Realita po Vilniuse: výzvy moldavskej eurointegrácie v roku 2014

Pramene rizík

V prvom rade je potrebné zatriediť jednotlivé výzvy moldavskej integrácie do EÚ v roku 2014, aby sme získali jasnejší prehľad o súčasnom a budúcom vývoji v krajine. Podľa svojho pôvodu sa dajú rozdeliť do troch základných skupín: vnútorné, vonkajšie a tie, ktoré majú zmiešaný charakter.

Začnime vnútornými faktormi, pretože sú samy osebe také výrazné, že môžu dať budúci rok stop moldavskej integrácii. Najzávažnejším faktorom vo vnútri krajiny je permanentný súboj a rivalita medzi stranami vládnucej koalície. Interné boje koalície už v minulosti vyústili do politickej krízy v prvej polovici roku 2013 a priviedli krajinu na okraj predčasných volieb. A aj napriek vyriešeniu krízy a sformovaniu staronovej vlády sa nová koaličná zmluva od tej starej veľmi neodlišuje. Jej základným princípom je zachovanie už predtým krehkej mocenskej rovnováhy medzi Liberálnou demokratickou stranou Moldavska (LDPM) a Demokratickou stranou (DPM). Dohoda definuje aj základné rozdelenie sfér vplyvu v rôznych štátnych inštitúciách. Problémom však je, že prerozdelenie už pred krízou v roku 2013 vytváralo napätie a nedôveru medzi LDPM a DPM, a to sa nezmenilo ani po znovuvytvorení vlády. Pre vonkajšieho pozorovateľa sa situácia v koalícii po jej rekonštrukcii v máji 2013 mohla zdať pokojná, avšak táto stabilita je skôr len výsledkom dohody medzi koaličnými lídrami. Tí sa totiž v dohode zaviazali, že o vnútornej atmosfére a úrovni vzťahov v koalícii sa na verejnosti nebude hovoriť.

V skutočnosti nie je atmosféra medzi koaličnými partnermi ani zďaleka priateľská, ale napätá, a je ťažké predvídať, čo v tejto situácii môže opäť spustiť politickú krízu. Ale jedna vec je istá. Zdroj potenciálnej ďalšej krízy sa neodstránil. A aj jej výsledok je viac-menej jasný: predčasné voľby, následné víťazstvo komunistov a zastavenie integračného procesu.

Existuje niekoľko možností, ako minimalizovať tieto riziká. V prvom rade je potrebné vyvíjať na Kišiňov nátlak, aby sa depolitizovali niektoré dôležité inštitúcie ako Úrad generálneho prokurátora, Národná agentúra na boj s korupciou a aj fiškálne inštitúcie. Takéto opatrenia (aj keď pre dnešnú koalíciu nie jednoduché) môžu prispieť k zmierneniu napätia vo vnútri aliancie, pretože tým by strany prišli o prostriedky, ktorými na seba vzájomne vyvíjajú nátlak. Navyše by sa aj zlepšil obraz vlády u moldavských voličov.

Druhý prostriedok na zníženie napätia medzi koaličnými partnermi má v rukách EÚ. Predstavitelia  Únie by mali moldavským lídrom neustále pripomínať, že nielen pád vlády a predčasné voľby  môžu zabrániť podpisu asociačnej dohody, ale aj politický súboj založený na nedemokratických praktikách, ktoré v Európskej únii nemajú priestor. Ako tým môže EÚ pomôcť? V Moldavsku v súčasnosti existuje riziko, a zvlášť po udalostiach na Ukrajine, že politici koaličných strán prídu k záveru, že si môžu účty medzi sebou vybavovať bez toho, aby ohrozili integračný proces, pretože ich krajina je „poslednou nádejou Východného partnerstva“. Ak ostane Únia v tomto ohľade neoblomná, moldavské politické elity budú pravdepodobne menej odhodlané pustiť sa do situácie, ktorá by vyústila do ďalšej politickej krízy.

Ďalšou kategóriou hrozieb sú tie so zmiešaným pôvodom. Tou primárnou sú regióny Moldavska obývané hlavne rusky hovoriacimi obyvateľmi, predovšetkým Gagauzsko, ale problematické môžu byť aj severné regióny vrátane mesta Balti. Samozrejme, že problémom nie je samotná existencia regiónov, ale nestabilita a etnické nepokoje spôsobené politickým zápasom nielen medzi koalíciou a opozíciou, ale aj medzi samotnými koaličnými stranami. Tento vnútorný faktor zároveň posilňuje aj jeden vonkajší – ruský, pretože nestabilita v Moldavsku je v záujme Moskvy.

Na objasnenie tohto problému je potrebné vrátiť sa späť k prípadu gagauzskej autonómie, kde sa lokálna parlamentná väčšina (hlavne nové tváre Demokratickej strany) snaží zorganizovať referendum na február 2014 o geopolitickom kurze regiónu (kde by colná únia bola predpokladaným víťazom). Tá istá väčšina spôsobila v decembri 2013 v Gagauzsku aj politickú krízu, keď sa snažila zbaviť hlavy autonómnej oblasti Michaila Formuzala. Je veľmi pravdepodobné, že táto snaha je súčasťou politického boja medzi LDPM a DPM a spomínané  prípady nielenže komplikujú politickú situáciu v regióne, ale takisto negatívne ovplyvňujú vzájomné vzťahy medzi Kišiňovom a Komratom. Ešte závažnejšie je, že problémy sa môžu výrazne zhoršiť. V súčasnosti môže byť situácia v Gagauzsku síce len veľmi ťažko prekážkou integrácie Moldavska do EÚ, ale v prípade ďalších podobných opatrení zo strany regionálneho parlamentu sa to môže rýchlo zmeniť.

Tretím typom rizikových faktorov sú vonkajšie a hlavným je záujem Ruska. Netreba zdôrazňovať, že v roku 2014 bude Moldavsko pod oveľa silnejším tlakom ako tento rok. Prvým dôvodom sú  udalosti na Ukrajine a v Arménsku, po ktorých sa zdá, že Moldavsko ostalo v politike Východného partnerstva osamotené. Počas roku 2013 bolo evidentné, že Rusko sa sústredí hlavne na Ukrajinu. Teraz sa môže plne sústrediť na Moldavsko. Ale ani to nie je hlavný dôvod, prečo môžeme očakávať zvýšenú pozornosť Ruska na Moldavsko. Moskva sa doteraz priveľmi nesnažila zabrániť parafovaniu asociačnej dohody, pretože si bola vedomá, že medzi parafovaním a podpísaním dohody bude ešte dostatok času. Pravdepodobne predpokladali, že v roku 2014, ktorý je aj rokom volieb, budú lepšie podmienky na prijatie opatrení než v roku 2013. Takéto uvažovanie je zároveň pochopiteľné, pretože v Moldavsku je zrejme jednoduchšie zmeniť vládu než jej postoj k európskej integrácii. Zdá sa, že doteraz sa Rusko skôr sústredilo na rozmiestňovanie figúrok na šachovnici, než aby ich používalo na vyvíjanie nátlaku na Moldavsko. Teraz sú figúrky na svojich pozíciách a pripravené na hru. Pre Európsku úniu bude dôležité vedieť ich pomenovať a premyslieť si, ako predísť ich útokom.

Podnestersko

Napriek prevládajúcemu názoru, že Podnestersko je najväčšou hrozbou európskej integrácie Moldavska, sa zdá, že schopnosť Ruska použiť „podnesterskú kartu” na zastavenie integračného procesu v roku 2014 bude veľmi obmedzená. Podnestersko sa môže stáť reálnou hrozbou len za dvoch konkrétnych podmienok. Prvou možnosťou je, že Moldavsko by agresívne zareagovalo na jednu z nespočetných provokácií zo strany Podnesterska a otvorený konflikt by vtiahol do krízy obe strany. Je ťažké predvídať dôsledky tohto scenára, ale je zrejmé, že by sa tým výrazne  spomalil, alebo dokonca až zastavil integračný proces, prípadne znemožnil podpísanie asociačnej dohody pred nadchádzajúcimi parlamentnými voľbami.

Ale je veľmi nepravdepodobné, že by k tomuto scenáru došlo. Moldavsko, ako neraz dokázala terajšia vláda, ostáva pokojné aj napriek agresívnym krokom zo strany separatistickej administratívy alebo mierových jednotiek na administratívnej línii medzi Moldavskom a Podnesterskom. Jedným z príkladov je tragický incident zo začiatku roku 2013, keď bol na „hranici“ mierovými jednotkami zastrelený moldavský občan. Aj v apríli 2013 došlo k ďalšej provokácii na takzvanom kontrolnom colnom bode vo Varnite. V oboch prípadoch zareagovala moldavská strana adekvátne a zodpovedne, aj keď niekto môže namietať, že umiernené reakcie len podporujú Podnestersko v jeho provokáciách. Pre Kišiňov je to však jediná osvedčená možnosť.

Na druhej strane, Rusko a Tiraspol sú si veľmi dobre vedomí, že vážna kríza na oboch brehoch rieky Dnester môže dať veľmi dobrú zámienku tým európskym krajinám, ktoré sa zdráhajú zaviesť bezvízový styk pre Moldavsko. Momentálne je stanovisko týchto krajín politicky motivované, avšak kríza by im poskytla jasný argument, že Moldavsko so slabou vnútornou a pohraničnou bezpečnosťou nemôže byť predmetom bezvízového styku, a to nie z politických, ale  bezpečnostných dôvodov. Zmena postoja európskych krajín by mohla v roku 2014 reálne zabrániť zavedeniu bezvízového styku s Moldavskom, a následne spôsobiť  aj prehru súčasnej proeurópskej koalície v nadchádzajúcich voľbách. A tu sa priamo dostávame aj k druhej podmienke: Podnestersko môže ohroziť európsku integráciu Moldavska v prípade, ak by vnútropolitická kríza bola použitá ako zámienka pre niektoré európske štáty na zastavenie alebo zdržanie procesu liberalizácie vízovej povinnosti. Na odvrátenie tejto hrozby je nevyhnutné, aby Európska únia zostala v prípade možnej krízy medzi Kišiňovom a Tiraspolom jednotná a prízvukovala, že táto situácia sa nestane prekážkou vízovej liberalizácie.

Zároveň je potrebné zdôrazniť, že po ukrajinskom odmietnutí podpísať dohodu môže Tiraspol podniknúť voči Kišiňovu radikálnejšie kroky. Ak bola Ukrajina ochotná podpísať asociačnú dohodu, podnesterské autority si boli vedomé faktu, že akékoľvek vážnejšie nepriateľské opatrenia voči Moldavsku mohli skončiť hraničnou a obchodnou blokádou nielen na západných, ale aj východných hraniciach. V takom prípade by sa Podnestersko odsúdilo do izolácie. Prísun zásob, vojenských jednotiek a zbraní z Ruska, ale aj obyčajný obchod by bol znemožnený, poprípade veľmi limitovaný a pod plnou kontrolou Kyjeva. Ak si je Tiraspol vedomý následkov tohto scenára, je možné, že ho do určitej miery odradí od agresívnych krokov voči Moldavsku. V súčasnosti je však situácia o niečo neistejšia a nie je jasné, čo by Ukrajina po výsledkoch Vilniusu urobila v prípade vypuknutia novej podnesterskej krízy. Do úvahy opäť prichádza možnosť, že by ustúpila ruskému tlaku a nezúčastnila sa hraničnej blokády.

Obchodné vzťahy, migrujúci pracovníci a neistý plyn

Druhý prostriedok, ktorý môže Rusko použiť v roku 2014, je obchod. Ruský zákaz dovozu moldavských vín a iných alkoholov, ktorý ohlásilo v septembri, bol skôr demonštráciou sily než skutočným pokusom poškodiť moldavskej ekonomike. Export vína do Ruska síce tvorí značnú časť celkového vývozu tejto komodity, ale zároveň tvorí iba 2 až 3 % celkového exportu z Moldavska. Moskve muselo byť jasné, že jej zákaz výrazne nezasiahne moldavskú ekonomiku. Problémom je, že Rusko tento prostriedok dokáže použiť.

Zákaz importu vína mal na Moldavsko minimálny vplyv, oveľa závažnejšiu hrozbu by predstavovalo obmedzenie na dovoz ovocia a zeleniny. V takom prípade by okrem iného bolo oveľa zložitejšie, prípadne nemožné hľadať vhodné riešenie. Reakcia Európskej únie a niektorých členských štátov na septembrový zákaz importu vína je dobrým (i keď čiastočným) príkladom, ako riešiť tento problém. V prípade, že Rusko rozšíri zákaz na iné výrobky, Únia by mala čo najrýchlejšie podporiť Moldavsko, odsúdiť ruské kroky, použiť výsledky testov svojich vlastných orgánov na kontrolu kvality, aby ukázala, že moldavské produkty majú nespochybniteľnú kvalitu (čo by zároveň ukázalo, že ruské rozhodnutie je spolitizované), a minimalizovať vplyv zákazu aj zvýšením kvót v kategóriách výrobkov postihnutých sankciami. Takáto reakcia by nielen pomohla moldavskej ekonomike, ale vytvorila v krajine aj pozitívny obraz EÚ ako organizácie ochotnej pomôcť a skutočne podporovať jej proeurópsky postoj.

Tretím prostriedkom nátlaku z Moskvy, a zároveň tým najťažšie odstrániteľným, sú migrujúci pracovníci v Rusku. Podľa dôveryhodných odhadov v Rusku momentálne pracuje 500-tisíc moldavských občanov. Okolo 30 % z nich už porušilo federálne zákony týkajúce sa migrácie a hrozí im deportácia alebo zákaz vstupu do Ruska v prípade ďalšieho pokusu o prekročenie hraníc. Táto situácia nie je nová. Je možné predpokladať, že spomínané číslo je takmer totožné s počtom Moldavčanov, ktorí porušili migračné zákony v minulých rokoch. Doteraz však nad tým Kremeľ prižmuroval oko . Teraz však môžu byť imigranti použití ako inštrument nátlaku voči Moldavsku a Rusko mu môže hroziť striktným dodržiavaním svojich migračných predpisov. Nanešťastie, tento problém nemôže byť neutralizovaný podobnými opatreniami ako v prípade zákazu dovozu.

Moldavčanom, ktorí by boli prinútení opustiť Rusko, nie je Únia schopná ponúknuť pracovné miesta, poprípade im rovno garantovať voľný prístup k pracovnému trhu EÚ. Únia by mala zareagovať čo najrýchlejším uvoľnením vízovej povinnosti. V tom prípade by musela ignorovať fakt, že Moldavčania by porušovali regulácie európskeho spoločenstva, pretože bezvízový režim nezahŕňa pracovné povolenie. Treba zdôrazniť, že nájdenie riešenia prípadného problému masového návratu migrujúcich pracovníkov je pre súčasnú koalíciu nesmierne dôležité. Ak zlyhá, môže to byť posledný klinec do rakvy, ktorý rozhodne o jej porážke v nadchádzajúcich voľbách.

Štvrtým prostriedkom ruského nátlaku je energetika. Moldavská 100 %-ná závislosť na ruskom plyne je často spomínaná ako nástroj Kremľa, ktorý je schopný zastaviť moldavskú integráciu do EÚ. A i keď je toto tvrdenie v podstate pravdivé, je veľmi nepravdepodobné, že by ho Rusko v roku 2014 použilo. V čase, keď bol tento článok písaný, už podľa dostupných zdrojov ruský Gazprom a Moldovagaz dosiahli dohodu o rozšírení terajšieho kontraktu do konca roka 2014. Nepredpokladá sa, že Rusko podnikne v roku 2014 kroky, ktorými by odstúpilo od uzavretej dohody. Takýto krok by podkopal pozíciu Gazpromu a Ruska u jeho európskych zákazníkov. Rusko zrejme nebude ochotné podstúpiť toto riziko, pretože vlastní aj iné prostriedky, ktorými dokáže zaručene vyvíjať na Moldavsko nátlak, hoci v menšej miere ako v prípade využitia „energetickej karty“. Na druhej strane je isté, že počas roku 2014 a najmä pred voľbami sa budú Rusi veľmi snažiť Moldavčanom pripomenúť, že výsledky volieb rozhodnú aj o cene plynu v nasledujúcich rokoch.

V roku 2014 môžeme očakávať aj viaceré výroky v tomto duchu od Dmitrija Rozogina, podpredsedu vlády, ktorý v septembri 2013 vyhlásil, že „energetické zásoby pred zimou sú dôležité. Dúfam, že nezamrznete“. Takýmito výrokmi sa Rusko bude snažiť ovplyvniť verejnú mienku v Moldavsku a uistiť sa, že proeurópska koalícia nebude znovu zvolená.

Rusko môže Moldavsku taktiež pripomenúť takzvaný „podnesterský plynový dlh”, ktorý je podľa odhadov na úrovni približne 4,5 miliardy amerických dolárov. Ten sa postupne kumuloval vedomým rozhodnutím odštiepenej republiky (so súhlasom Ruska) neplatiť za plyn, ktorý bol do Podnesterska dlhodobo dovážaný na základe zmluvy medzi Moskvou a Moldavskom. Moldavsko oficiálne nie je zodpovedné za dlh, ale protokol podpísaný Gazpromom a Kišiňovom z decembra 2006 obsahuje vládne záruky za akýkoľvek dlh spôsobený Moldovagazom. To znamená, že Rusko by mohlo potenciálne kedykoľvek žiadať vyplatenie dlhu.

Hoci by závislosť Moldavska na ruskom plyne nemala zohrať dôležitú úlohu pred podpísaním asociačnej dohody, aj naďalej ostáva pre krajinu výzvou, ktorej bude musieť čeliť ďalších 5 až 7 rokov. Napriek vysokým očakávaniam a politickým vyhláseniam plynovodné spojenie medzi rumunským mestom Jasy a moldavským Ungheni, ktorého dostavba bola plánovaná na december 2013 alebo apríl 2014, nepomôže Moldavsku zabezpečiť energetickú nezávislosť. Ročne by mohlo Moldavsko z  Rumunska importovať len zhruba 10 % z toho, čo za jeden rok spotrebuje. Na to, aby sa zvýšila efektivita tohto prepojenia, bude okrem výstavby potrubia nevyhnutné postaviť aj nové kompresné stanice. Na ich výstavbu chýbajú plány, ako aj peniaze.

Rok 2014 a budúcnosť

Moldavsko sa parafovaním asociačnej dohody vo Vilniuse nedostalo do bodu, v ktorom by bola jeho európska integrácia neodvrátiteľná, i keď najmä politici veľmi radi používajú toto prirovnanie. Ani samotné podpísanie dohody nemusí znamenať prekročenie toho pomyselného bodu. Nateraz by sa mala Európska únia aj moldavská vláda sústrediť na znižovanie rizík v kritickom roku 2014. Väčšina z nich sa nedá úplne neutralizovať, ale s použitím určitých metód načrtnutých aj v tomto článku môžu byť aspoň minimalizované. Ak sa Kišiňovu podarí preklenúť nebezpečné obdobie a ukončiť rok 2014 s podpisom na asociačnej dohode, Moldavsko vstúpi do novej právnej reality, ktorá by odbočenie z cesty európskej integrácie skomplikovala pre akúkoľvek nasledujúcu vládu, vrátane komunistov.