Čína exponenciálne rastie – je na to Európska únia ekonomicky a politicky pripravená?

Má Európska únia jednotnú politiku voči Číne?

Koncom marca pricestoval do Európy na týždňovú návštevu čínsky prezident Si Ťin-pching. Tri dni z toho strávil v Paríži, kde nerokoval len s francúzskym prezidentom Emmanuelom Macronom. Šéf Elyzejského paláca prizval aj nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú a predsedu Európskej komisie Jeana-Claudea Junckera. Francúzsky analytik François Godement pre Guardian povedal, že neobvyklý krok prizvať na takúto návštevu ďalších je v súlade s Macronovou politikou užšej európskej spolupráce a jednoty voči Číne.

Na druhej strane, pôvodne avizovaná tlačová konferencia sa skončila len vyhláseniami štvorice štátnikov, bez možnosti klásť otázky. Upozornil na to portál Politico. Otázok by vo Francúzsku, v jednej z kolísok moderného občianskeho zákonníka a ľudských práv, nepochybne zaznelo dosť. Nepríjemné otázky o ľudských právach, obhajovanie Tibeťanov, či Ujgurov sú veci, ktorým Peking nerád čelí a Francúzsko mu evidentne vyhovelo.

Okrem toho tiež stojí za zváženie, či išlo naozaj o bilaterálne stretnutie EÚ s Čínou. Výsledkom dohody boli čínsko-francúzske obchodné dohody za viac ako 35 miliárd dolárov (hoci obsahovali objednávky lietadiel od európskeho koncernu Airbus). Navyše, spoločná deklarácia z návštevy bola len bilaterálna medzi Francúzskom a Čínou, Európska komisia a Nemecko už v nej nie sú zmienené.

V tejto súvislosti zaujme, že Nemecko sprísňuje pravidlá pre zahraničných investorov. Vlaňajšia novela dala vláde právo skúmať nákup viac ako 10-percentného podielu v dôležitých priemyselných odvetviach, ak ide o investora, ktorý nie je členom Únie. Doteraz bola hranica pri nákupe 25-percentného podielu a podľa pozorovateľov za novelou stoja obavy z čínskej ekonomickej expanzie.

Česká republika alebo Grécko sú naopak čínskym investíciám otvorené. S veľkou nevôľou Európska únia tiež vníma, keď je svedkom čínskeho vplyvu cez štedré pôžičky v jej bezprostrednej blízkosti. Príkladom je pôžička čínskej EXIM banky na uhoľné elektrárne v Bosne a Hercegovine. Veľká pôžička je zaväzujúca a Európskej komisii prekáža, že perspektívny členský štát neinvestuje radšej do obnoviteľných zdrojov energie.

Západné členské štáty sa s nevôľou pozerajú na Ekonomické fórum 16+1, kde sa Čína stretáva so stredovýchodnými členmi Únie a je tam zastúpený západný Balkán, kam Čína intenzívne investuje. Robert Cooper, poradca bývalej vysokej predstaviteľky pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ Catherine Ashtonovej, priamo povedal, že toto fórum preferuje bilaterálne dohody a bráni jednotnej európskej politike voči Číne. Aj v oficiálnych únijných dokumentoch sa píše, že formát 16+1 by mal byť v „súlade s európskou legislatívou a pravidlami“.

Otvára to otázku, do akej miery je Únia jednotným hráčom v zahraničnej politike. Nie je ničím novým, že silné členské štáty naďalej presahujú spoločnú európsku diplomatickú pozíciu. Tie slabšie zas nemusia mať motiváciu cítiť sa viazané nejasným postojom Únie k Ríši stredu, hoci sa ho snaží konkretizovať.

Čína ako partner a súper EÚ zároveň

V apríli sa v Bruseli konal každoročný summit EÚ-Čína s účasťou čínskeho premiéra Li Kche-čchianga. Priniesol zhodu na tom, že obchodné vzťahy by mali byť férové, otvorené a založené na trhových pravidlách. Lenže Únia sa sporí s Čínou pre dumpingové ceny ocele a solárnych panelov a uplatnila proti nej opatrenia na obmedzenie dovozu týchto výrobkov. Aj ďalšie závery summitu stoja na vratkých nohách.

Čína s Úniou sa zhodli na potrebe užšie spolupracovať v otázke dodržiavania ľudských práv, hoci v tejto otázke je konanie Číny prinajmenšom rozporuplné. Dobre známe je prenasledovanie budhistických Tibeťanov, či moslimských menšín, napríklad Ujgurov. Čína odmieta obvinenia zaznievajúce z USA, Kanady aj Európy, že Ujgurov násilne zváža do prevýchovných táborov.

Nedôveryhodne pôsobí aj záver summitu o „posilnení spolupráce kybernetickej pracovnej skupiny EÚ-Čína“, ktorá má priniesť bezpečnejšie a otvorenejšie kybernetické prostredie s dôrazom na boj proti hackerom a krádeži duševného vlastníctva.  Lenže len krátko nato holandská tlač informovala o jednom z najväčších špionážnych škandálov v histórii krajiny. Čínski špióni ukradli obchodné tajomstvo holandskej firme, ktorá vyrába polovodiče. Škody sú vo výške stámiliónov eur. Obchodné tajomstvo údajne ukradli priamo čínski zamestnanci firmy a dostalo sa až k čínskej vláde.

Bývalý portugalský premiér Bruno Maçães varuje, že Európa podcenila potenciál Číny a prvýkrát ho označila za „systémového rivala“. Poukazuje napríklad na to, že v Číne veľmi rýchlo rastie dopyt po civilných lietadlách. V najbližších dvoch desaťročiach ich bude potrebovať takmer 8000. Kým doteraz o veľké objednávky lietadiel súperili americký Boeing a európsky Airbus, Čína zaradila svoj letecký priemysel k desiatim strategickým odvetviam. Podľa odhadov sa do 10 rokov stane rovnocenným súperom Boeingu a Airbusu.

Rozpoltenosť Únie tiež ilustruje zámer Talianska, jedného z jej zakladajúcich členov, zapojiť sa do čínskeho projektu Nová hodvábna cesta. Potenciálne čínske investície a kúpa rozsiahleho talianskeho dlhu vyvolali kritiku Európskej komisie, ktorá sa obáva, že by tým Čína získala v Únii vplyv. Deje sa to navyše v citlivom období, keď Brusel tlačí na Rím, aby zmenil svoju ekonomickú politiku a nezvyšoval verejný dlh.

V prípade IT priemyslu je čínska dominancia evidentná. Je kľúčovým výrobcom mikročipov a vedie vo výskume umelej inteligencie. Do roku 2030 sa plánuje stať lídrom v tejto oblasti a zatiaľ úspešne napreduje. Európska únia oproti Číne, ale aj USA, výrazne zaostáva. Nemá jasný plán vývoja umelej inteligencie, oveľa nižšiu mieru investícií a rôznorodú legislatívu v oblasti robotiky v jednotlivých členských štátoch.

Ak zoberieme do úvahy čínsku ekonomickú expanziu do Afriky a Ázie, zjavne sa ukazuje, že pomer síl sa s pribúdajúcim časom mení v neprospech Európy. Čo to znamená pre malé členské štáty Únie?

Čím asymetrickejší vzťah, tým opatrnejšia diplomacia

Na dynamicky sa rozvíjajúcu Čínu podľa Inštitútu ázijských štúdií Slovensko nie je pripravené. V štúdii identifikoval tri hlavné problémy – malý konsenzus v postoji ministerstiev a strán k Číne, chýbajúcu odbornú debatu na túto tému a minimum expertov na Čínu. Z toho vyplýva neucelená a nejasná zahraničná politika SR voči Číne.

Za zmienku stojí aj povaha čínskych investícií. Prípady z Českej a Slovenskej republiky ukazujú, že ide skôr o akvizície atraktívnych firiem, ako investičné projekty. Uveďme napríklad úsilie čínskej skupiny CEFC a Penta Investments kúpiť televíziu Markíza. Nevznikli by tým zrejme pracovné miesta ani príležitosti na výskum, či vývoj.

V prípade Slovenska je nepochybne trúfalé myslieť si, že môže byť pre Čínu politicky či ekonomicky porovnateľným partnerom. Na druhej strane sa nemôže spoliehať len na európske diplomatické úsilie. Sme potom svedkami opatrných vyjadrení a menších dohôd.

Je preto logické, že sa spolieha na platformu 16+1. Netreba však mať ilúzie, výstupom fóra nie sú spoločné iniciatívy a obchody, ale bilaterálne dohody. Z fóra vzišli len dva veľké infraštruktúrne projekty: železnica medzi Belehradom a Budapešťou a most z chorvátskeho polostrova Pelješac. Ďalšie narazili na európske pravidlá zakazujúce neprimeranú štátnu pomoc pri súkromných investíciách.

Na aprílovom summite tohto zoskupenia v Dubrovníku sa napríklad slovenský premiér Peter Pellegrini zastal čínskeho telekomunikačného giganta Huawei. Nelichotivé zvesti o možnom zneužití kybernetickej infraštruktúry označil za mocenské súperenie medzi USA a Čínou.

Živá debata o firme Huawei zaznieva aj v Českej republike. Tamojší popredný sinológ Ondřej Klimeš upozornil, odhliadnuc od technických parametrov, na jeden zásadný problém pri čínskych investíciách. Veľké čínske firmy podľa neho musia viac či menej rešpektovať ideologické záujmy čínskej vlády, ktorá za nimi stojí vlastnícky v pozadí. Preto považuje napríklad snahu firmy Huawei dodávať kľúčovú IT infraštruktúru štátnym inštitúciám za potenciálne veľmi rizikovú.

Konkrétnejšími krokmi čínsko-slovenskej spolupráce je novodobá hodvábna cesta, ktorá by po širokorozchodnej železnici mala prechádzať aj cez Slovensko. Objem čínskeho tovaru prichádzajúci na Slovensko síce asi nikdy nevyváži, ale slovenský premiér sľúbil dohodu na vývoze slovenských mliečnych výrobkov.

Celkovo je pre Slovensko Čína tretím najdôležitejším dovozným partnerom s podielom 7,3%. Viac ako polovicu dovozu tvorí elektronika a ďalej komponenty na stavbu jadrových reaktorov a odevy. Podiel čínskych investícií okrem toho klesá. Z hľadiska vývozu je Čína málo podstatným, v celkovom poradí až 14. obchodným partnerom. Viac ako 70 percent slovenského vývozu tvoria vozidlá, teda produkt s vysokou pridanou hodnotou.

V skratke – kým Únia ako celok si je vedomá moci Číny a zatiaľ s ňou vie rokovať ako minimálne porovnateľný, ak nie rovnocenný partner; pre menšie členské štáty sú možnosti obmedzenejšie. Nemali by premrhať obchodné príležitosti, ale zároveň si uvedomovať, že nie všetky investície musia byť prínosom a jednotný európsky postoj by im vedel dožičiť lepšiu vyjednávaciu pozíciu.