EÚ po voľbách: bez Spitzenkandidátov, no konečne zaujímavo

Už tradičným prvkom verejnej diskusie o Európskej únii aj na Slovensku je kritický postoj k jej fungovaniu. Bez ohľadu na to, ako rozhodovací proces v EÚ prebieha, najmä z úst euroskeptických politikov často počúvame vyjadrenia o „diktáte Bruselu“, či nedostatočnej legitimite Európskej komisie. Vzhľadom na narastajúci nezáujem občanov o európsku politiku, ktorý sa prejavuje aj na klesajúcej účasti vo voľbách do EP, tieto vyjadrenia padajú na čoraz úrodnejšiu pôdu. S cieľom zvýšiť záujem občanov o európsku politiku bolo preto za čas jej existencie prijatých viacero reforiem.

Poslednú zásadnú reformu EÚ priniesla Lisabonská zmluva, ktorá zaviedla pre Európsku radu povinnosť zohľadňovať pri výbere nového predsedu Európskej komisie výsledok volieb do Európskeho parlamentu. Na základe politickej dohody bol vo voľbách do EP v roku 2014 vytvorený systém tzv. Spitzenkandidátov (vedúcich kandidátov), podstatou ktorého je, že predsedom Komisie sa stane líder frakcie, ktorá získa vo voľbách najviac kresiel.

Prvý pokus bez neúspechu

Jedným z cieľov zavedenia systému Spitzenkandidátov bolo posilnenie záujmu občanov o EÚ, čo sa malo prejaviť v zvrátení klesajúceho trendu účasti vo voľbách do EP. Mobilizačná kampaň s titulom „Tentoraz to je iné“, napriek intenzívnej angažovanosti Spitzenkandidátov, ktorí cestovali naprieč členskými štátmi a zúčastnili sa viacerých predvolebných duelov, nepriniesla očakávaný zvrat. Na druhej strane, oproti minulosti bol pokles historicky najmenší (0.36%), čo komisia vo svojom stanovisku pripisuje aj zavedeniu systému Spitzenkandidátov.

Štúdia zameraná na analýzu správania voličov ukazuje, že systém do istej miery stroskotal aj na nízkej poznateľnosti kandidátov. Len 19% všetkých respondentov poznalo Jean-Claude Junckera (EPP), ktorý sa nakoniec stal predsedom Európskej komisie. Pre porovnanie, na Slovensku bola jeho poznateľnosť necelých 7%. Ten istý výskum potvrdzuje, že voliči, ktorí v rámci kampane prišli do kontaktu s vedúcim kandidátom boli viac motivovaní zúčastniť sa, no zároveň dodáva, že tento dopad bol v praxi minimálny.

Neúspech pri naplnení cieľa zvýšiť záujem občanov o európske dianie a voľby je čiastočne možné obhájiť relatívne krátkym obdobím na kampaň, keďže finálne rozhodnutie o zavedení systému prišlo len začiatkom roku 2014. Napriek tomu sa názory na pridanú hodnotu nového systému po prvom pokuse rôznia.

Spitzenkandidáti 2.0

Poučená z minulosti, Európska komisia zverejnila už vo februári 2018 odporúčania spolu s orientačným harmonogramom, ako by mal proces prebiehať, aby tento rok fungoval lepšie.

Dnes, necelé tri mesiace pred voľbami, poznáme väčšinu kandidátov. V súčasnosti najväčšiu frakciu európskych ľudovcov (EPP) reprezentuje Manfred Weber, sociálnych demokratov (PES, resp. S&D) zastupuje Frans Timmermans a kandidátom Európskych konzervatívcov a reformistov (ECR) je Jan Zahradil.

Proces komplikuje v poradí štvrtá najväčšia strana Aliancia liberálov a demokratov za Európu (ALDE), ktorá sa rozhodla že vedúceho kandidáta nebude nominovať. Namiesto toho stranu do volieb povedie „Tím Európa“ zložený z viacerých členov. Z predvolebných prieskumov pritom vyplýva, že práve ALDE sa môže po voľbách zaradiť medzi najsilnejšie strany. Podobne „nekompatibilne“ sa zachovala napríklad Európska strana zelených (EGP), ktorá nominovala dvoch kandidátov, Ska Keller a Bas Eickhout.

Keď porovnáme prvý a druhý pokus, napriek dlhšiemu časovému úseku sme doposiaľ neboli svedkami spustenia intenzívnych politických kampaní, či otvoreného politického súboja medzi kandidátmi. Možno predpokladať, že nebyť (neúspešnej) kandidatúry Maroša Šefčoviča na post Spitzenkandidáta za Stranu európskych socialistov, väčšina obyvateľov Slovenska by súboj o predsedu Európskej komisie vôbec neevidovala. Ak sa politicky súboj napokon vyostrí, bude to opäť až krátko pred voľbami. Cieľ zvýšiť záujem občanov o EÚ prostredníctvo systému Spitzenkandidátov tak zrejme opäť nebude naplnený.

Tento raz to bude naozaj iné

Pri hľadaní odpovede na otázku, ktorý Spitzenkandidát sa stane predsedom Európskej komisie a či nadchádzajúce voľby budú konečne znamenať očakávaný nárast záujmu o európsku politiku, sa treba pozrieť na problém širšie.

Voľby do EP boli od samotného počiatku charakteristické predovšetkým súbojom dvoch najväčších frakcií socialistov (dnes PES) a európskych ľudovcov (dnes EPP). Tieto strany boli spoločne vo všetkých voľbách schopné získať nadpolovičnú väčšinu kresiel. Aj systém Spitzenkandidátov pri svojom vzniku počítal primárne so súbojom dvoch hlavných kandidátov, z ktorých víťaz sa stane predsedom EK.

Podľa prieskumov Europe Elects, ktoré sa odvíjajú predovšetkým od politického vývoja v členských štátoch, je dnes možné predpokladať, že tradiční rivali PES a EPP nemusia a zrejme ani nebudú po voľbách disponovať väčšinou.

Na definitívny výsledok volieb bude mať dopad viacero dnes ešte nevyjasnených faktorov. Jedným z nich je zaradenie nových strán do európskych frakcii. O hnutie En Marche Emmanuela Macrona, od ktorého sa očakáva zisk zhruba 20 kresiel, už prejavili záujem ALDE aj EPP. Ďalším faktorom je možné vylúčenie strany Fidesz z EPP o ktorom sa má rozhodnúť už zajtra (20. marca) na straníckom kongrese. Je otázne, čo by odchod Fideszu, v súčasnosti tretej najväčšej strany v klube EPP, znamenal pre ďalšie strany z Chorvátska či Slovinska, ktoré Viktora Orbána podporujú. V prípade, že sa vzťahy Fideszu so zvyškom EPP nepodarí urovnať, môže dôjsť k zásadnému narušeniu integrity EPP, čo môže negatívne ovplyvniť jej volebný výsledok ako aj potenciál prípadne vyjednávať v rámci rokovaní o vytvorení koalície.

Napriek viacerým neznámym možno stále predpokladať, že EPP sa stane víťazom volieb. Je však nepravdepodobné, že by dokázala získať v parlamente väčšinu len za pomoci PES. Tým pádom budú musieť hľadať ďalších partnerov. Možnými kandidátmi na spoluprácu sú ALDE a Strana európskych zelených, ktorí dlhodobo deklarujú svoju proeurópsku orientáciu. Dohoda sa však nemusí rodiť ľahko. To naznačila aj Ska Keller, spolu-kandidátka za stranu zelených, ktorá v kontexte konfliktu vnútri EPP vyhlásila, že „pokiaľ sa bude Weber prikláňať viac vpravo, bude si musieť hľadať partnerov inde.“

Nová éra hľadania kompromisov

Viac fragmentovaný Európsky parlament bude novinkou, ktorá v otázke obsadenia jedného z najdôležitejších postov v EÚ – predsedu Európskej komisie, zrejme zjednodušenie neprinesie.

Slabinou systému Spitzenkandidátov je, že nemá formálne zakotvenie v zmluvách a závisí od politickej vôle členov Európskej rady. Už pred rokom počas neformálneho samitu Donald Tusk uviedol, že Európska rada nemôže garantovať automatické nominovanie víťaza volieb za nového predsedu komisie a táto právomoc je v rukách európskych lídrov. Na vyhlásenie reagoval Európsky parlament prijatím rezolúcie s odkazom, že pokiaľ Európska rada nominuje niekoho, kto nekandidoval ako Spitzenkandidát, kandidáta odmietne. Personálne obsadenie parlamentu sa však po každých voľbách mení, preto táto pozícia pre nový parlament platiť nemusí.

Aj keď EPP voľby formálne vyhrá, koalícia troch, resp. štyroch strán sa bude rodiť oveľa ťažšie a postavenie EPP v nej bude slabšie. Ak predpokladáme, že na zloženie koalície bude potrebné dosiahnuť širšiu politickú dohodu, potom je legitímne počítať s tým, že súčasťou politickej dohody sa môže stať aj post predsedu EK a nemusí sa ním stať žiadny Spitzenkandidát. Rokovanie bude prebiehať ako na úrovni Európskej rady, tak aj Európskeho parlamentu. Do procesu navyše vstúpia aj ďalšie faktory, akými je napríklad dohoda na novom Prezidentovi Európskej centrálnej banky a vyváženosť (aj národná) pri obsadzovaní kľúčových postov v EÚ.

V kuloároch „bruselskej bubliny“ sa napríklad čoraz častejšie skloňuje meno hlavného vyjednávača EÚ pre brexit Michela Barniera. Barnier je členom EPP a vďaka jeho výkonu pri rokovaní s Britániou by mohol byť akceptovateľný aj pre širšiu koalíciu. K takémuto výsledku sa v súčasnosti prikláňa aj prieskum Vote Watch Europe. Je to však len jeden z možných adeptov a je celkom možné, že rokovanie napokon prinesie niekoho úplne iného, podobne ako tomu bolo pri voľbe súčasného predsedu EP Antonia Tajaniho.

Bez Spitzenkandidáta, no zaujímavo

Jedným z podporných argumentov na zavedenie systému Spitzenkandidátov bola transparentnosť výberu predsedu Európskej komisie, ktorý vzíde z volieb. Vzhľadom na očakávanú zásadnú zmenu v rozložení síl v Európskom parlamente sa však čoraz pravdepodobnejším zdá scenár, v ktorom sa predsedom Európskej komisie nestane žiadny so Spitzenkandidátov. To budú môcť využiť kritici Európskej únie s tým, že občania boli vo voľbách podvedení a o novej komisii sa napokon aj tak rozhodlo za zatvorenými dverami.

Na druhej strane, práve dlhodobá predvídateľnosť európskej politiky je jedným z vysvetlení klesajúceho záujmu voličov o EÚ. Zásadné zmena rozloženia síl v Európskom parlamente však bude znamenať potrebu oveľa častejšie hľadať kompromisy pri prijímaní európskej legislatívy. To môže priniesť do európskej politiky nový moment, ktorý vo finále vzbudí záujem verejnosti o európske dianie. Keďže pri tvorbe ad hoc koalícií bude potrebné dosiahnuť zhodu naprieč stranami z viacerých politických táborov, v konečnom dôsledku môžu prijaté rozhodnutia zastupovať širšiu škálu občanov, než tomu bolo doposiaľ.

Jedným z hlavných cieľov zavedenia systému Spitzenkandidátov bolo zvýšenie záujmu občanov o európsku politiku. Keďže sa dnes zásadným spôsobom mení rozloženie síl v Európskom parlamente, tento cieľ bude pravdepodobne v blízkej budúcnosti naplnený. Nie však zásluhou Spitzenkandidátov ale kvôli celkovej zmene politického kontextu, ktorá bude zároveň pravdepodobne príčinou konca systému Spitzenkandidátov.