Obnoví Slovensko dialóg v OBSE?

Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu je špecifická a v porovnaní s ostatnými bezpečnostnými medzištátnymi organizáciami výnimočná organizácia. Spája 57 účastníckych štátov z Európy, eurázijského a euroatlantického priestoru, región žargónom označovaný „od Vancouvru po Vladivostok“. Po OSN je to jediná bezpečnostná organizácia, ktorá po ukončení rivality medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi americkými v podobe studenej vojny dokázala tieto veľmoci priviesť k jednému rokovaciemu stolu, dohodnúť a prijať normy, ktoré povedú k udržiavaniu mierového usporiadania medzinárodných vzťahov.

Práve toto obdobie po ukončení studenej vojny bolo pre fungovanie OBSE jedným z najpozitívnejších, či už sa to týkalo výsledkov jej práce, ale aj vnímania a postoja zo strany štátov. Aj napriek neustálej prítomnosti nezhôd možno obdobie 90. rokov považovať za kooperatívne, založené na rešpektovaní normatívnych princípov. Situácia sa však postupne začala meniť a vzťahy medzi štátmi znovu naberali a, bohužiaľ, stále naberajú črty spred roku 1989. Od začiatku nového milénia sme totiž čoraz častejšie boli svedkami konfrontačného správania a nerešpektovania, respektíve odstúpenia od niektorých základných princípov. Najzásadnejšími udalosťami, ktoré potvrdzujú toto tvrdenie, bolo vypuknutie rusko-gruzínskej vojny v roku 2008, pozastavenie plnenia Zmluvy o konvenčných ozbrojených silách v Európe zo strany Ruskej federácie v roku 2007. Taktiež sme boli svedkami humanitárnej operácie v Kosove, ktorej legitimitu dodnes niektoré štáty spochybňujú. Tieto čoraz častejšie sa vyskytujúce konfrontačné prvky vyústili do stavu vysokej nedôvery medzi štátmi a absencie dialógu, do veľkej miery aj na úrovni OBSE. Organizácia síce naďalej vykonávala svoje terénne operácie, no na vysokej diplomatickej úrovni prišla o svoju silu –  dialóg medzi Západom a Východom sa totiž zastavil. Paradoxne, výsledok tejto nedôvery, ktorý vyvrcholil do vojny na východe Ukrajiny, OBSE znovu vyzdvihol, a organizácia tak znovu deklarovala svoje nenahraditeľné miesto v medzinárodných vzťahoch.

Konflikt na Ukrajine totiž odhalil jej silné stránky, ktoré spočívajú v jej komplexnom prístupe k bezpečnosti (na bezpečnosť nazerá v troch dimenziách) a úlohe krízového manažéra, jej rozhodnutia sú prijímané konsenzom a nie sú právne vymožiteľné (kvôli tomuto faktu čelí OBSE často kritike, no je potrebné poznamenať, že práve vďaka tejto skutočnosti je organizácia oveľa flexibilnejšou a štáty sú viac otvorené prijímaniu často aj zásadných rozhodnutí – ako to bolo napríklad v prípade nasadenia SMM na Ukrajine), riadi operácie priamo v teréne, ktoré vykonávajú okrem monitorovania aj množstvo podporných úloh či už v ekonomickej, environmentálnej alebo ľudsko-právnej oblasti.

Dôležitú úlohu pri fungovaní a smerovaní organizácie má predsednícka krajina. Tá sa volí spomedzi účastníckych štátov na jeden kalendárny rok, počas ktorého stojí a nesie celú politickú zodpovednosť organizácie. Predsednícka krajina na čele s jej predsedom riadi organizáciu navonok aj dovnútra a ako supervízor a mediátor sa snaží vytvárať priestor pre debatu v problematických oblastiach, navrhuje riešenia a odporúčania v prípade celého konfliktného cyklu. To, čo sa v súčasnosti od predsedníckej krajiny očakáva, je však aj posun pri obnovení dôvery medzi štátmi.

Slovenská republika prebrala predsedníctvo v tejto organizácii už 1. januára 2019 a nebude mať ľahkú úlohu. Šéfa rezortu diplomacie Miroslava Lajčáka a jeho kolegov totiž čaká množstvo náročných úloh, ktorým budú musieť čeliť, a to nielen pri realizácii technických úloh organizácie, ale predovšetkým na poli diplomacie. Podľa doterajších vyhlásení a informácií o prioritách nášho predsedníctva sa však zdá, že sa tejto výzve postavíme čelom, a nebude to len povinná jazda.

Heslom slovenského predsedníctva v roku 2019 bude: „Zodpovedná budúcnosť je založená na inkluzívnom dialógu v prospech obyčajných ľudí.“ Už z tohto jednoznačne vyplýva, že našou ambíciou bude obnoviť dialóg, a vďaka tomu budovať prostredie pre život ľudí bezpečné a prospešné. Podľa oficiálnych vyhlásení MZVaEZ SR sa Slovensko k tomuto cieľu bude snažiť priblížiť prostredníctvom aktivít vo viacerých oblastiach, či už je to riešenie zamrznutých konfliktov, násilný radikalizmus a extrémizmus vedúci k terorizmu, kybernetická a energetická bezpečnosť a mnohé ďalšie. Kľúčovou prioritou bude, prirodzene, riešenie situácie na Ukrajine, kde už síce existujú nástroje, ako dospieť k mierovému procesu, no sú nevyužívané, a to hlavne z dôvodu absentujúcej komunikácie medzi stranami konfliktu.

Ak sa pozrieme na doterajšie skúsenosti rezortu diplomacie, ale aj samotnú osobu ministra Lajčáka, Slovenská republika má predpoklady na to, aby vrátila konštruktívny dialóg medzi 57 účastníckych štátov. Ako predsednícka krajina máme za sebou už niekoľko úspešne zvládnutých predsedníctiev, či už je to pravidelné predsedanie vo V4, ale aj nedávne šéfovanie Rade EÚ v druhej polovici roku 2016. Okrem toho máme ministra, ktorý zastával viacero významných diplomatických funkcií a stal sa tak rešpektovaným diplomatom. S tým je spojená aj pozitívna východisková situácia, ktorú má Slovensko má pri rokovaní –  Miroslav Lajčák je totiž diplomat, ktorého budú rešpektovať v Moskve, Washingtone, Berlíne alebo Bruseli.

Čo nás však môže v tomto procese zabrzdiť? Bolo by chybou myslieť si, že to budú procesy alebo mechanizmy OBSE alebo naša diplomacia. Je to totiž politická vôľa účastníckych štátov, od ktorej závisí povaha bezpečnostného prostredia. OBSE totiž dokáže byť efektívna len natoľko, nakoľko jej to vôľa členských štátov umožní, bez ohľadu na to, aký rámec nástrojov má k dispozícii a kto stojí na jej čele.

To, čo však OBSE a aj Slovensko počas svojho predsedníctva môže urobiť, je hľadať spôsoby, ako oprášiť podstatu organizácie ako platformy pre dialóg medzi účastníckymi štátmi a znovu ich presvedčiť o tom, že multilateralizmus a princípy, na ktorých stojí, sú najvýhodnejšie pre všetkých.