Koniec večných prezidentov v Afrike?

Len pred pár rokmi by takéto snahy prezidentov nevyvolali u obyvateľstva nijaké reakcie a predĺženie funkčného obdobia by neviedlo k vládnej kríze. Ale ako ukázali posledné mesiace, situácia sa v afrických štátoch výrazne zmenila. Voliči odmietajú akceptovať nedemokratické praktiky prezidentov svojich krajín a sú citliví na akékoľvek pokusy o oportunistickú zmenu nastavených pravidiel. Udalosti posledných mesiacov naznačujú väčšiu odhodlanosť obyvateľov kontrolovať demokratické pravidlá a môžu predznamenať koniec celoživotného úradu prezidenta. Zmena je pravdepodobne spôsobená rastúcou aktivitou mimovládnych organizácií a posilnením opozičných strán, ktoré využívajú na komunikáciu s verejnosťou čoraz rozšírenejšie masovokomunikačné prostriedky. V subsaharskej Afrike pôsobí od 90. rokov veľké množstvo medzinárodných mimovládnych organizácií, ktoré asistujú pri budovaní občianskej spoločnosti a podpore demokracie. Typickými príkladmi sú Carterovo centrum z USA, INTRAC (International NGO Training and Research Centre) z Veľkej Británie a pod.

Ústavy afrických štátov a ich zmeny

Väčšina ústav v štátoch subsaharskej Afriky je výsledkom demokratizačného procesu, ktorý tu prebiehal od začiatku 90. rokov. Rovnako ako začiatok, aj koniec studenej vojny priniesol zásadnú zmenu politickej klímy. Skončilo sa súperenie USA a ZSSR o vplyv v tomto priestore, a s tým zmizla aj ich potreba podporovať vybraných autokratických vládcov. Demokratizácia krajín sa stala nevyhnutnou podmienkou pokračovania podpory a spolupráce medzi západnými štátmi alebo inštitúciami a štátmi subsaharskej Afriky.

Výsledkom procesu demokratizácie bolo spísanie nových, demokratických ústav štátov, ktoré boli inšpirované západnými ústavami. Aj z tohto dôvodu 33 z celkovo 48 nových ústav spísaných v tomto období obsahuje klauzulu o obmedzení funkčného obdobia prezidenta na dve po sebe nasledujúce obdobia. Samozrejme, v priebehu 90. rokov tieto ústavy nezostali stabilné a v mnohých z nich došlo k zmenám. V desiatich prípadoch sa zmeny ústav týkali predĺženia funkčného obdobia prezidenta, a to buď na neurčito, alebo na ďalšie dve obdobia s predĺženým mandátom až na 8 rokov. Tieto zmeny sa diali takmer výhradne tesne pred uplynutím funkčného obdobia, a teda pred nasledujúcimi prezidentskými voľbami. Hoci opozičné strany zdôrazňovali, že ide o nelegitímne zmeny, obyvateľstvo štátov neprotestovalo a zmena prebehla bez vnútropolitických kríz. V prípade Burkiny Faso, Čadu, Gabonu, Guiney, Namíbie, Toga a Ugandy sa prezidentom poradilo voľby vyhrať, upevnili si svoju moc a bez výraznejšej politickej krízy pokračovali vo vládnutí. Tieto procesy vzbudzovali u medzinárodných (napr. Svetová banka, Medzinárodný menový fond), ale aj regionálnych aktérov (napr. Africká únia a iné regionálne organizácie)obavy z ďalšieho smerovania demokratického vývoja v subsaharskej Afrike a spochybňovali aspoň obmedzený úspech procesu demokratizácie v tomto regióne, viditeľný najmä v poklese počtu nedemokratických režimov.

Náznaky zmeny

V posledných mesiacoch sme však svedkami niekoľkých udalostí, ktoré naznačujú, že arbitrárne zmeny ústav už nie sú viac akceptovateľné, a ak sa o ne nejaký prezident pokúsi, musí byť pripravený čeliť masovým protestom, nestabilite a vládnej kríze. Od novembra 2014 do súčasnosti sa odohrali až štyri takéto udalosti.

Prvým, a zároveň najvýraznejším príkladom obratu verejného vnímania ústavných zmien je Burkina Faso. Na čele krajiny stál dlhých 23 rokov prezident Blaise Compaoré, ktorý sa ujal úradu po voľbách v roku 1991, len dva roky po ním organizovanom úspešnom vojenskom prevrate. Následne kandidoval aj v roku 1998. Vzhľadom na ústavnú zmenu prijatú v roku 2001, ktorá obmedzovala kandidatúru prezidenta na dve funkčné obdobia, mal úrad v roku 2005 opustiť. Namiesto toho však Compaoré tesne pred voľbami v roku 2005 vyhlásil, že táto ústavná zmena nemá retroaktívnu pôsobnosť, čo následne potvrdil aj ústavný súd. Compaoré bez výrazných protestov a bez vládnej krízy vo voľbách zvíťazil a vládol až do minulého roku. V roku 2014 stratil argument retroaktívneho pôsobenia platnosť, pretože Compaoré kandidoval a vyhral aj vo voľbách v roku 2005 a 2010. Zostali mu teda už len dve možnosti – buď nekandidovať v nasledujúcich voľbách, alebo sa pokúsiť o opätovnú zmenu ústavy. Rozhodol sa pre zmenu ústavy, ktorá sa mu už raz v minulosti podarila. Stretol sa však s búrlivou reakciou zo strany obyvateľstva a s obrovskými dlhotrvajúci protestmi, ktoré napokon viedli v októbri 2014 k štátnemu prevratu a odovzdaniu moci prechodnej vláde na čele s Michelom Kafandom. Nasledujúce prezidentské voľby v Burkine Faso sú naplánované na október tohto roku.

V priebehu niekoľkých mesiacov roku 2015 môžeme nájsť ďalšie tri podobné prípady. V januári sa objavila vlna protestov v Konžskej demokratickej republike, ktorá ešte stále zápasí s pretrvávajúcou prítomnosťou skupín rebelov na severe krajiny. Prezident Joseph Kabila, ktorý nastúpil do úradu po prevrate a zavraždení jeho otca v roku 2001, v januári 2015 oznámil, že ďalšie prezidentské voľby – v ktorých už on podľa ústavy kandidovať nemôže – budú vyhlásené až po celoštátnom sčítaní ľudu. Ale nepovedal, kedy sa toto sčítanie bude organizovať, ani to, kedy bude dokončené. Vzhľadom na pretrvávajúcu nestabilitu v krajine a reálnu nemožnosť akéhokoľvek sčítania obyvateľov na severe a východe krajiny môže sčítanie trvať niekoľko rokov. Toto vyhlásenie a zrejmá snaha prezidenta umelo si predĺžiť mandát vyvolali veľkú vlnu protestov, ktorá nakoniec viedla k stiahnutiu kontroverzného zákona a návratu k pôvodnému dátumu volieb v novembri 2016.

Menšie protesty spojené s kontroverznou zmenou volebných pravidiel sa objavili aj v Guinei. Hoci prezident Alpha Condé neohlásil zmenu ústavy alebo priamo posunutie prezidentských volieb, jeho zásah do konania lokálnych volieb môže v podmienkach Guiney výrazne napomôcť jeho opätovnému zvoleniu. Pôvodne sa lokálne voľby mali konať pred prezidentskými voľbami plánovanými na október tohto roku. Vláda však ohlásila presunutie miestnych volieb až na začiatok roku 2016. Starostom vypršal mandát už pred desiatimi rokmi, ale kvôli pretrvávajúcim nepokojom v krajine voľby doteraz neprebehli. Opozícia sa obáva, že vzhľadom na úzku naviazanosť starostov na súčasnú vládnu stranu a prezidenta si chce Condé odložením volieb zabezpečiť svoje hladké víťazstvo.

Najväčšou krízou však v súčasnosti prechádza povojnové Burundi, ktoré v uplynulých týždňoch zažilo silné protesty a aj neúspešný pokus o štátny prevrat. Vládnu krízu odštartovala sporná tretia kandidatúra súčasného prezidenta Pierra Nkurunzizu v júnových voľbách. Ústava Burundi obsahuje klauzulu o obmedzení mandátu prezidenta na dve obdobia. Nkurunziza však bol po prvýkrát zvolený za prezidenta parlamentom, a nie vo všeobecnom hlasovaní, pretože v krajine prebiehal mierový proces po dlhotrvajúcej občianskej vojne ukončenej mierovou zmluvou z Aruše v roku 2005. Jeho podporovatelia tvrdia, že táto prvá kandidatúra sa nepočíta, a preto Nkurunziza môže kandidovať opäť, no jeho odporcovia považujú jeho kandidatúru za protiústavnú. Ústavný súd potvrdil, že k porušeniu ústavy nedošlo a Nkurunziza má právo kandidovať, čo viedlo k neúspešnému pokusu o štátny prevrat. Krajina však zotrvala v bojoch medzi podporovateľmi a oponentmi prezidenta, ktoré môžu ohroziť krehký mier.

Postoj regionálnych štruktúr a mimoregionálnych aktérov

Obrat v postojoch obyvateľstva voči oportunistickým zásahom do ústavy a plánovania volieb nezostal nepovšimnutý ostatnými africkými štátmi a ich politickými predstaviteľmi. Najaktívnejšie regionálne integračné zoskupenie v subsaharskej Afrike ECOWAS (Ekonomické združenie štátov západnej Afriky) minulý týždeň ohlásilo, že predloží návrh zákona, ktorý by potvrdil obmedzenie počtu funkčných období prezidentov krajín zoskupenia na dve. Ešte nie je jasné, ako by bol návrh zákona prijatý, ale predpokladá sa, že ak by sa o ňom hlasovalo formou referenda, obyvatelia by tento návrh podporili. Proti návrhu sa však už ozvali predstavitelia Toga a Gambie, v ktorých neexistuje obmedzenie funkčného obdobia prezidenta a ich prezidenti vládnu už viac ako desať rokov.

Africká únia na vlnu politickej nestability vyplývajúcej zo sporných rozhodnutí prezidentov afrických štátov doteraz nijako nereagovala. Každú z kríz zatiaľ rieši individuálne a apeluje na dohodu medzi aktérmi. Organizácia už má sa sebou niekoľko úspešných zásahov v krízových situáciách v afrických štátoch, napríklad pri stabilizácii povolebného násilia v Keni či Zimbabwe. Aj preto by  mala začať konať proaktívnejšie a na kolektívnej úrovni vyvíjať taký tlak, aký je viditeľný  zo strany ECOWAS-u v západnej časti kontinentu.

K situácii vo vyššie spomenutých afrických krajinách sa vyjadrili aj medzinárodné organizácie a mimoregionálni aktéri. Asistent tajomníka Úradu pre demokraciu, ľudské práva a prácu v USA Tom Malinowski, ktorý navštívil Burundi, opätovnú kandidatúru prezidenta Nkurunzizu nepodporil, a navyše naznačil, že ak vláda nebude ochotná diskutovať o pokojnom riešení situácie, bude to mať dôsledky pre vzájomné vzťahy. EÚ vo svojich vyjadreniach odmietla nedemokratické praktiky, či už v Burkine Faso, Konžskej demokratickej republike, alebo v Burundi. V Burkine Faso má aktuálne pozorovateľskú misiu pre nadchádzajúce voľby, z Burundi podobnú misiu pred pár dňami odvolala s argumentom, že je zbytočná, pretože nádej na demokratické voľby v súčasnej situácii neexistuje. Podobné vyjadrenia k situácii v spomenutých krajinách zaujala aj OSN, ktorá aktívne podporuje stabilitu počas prechodného obdobia v Burkine Faso, odsúdila manipuláciu s voľbami v Konžskej demokratickej republike a poslala špeciálneho vyslanca do Burundi.

Tri varianty ďalšieho vývoja

Štyri uvedené príklady krajín predstavujú unikátnu, doteraz zriedkavú situáciu v krajinách subsaharskej Afriky. Pozitívny vývoj smerom k jasnému a trvalému odmietnutiu neohlásených zmien volebných zákonov a ústav zo strany afrických prezidentov je len jednou z troch základných možností vývoja regiónu.

Prebiehajúce zmeny, ako sme to v konečnom dôsledku mohli vidieť v prípade Burkiny Faso alebo Burundi, vedú k politickej nestabilite, ktorej výsledkom sú často vojenské prevraty. V prípade Burkiny Faso sa aj vďaka veľkému nátlaku Africkej únie, ECOWAS-u a mimoafrických aktérov (hlavne OSN, Francúzsko) podarilo presvedčiť armádu, aby odovzdala moc do rúk prechodnej vlády. V nej si však ponechala niekoľko dôležitých ministerských pozícií. Hrozba, že volanie o dodržanie demokratických pravidiel skončí ich úplným zrušením, je v subsaharskej Afrike veľmi veľká a dočasné zvýšenie počtu vojenských režimov je ďalším možným výsledkom prebiehajúcich zmien.

Treťou možnosťou je status quo. Je možné, že tieto prípady sú veľmi špecifické a procesy prebiehajúce v krajinách úzko súvisia s domácim kontextom, etnickým alebo náboženským zložením či súčasným ekonomickým výkonom krajiny a sociálnou situáciou jej obyvateľov. Procesy v týchto krajinách by tak nenaznačovali meniaci sa trend v subsaharskej Afrike. To, aby začaté procesy nezostali nepovšimnuté bez širších politických zmien, záleží primárne na regionálnych a nadnárodných hráčoch. Je dôležité, aby sa témy ujalo nielen ECOWAS, ale aj Africká únia, prípadne tlak na štáty subsaharskej Afriky zintenzívnila aj OSN či EÚ.