Produktívny áno, ale úžasný teda nie

Potom, približne v polovici roka, sme boli svedkami ďalšieho veľkého úspechu – legislatívy reformujúcej systém finančníctva. A dokonca aj v období medzi voľbami v novembri a koncom roka, keď Washington zvyčajne upadne do útlmu, keďže novozvolený Kongres sa zhostí práce až v novom roku, sme videli celú kopu nových zákonov. Znižovanie daní v kombinácii s dodatočnými výdavkami na hospodárske stimuly; zákon, ktorý umožňuje gejom slúžiť v armáde bez zatajovania  svojej identity; zdravotná starostlivosť pre tých, čo pomáhali likvidovať následky 11. septembra a zlepšenia v oblasti bezpečnosti potravín. V Kapitole bolo teda rušno až do konca roka.

Hoci sa uplynulý rok zdá produktívny, za skvelý by som ho neoznačil. Ostáva totiž ešte niekoľko naozaj veľkých výziev, ktorým kongresmani venovali minimálnu pozornosť. Opatrenia týkajúce sa klimatických zmien a reforma systému prisťahovalectva sú len dva príklady.

S novým Kongresom v úrade a republikánskou väčšinou v Snemovni reprezentantov sa dá v týchto otázkach ťažko čakať veľa pokroku. Republikáni v Snemovni si dali ako novoročný záväzok zrušiť minuloročnú reformu zdravotníctva. Hoci môže ísť o legitímny postoj, toto úsilie je viac-menej symbolické a donkichotské, keďže demokrati majú stále pod kontrolou Senát a Biely dom má právo veta. V každom prípade sa podľa týchto prvých krokov nezdá, že by republikáni mali záujem konštruktívne sa venovať naozaj pálčivým otázkam.

Kompromisy

Ďalším dôvodom, prečo  nie je dôvod oslavovať 2010 ako úspešný rok, je priveľa kompromisov, ktoré priniesol. Či už hovoríme o reforme zdravotníctva a finančného sektora, je celkom možné, že obrovské kompromisy, ktoré síce umožnili ich prijatie, zároveň rozptýlili účinok týchto reforiem. Toto je do istej miery dôsledok bizarného amerického politického systému (strana, ktorá má pod kontrolou všetky zložky moci, ani tak nemôže presadiť svoje reformy, keďže v Senáte je potrebná superväčšina), ako aj priveľmi ústretového vyjednávacieho štýlu Obamu a demokratov.

Nakoniec bez ohľadu na to, aký produktívny je Kongres, život existuje aj mimo Washingtonu DC a v roku 2010 nepriniesol veľa dôvodov na nadšenie. Hoci sa ekonomika stabilizovala, nezamestnanosť sa tvrdohlavo drží okolo 10 %. Hoci táto miera by v mnohých krajinách bola dôvodom na spokojnosť, v Amerike je to rekord za posledných 30 rokov. Zároveň, čiastočne vďaka rozšafnému míňaniu a daňovým škrtom počas Bushovej éry a čiastočne v dôsledku recesie v rokoch 2008 – 2009 a rôznym protikrízovým opatreniam, sa americký vládny dlh vyjadrený ako percento HDP vyšplhal na úroveň nevídanú od konca druhej svetovej vojny. Hoci to veľmi neprekvapuje, deje sa to v čase, keď krajina zúfalo potrebuje investíciu do infraštruktúry. Nehovorím o nových honosných letiskách – i keď každý, kto cestoval po Amerike, by iste ocenil, keby boli trochu menej pochmúrne – ale o tom, že by napríklad mohlo kolabovať menej mostov. Americká spoločnosť stavebných inžinierov odhaduje, že v najbližších piatich rokoch bude treba do infraštruktúry investovať 2,2 bilióna USD. A ozaj, spomínal som už drahé vojny bez zreteľných úspechov či dohľadného konca? Súbeh týchto všetkých faktorov vzbudzuje v Američanoch veľa úzkosti.

Viem si predstaviť scenár, kde by všetky tieto veľké výzvy viedli k odvážnym a dramatickým reformám – ako keď sa niekto zrazu ocitne v ťažkej a nečakanej životnej situácii, ktorá ho prinúti zmeniť život spôsobmi, o akých predtým neuvažoval. Je tu však háčik: ako hovorí známa poučka, prvým krokom pri hľadaní riešení musí byť, že si uvedomíte, že máte problém. Zdá sa však, že trend zavretých očí je v USA na vzostupe. Podľa prieskumov Gallupovho inštitútu si čoraz viac (dnes už  takmer polovica) Američanov myslí, že vážnosť problému globálneho otepľovania je zveličená. Podľa mnohých iných prieskumov je  zasa prevažná väčšina Američanov presvedčená, že zverejnenie dokumentov Wikileaks nebol v žiadnom prípade dobrý nápad a Juliana Assangea treba trestne stíhať, lebo poškodil verejný záujem. A z (malej) verejnej debaty na túto tému mám niekedy dojem, že je vlastne poburujúce spochybňovať aktivity americkej vlády v zahraničí. Podobnými príkladmi pštrosieho prístupu k veľkým spoločenským problémom by sme mohli pokračovať. Otázka znie dokedy.