Náčrt kvantifikácie budúcej migračnej vlny. Migranti 2015: generálka na budúcnosť

Práve znalosť presných čísiel je to, čo väčšina politikov a verejnosti krajín EÚ momentálne nepozná. Exemplárne o tom svedčí rôznorodosť odhadov počtu migrantov, ktorí v roku 2015 dorazili, resp. dorazia do Nemecka. Nemeckí politici a úrady – podľa tradície symbol exaktnosti a dôslednosti – začiatkom októbra 2015 uvádzajú[1], že v priebehu roka dorazí do Nemecka 800-tisíc migrantov. Alebo jeden a pol milióna. Práve 1,5 milióna zmieňuje ako reálnu možnosť minister vnútra Meklenburska-Predpomoranska Lorenz Caffier[2]. A tak sa nemecké médiá právom pýtajú: „800-tisíc, 1 milión alebo 1,5 milióna?“ Rozdiel medzi 800-tisíc a 1,5 milióna je absolútne zásadný, a to nielen v nemeckom vnútropolitickom kontexte – už trpký spor o kvóty na umiestnenie 120-tisíc žiadateľov o azyl vážne nahlodal dôveru vnútri Európskej únie.

O niečo presnejšie vyzerajú údaje maďarskej polície, ktorá do začiatku októbra 2015 zaregistrovala vstup skoro 342-tisíc ilegálnych migrantov. Problém je, samozrejme, v tom, že nikto nevie a už ani nebude vedieť, koľko migrantov prešlo územím Maďarska bez toho, aby ich maďarské orgány vôbec zaregistrovali. 342-tisíc je preto iba dolný odhad: scény z budapeštianskeho nádražia Keleti z leta 2015 naznačujú, že skutočné údaje môžu byť podstatne vyššie.

Súčasná migračná vlna sa pritom neskončí 30. 12. 2015: naopak, je solídnym základom, na ktorom bude stáť ďalšia migrácia do Európy. Nedokážeme ju kvantifikovať, pretože nikto nevie odhadnúť ani ďalší vývoj počtu utečencov zo Sýrie po začiatku ruského bombardovania sýrskych spojencov Západu, ani ďalší vývoj situácie v Turecku po teroristickom útoku v Ankare, ale ani pripravenosť krajín Zálivu a predovšetkým USA podporiť – alebo naopak nepodporiť – protiassadovskú opozíciu v Sýrii dodávkami protileteckých striel, ktoré by umožnili premeniť pre Kremeľ sýrske bojisko na druhý Afganistan. Rýchle dodávky protitankových striel SAM Saudskou Arábiou naznačujú, že napriek Obamovej chamberlainovskej politike sa krajiny Zálivu môžu rozhodnúť reagovať na rusko-iránsku koalíciu v Sýrii autonómne.

Situácia môže eskalovať nielen v obmedzenom regióne Blízkeho východu, ale aj v iných – a to aj v podstatne ľudnatejších – regiónoch v susedstve EÚ. I bez eskalácie v Sýrii alebo inde, už samotná vlna migrantov, ktorí dorazili a ešte dorazia do Nemecka a EÚ v roku 2015, zakladá mohutnú imigráciu v ďalších rokoch. Bavorská vicepremiérka Ilse Aignerová verejne vyhlásila, že Nemecko môže v blízkej budúcnosti očakávať ďalších sedem miliónov utečencov – príbuzných už prijatých azylantov, majúcich podľa dnešných zákonov právny nárok na zjednotenie so svojimi rodinnými príslušníkmi, ktorí sa do EÚ už dostali a získali azyl.

Nikto to nemohol čakať?

Jedno z najzavádzajúcejších tvrdení, ktoré sa opakovane vynára pri európskej migračnej kríze roku 2015, je tvrdenie, že „nikto to nemohol čakať“. Opak je pravdou: tak migračná vlna roku 2015, ako aj tie ďalšie, ku ktorým vývoj smeruje, bola a budú nielen predvídateľným, ale aj nevyhnutným dôsledkom známych a presne kvantifikovaných trendov prebiehajúcich na juh a juhovýchod od schengenských hraníc.

Do Európy a zvlášť Nemecka totiž zďaleka neprúdia len ľudia z krajín zasiahnutých vojnami: tí predstavovali až do jesene 2015 len menšinu zo všetkých migrantov.[3] Prečo sa zrazu do Európy valia masy Afgáncov, Nigérijcov či Pakistancov, ale aj Albáncov, Srbov, Kosovcov a Macedóncov? V Afganistane, Nigérii, Pakistane, Mali, Senegale, Gambii, Albánsku, Srbsku, Macedónsku, Kosove ani inde nevypukli žiadne vojny, napriek tomu v roku 2013 prišlo z Afganistanu do Európy 26-tisíc žiadateľov o azyl, v roku 2014 už 41-tisíc a len za polovicu roka 2015 už 60-tisíc. Z Nigérie 12-tisíc v roku 2013 a v roku 2014 už 20-tisíc. Z maličkej Gambie 3 500 v roku 2013 – a 11 500 v roku 2014. Z Mali 6 600 a 13 000…[4] Čo sa to deje v týchto mierových krajinách – a v mnohých ďalších, odkiaľ sa do Európy tlačia rastúce počty ľudí?

Nie sú tam žiadne vojny – aspoň zatiaľ nie. To zásadné a hlboko destabilizujúce, čo sa však všade na juh a juhovýchod od Európy deje, je explozívny rast populácie. Ako ilustruje výber grafov zobrazených nižšie, vo vojnou ničenej Sýrii od roku 2000 do roku 2014 stúpol počet obyvateľov o 37 %, teda z cca 17 na 22,6 milióna. Za krátkych 14 rokov tam pribudlo jedno Slovensko, ktoré však nemá z čoho žiť. Na susedných palestínskych územiach, živených prakticky úplne darmi medzinárodného spoločenstva, stúpol od roku 2000 do roku 2014 počet obyvateľov z 3 na 4,5 milióna, presnejšie o 46 %. V Afganistane, druhom top zdroji migrantov, stúpol počet obyvateľov o 42 %, z cca 22 na 32 miliónov. Za 15 rokov tam pribudol ekvivalent Českej republiky či Maďarska. V Iraku ďalších 10 miliónov, alebo prírastok o 44 %.

 

Grafy 1 až 3: Rast populácie v Sýrii, Iraku a Afganistane od roku 1950 do roku 2014.           Zdroj: www.mazamascience.com

 

V uvedených troch krajinách dnes žije okolo 90 miliónov ľudí: zhruba toľko ako v najľudnatejšej arabskej krajine, v Egypte. Jeho populácia stúpla za posledných 15 rokov o 33 %. Pozrime sa ešte na populačný vývoj dvoch gigantov, z ktorých do Európy začal prúdiť stúpajúci počet ľudí. Počet Nigérijcov sa zvýšil za 15 rokov o 44 % – z cca 125 miliónov na 180 miliónov. Pribudlo tam jedno Taliansko. Pakistancov pribudlo 29 % – to je vzostup zo 150 na 196 miliónov. Teda plus jedno Španielsko. Len v Nigérii a Pakistane tak pribudlo za krátkych 15 rokov cez 100 miliónov detí.

 

Grafy 4 až 6: Rast populácie v Egypte, Nigérii a Pakistane od roku 1950 do roku 2014.        Zdroj: www.mazamascience.com

 

Vlastnosťou demografických explózií je, že – pokiaľ nedôjde ku katastrofickým udalostiam – majú dlhý, celé generácie trvajúci život. Stredné demografické projekcie Populačnej divízie OSN napr. predpokladajú, že počet obyvateľov Nigérie v roku 2050 – teda o krátkych 35 rokov –  dosiahne 400 miliónov, Pakistanu 320 miliónov, Egypta 150 miliónov, Iraku 85 miliónov,  Afganistanu 55 miliónov a Sýrie 35 miliónov. Projekcie, samozrejme, nie sú prognózy, ale ilustrujú populačné momentum založené doterajším explozívnym rastom.

Ani najbohatšie krajiny Európy by nedokázali už dnes žijúcim masám detí v arabskom svete, subsaharskej Afrike alebo južnej Ázii poskytnúť školy, učiteľov, vzdelanie, prácu a perspektívu slušného života. Bez práce a stabilného príjmu nebudú zároveň mnohí mladí muži schopní zaplatiť veno potrebné na získanie manželky a založiť si vlastné rodiny: znamená to, že zostanú v  sociálnom „limbe“, nespokojní a pripravení ísť hľadať lepší život, alebo ľahko verbovateľní do militantných skupín, ktoré im ponúknu zmysel existencie a identitu. Vďaka masmédiám a príbehom tých, ktorí sa tam dokázali dostať, všetci vedia, že kdesi na severe je zasľúbená zem prosperity a bohatstva: treba „len prekonať more a prejsť pár tisíc kilometrov“. Ak sa má človek rozhodovať medzi hnitím na vyprahnutej polopúšti alebo v slume Kábulu, Lagosu, Dakaru či Karáčí a podstúpením rizika s vidinou možnosti úplne iného života, pre mnohých mladých mužov nie je rozhodovanie ťažké. Každý úspešný azylant je potom inšpirujúcim príbehom úspechu, o ktorom vie celá dedina či predmestie.

Náčrt kvantifikácie budúcej migračnej vlny

Nemecký minister vnútra Thomas de Maiziére začiatkom septembra 2015 vyhlásil, že Nemecko príval imigrantov tento rok zvládne, ale dodal, že: „aj pre takú krajinu ako Nemecko je 800-tisíc ľudí príliš mnoho, keby to malo pokračovať tri, štyri, päť, šesť rokov po sebe“. To je pozoruhodná matematika – zdá sa totiž, že minister nepochopil, že má do činenia s exponenciálnym rastom. Je totiž matematicky absurdné predpokladať, že ak z roku 2014 do roku 2015 počet imigrantov do Nemecka stúpol štvornásobne, v roku 2016 sa rast zrazu zastaví a do Nemecka príde len toľko migrantov ako v roku 2015. Predvídavosť by radila skôr uvažovať o tom, čo si Nemecko počne, ak aj v roku 2016 počet migrantov stúpne štvornásobne – teda na okrúhlych 3,2 milióna. A v roku 2017 znovu štvornásobne – to je už 12,8 milióna. Rok 2018 si každý dokáže vypočítať sám.

Skúsenosť potvrdzuje, že uvažovanie s exponenciálnym rastom počtu migrantov je adekvátne. V roku 2014 dorazilo do Grécka za celý rok skromných 17 500 migrantov. Za prvých osem mesiacov roku 2015 ich bolo už 230-tisíc – vzostup nie je štvornásobný ako v prípade Nemecka, ale 13-násobný. V roku 2013 požiadalo o azyl v Maďarsku 18 900 migrantov. V roku 2014 ich bolo 35-tisíc. Do začiatku októbra 2015 prešlo Maďarskom už spomenutých 342-tisíc – 18-násobok roku 2013. Iste, žiadateľ o azyl nie je presne to isté ako tranzitujúci migrant, ale o dynamike migračného potenciálu napovedajú veľa.

Uvedené kalkulácie sa môžu javiť ako absurdné, ale bezo zmeny nemeckej a európskej migračnej a azylovej politiky ich však dáta o populačnom raste v Nigérii, Pakistane, Afganistane, Sýrii, Senegale a v desiatkach ďalších explozívne rastúcich krajinách robia teoreticky možnými. Hladných ľudí a ľudí bez perspektívy sú v susedstve EÚ už dnes stovky miliónov. 41 % obyvateľstva Afriky má dnes menej ako 15 rokov, ďalších 19 % je vo vekovej skupine 15 až 24 rokov: to pri aktuálnej populácii Afriky 1,16 miliardy ľudí predstavuje 475 miliónov detí do 15 rokov a 220 miliónov mladých ľudí vo veku od 15 do 24 rokov. V nasledujúcej dekáde tak bude „migračný vek“ dosahovať každý rok len v Afrike ďalších približne 32 miliónov mladých ľudí (475 ÷ 15). Do roku 2020 do migračného veku tak v Afrike pribudne zhruba 160 miliónov mladých ľudí. Výpočet je veľmi hrubý, ale umožňuje aspoň základnú orientáciu.

Pohľad na mapu Európy a jej susedstva ukazuje, že v krajinách s územím alebo hranicami vzdialenými do 1 000 kilometrov na juh a juhovýchod od hraníc Schengenu (Gibraltár – Sicília/Malta – Kréta/Cyprus) žilo v roku 2015 približne 420 miliónov obyvateľov – väčšina z nich podstatne bližšie.[5] Do zóny do 2 000 km zasahovalo územie štátov so 630 miliónmi obyvateľov a do 3 000-kilometrovej zóny až s 1,2 miliardami ľudí[6] – v podstate ide skoro o všetky krajiny na mape nižšie.

Pokiaľ budeme modelovo uvažovať, že by sa na migráciu do Európy vybralo naraz iba 10 % z vekovej skupiny 15- až 40-ročných mužov, šlo by o 10 % z približne 30 % celkovej mužskej populácie, ktorá predstavujúce asi polovicu z 1,2 miliardy ľudí žijúcich v 3 000-kilometrovej zóne. 30 % zo 600 miliónov je 180 miliónov, 10 % zo 180 miliónov je 18 miliónov potenciálnych migrantov. Počet potenciálnych migrantov však bude každým rokom rýchlo narastať: len v Afrike bude v nasledujúcej dekáde do veku, keď už sú schopní migrovať, dorastať 32 miliónov mladých ľudí, z toho polovica – zaokrúhlene nadol 16 miliónov – chlapcov. Pool takto konzervatívne zadefinovaných potenciálnych migrantov – len muži, len z vekovej skupiny 15- až 40-ročných a len 10 % z nich – bude teda len z Afriky narastať ročne zhruba o 1,5 milióna. Z migračnej vlny roku 2015 však vieme, že okolo 20 % migrantov predstavujú ženy a dievčatá a migrujú aj ľudia starší ako 40 rokov.[7] V tomto texte tiež nezvažujeme možnosť destabilizácie a migračného tlaku z krajín bývalého ZSSR, hoci ani migračný tlak z tohto priestoru nie je možné úplne vylúčiť vzhľadom na potenciálne negatívny vývoj v Rusku, Ukrajine a inde.

Migračné tlaky z juhu a juhovýchodu sa budú neodvratne stupňovať v dôsledku pokračujúceho prudkého – a v mnohých krajinách explozívneho – rastu populácie v MENA, subsaharskej Afrike a južnej Ázii. Ich rast však pravdepodobne nebude lineárny, ale skokový, v závislosti od globálneho ekonomického vývoja, ale aj lokálnych sociálnych, politických a bezpečnostných kontextov.

Jedna z možných spušťacích udalostí, ktorá by mohla iniciovať aj migračnú vlnu vysoko prekračujúcu 18 miliónov migrantov v našom modeli, je veľká neúroda v USA, prípadne u iného z top svetových exportérov potravín. Zopakovala by sa tak situácia podobná tej, ktorá vznikla v roku 2010. V dôsledku vlny horúčav, ktoré v lete 2010 zasiahli juhozápadné Rusko a Ukrajinu, vyhlásilo Rusko embargo na vývoz obilnín. Toto embargo vzápätí významne prispelo k prudkému rastu svetových cien potravín. Vzhľadom na to, že všetky arabské krajiny bez výnimky dnes importujú viac ako polovicu obilia potrebného na uživenie svojho prudko rastúceho obyvateľstva, rast svetových cien potravín v priebehu nasledujúcich šiestich mesiacov spustil sled udalostí, ktoré boli spočiatku označované ako „Arabská jar“. Jeden z výsledkov „Arabskej jari“ bola aj destabilizácia Sýrie vedúca k súčasnej občianskej vojne a deštrukcii štátu.

Vzhľadom na úplne dominantné a nenahraditeľné postavenie USA na svetovom exporte pšenice a kukurice by veľká neúroda v USA – spôsobená napríklad extrémnymi horúčavami alebo suchom – nepochybne vyhnala svetové ceny potravín do výšok, ktoré by mohli spustiť „Arabskú jar II“ v prevedení „turbo“. Hlad a sociálna, politická a bezpečnostná destabilizácia by v takom prípade mohli zasiahnuť aj ľudnaté krajiny, ako sú blízky 90-miliónový Egypt alebo vzdialenejšia 100-miliónová Etiópia, 180-miliónová Nigéria alebo 200-miliónový Pakistan – všetko krajiny významne závislé od dovozu potravín, a teda od ich dostupnosti a cien na svetových trhoch. Aj keby len malé zlomky obyvateľstva týchto krajín malo zdroje na podniknutie tisíce kilometrov dlhej cesty, stále by k brehom a hraniciam Európy mohli doraziť mnohomiliónové masy ľudí.

 

Mapa č. 1: Južní a juhovýchodní susedia EÚ vo vzdialenosti do 3 000 km.

 

Niektoré závery

Je nielen možné, ale aj vysoko pravdepodobné, že na migračnú „krízu“ roku 2015 raz budú dejiny pozerať ako na prvú drobnú vlnu skutočného masového prílivu premnoženého obyvateľstva z neúrodných subtrópov do Európy. Pre Európanov sa stresujúci rok 2015 môže historicky ukázať ako jedinečná šanca pripraviť sa na skutočne veľké migračné tlaky skôr, ako sa pohnú milióny a desiatky miliónov migrantov mieriacich na sever. Ako šanca vyhnúť sa chybným krokom jednotlivých krajín EÚ a Európu deštruujúcim polarizovaným debatám o tom, čo robiť v situácii, keď by sa cez dnes nechránené hranice Maďarska, Rumunska, Bulharska, Chorvátska a ďalších krajín mohli na kontinent dňom a nocou valiť už nie tisícové, ale státisícové davy.

V prípade veľkej migračnej vlny spustenej napríklad prudkým rastom svetových cien potravín EU nebude mať materiálne a finančne realizovateľnú a politicky priechodnú možnosť zachraňovať kolabujúci arabský, resp. iný rozvojový svet umožňovaním nekontrolovaného vstupu migrantov a dokonca ani poskytovaním azylu legitímnym utečencom z krajín, ktoré sa prepadnú do násilia a vojen.

V kontexte uvažovanej veľkej migračnej vlny sa „pevnosť Európa“ javí ako jediné životaschopné riešenie problému Európy: nejde pritom o riešenie problému obyvateľov MENA alebo Afriky, ide o prevenciu vnútornej destabilizácie Európy samotnej. Tvrdenia o tom, že „ploty nič neriešia“, sú rétoricky pôsobivé, ale ignorujú otázku, prečo ich generácie ľudí okolo svojich majetkov stavajú. Odpoveď je pritom prostá: preto, lebo fungujú. Ploty a múry nie sú sympatické a nemusia byť dokonalou a ani úplne neprekonateľnou prekážkou pre ilegálnych migrantov, sú však vysoko funkčné. Ilustrujú to múry okolo stredovekých miest a kláštorov, ale aj súčasné ploty a múry okolo Melilly a Ceuty v španielskej severnej Afrike, na hraniciach USA a Mexika, Egypta a Gazy, Izraela a Palestíny, Bulharska a Turecka a najnovšie aj na srbsko-maďarskej hranici. Tou napríklad 9. októbra 2015 prešlo 20 ilegálnych migrantov – otvorenou hranicou s Chorvátskom ich v ten istý deň prešlo 7 189.

Humanitné ideály Európy formované v rokoch všeobecnej hojnosti bude nutné realizovať maximálne ekonomicky. Samotný Ženevský dohovor o právnom postavení utečencov prijatý v roku 1951 vznikal v dobe, keď na Zemi žilo 2 a pol miliardy ľudí: v roku 2017 svetová populácia dosiahne trojnásobok. Práva, ktoré bolo reálne poskytovať utečencom pri populácii v roku 1951, nemusia byť pri populácii 7 a pol miliardy finančne ani ekonomicky únosné. Pomoc ľuďom unikajúcim pred násilím v rodnej krajine bude musieť byť poskytovaná adresnou a správne cielenou cestou, predovšetkým v blízkosti miesta ich pôvodu, teda v najbližšej relatívne bezpečnej krajine. Absolútne nevyhnutná, zásadná a chronicky ignorovaná je pritom pomoc pri spomalení a eventuálne zastavení populačného rastu: obrazy matiek a otcov utekajúcich zo Sýrie pred vojnou s batoľatami na rukách sú emočne silné, ale tiež úplne absurdné.

Všetky bubliny sa končia prasknutím. Aj tie populačné. Čím skôr pred tým Európa prestane zatvárať oči, tým viac času bude mať na prípravu. Leto 2015 je varovaním, ktoré dalo Európe šancu pripraviť sa.



[1] http://www.bbc.com/news/world-europe-34487562

[2] http://www.reuters.com/article/2015/10/04/us-europe-migrants-germany-idUSKCN0RY0SR20151004#SdMqh1zlyEIvzgrt.97

[3] http://www.bamf.de/SharedDocs/Anlagen/DE/Downloads/Infothek/Statistik/Asyl/201508-statistik-anlage-asyl-geschaeftsbericht.pdf;jsessionid=4D2B4CF4CBEF7817243BD0C7E4D5DC9C.1_cid368?__blob=publicationFile

[4] http://ec.europa.eu/eurostat/statistics-explained/index.php/File:Countries_of_origin_of_(non-EU)_asylum_seekers_in_the_EU-28_Member_States,_2013_and_2014_YB15_III.png

[5] Ide o obyvateľov Maroka, Alžírska, Tuniska, Líbye, Egypta, Jordánska, Palestíny, Izraela, Sýrie, Iraku, Turecka a Iránu

[6] V 3 000-kilometrovej zóne od hraníc EÚ sa nachádzajú aj severné hranice populačných obrov Nigérie a Etiópie a západné hranice ďalšieho populačného giganta Pakistanu

[7] http://data.unhcr.org/mediterranean/regional.php