníčok júnových demonštrácií v Sarajeve Aleksandra Savićová povedala, že ,,ešte stále trvá hlboký spánok trvajúci už vyše 20 rokov“. Podľa nej treba pracovať na tom, aby sa prebudilo občianske vedomie: ,,Toto nie je pre občanov Bosny a Hercegoviny beh na krátke trate, ktorý treba rýchlo vyhrať. Je to maratón, ktorý bude trvať veľmi dlho.“