Foto: CreativeCommons/Leung Ching Yau Alex

Dáždnikové hnutie v Hongkongu môže byť začiatkom veľkých zmien

Kým v strednej Európe slávime 25. výročie pádu komunistických režimov a následnú neľahkú cestu za demokraciou, v uliciach Hongkongu už druhý mesiac ľudia za svoju demokraciu ešte len bojujú. Ich zdanlivo márna snaha zoči-voči centralizovanej moci Pekingu však môže byť predzvesťou kolosálnych transformácií.

Demokracia à la Irán

Hongkong bol podľa dohody vrátený Číne Veľkou Britániou v roku 1997, ale v rámci hesla „jedna krajina, dva systémy“ sa od Číny výrazne líši. Občania Hongkongu majú zaručenú slobodu slova, tlače, pohybu, zhromažďovania, vierovyznania a mnoho ďalších občianskych slobôd na úrovni etablovaných demokracií. Volebný systém má však v porovnaní s nimi veľmi odlišný. Líder mesta (tzv. Chief Executive – paralela s korporačnými štruktúrami čisto náhodná) je volený 1200-členným volebným výborom, reprezentujúcim všetky dôležité sektory mesta, ale v skutočnosti zastupuje záujmy hongkonských oligarchov, ktorých úspech a budúcnosť je úzko spätá s elitami v Pekingu.

Tento stav sa mal podľa opakovaných sľubov zo strany Číny zmeniť v nadchádzajúcich voľbách v roku 2017, ale očakávaná volebná reforma, zverejnená v auguste tohto roku, priniesla akurát vytriezvenie vo forme demokracie iránskeho typu. Peking síce odsúhlasil Hongkongu všeobecné volebné právo, avšak voliť bude možné iba kandidátov schválených špeciálnym volebným výborom, garantujúcim, že všetci možní kandidáti budú lojálni Pekingu.

Reakcia na seba nenechala dlho čakať. Na 22. septembra bol zvolaný týždenný generálny štrajk študentov plný pochodov, demonštrácií a pouličných lekcií. Keď 28. septembra proti pokojným protestom študentov zakročila polícia použitím obuškov, slzných sprejov a 87 granátov so slzotvorným plynom, takmer ukončený študentský štrajk sa nečakane zmenil na skutočnú okupáciu vládneho a finančného jadra mesta a ďalších dvoch hlavných obchodných zón. Do okupácie „dáždnikového hnutia“ sa aktívne zapojilo okolo 200 000 ľudí (dáždniky sa stali symbolom hnutia po tom, ako ich protestujúci efektívne využili na obranu proti slzným sprejom) a trvá dodnes, i keď počty trvalo okupujúcich sa rátajú skôr v stovkách, prípadne pár tisícoch.

Cieľmi dáždnikového hnutia, zorganizovaného študentskými združeniami Hong Kong Federation of Students, Scholarism a hnutím Occupy Central, je po prvé vyvinúť dostatočný tlak na Peking, aby zvrátil svoje augustové rozhodnutie a umožnil občiansku nomináciu kandidátov, a po druhé rezignácia terajšieho lídra Hongkongu Leunga Čchun-jinga za kruté zákroky polície a neústupčivý postoj pri riešení tejto krízy.

Pestrá paleta čínskej cenzúry a represie

Čína zareagovala na túto výzvu podobne ako na väčšinu svojich problémov – cenzúrou a represiou. Výsledok je kombináciou tragického, komického a tragikomického.

Na úplnom začiatku sa čínski cenzori pokúsili zmazať akékoľvek informácie o hnutí zo sociálnych sietí (tých pár, ktoré sú v Číne povolené). Keď sa fotky státisícových davov napriek odhodlanej práci cenzorov začali šíriť, úrady vyhlásili, že ide o oslavy 1. októbra (výročie založenia Čínskej ľudovej republiky). Keď sa tento pokus ukázal byť márnym, pretože okupácia nejavila najmenšie známky ústupu a prvý októbrový týždeň (tzv. Zlatý týždeň) sú v Číne prázdniny a veľa rodín cestuje práve do Hongkongu za nákupmi, čínske úrady a médiá ostro odsúdili nelegálnu okupáciu hŕstky agresívnych narušiteľov verejného poriadku. Následne zmobilizovali aj svoju armádu platených internetových komentátorov, aby ovplyvňovali verejnú mienku v diskusiách pod článkami v súlade so straníckou líniou v Číne aj Hongkongu (sú známi ako tzv. 50-Cent Party, pretože za každý komentár dostanú okolo 50 centov).

Ďalším krokom bolo zaistenie, aby pokojné hnutie skutočne prepuklo do násilností, čím by sa dokázalo, že ide o „bandu agresívnych extrémistov“. Na to poslúžili členovia miestnych triád, ktorí dostali 200 hongkonských dolárov (okolo 20 eur) za zúčastnenie sa demonštrácie proti okupácii, a medzi 500 – 1000 hongkonských dolárov (okolo 50 – 100 eur) za vyvolanie násilností, napadnutie protestujúcich alebo zničenie ich barikád, stanov či zásob. Tieto incidenty sa odohrali najmä začiatkom októbra, ale utíchli po vlne kritiky na adresu hongkonskej polície, ktorá sa násilnostiam, vrátane sexuálneho obťažovania niekoľkých študentiek, nečinne prizerala. Keď policajti konečne zakročili, násilníkov iba vyviedli mimo okupačnej zóny a pustili ich na slobodu. Hongkonskej polícii sa podľa mnohých pozorovateľov definitívne podarilo zruinovať svoju desaťročia trvajúcu reputáciu ako jedného z najdisciplinovanejších a najúspešnejších policajných zborov na svete, keď sa sociálnymi sieťami začalo šíriť video siedmich policajtov odnášajúcich spútaného protestujúceho za roh budovy, kde ho niekoľko minút na zemi bili a kopali. Po týchto škandáloch, ktoré viedli k väčšej podpore dáždnikového hnutia, sa polícia dočasne stiahla.

Po policajných zákrokoch nasledovali  hrozby hongkonským, ale aj medzinárodným celebritám a umelcom, ktoré sa verejne vyjadrili v prospech okupácie. Odkaz bol jasný – ak sa budú miešať do vnútorných záležitostí Čínskej ľudovej republiky, môžu sa pripraviť na oficiálny bojkot ich práce zo strany Číny, čo si mnoho hongkonských umelcov nemôže dovoliť, a ostalo ticho. Na amerického saxofonistu Kennyho G (ktorý je v Číne stále veľkou hviezdou) hrozba zabrala tiež; svoju fotku z okupácie a podporný text, ktoré predtým zverejnil na Twitteri, promptne zmazal, a vyhlásil, že okupáciu nepodporuje. Ale mnoho celebrít sa zastrašiť nenechalo. Napríklad známy hongkonský herec Chow Yun Fat na hrozbu len sucho odvetil: „Tak zarobím menej…“ Čínskym umelcom sa nebolo treba veľmi vyhrážať, poznajú domáce pomery, vedia, že odvážlivci sú tvrdo potrestaní. Príkladom je pekinská módna návrhárka Liu Wei, ktorá 3. novembra zorganizovala módnu šou na tému hongkonskej okupácie (modelky mali na sebe ochranné okuliare proti slzotvornému plynu a v rukách dáždniky poliate krvou). Šou bola úradmi predčasne ukončená, modelky zatknuté a Liu Wei odvtedy údajne nikto nevidel.

Samozrejmosťou všetkých autokratických režimov je zvaliť vnútorné nepokoje na intervencie zahraničných spravodajských služieb, najmä USA a EÚ. Z istého hľadiska nie sú takéto obvinenia vôbec absurdné a história dodatočne často preukázala takúto spojitosť, ale ak v tomto prípade existuje zahraničná podpora na inej ako morálnej rovine, je zanedbateľná. Organizátori nabrali svoje skúsenosti počas predošlých protestov, keď bojovali proti návrhu zmeniť všeobecné školské osnovy na viac „vlastenecké“. Protestujúci sa zároveň financujú sami, prípadne z príspevkov občanov Hongkongu, či v prípade niektorých študentov priamo od vlastných rodičov. Naopak, volania po väčšej angažovanosti a podpore zo strany Západu sú skôr ignorované. Už aj tak vlažná odpoveď Bieleho domu na petíciu na podporu dáždnikového hnutia, ktorú podpísalo skoro dvestotisíc ľudí, bola prezidentom Barackom Obamom pri nedávnej návšteve Číny pri príležitosti samitu APEC (Asia-Pacific Economic Cooperation) len opatrne zopakovaná. Ten Čínu hneď zmierlivo uistil, že sa na podpore dáždnikového hnutia USA nijako nepodieľajú.

Na druhej strane Atlantiku sa Európska únia snaží tváriť, že sa v Hongkongu nič veľké nedeje a Veľká Británia je čoraz intenzívnejšie kritizovaná za svoju slabú reakciu na celú situáciu. Augustová volebná reforma je totiž v Hongkongu vnímaná ako porušenie podmienok deklarácie z roku 1984, ako aj niekoľkých nasledujúcich oficiálnych vyhlásení, v ktorých sa Čína zaviazala Veľkej Británii ponechať Hongkongu vysoký stupeň autonómie, vrátane reformy volebného systému. Jeden z populárnych čínskych argumentov je, že Hongkong si na demokraciu západného typu musí počkať, veď predsa ani Veľká Británia nevybudovala v Hongkongu demokratický systém, keď mohla. Menej propagovaným faktom však je, že práve Veľká Británia sa o to pokúšala už od 50. rokov, ale narážala na tvrdý odpor zo strany Číny, ktorá sa vyhrážala inváziou, ak budú také kroky podniknuté.

Najaktuálnejším príkladom z inak omnoho pestrejšieho repertoáru čínskej cenzúrno-represívnej mašinérie bol zákaz vstupu študentských lídrov na palubu lietadla do Pekingu. Študenti chceli svoj postoj prezentovať priamo čínskemu premiérovi, ale na letisku zistili, že ich trvalé víza do Číny (ktoré má každý občan Hongkongu s čínskymi koreňmi) boli medzitým zrušené.

Hongkong už nikdy nebude ako predtým

Najnovšie správy naznačujú, že vláda Hongkongu sa v najbližších dňoch chystá okupáciu definitívne ukončiť. Čaká sa už len na posledné verdikty súdov, ktoré majú dodať legitimitu vyčisteniu okupovaných zón a pozatýkaniu všetkých vzdorujúcim súdnym príkazom. Toto rozhodnutie prichádza v dôsledne zvolenom čase. Kým podľa viacerých prieskumov väčšina populácie podporuje ciele dáždnikového hnutia, veľká časť tradične konzervatívnejšej staršej a umiernenejšej populácie Hongkongu zároveň nesúhlasí s okupáciou ako takou, ktorú vnímajú ako príliš radikálne riešenie. Čas nahlodáva trpezlivosť všetkých strán a volania o ukončení okupácie aj z radov ľudu silnejú.

Elity v Hongkongu aj Číne hrubo podceňujú významnosť týchto protestov, ak predpokladajú, že uvoľnenie ulíc a rozbitie okupácie vyrieši ich problém. Skutočná demokracia je dôležitým symbolom toho, čo v týchto protestoch spojilo generácie Hongkončanov, ale volanie po demokracii zároveň len maskuje jadro problému, ktorým je čoraz citeľnejšia krutosť dennodennej reality života v meste, obvykle prezentovaného na Západe ako bašta slobodného trhu, a teda automaticky príklad úspešne fungujúcej modernej spoločnosti.

Hongkong má medzi vyspelými ekonomikami sveta najväčšiu priepasť medzi bohatými a chudobnými, jeden z najdrahších trhov nehnuteľností na svete, kvalita života väčšinovej populácie neustále klesá a okolo 20 % ľudí žije pod hranicou chudoby. Mladí ľudia čelia čoraz neistejšiemu pracovnému trhu s čoraz nižšou rovnosťou príležitostí. V pracovných zmluvách  stále absentujú limity na počet odpracovaných hodín a minimálna mzda bola ukotvená v zákone až v roku 2010, aj to len na úrovni cca 2,8 eur na hodinu, teda nedostatočnej na dôstojný život v tomto meste. Ak by niekto ešte stále pochyboval o tom, či je Hongkong plutokraciou, mesto tento rok opäť obhájilo prvenstvo v indexe klientelizmu (crony capitalism index) časopisu Economist. Miestni oligarchovia s dosahom na všetky sféry života v Hongkongu veľmi dobre vedia, že demokratické snahy Hongkončanov sa razom môžu zmeniť na volania po systémovej zmene, ktorá by zabezpečila férovejšiu redistribúciu bohatstva. Túto domnienku až prekvapivo otvorene potvrdil líder Hongkongu Leung Čchun-jing v rozhovore so zahraničnými médiami, keď vyhlásil, že demokracia by mohla presunúť príliš veľa moci do rúk chudobných. V politických vedách sa hovorí o niekoľkých zdrojoch legitimity režimov. V prípade Hongkongu je namieste spomenúť demokratickú a výkonnostnú legitimitu. Úspešné – demokraticky zvolené – vlády sa tešia obom. Demokratickej prirodzene, pretože boli zvolené v pravidelne sa opakujúcich, férových a slobodných voľbách, a výkonnostnej, ak sa životy väčšiny občanov viditeľne zlepšujú. Ak výkonnostná legitimita pokrivkáva alebo úplne skolabuje, občania to danej vláde – aspoň teoreticky – zrátajú v najbližších voľbách, čím ostáva neporušená demokratická legitimita, a s ňou aj relatívna stabilita systému. Hongkonské vlády čerpajú svoju legitimitu z výkonnosti systému, ktorý spravujú. Keď však ten začne zlyhávať, skôr či neskôr sa absencia výkonnostnej legitimity začne pretavovať do nepokojov, ktoré môžu byť násilne potlačené, alebo musí dôjsť k uvoľneniu moci.

Pre staršie generácie Hongkongu, ktoré vyrastali v časoch najväčšieho rozmachu mesta, na vlastnej koži každý rok pociťovali vyššiu životnú úroveň a dodnes majú dobre platenú prácu a relatívne privilegovanú pozíciu v spoločnosti, sú hongkonské úrady stále nositeľmi výkonnostnej legitimity. Tieto generácie majú omnoho menšie pochopenie pre mladých s ich „radikálnym“ odporom voči režimu a statusu quo. Mladšie generácie sa v porovnaní so svojimi rodičmi do privilegovanejšej situácie už narodili a vo svojej blízkej budúcnosti vidia v lepšom prípade stagnáciu, v horšom pokles svojej životnej úrovne. Celý život poznali len skorumpované, Čínou dosadené bábky, ktorých hlavnou úlohou je slúžiť Pekingu a miestnej oligarchii, a pomalú dezintegráciu verejného sektora. Pre nich už vlády Hongkongu výkonnostnú legitimitu dávno stratili, ale tolerovali ich, pretože žili s prísľubom, že čoskoro bude výkonnostná legitimita nahradená legitimitou demokratickou a konečne budú môcť rozhodovať o ďalšom smerovaní svojho mesta a budúcnosti.

Toto krehké prímerie s autoritami sa rozpadlo v auguste, keď Čína odhalila svoj plán volebnej reformy a nasledujúce mesiace len umocnili nezvratný zlom, ktorý sa v hongkonskej spoločnosti udial. Úradom sa možno čoskoro podarí rozbiť samotnú okupáciu, ale status quo pre čoraz väčšiu časť populácie už jednoducho nikdy nebude akceptovateľný. Éra občianskej neposlušnosti sa v Hongkongu ešte len začína a jej ozveny sa budú čoraz hlasnejšie ozývať aj v Číne, kde majú budúce prognózy výkonnosti od optimizmu taktiež ďaleko a mladšie generácie budú podobne ako v Hongkongu čakať od režimu čoraz viac. Dvojciferný rast HDP je dlhodobo neudržateľný, a keď sa k jeho poklesu pridá neustále sa nafukujúca realitná bublina, masívna environmentálna kríza, neschopnosť modernizovať ekonomiku a zbaviť sa závislosti od zahraničného dopytu, všadeprítomná korupcia a celý zoznam ďalších problémov, s ktorými sa Čína musí vysporiadať, piliere stability tohto režimu odrazu nevyzerajú až tak pevne. Trhliny sú čoraz viditeľnejšie a sociálne nepokoje neustále rastú. V októbri 2011 sa na území Číny konalo 24 štrajkov, v októbri 2012 ich bolo 46, v októbri 2013 53, v októbri 2014 už 194.

Nad dáždnikovým hnutím sa dnes zdanlivo zmráka, budúcnosť však už možno skôr, ako si myslíme, ukáže, že je jedným z dôležitých trhlín vedúcich k podobne významnej zmene, akou bola tá, ktorá sa prehnala Európou v roku 1989. S podobnými paralelami to netreba preháňať; dnešná Čína a jej elity majú od Sovietskeho bloku z konca 80. rokov ďaleko, ale nezabúdajme, že rozloženie síl ani vtedy nehovorilo v prospech zmeny. V osemdesiatom ôsmom sa tiež nikto neodvážil ani len dúfať.

Autor: , 05. 12. 2014

Súvisiace články

Špecifiká stredoeurópskej energetickej tranzície

Energetická tranzícia prebiehajúca v súčasnosti má za cieľ vytvoriť ekonomiku, ktorá nebude závislá od spaľovania uhlíka, ktoré spôsobuje tvorbu plynov ovplyvňujúcich klimatické zmeny. Takáto cesta k b...

tábor Idomeni, foto: Julian Buijzen

Prečo sú grécke ostrovy preplnené

V novembri 2017 som poslednýkrát vošla do provizórneho utečeneckého tábora na srbsko-maďarských hraniciach. Čoraz častejšie problémy s políciou prinútili dobrovoľníkov skončiť so zásobovaním tábora,...

Guvernér ECB Mario Draghi

Treba sa báť Talianska?

Dohoda medzi Talianskom a Európskou komisiou o znížení deficitu je len drobným víťazstvom, ktoré ešte musí prejsť testom v talianskom parlamente. Taliansko ustúpilo a pod hrozbou sankcií znížilo deficit na...