Ruskí politickí utečenci

Ruské väznice sú dnes domovom mnohých ľudí, ktorí nespáchali žiadny zločin. Páchatelia menej závažných trestných činov sú často odsúdení na dlhé roky, kým štátni funkcionári, prichytení pri čine, trestu ľahko uniknú.

Súčasný ruský politický systém riadia dobrodruhovia a ziskuchtivci za pomoci  troch princípov: potlačovania nezávislých médií, zanedbávania základných princípov spravodlivého a nezávislého súdneho systému, a korupcie. To všetko má za následok príliv trestných prípadov, ktoré sú buď zinscenované, alebo rozsudky nezodpovedajú tomu, čo ľudia v skutočnosti urobili.

Ilúzia slobody

Koniec politického prenasledovania bol naivnou ilúziou, ktorú si ľudia pestovali prvých pár rokov nového Ruska. Skoro sa však ukázalo, že hlboko zakorenená tradícia vynútenej konformity s prevládajúcim názorom vyhubená nebola. Niekdajší politický väzeň akademik Sacharov bol zvolený za poslanca v 1. kongrese Zástupcov ľudu, kde vystúpil s ostrou kritikou na adresu Michaila Gorbačova. Chcel, aby Gorbačov skutočne implementoval demokraciu a ľudské práva. Pre Gorbačova bol však taký proces prirýchly. Bolo to v roku 1989. Andrej Sacharov bol donútený opustiť scénu. Zomrel vo veku 68 rokov krátko potom, v decembri 1989. Michail Gorbačov naďalej hovoril o Sacharovovi ako morálnom víťazovi.

V marci 2012 polícia brutálne rozohnala pokojné zhromaždenie v Nižnom Novgorode, meste, kde bol Andrej Sacharov v sovietskych časoch väznený. Bolo zatknutých 85 ľudí a 19 z nich zostalo vo väzbe, hoci policajti tvrdili, že ich pustili. Týchto ľudí zadržiavali vo väzenských celách v podmienkach blízkych mučeniu. Tatiana Jankelevičová, Sacharovova nevlastná dcéra, sa obrátila na sudcov v Nižnom Novgorode so slovami: „Sudcovia, neberte si opäť na zodpovednosť zločiny minulosti. Nehanbí sa Nižný Novgorod za fakt, že tu mučili Andreja Sacharova?“ Prvá, najmladšia sudkyňa si „umyla ruky“ tým, že prípad poslala na posúdenie iným sudcom. Jej starší a skúsenejší kolegovia však neváhali a začali posielať ľudí za mreže. Andrej Sacharov mal pravdu, keď tušil, že na pevný rast demokracie sú potrebné zdravé korene. Veci sa v Rusku začali vymykať spod kontroly už za Borisa Jeľcina. Ostreľovanie parlamentu v roku 1993 bolo Rubikonom, ktorý Jeľcin prekročil. Krátke obdobie  flirtovania s parlamentarizmom v Rusku skončilo, a nasledujúci rok sme dobrovoľne vykročili smer prvá čečenská vojna.   Jeľcin s ľahkosťou dosadil  Vladimira Putina na post premiéra –  vnímal ho ako garanta imunity pre seba a svoju rodinu. Rusko sa počas desaťročí s Putinom pri moci vrátilo k autoritárstvu. Žiadna skutočná politická konkurencia. Vyhrotenie vnútorných ozbrojených konfliktov. Žiadne zmysluplné voľby na akejkoľvek úrovni. Novinári, obhajcovia ľudských práv, aktivisti sociálnych, ekologických a politických hnutí vystavovaní vládnym represáliám.

Menný zoznam

V prvých mesiacoch roka 2012 boli Dimitrijovi Medvedevovi predložené do pozornosti dva listy s menami ľudí, ktorí sú buď uväznení, alebo prebieha kvôli ich prípadom súdny proces na základe politicky motivovaných obvinení. Toto načasovanie nebolo náhodné. Sloboda všetkým politickým väzňom bola hlavnou požiadavkou vyslovenou demonštrantmi počas masívnych protestných zhromaždení po voľbách do Štátnej dumy zo 4. decembra 2011.

Prvý zoznam zostavili členovia Medvedevovho poradného orgánu, prezidentskej rady pre demokraciu a ľudské práva. Obsahuje mená zhruba tridsiatich ľudí, u ktorých navrhuje prezidentská rada amnestiu. Sú tam mená ako Michail Chodorkovskij, Platón Lebedev, Alexej Pičugin, Taisija Osipovová… Prezidentovi poradcovia pre ľudské práva navrhujú ich okamžité prepustenie.

Na zozname je viacero kategórií, pod ktoré sú ľudia zahrnutí. V prvej sú ľudia, ktorých obvinenia z trestných činov vyvolávajú pochybnosti o zákonnosti trestného stíhania. Sú to vedci obžalovaní zo špionáže kvôli povahe daného vedeckého výskumu.

Druhá skupina sa skladá z tých, ktorí boli obžalovaní v súvislosti so svojimi profesionálnymi a obchodnými aktivitami. Do tejto kategórie sú zahrnutí Chodorkovskij, Lebedev a Pičugin. Potom nasledujú tí, ktorí boli obvinení z terorizmu na základe príslušnosti k určitým národnostným a náboženským skupinám.

Štvrtá skupina sa skladá z mien ľudí, ktorých trestné stíhanie je spojené s ich protestnými a občianskymi aktivitami. V tejto kategórii je Taisija Osipovová, 27-ročná žena, ktorej súdny proces v Smolensku na základe vymyslených obvinení „úmyslu propagácie drog“ stále prebieha. Sú tam aj štyria ľudia, odsúdení vo vzťahu k udalostiam na námestí Manežnaja z 11. decembra 2010, ktorí nemali s organizovaním protestného zhromaždenia nič spoločné.

Podľa článku 89 ruskej ústavy má prezident právomoc udeliť amnestiu bez akýchkoľvek formálnych obmedzení, a to najmä v prípadoch, keď osobné a sociálne okolnosti ľudí vyžadujú ich okamžité prepustenie. Prezidentská rada v liste prezidentovi uvádza, že zoznam, ktorý mu ponúka na zváženie, sa nedá považovať za vyčerpávajúci. Tvrdí tiež, že návrh takého mimoriadneho rozhodnutia je založený na fakte, že ľudia na zozname majú podporu významnej časti ruskej spoločnosti. Ich prepustenie by preto bolo vhodné a načase.

Druhý zoznam predložili organizátori masových protestných demonštrácií, ktoré sa v Rusku rozšírili po voľbách do Štátnej dumy. Jednou z ich hlavných požiadaviek zostáva okamžité prepustenie politických väzňov.

Putin nepotrebuje nič predstierať

Tento výkrik vyvolal určitú reakciu zo strany orgánov Putinovho Ruska. Odpoveď však neprišla od prezidenta Medvedeva, ktorému bol adresovaný, ale od Vladimíra Putina. Jeho reakcia bola absolútne nehanebná: „V Rusku nie sú žiadni politickí väzni.“ Je si natoľko istý svojím novým vzostupom na ruskej vertikále moci, že ani nepredstiera trpezlivosť, kým sa amnestia dostane pod jeho právomoc ako prezidenta. Ľudia medzitým odchádzajú, či už kvôli konfliktu v oblasti severného Kaukazu,alebo zo strachu z prenasledovania za protestné aktivity.

V roku 2011 uviedla v rozhovore pre Moscow News Stefania Pasquettiová, zástupkyňa Oddelenia pre vnútorné záležitosti Európskej komisie, že Rusko je v počte ľudí, ktorí utekajú z materskej krajiny do Európy, hneď za Afganistanom. Afganistan je na prvom mieste zoznamu. Somálsko, Irak a Srbsko nasledujú až po Rusku. Len v roku 2010 požiadalo celkovo 19 000 ruských občanov o ochranu vo viacerých krajinách Európy. Azyl dostalo 14 %.

Napriek tvrdeniam Ruska, že situácia na severnom Kaukaze sa vrátila do normálu, počet ľudí, ktorí sa pokúšajú z regiónu ujsť, sa neznížil. Veľká väčšina týchto ľudí musí byť považovaná za politických utečencov. Ich rozhodnutie opustiť domovinu je vynútené okolnosťami násilia, svojvoľným zatýkaním a priznaniami získanými mučením. Taká je každodenná realita vo všetkých republikách severného Kaukazu. Následkom veľmi úspešnej propagandistickej kampane mimo Ruska, ktorá vyhlasuje Putinom vymenovaného čečenského lídra Ramzana Kadyrova za garanta mieru v regióne, sa teraz situácia týchto republík ešte viac skomplikovala.

Správy o pravidelných ozbrojených zrážkach medzi skupinami militantného odporu a ruskými policajnými orgánmi v regióne sú naďalej frekventované. V dagestanskej časti Karabudachent bol napríklad v decembri 2011 zavedený režim protiteroristických operácií. Posledné zrážky medzi stranami v tejto oblasti sa podľa správ odohrali začiatkom februára 2012. Nie je preto prekvapivé, že sa o ochranu v Európe začali uchádzať prví žiadatelia o azyl z Dagestanu.

Odhaliť fakty a utiecť

Ďalšou veľkou skupinou politických utečencov z Ruska sú ľudia zapojení do politickej opozície voči existujúcemu autoritatívnemu režimu. Niektorí patria k rôznym hnutiam, iní nemajú žiadnu politickú príslušnosť. Čo majú spoločné, je spôsob, akým s nimi systém zaobchádza.

31-ročná Jelena Maglevannaja žila vo Volgograde. Teraz je politickou utečenkou vo Fínsku. V roku 2009 proti nej administratíva jednej z internačných kolónií v regióne začala trestné konanie na základe obžaloby z urážky na cti. Jelene sa ako mladej novinárke na voľnej nohe podarilo priviesť pozornosť na situáciu Zubajra Zubajraeva, Čečenca, ktorého v roku 2007 prilákali z Rakúska domov tvrdenia, že v krajine vládne mier. Po návrate ho čakali obvinenia zo spolupáchateľstva a veľmi rýchly súdny proces. Jelena odhalila fakty o jeho mučení v internačnej kolónii vo Volgograde. V roku 2010 jej Fínsko poskytlo ochranu.

V januári 2012 prišla do Fínska so žiadosťou o pomoc ďalšia mladá Ruska. Volá sa Polina Žerebcovová a má 26 rokov. Keď vypukla v jej rodnom Čečensku vojna, bola ešte dieťa. Dievča si počas dní chaosu a utrpenia viedlo denník. V roku 2011 bola časť jej denníka uverejnená v Moskve pod názvom „Denník Poliny Žerebcovovej“. Bol to pravdivý opis ostreľovania, dní obliehania a hladu, zúfalstva z nedostatku jedla a nádeje, odvahy a zbabelosti jej susedov, násilia zo strany militantov, ako aj ruskej federálnej armády. Takmer okamžite po uverejnení Denníka začala Polina dostávať vyhrážky. Teraz je vo Fínsku a čaká na rozhodnutie o žiadosti o azyl.

Ďalší ruský žiadateľ o azyl vo Fínsku prišiel z Petrohradu. Sergej Porochovoj je jedným z 13 aktivistov hnutia Iné Rusko, ktorí sú v Petrohrade obžalovaní z politických zločinov podľa ruských „protiextrémistických“ zákonov. Úrady obvinili členov Iného Ruska z pokračovania v aktivitách ľavicovej Národno-boľševickej strany, ktorá je od roku 2007 zakázaná. Aj toto obvinenie je založené na drakonickej protiextrémistickej legislatíve Ruska. Keď som sa Sergeja opýtala na hlavný motív rozhodnutia utiecť, povedal: „V priebehu tohto absurdného ročného vyšetrovania ma vypočúvali len dvakrát. Prvýkrát sa ma pýtali bežné otázky o zamestnaní a bydlisku. Druhýkrát mi oznámili, že som podozrivý. Uvedomil som si, že moje vysvetlenia vyšetrovateľov nezaujímajú. Ich cieľom je zorganizovať masový súdny proces. Rozhodol som sa prekaziť im plány, a to aj preto, aby som priniesol pravdu o ďalších ľuďoch, ktorých v Petrohrade vyšetrujú.“

Na rozhodnutie o svojej žiadosti o azyl čaká v Litve 33-ročný Michail Kosťajev. Aj Kosťajev je členom Iného Ruska. V rodnom Kaliningrade bol jedným z organizátorov demonštrácií na protest proti plánom na vybudovanie jadrovej elektrárne.. Aj keď o jeho osude v Európe ešte nie je rozhodnuté, Michail naďalej pokračuje v kampani s podporou litovských enviromentalistických kruhov.

Viacerí ľudia ušli zo sverdlovskej oblasti v Rusku. Je to jeden z najkrutejších ruských regiónov s veľkým množstvom politických väzňov. Jevgenij Legedin žiada o ochranu Veľkú Britániu. Maxim Petlin, priamočiary mestský poslanec za stranu Jabloko, je vo vyšetrovacej väzbe pre obvinenia z úplatkárstva. Dlhodobý disident Sergej Kuznecov ušiel do Izraela, ktorý sa nechcel jeho žiadosťou o azyl zaoberať. Kuznecovovi hrozila deportácia do Ruska. Len vďaka medzinárodnej kampani nechal Izrael Sergeja Kuznecovova nastúpiť do lietadla do Gruzínska, kde stále čaká na rozhodnutie.

Nepriatelia štátu

Po Putinovom sfalšovanom víťazstve vo voľbách v marci 2012 bude ich počet stúpať. Už 4. marca, kedy ešte ani neboli spočítané všetky volebné lístky, vystúpil Putin pred obrovskou manifestáciou, zorganizovanou na jeho podporu, s vyhlásením, že jeho nepriatelia musia byť považovaní za nepriateľov štátu. Kedysi nezávislá televízia NTV – dnes hlavná hlásna trúba Putinovej propagandy – odvtedy spustila obrovskú hanlivú kampaň proti ľuďom, ktorí podporujú opozíciu v Rusku.

Prepustený nebol nikto, a to dokonca ani spomedzi tých, ktorí sú väznení za administratívne delikty. O politických väzňoch ako Chodorkovskij či Osipovová ani nehovorím. Naopak. Nová ruská politická polícia, neslávne známe Centrá pre prevenciu extrémizmu, má plné ruky práce s doručovaním vyhrážok, ako napríklad v Nižnom Novgorode začiatkom februára tohto roku. Ľudia činní v nižno-novgorodskom Občianskom výbore, riadiacom orgáne protestného hnutia v regióne, vtedy našli dvere kancelárie poliate červenou farbou a rozbité okno.