Rozširovanie EÚ a „pohárová“ dilema

Štáty západného Balkánu predstavujú najnádejnejších kandidátov na členstvo v EÚ. Solúnsky summit Únie ponúkol európsku budúcnosť pre celý región už v roku 2003. Aj keď dialóg EÚ s konkrétnymi krajinami pokračoval, hoci s rôznou úspešnosťou, ďalší summit venovaný západnému Balkánu bol usporiadaný až po dlhých pätnástich rokoch v Sofii, počas bulharského predsedníctva v Rade EÚ. Napriek tomu, že viacerí analytici hodnotili výsledky sofijského samitu skôr rezervovane – chýbala v nich konkrétnejšia matéria, Chorvátsko už vtedy indikovalo zámer usporiadať počas svojho predsedníctva ďalší západobalkánsky summit, s ambíciou predostrieť partnerským krajinám v regióne prísľuby transformované do konkrétnych činov. Je máj 2020, a tzv. záhrebský samit sa stal realitou, aj keď sa vzhľadom na koronakrízu napokon nekoná v Záhrebe, ale len prostredníctvom videokonferencie. Nadišiel čas zrekapitulovať, kam sa za uplynulé roky v oblasti rozšírenia posunula EÚ a kam za ten čas dostali krajiny regiónu. Rezonuje však najmä otázka – čo ďalej?

EÚ až takmer v predvečer samitu súhlasila so začatím prístupových rokovaní s Albánskom a Severným Macedónskom. Po dvoch odkladoch – pôvodne avizovaný termín bol jún, neskôr október minulého roka -, aj túto správu možno považovať za úspech. Súhlas prišiel až po schválení nového prístupu, respektíve metodiky rozširovania, ktorý presvedčil aj tie skeptickejšie členské krajiny, najmä Francúzsko a Holandsko. Úlohu zohral aj vnútropolitický faktor, najmä vo Francúzsku, spustenie prístupových rozhovorov so Skopje a Tiranou odobril Paríž až uskutočnených komunálnych voľbách. Nová metodika rozširovania EÚ zdôrazňuje ešte viac podmienenosť (kondicionalitu) celého procesu a presúva hlavnú iniciatívu (a zodpovednosť) na konkrétne krajiny uchádzajúce sa o členstvo v EÚ. Otvorenie prístupových rokovaní pritom zďaleka nepredstavuje rozhodnutie o členstve, ale je iba začiatkom dlhého procesu (niekedy veľmi dlhého – pozri príklad Turecka).

Možno ale konštatovať, že nová Európska komisia považuje otázku rozširovania EÚ za väčšiu prioritu ako tá predošlá pod vedením Jeana-Clauda Junckera. Politika rozširovania má tiež podporu v Európskom parlamente. Zanedbávaný proces rokovaní medzi Belehradom a Prištinou, zdá sa, dostane v podobe vytvorenia novej pozície v rámci Európskej služby pre vonkajšiu činnosť čerstvú dynamiku. Možno aj vďaka tomu, že osobitným zástupcom EÚ pre srbsko-kosovský dilóg bude Miroslav Lajčák.

Na scénu však medzičasom vstúpila koronakríza, ktorá načas odvrátila pozornosť členských štátov i EÚ samotnej inde. Na druhej strane, k oznámeniu o začatí prístupových rokovaná s Albánskom a Severným Macedónskom prišlo práve v období stupňujúcich sa obáv z vírusu v EÚ i týchto krajinách. Na pandémiu a vysporiadanie sa s jej následkami v regióne zareagovala EÚ naozaj promptne – nielen okamžitou finančnou pomocou pre zdravotnícky sektor, ale aj viac než troma miliardami eur určenými predovšetkým na zmiernenie dosahu krízy na ekonomiku. EÚ neskôr počas roka predstaví aj masívny ekonomický a investičný plán pre západný Balkán, ktorý by mal v najbližších rokoch pomôcť regionálnym ekonomikám stať sa konkurencieschopnejšími. Popri samotnej podpore rozširovacieho procesu ide o konkrétny ústretový krok, ktorým bolo možné počas summitu argumentovať. Pokiaľ sa pozrieme na vývoj v krajinách regiónu, optimizmu v porovnaní s rokom 2018 do istej miery ubudlo. Správa o začiatku rokovaní zastihla Severné Macedónsko – na sofijskom samite vystupovala krajina ešte pod krkolomným a dehonestujúcim názvom FYROM, bez stabilnej vlády a s očakávaním volieb s nejasným výsledkom. Koronakríza vniesla zvýšenú nestabilitu v podobe rozpadu vládnej koalície aj do Kosova, hoci parlamentné voľby sa tu konali iba v októbri minulého roka, „posunula“ tiež aprílové parlamentné a miestne voľby v Srbsku. Kosovo navyše zostáva jedinou krajinou z balkánskej „šestky“, ktorá doteraz nemá uzatvorenú dohodu o bezvízovom styku s EÚ, čo ešte viac prehlbuje frustráciu. Faktické mocenské „vákuum“ hneď v troch krajinách regiónu má za následok aj ďalšie meškanie v napredovaní v kľúčových reformách, čo EÚ považuje za nevyhnutnú súčasť prístupového procesu. V regióne narastá skepticizmus ohľadom rozšírenia – nielen na úrovni lídrov opozičných strán, ale aj vládnych predstaviteľov, či u obyvateľstva.

Koronakríza bola takisto spúšťačom ďalšej vlny populizmu, obzvlášť toho nacionalistického. Do popredia sa preto ešte vo výraznejšie miere dostávajú otázky súvisiace s uplatňovaním právneho štátu, nezávislého súdnictva a fungovania demokratických inštitúcií, teda pre EÚ podstatné oblasti. Príležitosti sa chopili iní geopolitickí aktéri, ktorí sú už v regióne dlhodobo prítomní a svoj vplyv plánujú – na úkor EÚ – posilniť. Spomeňme v tomto kontexte napríklad oslavované dodávky zdravotníckeho materiálu z Číny. Pomoc zo strany EÚ je v tomto „súboji“ zaujímavým žolíkom, ktorý môže zamiešať hru v prospech EÚ. Dôležité bude tiež sledovať, ako budú napredovať prístupové rokovania nielen s nováčikmi, teda Severným Macedónskom a Albánskom, ale aj Čiernou Horou a najmä Srbskom, ktoré s Úniou rokujú už niekoľko rokov. Dlhodobou otázkou zostáva Bosna a Hercegovina, najmä kvôli fragmentácii, a to nielen politickej. Predčasné je tiež hodnotiť novú metodiku rozširovania. Najmä z pohľadu, či skutočne prinesie očakávanú dynamiku do rozširovacieho procesu, vrátane zdravej rivality medzi krajinami, alebo vnesie do procesu skôr ďalšie brzdiace prvky, keďže krajiny budú takpovediac pod intenzívnejším dohľadom.

Dobrou správou je, že takzvaný záhrebský samit sa koná v očakávanom termíne, aj keď nie v hlavnom meste Chorvátska a bez možností osobných stretnutí – dôležitosť „kuloárnej“ diplomacie určite netreba podceňovať. EÚ ním vysiela pozitívny signál celému regiónu, možno aj svetu, prichádza tiež s konkrétnou ponukou, ktorá sa neodmieta. Takzvaná pohárová dilema, spočívajúca v tom, či je pohár skôr poloplný alebo poloprázdny, však zrejme zostane nevyriešená aj po „Záhrebe“. Kým EÚ a väčšina členských krajín sa prikloní k prvej interpretácii, krajiny západného Balkánu naďalej zrejme k tej druhej.