Cudzie tváre, známe okolie: ďalšia kríza ukrajinskej politiky

Zahraniční experti: kto europeizuje krajinu?

V decembri 2014 sa súčasťou ukrajinského kabinetu stali traja zahraniční ministri: Natalie Jaresko zo Spojených štátov sa stala ministerkou financií, Aivaras Abromavičius z Litvy bol prijatý na post ministra hospodárskeho rozvoja a obchodu a Gruzínec Alexandr Kvitašvili sa stal ministrom zdravotníctva. V dobe ich schvaľovania ukrajinským parlamentom boli všetci traja ukrajinskými občanmi len niekoľko hodín.

Rozhodnutie prideliť takéto dôležité posty zahraničným politikom bolo považované za kontroverzné. Oponenti vytýkali vláde, že ide o zradu Ukrajiny a jej domácich expertov, ktorí sú v plnej miere schopní úspešne vykonávať menované posty. Predkladatelia návrhu však vo svojich krokoch vidia spôsob, ako bojovať s korupciou prostredníctvom nových a nezávislých tvárí bez napojenia na starú nomenklatúru alebo rodinné a priateľské zväzky. Tak či onak, stratégia prezidenta Petra Porošenka vyhľadávať talenty mimo Ukrajiny pokračovala ďalej. Estónka Jaanika Merilo sa stala poradkyňou ministra Abromavičiusa a Oleksandr Borovik zo Spojených štátov bol menovaný prvým zástupcom ministra. Bývalý litovský minister financií Algirdas Šemeta neskôr prijal funkciu hlavného kontrolóra korupcie na Ukrajine.

V súčasnosti existujú prepojenia medzi vládnou garnitúrou na Ukrajine a bývalou gruzínskou elitou z obdobia vlády prezidenta Micheila Saakašviliho. Pomerne vysoké číslo zo Saakašviliho bývalých spoločníkov dostalo pozície na Ukrajine: Jekaterina Zguladze-Glucksmann sa stala prvou zástupkyňou ministra vnútra, David Sakvarelidze ukrajinským generálnym prokurátorom, Zurab Adeišvili radil vláde pri vývoji protikorupčnej legislatívy a Gija Gecadze bol menovaný na post zástupcu ministra spravodlivosti. Rôzne poradenské posty na ministerstve neskôr zastávali aj Džambul Ebanohdze, Chatija Šelija a Georgij Cyklaury. V lete 2015 sa bývalý generálny prokurátor Gruzínska Hizo Uhlava stal prvým zástupcom vedúceho ukrajinského protikorupčného úradu.

Najneistejšie rozhodnutie v súvislosti s gruzínskymi politikmi urobil Porošenko v máji 2015, keď menoval Saakašviliho guvernérom regiónu Odesa. Skôr, ako sa vo februári 2015 stal Porošenkovým poradcom, žil Saakašvili v americkom exile, kde sa vyhýbal niekoľkým obvineniam z obdobia svojej vlády. Saakašvili tvrdí, že obvinenia sú vymyslené a politicky motivované. Avšak menovanie osoby, ktorá je na zozname hľadaných vo svojej krajine, na taký významný post vyvoláva na Ukrajine debatu rovnako vo verejných, ako aj politických kruhoch.

Georgia on Ukraine’s Mind

Do jesene 2015 ostáva poverenie Saakašviliho riadiť región Odesa jednou z najväčších kontroverzií zo všetkých „externých“ nominantov. Je zaujímavé, že najhorúcejšie debaty sa nevedú medzi obyvateľmi, ale v samotných riadiacich kruhoch krajiny. Ukrajinci Saakašviliho podporujú – okolo 40 % obyvateľov Odesy je s jeho pozíciou guvernéra spokojných, čo je veľkým úspechom, ak zoberieme do úvahy, že jeho predchodca dosahoval deväťpercentnú podporu. Navyše petíciu na menovanie Saakašviliho ukrajinským premiérom podpísalo 8. septembra 25-tisíc ľudí. Súčasný premiér Arsenij Jaceňuk však Saakašvilimu neverí, a naopak, bývalý gruzínsky prezident nedôveruje Jaceňukovi.

Začiatkom septembra poskytol Saakašvili televízny rozhovor, kde kritizoval Jaceňuka ako neschopného a netransparentného premiéra. Niekoľko dní nato nahral videosprávu pre členov ukrajinskej vlády a na sociálnych sieťach premiéra Jaceňuka priamo obvinil zo lží, korupcie, podplácania oligarchov a odmietania uplatňovať demokratické reformy. Saakašvili tvrdil, že nezákonné aktivity premiéra viedli k obrovským stratám v ukrajinskom rozpočte. Jaceňuk zareagoval na obvinenia len stroho – nazval Saakašviliho klamárom.

Konfliktu sa dostalo veľa pozornosti zo strany verejnosti. Po prvé preto, lebo dôvera verejnosti Jaceňukovi v poslednej dobe poriadne klesla. Po druhé, logika menovania zahraničných expertov do štátnych pozícií naznačovala, že títo experti budú nestranní a nezávislí v boji proti korupcii. Takže obviňovanie druhého najvyššieho predstaviteľa v ukrajinskej politike zo zaujatosti pre osobné záujmy spôsobuje vážne obavy medzi obyvateľmi: je menovanie cudzincov chyba (ak sa Saakašvili mýli), alebo je súčasný premiér v konflikte záujmov (ak má Saakašvili pravdu)? Prezident Porošenko komentoval celú situáciu veľmi neutrálne, keď sa vyjadril, že obaja protagonisti sú len „nespokojní s vývojom a hĺbkou reforiem“ v krajine. Reakcia verejnosti je však oveľa presvedčivejšia. Prieskum verejnej mienky EuroMaydan preukázal, že až 95 % opýtaných verí Saakašvilimu.

Vymenovanie Alexandra Kvitašviliho do pozície ministra zdravotníctva sa takisto spája s ukrajinským premiérom. V tomto prípade však išlo o Jaceňuka, ktorý začal spochybňovať Kvitašviliho výkony.

V júli 2015 Kvitašvili rezignoval na svoj post ministra po roku vo funkcii. Tento post zastával aj počas vlády prezidenta Saakašviliho v Gruzínsku. Rezignácii predchádzalo špeciálne vnútorné vyšetrovanie z iniciatívy 60 členov parlamentu a na príkaz premiéra Jaceňuka s cieľom vyšetriť, či je Kvitašviliho výkon transparentný a dostačujúci. Z nejakého dôvodu sa Kvitašvili chcel vyhnúť vyšetrovaniu tým, že požiadal obvodný súd v Kyjeve, aby vyšetrovanie voči kabinetu zrušil. Jeho návrh bol zamietnutý a na konci augusta 2015 ukrajinská Národná agentúra pre štátnu službu predniesla výsledky vyšetrovania. Kvitašviliho práca na ministerstve bola vyhodnotená ako nevyhovujúca a škodlivá pre samotný úrad.

Kvitašvili nadviazal na svoju rezignáciu vyhlásením, v ktorom uviedol, že je pripravený „obetovať sa za potrebné reformy“. Nebolo jasné, prečo nemohol uplatniť spomínané reformy a kto konkrétne vyžadoval takúto obeť. Nech už to bolo akokoľvek, vyšetrovanie proti zahraničnému a špeciálne pozvanému ministrovi vyvoláva búrlivé debaty. Či už bol Kvitašvili zameraný na svoje súkromné potreby, alebo sú obvinenia voči jeho osobe nepravdivé, je zodpovednosťou najmä premiéra a prezidenta, aby najímali do úradov kompetentných ľudí, najmä ak vnímajú náročnú situáciu na Ukrajine. Dnes sa však dopredu nehrnie nikto, kto by za vzniknutú situáciu prebral zodpovednosť.

Žiadne zmeny v nezmenenom systéme

Na Ukrajine dnes existuje značná nespokojnosť s prácou súčasnej vlády, premiéra a vládnych mocností. Občiansku nespokojnosť z veľkej časti spôsobujú večné roztržky medzi samotnými politikmi. V septembri 2015 sa ukázala krehkosť koalície v ukrajinskom parlamente, keď došlo k prvému hlasovaniu o zákonoch o decentralizácii: Otčina a Svojpomoc (obe koaličné strany) hlasovali proti zákonu a Radikálna strana Oleha Ľaška opustila koalíciu. Podobný široký nesúlad v strategicky dôležitých rozhodnutiach vytvára pochybnosti o úspešnej politickej budúcnosti so súčasnými lídrami na čele. Škandál ministra Kvitašviliho a verejné nezhody medzi guvernérom Saakašvilim a premiérom Jaceňukom robia veci len horšími. Niekto bude musieť byť za situáciu zodpovedný.

Ako jeden z pokusov zachrániť celú situáciu Arsenij Jaceňuk oznámil, že na jeseň 2015 navrhne parlamentu nové usporiadanie vládneho kabinetu. Zatiaľ nie sú známe konkrétne mená a či budú v novom kabinete zastávať posty aj zahraniční nominanti. Tí môžu byť pokojnejší ako ich ukrajinskí kolegovia. Kvitašvili je dnes napriek rezignácii a obvineniam Národnej agentúry pre štátu službu stále ministrom zdravotníctva. Navyše ak sa niečo preukáže, môžu sa zbaliť a odísť domov, pretože sa doteraz nikto z nich nevzdal svojho pôvodného občianstva. Budú tak musieť urobiť až v decembri 2016, čo dáva zahraničným expertom rok navyše, počas ktorého sa buď stanú Ukrajincami, alebo sa Ukrajina stane európskejšou.

Musíme však uznať, že samotná spolupráca s európskymi expertmi – v poradenských funkciách, nie ministerských – vplýva na rozvoj Ukrajiny rozhodne pozitívne. Premiér Jaceňuk navštívil 10. septembra 2015 Slovensko, aby sa stretol s prezidentom Andrejom Kiskom, predsedom parlamentu Petrom Pellegrinim a premiérom Robertom Ficom. Počas týchto stretnutí sa Jaceňuk poďakoval Slovensku najmä za humanitárnu podporu a pomoc s novou daňovou reformou na Ukrajine. Reforma sa vykonáva pod dozorom bývalého slovenského ministra financií Ivana Mikloša, ktorý dnes pracuje ako zvláštny poradca ukrajinskej vlády. V apríli 2015 sa bývalý slovenský premiér Mikuláš Dzurinda stal poradcom prezidenta Porošenka. Ďalšími krajinami, ktoré sa podieľajú na demokratických reformách na Ukrajine, sú Poľsko, Litva, Švédsko, Nemecko, a Spojené štáty. Socializácia v skutočnosti preukázala, že dokáže byť užitočná v krajinách východnej a strednej Európy už skôr, než sa stali členskými krajinami EÚ. Avšak bez silnej vôle sú cielené reformy v krajine odsúdené na neúspech. Čo sa týka Ukrajiny, povrchové zmeny nemajú vplyv na vývoj udalostí: krajina nutne potrebuje hlboké systematické zmeny. Potrebuje pomoc zo zahraničia, no hlavný impulz pre zmenu musí prísť zvnútra.