Súčasné srbsko-ruské vzťahy – priateľstvo či pragmatizmus?

Základným problémom srbskej zahraničnej politiky je jej de facto neexistujúca systematizácia a jasné zadefinovanie charakteru. Ani pätnásť rokov od pádu Miloševićovho režimu nebola žiadna zo srbských vlád schopná vytvoriť stratégiu či koncepciu zahraničnej politiky. Z politických deklarácií a konkrétnych rozhodnutí srbských vlád je však možné vyvodiť, že hlavnou zahraničnopolitickou prioritou Srbska je riadne členstvo v EÚ. Druhou prioritou je zasadzovanie sa za dodržiavanie základných princípov medzinárodného práva, čo je spojené najmä s unilaterálnou secesiou Kosova v roku 2008, ktorú Srbsko považuje za porušenie medzinárodného práva. A do tretice, svoje silné zázemie má aj tzv. ruský vektor srbskej zahraničnej politiky.

Srbsko-ruské základy

Charakteristika srbsko-ruských vzťahov býva často obohacovaná historickým rozprávaním o bratských a spriatelených národoch, ktoré spája jazyková, kultúrna a náboženská blízkosť. Aj v slovenských podmienkach sa často možno stretnúť s presvedčením a stereotypom o rusofilstve Srbska[1], čo je však do značnej miery simplifikujúce tvrdenie. Udržiavanie a zlepšovanie kvality srbsko-ruských vzťahov síce možno definovať ako tretí najvýznamnejší cieľ zahraničnej politiky Srbska (po dvoch vyššie uvedených), tieto vzťahy však majú realistický a sčasti oportunistický základ, ktorý nemá so sentimentom nič spoločné.

Prvým základným pilierom súčasných srbsko-ruských vzťahov je ruská podpora srbského stanoviska v otázke Kosova, a to predovšetkým na pôde Bezpečnostnej rady OSN, ale aj iných medzinárodných organizácií a fór. Rusko je pre Srbsko hlavným spojencom v „diplomatickom boji o Kosovo“ a v priebehu kľúčových udalostí týkajúcich sa statusu Kosova po roku 2000 vždy podporovalo srbskú stranu zasadzujúc sa za rešpektovanie základných princípov medzinárodného práva (konkrétne zásady neporušiteľnosti hraníc a rešpektovania teritoriálnej integrity štátu). Napriek tomu netreba interpretovať úlohu Ruska v tejto otázke nadnesene. Po prvé, ruská podpora Srbska v otázke Kosova nepriniesla (zatiaľ) pre Srbsko želané výsledky. Kosovo v roku 2008 vyhlásilo nezávislosť, poradný posudok Medzinárodného súdneho dvora vyhovuje skôr Kosovu ako Srbsku a značná časť medzinárodného spoločenstva (na čele s USA a väčšinou západoeurópskych štátov) ho uznala a komunikujú s ním ako s viac-menej rovnocenným partnerom. Jediným významnejším hmatateľným výsledkom ruskej podpory je blokovanie kosovského členstva v OSN (spolu s Čínou), ktorého význam pre Srbsko nemožno marginalizovať.

Problémom však zostáva, že hoci Rusko vyčítalo „západným“ štátom uplatňovanie dvojitých štandardov v prípade Kosova (napr. v porovnaní so Severocyperskou tureckou republikou), samo vedie v tejto oblasti podobnú politiku, výsledkom čoho je napríklad aj ruské angažovanie v Abcházsku a Južnom Osetsku či nedávna anexia Krymu. Tým sa pozícia Ruska ako obhajcu striktného dodržiavania pravidiel medzinárodného práva dostáva do pochybností, a teda do istej miery aj jeho podpora Srbsku.

Preto je v prípade ruskej podpory Srbska v otázke Kosova potrebné uvedomiť si najmä pragmatickú stránku tohto postoja, založenú na všeobecnom odpore proti separatizmu (a špecificky na ruskom území), a nie sentimentálne spájať ruský postoj s náklonnosťou voči Srbsku či srbskému národu. Bez ohľadu na tieto skutočnosti však faktom zostáva, že aj napriek čisto pragmatickým dôvodom je Rusko najdôležitejším partnerom Srbska v kosovskej otázke.

Druhou významnou dimenziou súčasných srbsko-ruských vzťahov je spolupráca v hospodárskej a energetickej oblasti. Rusko je jedným z najväčších obchodných partnerov Srbskej republiky, ktorá je od neho navyše energeticky závislá. Najväčšie srbské energetické podniky sú čiastočne alebo majoritne v ruskom vlastníctve a Rusko po roku 2008 viackrát poskytlo Srbsku pomerne veľké pôžičky. Ako príklad možno spomenúť pôžičky v roku 2009 v hodnote jednej miliardy dolárov, z čoho 800 miliónov bolo určených na obnovu infraštruktúry a 200 miliónov na potreby rozpočtu[2], ďalej v roku 2013 v hodnote 500 miliónov dolárov na vyrovnanie rozpočtového dlhu. V roku 2013 bola taktiež uzatvorená dohoda o pôžičke v hodnote 800 miliónov dolárov na podporu modernizácie dopravnej infraštruktúry v Srbsku a v roku 2014 o pôžičke vo výške 175 miliónov eur na podporu reforiem súvisiacich s projektom Južný prúd. Tieto pôžičky však neboli vyčerpané v plnej miere.[3]

Taktiež je potrebné spomenúť dohovor o slobodnom obchode medzi Juhoslovanskou zväzovou republikou a Ruskou federáciou podpísaný v roku 2000, na základe ktorého sa na väčšinu importu i exportu uplatňuje bezcolný režim. Okrem niekoľkých krajín Spoločenstva nezávislých štátov je tak Srbsko jediným európskym štátom, ktorý má podpísaný dohodu o slobodnom obchode s Ruskom. Tento dohovor bol rozšírený v roku 2011 dodatkovým protokolom podpísaným v Belehrade a v súčasnosti sa bezcolný režim uplatňuje na 99 % obchodu.[4]

Objem rusko-srbského obchodu napriek tomu nedosahuje objem obchodnej výmeny EÚ – Srbsko.[5] Rusko-srbská spolupráca sa síce v budúcnosti ešte mala posilniť výstavbou plynovodu Južný prúd, tá však bola na konci roku 2014 zrušená, no tento fakt kvalitu srbsko-ruských vzťahov zásadne neovplyvnil.

V kontexte srbsko-ruských vzťahov, ale aj srbskej zahraničnej politiky ako takej je potrebné uviesť aj srbskú „samodeklarovanú“ neutralitu[6] vo vzťahu k členstvu vo vojenských alianciách z roku 2007, ktorá nabrala v rámci súčasných relatívne napätých vzťahov Ruska s EÚ a USA nový, významnejší rozmer. Napriek tomu, že Srbsko vyhlásilo neutralitu ako reakciu na angažovanie NATO v Kosove, a nie v záujme zlepšenia srbsko-ruských vzťahov, v súčasnej situácii môže táto neutralita potenciálne pôsobiť priateľsky voči Ruskej federácii a zohrať pozitívnu úlohu pri ruských rozhodnutiach v prípade Srbska.

Koncept neutrality sa však srbskí politici často snažia aplikovať aj na rôzne zahraničnopolitické situácie, hoci tá je parlamentnou rezolúciou striktne vymedzená nečlenstvom vo vojenských alianciách. „Flexibilné“ využívanie neutrality sa prejavuje najmä v úsilí o balansovanie medzi Ruskom a EÚ, čo je najviditeľnejšie počas ukrajinskej krízy, keď Srbsko, na rozdiel od ostatných štátov EÚ (vrátane väčšiny kandidátskych štátov do EÚ), nezaviedlo voči Rusku sankcie. Raziac politiku „aj EÚ, aj Rusko“ sa Srbsko v súčasnosti snaží lavírovať medzi napätými vzťahmi EÚ – Rusko a neprikloniť sa ani k jednej strane. Oba subjekty sú preň významné – EÚ ako najväčší obchodný partner a členstvo v nej ako najdôležitejší zahraničnopolitický cieľ, Rusko ako významný obchodný partner, s ktorým má podpísanú (potenciálne významnú) bilaterálnu zmluvu o slobodnom obchode, a najdôležitejší spojenec v otázke Kosova.

Napriek tomu, že EÚ od Srbska v súčasnosti nepožaduje zaujatie principiálnejšieho postoja voči ruskej politike na Ukrajine a pre ďalší postup v integračných snahách proklamuje len podmienku normalizácie vzťahov s Kosovom, takáto politika zo strany Srbska nie je dlhodobo udržateľná. Za predpokladu, že sa vzťahy medzi EÚ a Ruskom nezlepšia, bude sa musieť Srbsko rozhodnúť a vyslať jasné signály o svojom zahraničnopolitickom smerovaní.

Na tenkej hrane

Srbská taktika balansovania, resp. „vydierania“ EÚ (v zmysle využívania argumentu, že ak mu bude EÚ sťažovať integráciu do nej, môže sa prikloniť k ruskej sfére vplyvu) alebo „vyčkávania“ (v zmysle čakania, ktorá strana bude v budúcnosti pre Srbsko výhodnejšia), má svoje ohraničené časové trvanie v prípade, ak sa Srbsko bude chcieť zásadnejšie posunúť v integračnom procese do EÚ. Ďalšia snaha Srbska o pokračovanie v integrácii do EÚ je vysoko pravdepodobná, dôkazom čoho je aj ustúpenie z pôvodných pozícií v otázke Kosova na základe výsledkov rokovaní v rámci dialógu Belehrad – Priština. Vzhľadom na tento fakt je pravdepodobné, že Srbsko bude nakoniec ochotné ustúpiť aj od strategického partnerstva s Ruskom a vzdať sa zmluvy o slobodnom obchode s ním, ktorá by v prípade srbského členstva v EÚ musela zaniknúť. Potenciálne srbské priklonenie sa k ruskej sfére vplyvu by totiž viedlo k izolácii v rámci regiónu, pretože všetky okolité štáty majú v súčasnosti eurointegračné a euroatlantické tendencie.

Rusko doteraz štátom Balkánskeho polostrova nebránilo v ich európskych a euroatlantických ambíciách, dôkazom čoho je napríklad členstvo Bulharska a Rumunska – ako bývalých členov RVHP a Varšavskej zmluvy – v EÚ a NATO. Ani v prípade Srbskej republiky sa Rusko momentálne nevyjadruje k jeho prípadnému členstvu v EÚ negatívne, hoci by to ovplyvnilo a zmenilo charakter srbsko-ruských vzťahov. Snahy o vstup do NATO by však mohli tieto vzťahy čiastočne zhoršiť, pretože by šlo o zásadnú zmenu v politike Srbska. A napriek tomu, že srbská neutralita nebola vyhlásená v kontexte ruských záujmov, Rusko by takýto krok mohlo vyhodnotiť negatívne, čo sa deje napríklad aj pri súčasných snahách Čiernej Hory o vstup do NATO.

Hoci všetky uvedené dimenzie srbsko-ruských vzťahov a relatívne neutrálna srbská politika voči súčasnému napätiu medzi EÚ, USA a Ruskom – doplnené o podpis Zmluvy o strategickom partnerstve s Ruskom v roku 2013 a opakujúce sa vyjadrenia srbských (a ruských) politikov o výborných srbsko-ruských vzťahoch založených na historickej, kultúrnej, náboženskej a jazykovej blízkosti[7] – by mohli evokovať dojem Srbska ako prorusky orientovaného štátu, nie je to možné s určitosťou potvrdiť. Rusko je pre Srbsko nepochybne významným partnerom v politickej a hospodársko-energetickej oblasti a ich vzájomné vzťahy nie sú zaťažené žiadnym závažným neuralgickým bodom. Ruský vektor je tak síce významným, no nie prioritným pre srbskú zahraničnú politiku, čo dokazuje deklarovanie členstva v EÚ ako hlavnej priority Srbska, a predovšetkým tomu zodpovedajúce politické rozhodnutia.

Z pohľadu geopolitického postavenia sa Srbská republika (samo)prezentuje ako nárazníkový štát, čomu čiastočne zodpovedá aj jej súčasná zahraničná politika. Aktuálna medzinárodnopolitická situácia a srbské neuvedenie sankcií voči Rusku v kontexte ukrajinskej krízy dokonale charakterizujú srbskú snahu zostať neutrálny. Táto politika balansovania má však len dočasný charakter a kým bude v budúcnosti naďalej hlavnou srbskou zahraničnopolitickou prioritou riadne členstvo v EÚ, prinesie to so sebou isté obmedzenia snahy o neutrálnu a nezaujatú politiku, čo sa prejaví najmä v rámci ruského vektora.



[1] JOVANOVIĆ, M. 2010. Odnosi Rusije i Srbije na početku XXI veka. In Odnosi Rusije i Srbije na početku XXI veka. Beograd: Colorgrafx. S. 5 9. ISBN 978-86-86383-12-9.

[2] JOVANOVIĆ, M. 2012. Srbi i Rusi 12-21. vek (Istorija odnosa). Beograd: Narodna biblioteka Srbije. 254 s. ISBN 978-86-7035-250-6.

[4] Sporazum o slobodnoj trgovini – Privredna komora Srbije u Ruskoj federaciji (2015)

[5] Rusko je pre Srbsko významným obchodným partnerom v exporte (867 miliónov dolárov v roku 2012), no najmä v importe (2078 miliónov dolárov v tom istom roku), kde sa vďaka dodávkam energetických surovín pohybuje na prvých priečkach. Avšak ani na základe svojej dominancie v energetickej oblasti nie je najvýznamnejším obchodným partnerom Srbska, ktorým je EÚ a jej členské štáty – od roku 2008 tvorí export do EÚ viac ako 50 % celkového srbského exportu, a v celkovom importe do Srbska prevažoval v období rokov 2008 – 2013 import z EÚ tvoriaci taktiež viac ako 50 % celkového dovozu do Srbska (Republički zavod za statistiku, 2015).

[7] Ako príklady možno uviesť vyjadrenia bývalého prezidenta Tadića počas návštevy prezidenta Medvedeva v Belehrade v roku 2009: „V Európskej únii budeme najlepší priateľ Ruska,“ (Tadić: Srbija će biti najbolji prijatelj…, 2009) či počas návštevy premiéra Putina v Belehrade v roku 2011: „Srbsko a Rusko majú medzi sebou historické i duchovné vzťahy, zástavy aj jazyk sú podobné a oba štáty budú budovať vzájomné vzťahy na základe svojich záujmov.“ (Rusija i Srbija vekovima priatelji, 2011) Súčasný srbský prezident Tomislav Nikolić, ktorý zastáva svoj mandát od roku 2012, bol už v minulosti známy svojimi proruskými postojmi, čo sa nezmenilo ani počas jeho prezidentovania. Toto tvrdenie možno demonštrovať faktom, že prvá neformálna návšteva po jeho zvolení do úradu – avšak ešte pred oficiálnou inauguráciou – bola práve do Moskvy (Nikolić danas u poseti Moskvi, 2012). Oficiálna návšteva sa konala o tri mesiace neskôr a Nikolić pre ruské média uviedol: „Priznávam, som veľký rusofil a viac než Rusko mám rád len Srbsko.“ (Nikolić za rusku televiziju…, 2012) Príklad na podobné vyjadrenia možno uviesť aj od predstaviteľov súčasnej vlády – minister zahraničných vecí Dačić pre srbskú televíziu skonštatoval, že „my (Srbsko, aut. pozn.) rešpektujeme teritoriálnu integritu každého člena OSN, na druhej strane, Srbsko nemôže a neuvedie voči Rusku, nášmu tradičnému priateľovi, žiadne sankcie“ (Dačić: Rusija je naš tradicionalni priatelj…, 2014), a v podobnom zmysle sa na margo sankcií vyjadril aj premiér Vučić: „Je to absolútne jasné: Srbsko v tomto ťažkom období svojim ruským partnerom potvrdilo, že je ich najlepší priateľ v Európe a Srbsko neuviedlo a neuvedie žiadne sankcie voči Ruskej federácii.“ (Vučić: Srbija je Rusiji najbolji priatelj…, 2014) Toto stručné defilé je len krátkym príkladom diskurzu srbských politikov o srbsko-ruských vzťahoch a v kontexte definovania ich „nadpriemernosti“.