Kríza eurozóny: Proeurópsky obrat Slovenska – a čo za to?

Keď premiérka Iveta Radičová sedela v Bruseli na zasadaní Európskej rady, kývla na riešenia predkladané Nemeckom a Francúzskom. Doma sa však snažila hrať „gréckou kartou“. Až do tej miery, že na rokovaní Európskej rady pred rokom, na jeseň 2011, požadovala dať do protokolu nezmyselnú konštrukciu, že Slovensko prispeje do spoločného Európskeho finančného stabilizačného mechanizmu (European Financial Stability Facility – EFSF), ale „slovenské eurá“ nesmú ísť Grécku. Ani to nestačilo, vláda sa nakoniec – ako vieme – kvôli otázke ďalšieho postupu v kríze eurozóny nečakane rozpadla.

V protiklade k tomuto lavírovaniu vláda SMERu-SD na jednej strane politicky nevybočuje z väčšinového názoru na úrovni EÚ, a na druhej aktívnejšie hovorí o nutnosti európskej spolupráce. To sa prejavuje vyhláseniami pre médiá, aj entuziastickou komunikáciou s európskymi partnermi. Napríklad nedávny summit neformálneho zoskupenia 15 členských štátov Priatelia kohézie v Bratislave bol zorganizovaný v pomerne veľkolepom formáte.

Pritom keď na začiatku svojho prvého vládnutia v roku 2006 Robert Fico ako premiér lietal do Bruselu na zasadnutia Európskej rady, verejne sa sťažoval, že ho tie zasadnutia nudia a nemajú podľa neho zmysel. A ešte pri prvých diskusiách o gréckej pôžičke na jar roku 2010 vyhlasoval, že pôžičku jeho vláda schváli len za tvrdých podmienok pre Grécko.

Dnes komunikuje inak. Navyše z hľadiska európskej politiky má nečakane silnú pozíciu. Vďaka nemu je Slovensko pre mnohých pozitívnym príkladom krajiny, kde kríza nedoviedla k moci nacionalistických populistov, ale stranu, ktorá sa hlási k sociálnej demokracii. Okrem toho aj po voľbách dodržuje kurz pomerne konzervatívnej ekonomickej politiky. Roberta Fica tak oceňujú ako technokratické elity v Bruseli či Berlíne, tak aj jeho stranícki kolegovia z iných členských štátov Únie. Nečudo, že sa objavila dokonca (prehnane optimistická) správa, že si ho niektorí vedia predstaviť aj ako kandidáta na šéfa Európskej komisie.

Nové východné jadro

Slovensko sa tak snaží zaradiť do „nového východného jadra“ Únie po boku Poľska a Česka, teda krajín, ktoré sú mimoriadne silno ekonomicky integrované do eurozóny, a snažia sa tiež viac-menej nasledovať politiku Nemecka. A to ako podporou opatrení na záchranu eura, tak hlásením sa k striktnej fiškálnej politike. Poľsko, pravda, nie je v eurozóne, ale ekonomicky na nej pomerne silno závisí a politicky dnes hrá čoraz sebavedomejšiu úlohu Európana. Česko tiež nepoužíva euro a máva občas euroskeptickejšie postoje (pripomeňme nepripojenie sa k fiškálnemu kompaktu alebo negatívny postoj Českej národnej banky k bankovej únii), no je zo všetkých krajín EÚ najviac ekonomicky naviazané na Nemecko a v praktickej politike väčšinou tiež nie je rebelom.

Slovensko je obchodne s Nemeckom previazané takmer rovnako silno ako Česká republika. A v podstate je od Nemecka a eurozóny závislejšie ešte viac. Česi majú totiž pomerne veľký potenciál pre diverzifikáciu, ako ukazujú momentálnymi silnými investíciami a obchodnými kontraktmi mimo Európy, najmä do Ruska. Slovensko má manévrovací priestor oveľa užší a je od vývoja v eurozóne životne závislé. Na druhej strane, nemá mať prečo väčšie námietky voči väčšine procesov, ktorými sa eurozóna snaží vyrovnať s krízou.

Ako EÚ bojuje s krízou

Okrem vytvárania záchranných fondov (najprv dočasného a potom stáleho eurovalu) Európska únia posilnila reguláciu finančných trhov. V prvom rade vytvorila tri nové agentúry. Ide o Európsky bankový dozor (European Banking Authority – EBA), Európsky dozor nad trhom s cennými papiermi (European Securitities Markets‘ Authority – ESMA) a Európsky úrad pre dozor nad poisťovňami a zamestnaneckými dôchodkovými fondmi (European Insurance and Occupational Pensions Authority – EIOPA).

Tieto tri agentúry pracujú v úzkej súčinnosti a pravidelne zverejňujú spoločné správy o stave finančných trhov. Nemajú priamu regulačnú ingerenciu, sú skôr akýmisi poradnými orgánmi, ale majú pomerne široké spektrum úloh a možností vplývať na legislatívny proces. Inými slovami, sú oveľa významnejšie ako tie nezávislé agentúry EÚ, ktoré v podstate zbierajú dáta (napríklad Eurofound), a viac sa približujú tým, ktoré priamo vplývajú napríklad na harmonizáciu štandardov (napr. European Medicine Agency – EMA).

Ďalším krokom bude kontroverzné vytvorenie „bankovej únie“. Pod týmto termínom sa rozumie najprv presun bankového dozoru na Európsku centrálnu banku (ECB). Národné štruktúry síce ostanú zachované, ale ECB bude mať v regulácii voľné ruky a posledné slovo, teda podobnú pozíciu, ako má Európska komisia v protimonopolnej politike. V druhom rade má dôjsť aj k vytvoreniu spoločného poistenia bankových vkladov. Detaily však budú jasnejšie až po decembrovom summite.

Ďalším trendom je posilňovanie harmonizácie ekonomickej politiky. EÚ tak vytvorila systém „európskeho semestra“, teda pravidelné spoločné monitorovanie rozpočtovej politiky. To bolo oficiálne včlenené do procesu harmonizácie ekonomických politík v rámci stratégie Európa 2020, kde je hlavným nástrojom „otvorená metóda koordinácie“ (Open Method of Coordination – OMC). Ďalším harmonizačným rámcom je Pakt Euro Plus, ktorý by mal v budúcnosti viesť k zbližovaniu najmä sociálnych a daňových politík, a to na rozdiel od OMC harmonizovaním práva, využívajúc zrejme najmä metódu „bližšej spolupráce“ (enhanced cooperation).

Zatiaľ zrejme najdiskutovanejším opatrením vedúcim k ekonomickej centralizácii je práve ratifikovaný fiškálny kompakt (oficiálne Zmluva o stabilite, koordinácii a riadení ekonomickej a menovej únie). Tu sa pomerne radikálnym spôsobom presúva suverenita vo fiškálnych otázkach na európsku úroveň s kľúčovou úlohou Rady, Európskej komisie a Európskeho súdneho dvora. Otvorená ostáva otázka prípadného vytvorenia druhého, doplnkového európskeho rozpočtu, ktorý by fungoval iba pre krajiny eurozóny. Jeho funkcia by nebola primárne redistribučná, ale proticyklická, čiže hradili by sa z neho operácie zachraňujúce ekonomiky smerujúce k recesii.

Zároveň prebieha uvádzanie balíka regulačných opatrení Bazilej III do praxe a ďalej sa rokuje o zavádzaní dane z finančných transakcií. Tu neexistuje zhoda na úrovni EÚ a daň zrejme prijme len podskupina členských štátov. Veľký otáznik visí nad snahami vytvoriť prorastové fondy na európskej úrovni, či spoločné makroekonomické stabilizátory, ako napríklad jednotné poistenie v nezamestnanosti.

Slovenské priority

Slovenský bankový sektor tvorí v podstate komerčné bankovníctvo a ovládajú ho veľké európske bankové skupiny. V oblasti finančnej legislatívy preto krajina nemá vyhranenú pozíciu a má tendenciu pridať sa k väčšinovému názoru. Slovensko je zároveň jednou z najotvorenejších ekonomík sveta, silne závislou na vývoze tovarov a dovoze kapitálu, s malým vonkajším zadĺžením. Do veľkej miery sa ho preto netýkajú diskusie, či ďalej skresávať dlhy alebo naopak stimulovať domáci dopyt.

Hlavným slovenským záujmom je teda udržanie kohéznej politiky v čo najširšom rozsahu a prípadné prehodnotenie spoločnej poľnohospodárskej politiky tak, aby sa zvýšili hektárové platby na Slovensku.

Pre slovenskú diplomaciu tu vznikla zdanlivo jednoduchá, príjemná negociačná pozícia: podporíme riešenia, ktoré navrhuje Nemecko, ak ono bude čo najmenej za okresávanie kohéznej a štrukturálnej politiky, a prípadne podporí zmeny v spoločnej poľnohospodárskej politike.

Je jasné, že v praxi bude toto os slovenských aktivít. Aj preto, že Slovensko tradične nemá kapacity a ambície na to, aby prichádzalo s technickými riešeniami, alebo aspoň hralo úlohu šikovného sprostredkovateľa. Je to však škoda. Slovensku by prospelo, ak by Nemecko bolo partnermi donútené prijať opatrenia na stimuláciu jeho domáceho dopytu. Podobne môže Slovensko získať, ak sa náhodou teoretické diskusie o prorastových fondoch premietnu aj do praktických riešení a dôjde tak napríklad k výrazným európskym investíciám do infraštruktúry na periférii EÚ, vrátane Slovenska. V neposlednom rade by Slovensko potrebovalo výpomoc pri riešení „rómskeho problému“, na ktorý nemá vnútorné kapacity. Tá by mohla prísť v podobe extra nádielky kohéznych fondov alebo vytvorením špeciálneho komunitárneho programu. Ide o niečo, čo nemá nič spoločné s riešením krízy eurozóny, ale pohyb okolo inštitucionálnych nastavení, ktorý kríza vyvolala, a trend k užšej integrácii tu otvárajú nový priestor.