Geopolitické zbližovanie Číny a Indie ohrozuje spor o vytýčenie hranice

Si Ťin-pching čelil v Indii strategickej hre

Čínsky prezident Si Ťin-pching bol v polovici septembra na návšteve Indie, ktorú po viac ako dvadsiatich piatich rokoch vedie jedna strana.[1] Táto návšteva predstavovala preňho jednu z doposiaľ najväčších zahraničnopolitických výzev. Počas návštevy sa pokúsil rozšíriť a zlepšiť vzťahy s Indiou v snahe vyvážiť rastúce väzby Indie s Japonskom, s ktorým má Peking komplikované vzťahy. Zdá sa, že zlepšenie vzťahov s Čínou bolo aj v záujme nového indického premiéra Nárendru Módího. V čase jeho návštevy v Japonsku na začiatku septembra bola naopak indická ministerka zahraničných vecí Nirmala Sitharaman v Pekingu. Naí Dillí tým vysielalo Pekingu signál, že aj napriek rodiacim sa indicko-japonským väzbám India nezabúda na Čínu.

Módího vláde sa Japonsko pod vedením Šinzóa Abeho aktívne dvorí v čase, keď čínsko-japonské vzťahy prechádzajú problematickým obdobím kvôli sporom vo Východočínskom mori. Aj preto sa chce čínska strana situovať do pozície alternatívneho zdroja kapitálu a ekonomického partnera Indie, snažiacej sa zvýšiť rast priemyselnej výroby a zamestnanosti. Ak sa India zblíži s Japonskom, geopoliticky tým ohrozí Čínu a naopak, v dôsledku čoho sa Naí Dillí snaží vytvoriť medzinárodné súperenie o svoju priazeň. Ak India stratí väzby na Japonsko alebo Čínu, jej reziduálna cena a vplyv na zostávajúcu krajinu, s ktorou by si zachovala väzby, by boli oveľa nižšie. Táto situácia tlačí každú krajinu v regióne k zvyšovaniu napätia so susedmi na pomerne vysokú úroveň. Určitá miera znepokojenia v regióne môže byť ale pre Indiu užitočná – mohla by tak získať výhody od dvoch hlavných regionálnych veľmocí a rivalov: Spojených štátov a Číny.

Módího nedávna návšteva Japonska vyvolala v Číne obavy z investičného spojenectva Indie a Japonska, ktoré by mohlo viesť do plne rozvinutého „demokratického“ spojenectva v indicko-tichomorských vodách. Japonsko ponúklo Indii obrovský ekonomický balíček, investície v hodnote viac ako tridsaťsedem miliárd dolárov v priebehu nasledujúcich piatich rokov. V najbližších dvoch rokoch Japonsko plánuje investovať v Indii viac ako tam investovalo počas posledných štrnásť rokov. Okrem toho sa Tokio zaviazalo k masívnemu presunu civilných, ale aj vojenských technológií s cieľom zrýchliť rozvoj indického priemyslu. India výmennou za to zrušila obmedzenia vlastníctva a manažmentu v oblasti dopravnej infraštruktúry a železníc, čím zjednoduší vybudovanie novej siete rýchlovlakov naprieč krajinou podľa vzoru Japonska. Aj keď India bude rozvíjať svoje obchodné vzťahy vo východnej Ázii, zároveň bude pokračovať v presadzovaní slobody plavby na otvorených moriach a voči Číne zaujme intenzívnejší recipročný postoj v ekonomických a bezpečnostných záležitostiach.

Teoreticky by Čína mohla ponúknuť Indii viac ako Japonsko, pretože jej finančné zdroje sú väčšie a jej skúsenosti z výstavby železníc sú výrazne posilnené nemeckými technológiami a najväčšou sieťou železníc pre rýchlovlaky na svete. Kým čínske priemyselné technológie vo všeobecnosti zaostávajú za tými japonskými, vízia preniknutia na obrovský čínsky trh láka veľa indických spoločností.

Si Ťinpching si to uvedomuje, a aj preto počas septembrovej návštevy oznámil zámer Číny investovať v Indii sto miliárd dolárov v priebehu nasledujúcich piatich rokov. Ide o jasný zámer presiahnuť investičné plány Japonska. Obidve krajiny podpísali trinásť dohôd, z ktorých mnohé sú zamerané na spoluprácu v oblasti infraštruktúry, energetiky a vodohospodárstva. Do indickej infraštruktúry chce Čína preinvestovať päťdesiat miliárd dolárov v priebehu najbližších piatich rokov. To zahŕňa aj dohodu týkajúcu sa čínskych investícií v hodnote dvadsať miliárd dolárov určených na výstavbu železníc. Číňania zdôrazňujú ich schopnosť vybudovať megaprojekty lacnejšie a rýchlejšie ako ktokoľvek iný.

Nie je tajomstvom, že Čína a India sa roky pohrávajú s myšlienkou vzájomného prepojenia dvomi železničnými traťami. Prvá má smerovať priamo na sever do Tibetu a hlbšie do Číny. Druhá, naopak, na východ do Mjanmarska a Thajska, kde by sa otočila na sever do čínskej provincie Jün-nan. Realizácia ktorejkoľvek z nich si vyžaduje, aby tieto dve demografické superveľmoci najskôr vyriešili otázku spornej hranice, ktorá narúša ich bilaterálne vzťahy viac ako päťdesiat rokov. Vzťahy Pekingu a Naí Dillí majú oproti indicko-japonskému zbližovaniu neporovnateľné geografické výhody, ale aj nevýhody. Úspech, alebo zlyhanie prípadnej dohody o vytýčení hranice rozhodne o tom, akým smerom sa budú vzťahy Pekingu a Naí Dillí v nasledujúcich rokoch uberať. Problémom nie je ani tak nakresliť mapu, ako zmeniť verejnú mienku, ktorá je v obidvoch krajinách príliš nacionalistická.

V roku 1962 Čína vyhrala krátku pohraničnú vojnu s Indiou a zabrala časť sporného územia. Napriek pokračujúcemu nároku na územie sa Čína stiahla na líniu v stave pred vojnou. Rozhodol o tom Mao Ce-tung, a tak je pre každé budúce čínske vedenie zmeniť toto rozhodnutie ťažké. Rovnako je ťažké vzdať sa aj teoretického nároku bez toho, aby vláda vyznela v očiach verejnosti voči zahraničiu slabá.

Mapa: Sporné územia na hraniciach Číny a Indie
Mapa: Sporné územia na hraniciach Číny a Indie
Zdroj: The University of Texas at Austin

Prielom vo vzťahoch?

Zdá sa, že Čína je v súčasnosti ochotnejšia venovať sa dlhodobým indickým obavám o bilaterálny obchodný vzťah než v minulosti. Počas prvého dňa návštevy obidve krajiny podpísali memorandum porozumenia v súvislosti so založením priemyselného parku v indickom štáte Gudžarát a neskôr aj ďalšie o založení podobného priemyselného parku v štáte Maháraštra, zameraného na výrobu elektrických zariadení a komponentov pre automobilový priemysel určených na export do východnej Ázie. V období od apríla 2000 do júna 2014 investovala Čína v Indii len 410 miliónov dolárov, ale počas tejto návštevy dal Peking jasne najavo pripravenosť masívne investovať do výrobného sektora Indie, aby podporil Módího snahu zvýšiť podiel priemyslu na HDP zo súčasných 14 % na 25 % po roku 2020.

Skutočnosť, že Čína súhlasila s umiestnením veľkého priemyselného parku do Gudžarátu, signalizuje, že Peking je naklonený Módího ekonomickým plánom zapojenia Indie do východoázijskej siete dodávateľov a uznáva jeho politickú autoritu. Naí Dillí si zároveň uvedomuje, že Číňania sa budú snažiť exportovať kapitál a určité výrobné aktivity, pretože nevyhovujú štandardom ochrany životného prostredia a vysokých nákladov. Napriek tomu, že India je otvorená prijať takýto kapitál, indická vláda podmieňuje jeho príchod vyriešením širšieho rámca problematických otázok, ako napríklad zníženie deficitu bilaterálneho obchodu.

Pred odchodom do Indie sa Si Ťin-pching pre čínsky denník Renmin Ribao vyjadril, že kombinácia Číny ako svetovej továrne a Indie ako svetového obslužného oddelenia bude hlavným stimulom globálneho ekonomického rastu. Zdá sa, že Nai Dillí sa k tejto vízii stavia pozitívne a pokúsi sa presvedčiť Čínu, aby otvorila svoj farmaceutický a IT priemysel aj indickým investíciám, ktoré sú stále blokované netarifnými prekážkami. Ak však nedôjde k pokroku v tejto oblasti, môže India prikročiť k recipročným opatreniam. Väčšie čínske investície v Indii v oblasti telekomunikácií a železníc brzdia aj bezpečnostné obavy Indie. India podmieňuje vlastné otvorenie sa čínskym investíciám podobným otvorením Číny pre indické spoločnosti, najmä v oblasti služieb. Dokonca aj čínske pozvanie Indie stať sa súčasťou Asian Infrastructure Investment Bank (AIIB), ktorú Čína zakladá s registrovaným kapitálom 100 miliárd dolárov, bude predmetom indickej podmienky pokroku v riešení štruktúry a schodku ich bilaterálneho obchodu. Ten dosiahol v roku 2013 hodnotu 65,85 miliárd dolárov, z ktorých indický deficit tvoril 35 miliárd dolárov. Prístup Naí Dillí vychádza zo skutočnosti, že India nevníma AIIB ako projekt, ktorý by bol schopný transformovať globálny finančný systém, a tak lukratívne ako New Development Bank, založenú krajinami BRICS v roku 2014.

Širší geopolitický kontext

Vzťahy s Indiou neznamenajú pre Čínu iba železnice a ekonomický rozvoj. Ako pripomenul odborník z Pekinskej univerzity Wang Jisi, Čína značne riskuje tým, ako sa súčasne zhoršujú jej vzťahy so Spojenými štátmi a s Japonskom. Takáto situácia nastala po prvýkrát od čínsko-amerického zblíženia v roku 1971. V situácii, v akej sa Čína vo vzťahu k Spojeným štátom a Japonsku nachádza, by bolo ochladzovanie vzťahov aj s Indiou zo strategického hľadiska nesprávnym krokom. Naí Dillí si túto skutočnosť uvedomuje, a preto čínsky záujem vníma nielen ako príležitosť získať investície, ale aj ako možnosť vyriešiť viaceré problematické  záležitosti.

Keď Si Ťin-pching začal svoju návštevu v Ahmadábáde, hlavnom meste štátu Gudžarát, premiér Módí porušil protokol a privítal ho hneď na letisku. Takéto verejné privítanie predstaviteľa Číny sa naposledy udialo v roku 1962. Napriek tomu, že India pristupuje k čínskym investíciám ako k stimulu jej ekonomického rastu, nevníma ich rovnako ako tie z Japonska, s ktorým nemá spornú hranicu. Počas úvodnej recepcie s čínskym prezidentom Módí síce zdôraznil, že Čína nie je úhlavným nepriateľom Indie, ale zdatným súperom, a počas návštevy Japonska hovoril o istých krajinách, ktoré by mali upraviť svoje expanzionistické snahy v súčasnom svete.

Čína totiž tlačí na Indiu v oblasti bezpečnosti prostredníctvom vojenského spojenectva s Pakistanom, a vyvíja tiež aktivity pozdĺž Línie aktuálnej kontroly na ich spoločnej hranici. Dokonca aj v čase stretnutia Si Ťin-pchinga s Módím čelili indické a čínske jednotky na hranici zvýšenému napätiu, podobnému incidentu Depsang z roku 2013.[2] Je zrejmé, že k incidentom na hranici bude dochádzať, až kým nedôjde k celkovému vyriešeniu tejto otázky. Čínska strana hovorí o „spravodlivom a rozumnom” riešení sporu, kým India sa chystá vymenovať špeciálneho splnomocnenca pre otázku vyriešenia spornej hranice. Zdá sa, že Módí aj Si Ťin-pching sú vnútropoliticky dostatočne silní na to, aby došlo k pokroku.

Skutočnosť, že k incidentom dochádza aj v čase návštev vysokopostavených čínskych predstaviteľov v Indii, signalizuje pozíciu Pekingu voči Indii. Prostredníctvom budovania infraštruktúry v Tibete a agresívneho hliadkovania sa snaží dať Indii najavo, že je to práve on, a nie Japonsko, kto je jej priamym susedom. Čínske aktivity na hranici nútia Indiu investovať do podobných aktivít, čím jej zostáva menej zdrojov na budovanie námorníctva, ktoré by vytvorilo spojenie s Japonskom v Indickom a Tichom oceáne.

Mapa: Morská hodvábna cesta
Mapa: Morská hodvábna cesta
Zdroj: Impa-Act.org

Si Ťin-pchingova návšteva kládla dôraz na ekonomickú komplementaritu a inštitúcie podporujúce multipolárny svet, ako záväzok Si Ťin-pchinga podporiť plné členstvo Indie v Šanghajskej organizácii spolupráce. Súperenie medzi oboma krajinami o získanie výhod v Ázii na úkor druhej strany bude pokračovať aj napriek vzájomnej podpore medzi Čínou a Indiou v rôznych projektoch spolupráce. Zvýšený ekonomický rast v Indii poskytne Módímu príležitosť dobehnúť zameškané budovanie infraštruktúry pozdĺž Línie aktuálnej kontroly a viac financií získa aj indické námorníctvo, v rámci ktorého má prioritu budovanie nukleárnych útočných ponoriek. Obzvlášť potom, ako sa uskutočnilo viacero sonarových kontaktov s čínskymi útočnými ponorkami triedy Shang v Indickom oceáne. V spoločných vyhláseniach a dokumentoch India neuvádza svoju podporu politike jednej Číny, ani uvoľneniu reštrikcií pri vydávaní víz občanom ČĽR. Podmienkou je, aby Peking prestal vydávať špeciálne víza indickým občanom štátu Arunáčalpradéš a uznal ho za súčasť Indie.

Kým India chce spoluprácu v oblasti ekonomiky a bezpečnosti oddeliť, Čína trvá na ich prepojení. Vzhľadom na nevyriešené bezpečnostné otázky bude zaujímavé sledovať, ako budú v budúcnosti čínske investície pritekať do Indie. V prípade, že sa v nasledujúcich rokoch nepodarí vyriešiť otázku spornej hranice, niekoľko potenciálnych oblastí spolupráce môže padnúť za obeť neistej bezpečnostnej situácii. Peking v snahe zabrániť Indii priblížiť sa Japonsku pridal k svojej stratégii na pevnine a na mori nové aspekty. Na mori Čína začala presadzovať iniciatívu Morskej hodvábnej cesty, ktorá by vytvorila prepojenú obchodnú sieť v regióne Indického oceánu, a vytvorila tým väzbu medzi oboma krajinami vo vlastnom regióne Indie. Na pevnine presadzuje Peking vytvorenie Ekonomického koridoru Bangladéša, Číny, Indie a Mjanmarska (BCIM), čím by sa obnovila aj tzv. Južná hodvábna cesta.

Mapa: Ekonomický koridor BCIM
Mapa: Ekonomický koridor BCIM
Zdroj: usa.chinadaily.com.cn

India odpovedala začatím vlastných indicko-tichomorských iniciatív, ako napríklad projekt Mausam.[3] Okrem toho Naí Dillí nadviazalo priamy kontakt s pobrežnými krajinami Juhočínskeho mora. Tesne predtým, ako čínsky prezident pricestoval do Indie, sa uskutočnila návšteva indického prezidenta Pranaba Mukherdžího vo Vietname, počas ktorej obidve krajiny podpísali dohody o spolupráci v bezpečnostnej oblasti a oblasti prieskumu ropných nálezísk v Juhočínskom mori. Preto nie je vylúčené, že v budúcnosti predá India Vietnamu ofenzívne námorné systémy ako Brahmos.

Kým India a Čína rokujú o ázijskej solidarite, a Čína dokonca podporuje vstup Indie do Šanghajskej organizácie spolupráce s víziou výmeny spravodajských informácií o islamistickom extrémizme v priestore pevninskej Eurázie, zároveň sa obidve krajiny obávajú jedna druhej na mori v oblasti Indického a Tichého oceánu. Po vyhlásení amerického „Asia pivot” Čína mocensky súperí so Spojenými štátmi vo Východočínskom mori, Juhočínskom mori, aj za prvou reťazou ostrovov v Tichom oceáne. Načasovanie a umiestnenie septembrového americko-indického vojenského cvičenia Yudh Abhyas 2014 na úbočiach Himalájí určite neujde čínskym pozorovateľom. Okrem toho, možnosť strategického partnerstva medzi Spojenými štátmi a Indiou stále nebola definitívne odsunutá z rokovacieho stola.

Veľké očakávania

Čína po desaťročia používala proti Indii aj kartu tzv. pakistanskej hrozby, ktorá jej poskytovala strategickú výhodu voči nej. Dlhotrvajúca vojna v Afganistane však zredukovala Pakistan na rozvrátenú krajinu, a tým, ako zápasí o kontrolu nad svojím územím a vojenským aparátom, sa vytráca jeho dlhodobá podpora Číny v jej úsilí kontrolovať bezpečnostnú situáciu v Ujgurskej autonómnej oblasti. To, že nedošlo k návšteve Si Ťin-pchinga v Pakistane, svedčí o tom, že Čína sa obáva spolupráce s Pakistanom v bezpečnostnej oblasti, a o tom, že Pakistan nemôže ďalej plniť úlohu protiváhy Indie v himalájskom regióne.

Súčasné obavy Indie nepramenia z jej snahy zadržiavať vplyv Pakistanu, ale z možnosti jeho kompletného rozvratu a rozpadu. V takejto bezpečnostnej situácii má India voľnejšie ruky stať sa strategickou a ekonomickou protiváhou Číny. Vzhľadom na veľkosť svojej populácie a územia je India de facto jedinou krajinou v regióne, ktorá by takúto úlohu mohla plniť, a Čína si to, samozrejme, plne uvedomuje. Je otázne, ako to zohľadní vo svojej snahe vytvoriť nový susedský vzťah. Ostáva veriť, že je to aj v záujme Indie, ktorej história, veľkosť územia a populácie tvoria základ pre oveľa významnejšiu úlohu ako len byť bábkou v rukách iných štátov a zadržiavať Čínu.

Nový indický premiér Módí chce využiť novú vlnu napätia a rivality v regióne na zvýšenie ekonomického rastu Indie. Ak sa mu to podarí, a čo i len trochu zníži rozdiel medzi HDP Indie a Číny, výsledok by mohol byť o niekoľko rokov komplikovanejší ako globálne obavy z rastu a ambícií Číny. Už by to nebola len jedna, ale dve krajiny s obrovskou populáciou a rastúcimi globálnymi ambíciami, predstavujúcimi výzvu pre starý svetový poriadok. V takejto perspektíve by sa India mala pokúšať viac spolupracovať súčasne s Čínou, Spojenými štátmi a Japonskom, ale aktuálna napätá geopolitická situácia pôsobí proti týmto snahám.

Značná časť indického vedenia je v súčasnosti pozitívne naklonená vyriešeniu otázky spornej hranice v blízkej budúcnosti, ktorú je možné usporiadať k obojstrannej spokojnosti. Na jednej strane je v záujme Indie zohľadňovať bezpečnostné obavy Číny, a umožniť tak väčšie čínske investície. Na strane druhej Čína musí začať znižovať napätie na Línii aktuálnej kontroly a ukončiť geopolitiku zastrašovania. Tým by sa vytvoril obojstranne výhodný priestor v bezpečnostnej, ako aj ekonomickej rovine.

Súperenie medzi týmito dvoma krajinami sa tým neskončí, ale vyriešením spornej hranice by sa znížilo napätie vo vzájomných vzťahoch, čím by sa zmenila dynamika súperenia. Rozvojové modely Číny a Indie budú predmetom analýz a porovnávania ešte dlhé desaťročia a modernizácia indickej armády zostane prioritou vlády v Naí Dillí, aj keď krajina nečelí hrozbe vonkajšej agresie. India bude pokračovať v úsilí diverzifikovať svoju geopolitickú orientáciu, a určite sa neupriami len na Čínu. Ambícia Indie zaujímať vedúcu úlohu v regióne južnej Ázie sa určite nestane predmetom obchodu s Čínou.

Realitou však je, že takáto zahraničná politika sa môže realizovať, len ak sa India zbaví chudoby. Aj preto bude mať agenda ekonomického rozvoja v najbližších desaťročiach absolútnu prioritu. Práve v tomto spočíva Módího prístup zameraný na dlhodobé ciele zahraničnej politiky. Veľkou otázkou zostáva, či mu vnútorné, ako aj vonkajšie faktory umožnia tieto plány realizovať.



[1] V apríli až máji 2014 sa v Indii uskutočnili voľby do dolnej komory indického parlamentu – Lok Sabha, v ktorých vyhrala Bharatiya Janata Party (BJP) so ziskom väčšiny hlasov. BJP získala z celkového počtu 543 kresiel až 282 a spolu so stranami, s ktorými vytvorila pravicový blok National Democratic Alliance (NDA), získala 336 kresiel. To umožnilo BJP sformovať vládu bez potreby koaličného partnera okrem partnerov v NDA. V Indii vznikla podobná situácia naposledy v roku 1984. Nárendrá Módí je predsedom poslaneckého klubu Bharatiya Janata Party v indickom parlamente Lok Sabha a predsedom vlády Indie.

[2] V apríli 2013 založili čínske jednotky tábor v nížine Depsang, ktorou prechádza Línia aktuálnej kontroly v západnom sektore čínsko-indickej hranice. V máji 2013 ho zrušili, keď 300 metrov od ich tábora založili indické jednotky svoj tábor a India vyvinula diplomatický tlak.

[3]  Projekt Mausam je odpoveď Indie na iniciatívu Číny vytvoriť Morskú hodvábnu cestu. Je považovaný za najvýznamnejšiu zahraničnopolitickú iniciatívu Módího vlády v snahe vyvažovať vplyv Číny v oblasti Indického oceánu. Projekt Mausam je inšpirovaný historickou úlohou Indie ako centra obchodu v Indickom oceáne, keď v dobe staroveku a stredoveku obchodné lode využívali monzúny, aby sa presúvali medzi juhovýchodnou Áziou, Indiou, východoafrickým pobrežím a Arabským polostrovom. Projekt je vo fáze plánovania a bude mať kultúrnu, ekonomickú, politickú a strategickú rovinu. Mal by zahŕňať krajiny na brehu Indického oceánu.