Británia si zaslúži viac pochopenia

Ako vnímate britské odmietnutie účasti na fiškálnej zmluve na decembrovom summite Únie?

David Cameron je predseda Konzervatívnej strany, ktorej veľkú časť tvoria zarytí euroskeptici a poniektorí dokonca chcú, aby Veľká Británia vystúpila z EÚ. Keď Cameron odchádzal v decembri do Bruselu, bol pod veľkým tlakom svojej strany a potreboval tejto euroskeptickej frakcii hodiť nejakú kosť. Takže to, ako zahlasoval v decembri, by sme určite mali čítať v tomto kontexte.

A ak by tam nebol Cameron, ani človek z Konzervatívnej strany?

Musíme si uvedomiť dve veci. Británia má výnimku a nie je súčasťou ekonomickej a menovej únie, a teda nemá ani pocit, že by sa mala riadiť pravidlami, ktoré sú nastavené primárne pre členov eurozóny. Z pohľadu Británie to je to isté, ako keby vláda v Londýne žiadala zvyšok eurozóny, aby sa prispôsobila britským fiškálnym pravidlám. A po druhé, predstaviť si britského politika, ako sa snaží pomerne euroskeptickým obyvateľom vysvetliť výhody zmluvy, o ktorej si nikto nemyslí, že s ňou ich krajina má mať niečo spoločné, je naozaj nereálne. Zároveň si nemyslím, že britské „nie“ bola až taká strašná katastrofa, ako to všetci v decembri prezentovali.

Bolo teda rozhodnutie skôr príkladom dlhodobej pozície Británie voči EÚ a opatrnosti, alebo skôr krátkodobé rozhodnutie ovplyvnené náladou na Ostrove a vo zvyšku EÚ?

Myslím si, že svoju úlohu pri rozhodovaní zohrali krátkodobé aj dlhodobé faktory. Británii v celej debate nepomohol ani obraz, ktorý sa rozšíril vo zvyšku EÚ. Mnohí v EÚ boli totiž presvedčení, že Británia vytvorila z eurozóny rukojemníka záujmov londýnskeho finančného centra (City). Zároveň mnohí začali byť presvedčení aj o tom, že Veľká Británia sa v čase krízy vôbec nesnažila prispieť k hľadaniu spoločného riešenia. Okrem toho ešte dokonca žiadala pre City špeciálny status . To mnoho kontinentálnych politikov, či už správne alebo nesprávne, vníma ako hniezdo špekulantov, ktorí sa v súčasnosti zasluhujú akurát tak o podkopávanie eurozóny. Zo symbolického hľadiska rozhodnutie nepridať sa k zmluve Veľkej Británii skôr poškodilo. Som ale presvedčený, že  kontinentálna Európa by mala mať  viac pochopenia pre Veľkú Britániu. Britskí politici by nikdy nezískali dostatočnú podporu pre ratifikáciu zmluvy.

V decembri Cameron na summite predstavil protokol, ktorý by zabezpečil určité výnimky pre Londýn. Myslíte si, že existovala možnosť, aby európski lídri protokol prijali, alebo bol protokol len zámienkou, aby Cameron nešiel do Bruselu s holými rukami?

Historici sa určite ešte dlhé roky budú sporiť o to, čo vlastne Cameron žiadal v Bruseli. Domnievam sa, že chcel určite pre City získať nejaké záruky, ale nemyslím si, že očakával úplné oslobodenie od pravidiel EÚ. Čo sa týka pravidiel, tie, ktoré v súčasnosti platia v Británii, sú v mnohých prípadoch dokonca oveľa striktnejšie než tie, ktoré platia vo zvyšku EÚ. Keď pred piatimi rokmi naplno prepukla finančná kríza, Veľká Británia prijala celý rad tvrdých regulačných opatrení. Myslím si, že nie je správne tvrdiť, že chcel obísť pravidlá. Čo sa ale snažil ostatným politikom vysvetliť je, že  finančný sektor je  pre Britániu oveľa dôležitejšie než pre akúkoľvek inú európsku krajinu, a Londýn je zároveň najväčšie európske finančné centrum.

Niektorí britskí euroskeptickí politici si myslia, že Francúzi majú špeciálne veto v oblastiach ako poľnohospodárstvo, a že Nemci majú vplyv na legislatívu, ktorá ovplyvňuje automobilový priemysel. A keď príde na Veľkú Britániu, je pre nich prirodzené, že citlivo sledujú vývoj vo finančnom sektore.

Mnoho politikov hovorí o londýnskom finančnom centre ako o dôležitom národnom záujme. Je ochrana city skutočne v záujme všetkých, alebo len úzkej  skupiny ľudí?

Súčasná situácia je určite o niečo komplikovanejšia než pred štyrmi alebo piatimi rokmi. V období pred finančnou krízou by bolo pre britských politikov oveľa jednoduchšie povedať, že City je  klenotom britskej koruny a všetky kroky by mali viesť k zachovaniu statusu popredného medzinárodného finančného centra. Teraz je debata komplikovanejšia. Londýnske finančné centrum je hlboko nepopulárne aj medzi obyvateľmi, ktorí sú každým dňom rozhorčenejší z toho, že musia zachraňovať krachujúce britské banky.

Zároveň nie je pravdivé ani presvedčenie, ktoré je rozšírené medzi politikmi vo Veľkej Británii, ako aj medzi kontinentálnymi. A to, že londýnske finančné centrum tvorí veľký podiel britského HDP. V skutočnosti to vôbec nie je pravda. Finančný sektor tvorí približne 7 – 8 % britského HDP. Viac tvorí napríklad aj výrobný priemysel.

Poďme na chvíľu k regulačným pravidlám britského bankového sektoru. Ako sa líšia od tých, ktoré poznáme z kontinentálnej Európy?

Po vypuknutí finančnej krízy sa v mnohých európskych krajinách usilovali o to, aby Briti začali svoj finančný sektor regulovať podobným spôsobom, ako je to vo Francúzsku alebo v Nemecku. Myslím si však, že je prinajmenšom zavádzajúce rozmýšľať v takomto kontexte, pretože Británia predbehla v prijímaní tvrdých regulačných pravidiel väčšinu Európy. O mnohých opatreniach, ktoré sú v Británii zavedené, niektoré krajiny nie sú ani len ochotné uvažovať. V dôležitých a kľúčových rozhodnutiach ide Británia určite ďalej než ostatné európske krajiny.

Whyte

Zájdime teraz za hranice Veľkej Británie a pozrime sa na vzťahy Británie a EÚ. Čo si myslíte, že sa pokazilo vo vzťahu Británie a zvyšku EÚ?

Je to veľká, a zároveň aj dlhodobá štrukturálna otázka. Veľká Británia prišla do EÚ neskoro. V 50. rokoch britskí politici odišli z konferencie v Mesine a keď o 20 rokov neskôr Británia konečne vstúpila do EÚ, mnohé pravidlá už boli samozrejme určené. A viaceré z týchto nastavení, ako napríklad spoločná poľnohospodárska politika, Británii vôbec nevyhovovali. Vo Veľkej Británii zároveň prevládal aj názor, že ich krajina sa pridáva do spoločenstva, ktoré funguje ako voľný trh, a nepridáva sa do niečoho, čo sa v budúcnosti pretaví do politickej federácie. Navyše,   rezonuje u nás akási „ostrovná mentalita“ a vnímanie, že Britániu od zvyšku Európy delí more. A je tu aj ďalší faktor. Británia je krajina, ktorá bola odjakživa ťahaná dvoma smermi, cez Atlantik a cez Lamanšský kanál. No a Američania vždy dávali Britom jasne najavo, že im na nich záleží do tej miery, do akej miery budú mať Briti vplyv vo zvyšku Európy. Tento odkaz britské vlády nie vždy celkom dobre chápu.

Pri sledovaní debát z decembra, ale aj tých neskorších o novej zmluve a ďalších opatreniach bolo evidentné, že kľúčovými aktérmi boli  Francúzsko a Nemecko. Lídri oboch krajín mali pri viacerých príležitostiach negatívne poznámky smerom k Veľkej Británii. Čo je podľa Vás ich najväčší problém s Britániou?

Francúzsko v určitých otázkach zdieľa s Britániou jej víziu o EÚ. Aj keď Francúzsko hovorí o politickej únii, to, čo tým v skutočnosti myslí, sú medzivládne dohody a nastavenie EÚ. Francúzi nie sú veľmi nadšení z predstavy, že sa Európska únia vyvinie do politickej federácie. Kde sa ale francúzsky názor určite rozchádza s tým britským, je obsah ekonomickej politiky. V otázkach obchodnej a ekonomickej politiky sa ich vzájomné predstavy len málokedy stretnú.

Nemci na druhej strane nezdieľajú francúzsku a britskú averziu voči politickej federácii. Alebo teda aspoň z historického hľadiska určite nie. V ekonomických otázkach má podľa mňa Nemecko bližšie k Británii ako k Francúzsku a Nemci vnímajú Britániu ako schopného partnera, čo sa týka jednotného trhu a zachovania jeho integrity. Nemecko ale súčasne nevníma Britániu ako dôveryhodného spojenca, no skôr ako relatívne odlúčeného partnera, ktorého viac zaujímajú dobré vzťahy so Spojenými štátmi než s Nemeckom.

Cameronovi kritici – labouristi a liberálni demokrati – mu vyčítali, že rozhodnutie nepripojiť sa k fiškálnej dohode bude znamenať, že ich krajina nebude sedieť pri stole, keď sa bude rokovať o dôležitých veciach. Cameron im na to odkázal, že Británia bude mať aj naďalej vplyv v politikách, na ktorých im skutočné záleží – jednotný trh a obchod. Môžeme fiškálnu politiku skutočne oddeliť od voľného trhu a obchodu?

Skúsenosti z prvej dekády fungovania eurozóny ukazovali, že Británia aj napriek svojej neúčasti na menovom projekte môže mať silný vplyv na formovanie a fungovanie jednotného trhu a s ním spojenými legislatívami. Udalosti posledných dvoch rokov však naznačujú, že eurozóna sa bude ešte viac prehlbovať a takisto aj vzťahy medzi krajinami, ktoré sú jej súčasťou. A to nielen inštitucionálne, ale aj politicky. Pokiaľ teda bude chcieť eurozóna prežiť. Ak sa to naozaj stane, nie je celkom isté, či si bude môcť Británia udržať svoju doterajšiu pozíciu. Prinajmenšom je to veľmi otázne. Ak sa eurozóna postupne pretaví do jadra EÚ, ktoré bude v konečnom dôsledku rozhodovať aj o politikách jednotného trhu, môže sa stať, že Británia stratí svoj vplyv a moc rozhodnúť. Ak sa tento scenár naplní, je možné, že konečným riešením tejto hry bude odchod Veľkej Británie z Európskej únie.

Mal by takýto ťah politickú aj všeobecnú podporu obyvateľstva v krajine?

Áno. Prieskumy verejnej mienky v Británii naznačujú, že obyvatelia majú euroskeptickú náladu a EÚ sa ani zďaleka neobjavuje na prvých priečkach v ich prioritách. Zaujímajú ich celkom iné problémy. Je to zároveň ale dosť povrchné tvrdenie a nemusí korešpondovať so skutočnosťou. Obávam sa však, že ak sa eurozóna ešte viac integruje a začne vytvárať politiku aj pre zvyšok EÚ, Británia bude mať skutočne problém zotrvať v takomto zoskupení. V takom prípade britskí politici, a najmä tí z Konzervatívnej strany, určite začnú rozmýšľať nad švajčiarskym modelom pre Britániu. Krajina odíde z EÚ, ale bude mať s Úniou podpísanú dohodu o voľnom obchode.

Ak by sa to stalo, kto stratí viac? EÚ alebo Británia?

Obe strany by stratili. Británia by stratila, pretože už nie je impérium, ale stredne veľká krajina, ktorá v mnohých oblastiach potrebuje pomoc EÚ na to, aby zrealizovala svoje nápady a mala vplyv v zahraničí. Čo sa týka zvyšku EÚ, myslím si, že aj napriek tomu, že Británia je zvláštnym partnerom, tak vždy bola jedným z najsilnejších zástancov voľného trhu. A v tomto ohľade by EÚ chýbala. Británia bola tiež veľmi dobrou európskou krajinou v čase, keď do EÚ vstúpili krajiny zo strednej a východnej Európy. Británia bola jednou z troch krajín, ktoré úplne otvorili svoje hranice migrantom z týchto krajín. Domnievam sa, že krajiny ako Nemecko a nordické krajiny si uvedomujú, že EÚ by bola bez Británie chudobnejšia, pretože prídu o dôležitého spojenca v ekonomických otázkach. Mnoho z týchto krajín sa zároveň zvykne skrývať za Britániu, keď potrebujú upozorniť na nutnosť prijať nejaké nepopulárne opatrenia, ale nechcú ich samozrejme spraviť ony.

Premiér Cameron taktiež tvrdil, že ak chce mať zvyšok EÚ novú zmluvu, nemali by používať inštitúcie EÚ, ktoré sú určené pre 27 krajín. Neskôr svoj názor zmenil. Prečo? A taktiež ešte ďalší problém – samotné používanie inštitúcií – čo to môže znamenať pre Britániu?

Právne mohol mať Cameron pravdu, že inštitúcie EÚ sú inštitúcie EÚ, a teda klubu 27 krajín. No politicky bolo veľmi zložité presadiť a udržať tento názor. Ak by bol v tomto tvrdení príliš neoblomný, začalo by to vyzerať, akoby mala Británia veto v otázke usporiadania vzťahov medzi krajinami eurozóny, ktoré si chcú samozrejme usporiadať samé medzi sebou. Naviac Komisia má určite čo povedať v otázke kontroly a regulácie eurozóny.

Ak sa rozprávame o tom, čo je politicky trvalo udržateľné a vrátime sa späť do Británie, v Škótsku sa v roku 2014 uskutoční referendum o nezávislosti – myslíte si, že sa Škótsko osamostatní? Ak áno, čo by to znamenalo z hospodárskeho hľadiska pre Britániu, a čo z hľadiska vzťahov medzi Škótskom a EÚ?

Medzi škótskou administratívou a Britskou vládou tu vo Westminsteri panuje spor o tom, aké otázky by sa mali objaviť v referende. Britská vláda sa domnieva, že by to mala byť priamočiara otázka, na ktorú sa dá odpovedať „áno“ alebo „nie“. Škóti, prípadne škótske nacionalistické strany naopak tvrdia, že by tam mala byť ešte jedna otázka, ktorá by znela: „Želáte si viac decentralizácie pre Škótsko v rámci únie?“ Dôvod, prečo si to želajú, je, že mnohé prieskumy verejnej mienky ukazujú, že Škóti sú proti úplnej nezávislosti od Spojeného kráľovstva. Hlasovali by však za usporiadanie, ktoré by poskytlo Škótsku väčšiu autonómiu – predovšetkým fiškálnu v rámci Spojeného kráľovstva. Predpokladám, že výsledkom v roku 2014 bude „nie“ a bude nasledovať veľký spor, čo táto odpoveď pre Škótov znamená. Ak si však Škóti zvolia nezávislosť, bude to mať na EÚ rozsiahle následky. V prvom rade si myslím, že  z právneho hľadiska by Škóti museli opustiť Spojené kráľovstvo a EÚ, a potom opäť požiadať o členstvo v EÚ. Zároveň by to tiež zvýšilo pravdepodobnosť, že aj zvyšok Spojeného kráľovstva opustí EÚ úplne, pretože prieskumy naznačujú, že Angličania sú viac euroskeptickí ako Škóti.

A z hospodárskeho hľadiska?

Bude to vyzerať ako akýkoľvek iný rozvod. Každý rozvod so sebou prináša aj škaredé hádky o to, kto je majiteľom akých majetkov a aktív, a naopak, ktorá strana si preberie aké záväzky.  Otváracia pozícia Škótov je, že ropa patrí im, ale záväzky škótskeho bankového sektora patria naopak Angličanom. Netvrdím, že Spojené kráľovstvo sa zmení na bývalú Juhosláviu, to rozhodne nie. Nikto v Londýne sa nevyhráža posielaním tankov do Edinburgu, ale mohlo by to vyzerať ako rozvod medzi manželmi, ktorí sa spolu už päť rokov nerozprávajú. Ale nemyslím si, že sa dostaneme až sem, hoci ani tento scenár sa nedá vylúčiť.

Keď hovoríme o hospodárstve, všetky krajiny EÚ sa z plných síl snažia nájsť recept na hospodársky rast. Ako vyzerá ten britský?

Ako iste viete, vládu v Spojenom kráľovstve sformovala koalícia medzi konzervatívnou stranou a liberálnymi demokratmi, takže čo sa týka daní a verejných výdavkov, vždy tu musí vzniknúť nejaká politická dohoda. Čo sa stalo v rámci rozpočtu, ktorý bol predstavený v parlamente minulý týždeň, bolo, že minister financií sa rozhodol znížiť najvyššiu úroveň dane z príjmu z 50 % na 45 % a znížiť daň z príjmu pre podnikateľov na 22 %. V kontraste s tým potrebujú liberálni demokrati, ktorí sú stredopravou stranou, uistiť svojich pešiakov, že každý bude znášať bolestivé úsporné opatrenia rovnako. Ak teda vláda znižuje najvyššiu úroveň dane z príjmu, je len veľmi ťažké politicky toto rozhodnutie prezentovať inak ako znižovanie daní najbohatším ľuďom. Liberálni demokrati odstúpili od svojej pôvodnej stratégie zaviesť dane z luxusných obydlí a dosiahli zvýšenie poplatkov za kolky pri kúpe veľmi drahých nehnuteľností. Takže nehnuteľnosti v cene 2 milióny libier a viac budú podliehať kolkom vo výške 7 % z kúpnej ceny. Čiže išlo o akýsi výmenný obchod za zníženie dane z príjmu pre fyzické osoby a podnikateľov.