Transformácia tureckej armády po nevydarenom vojenskom prevrate

Vystavaná na sekularizme

Turecké ozbrojené sily patria k najstarším armádnym inštitúciám na svete. Ešte v časoch vlády zakladateľa moderného Turecka Mustafu Kemala Atatürka sa po rozpade Osmanskej ríše politický a vojenský život transformoval do striktne sekulárnych tónov. Silný nacionalizmus až patriotizmus, na ktorom bolo moderné Turecko vystavané a zjednocované, bol vždy zdrojom, z ktorého čerpala po dekády aj armáda. Povolanie vojaka bolo významne rešpektované, osobnosti armády zastávali najdôležitejšie úlohy v štátnej správe: napríklad až šiesti z jedenástich prezidentov, ktorí slúžili pred Erdoganom, prišli z vojenského prostredia.

V rokoch 1990 až 1994 vynakladala krajina na obranu v priemere 4,2 % HDP, v rokoch 1997 – 1998 3,8 % HDP, v roku 2000 až 4,5 % HDP, čo vtedy predstavovalo približne 419,2 mld. tureckých lír (vtedy 126 mld. eur). Posledné štatistiky uvádzali, že druhá najväčšia armáda NATO s rozpočtom približne 18 miliárd dolárov a viac ako 670 000 vojakmi je vo výške výdavkov na armádu 15. „najštedrejšou“ krajinou na svete.

(Ne)pokojná za Erdoganovcov

Spolupráca armády a strany AKP nebola od začiatkov jej vlády priateľská. Vrcholom (ne)spolupráce mali byť aféry Balyoz a Ergenekon, ktoré až do tohtoročného leta zanechali na tureckej armáde najvýraznejšie stopy.

V roku 2003 sa najprv zakročilo proti údajným sekulárnym sprisahancom v tureckej armáde, ktorí mali pôsobiť pod krycím menom Balyoz (kladivo). Ich cieľom malo byť údajné zvrhnutie vlády. Takmer 300 príslušníkov armády čelilo trestnému stíhaniu, takmer 240 bolo odsúdených. Digitálne dôkazy, ktoré boli použité v tejto kauze, však v roku 2015 súd označil za podvrh a všetci odsúdení sa dostali na slobodu.

Kauza Ergenekon, nazvaná podľa mýtického miesta v pohorí Altaj, začiatkom nového milénia opäť prekopala bezpečnostné a armádne zložky v štáte. Stovky príslušníkov bezpečnostných síl boli obvinené zo sprisahania a podnecovania nepokojov, pričom aj v tejto súvislosti sa spomínali formulky ako „paralelný štát“ či „terorizmus“. Do roku 2011 formálne súdili 500 členov zložiek, medzi inými aj generála Ilkera Basbuga, vtedajšieho náčelníka generálneho štábu, či brigádneho generála Veliho Kücüka, jedného zo zakladateľov vojenskej spravodajskej služby v krajine. Od roku 2013 však experti postupne vyvracali dôkazy o tom, že sa táto skupina snažila zvrhnúť vládu a v roku 2015 už bola aj v tomto prípade väčšina obvinených na slobode.

V roku 2013 demonštranti v parku Gezi počas najrozsiahlejších protestov v krajine za posledné desaťročie čakali, že sa armáda opäť odhodlá a zakročí proti neadekvátnym zásahom polície a perzekúciám vlády. Nestalo sa tak, a imidž armády, ktorá bude nezávislá od vlády a vždy bude stáť na strane ľudu, sa začal kaziť.

Keď sa na svadobnej oslave Erdoganovej dcéry Sümeyye a podnikateľa v obrannom priemysle Selcuka Bayraktara v máji tohto roku stretla okrem iných aj armádna smotánka, správa mala byť jasná – najvyšší armádni predstavitelia krajiny patria dnes už do najužšieho kruhu rodiny Erdoganovcov. Pokus o prevrat zo strany armády bol v očiach verejnosti naozaj nečakaný.

Civilná po pokuse o prevrat

Vláda je od 15. júla zaneprázdnená okrem iného aj štrukturálnymi reformami v tureckých ozbrojených silách (Türk Silahlı Kuvvetleri, TSK). Ide o snahu prerozdeliť vojenskú silu, ktorá bola v krajine doteraz vždy v rukách armády, priam revolučne do rúk civilných elít – podobne ako sa o to vo svojich začiatkoch intenzívne pokúšala vládna strana AKP. Narastajúca úloha civilnej zložky štátnej správy v armáde však vyvoláva u mnohých obavy z postupného politizovania ozbrojených síl v krajine.

Už týždeň po pokuse o puč zverejnili v oficiálnom zborníku zoznam príslušníkov TSK, ktorí mali opustiť armádu. Doteraz prepustili zo služieb armády viac ako tritisíc vojakov, z toho už takmer 160 s generálskymi hodnosťami, čo je takmer polovica všetkých generálov v krajine. Zaujímavým zjavom na armádnej scéne je aj nahradzovanie odídených a stiahnutých veliacich dôstojníkov staronovými tvárami. Dokonca osoby s najvyššími vojenskými hodnosťami, ktoré vystupovali aj v spomínaných kauzách Balyoz a Ergenekon, sa opäť dostávajú do armádnych štruktúr.

Výnos, ktorý predstavila turecká vláda 31. júla, priniesol do armádnych zborov bezprecedentné reformy. V prvom rade sa zásadne zmenil bezpečnostný riadiaci aparát krajiny. Členmi najvyššej vojenskej rady (Yüksek Askerî Şûra, YAS) Turecka sa okrem náčelníka štábu, veliteľov ozbrojených síl, predsedu vlády a ministra obrany teraz stali aj podpredseda vlády a ministri zahraničných vecí, vnútra a spravodlivosti. Rozhodovacia sila YAS-u sa rovnako obmedzila na to, že rozhodnutia už nebudú záväzné. YAS „po novom“ nezasadala tradične v priestoroch veliteľstva generálneho štábu, ale symbolicky priamo v prezidentskom paláci v Ankare.

Reformy ďalej postupujú do všetkých štruktúr armády: veliteľstvá vzdušných, pozemných a námorných síl už nebudú spadať pod náčelníka generálneho štábu, ale priamo pod ministra obrany. Velitelia tak budú môcť prijímať rozkazy aj priamo od prezidenta a premiéra.

Kritéria, podľa ktorých bude možné členov vojenského personálu povýšiť, sa rovnako zmenili: premiér získava možnosť povýšiť príslušníka armády na vyšší post. Zákon bude ďalej povoľovať v prípade potreby povýšenie generálov, a to takmer okamžite. Deväťdesiatdeväť plukovníkov už teraz povýšili na generálov, prípadne admirálov, a ďalším 20 generálom a admirálom predĺžili dobu zaradenia o ďalší rok. Kritici však varujú, že podobné zmeny a zvyšovanie vojenských hodností či umiestňovanie personálu v rámci TSK nebude už len otázkou dosiahnutých výsledkov, ale vo veľkej miere aj známostí a kontaktov.

Všetky stredné vojenské školy, ktoré doteraz s TSK úzko spolupracovali, zatvorili. Práve tieto školy mali byť hlavným strediskom indoktrinácie budúcich vojakov, pretože ich mali viesť v ideológii Fethulla Gülena. Do dvoch rokov sa majú zatvoriť aj existujúce vojenské akadémie, ktoré trénovali budúcich dôstojníkov. Výnos z 31. júla dal zelenú vytvoreniu Univerzity národnej obrany.

Zatiaľ však neexistuje ani špeciálna parlamentná komisia, ani iný mechanizmus na to, aby sa mohli riešiť prípadné problémy a nezhody medzi prezidentom, príp. vládou a armádou. Armádne zmeny v Turecku tak prechádzajú ostrou kritikou, a to nielen doma.

Dvíhajúca zahraničné obočia

Turecko je súčasťou Severoatlantickej aliancie od roku 1952. Po Spojených štátoch má k dispozícii druhú najpočetnejšiu armádu z krajín NATO. Turci už dvakrát viedli misiu NATO v Afganistane a zapojili stovky jednotiek do rôznych misií, napr. v Sýrii, Líbyi či na Balkáne. Odhaduje sa, že len na území Turecka slúži na operácie NATO okolo dvadsať rôznych priestorov. Na území krajiny sú dokonca uložené aj nukleárne zbrane.

Ani obrovské zmeny v armádnych štruktúrach nie sú pre „spojencov“ jednoduché. Skúsení vojaci, spolupracovníci a velitelia prišli o svoje miesta a osoby, ktoré ich nahrádzajú, častokrát nemusia dosahovať požadované empírie. NATO rovnako dvíha obočie nad vyhláseniami o treste smrti a ešte viac o obnovujúcej sa spolupráci medzi Tureckom a Ruskom.

Keďže Severoatlantická aliancia podľa vlastných zmlúv nemôže svojho člena vylúčiť alebo inak potrestať, Damoklov meč nad Tureckom z tejto strany v súčasnosti nevisí. Zmluva krajiny s Alianciou môže byť pozastavená len z iniciatívy samotného štátu. A hoci sa pozastavenie kandidatúry do Európskej únie, ale aj členstva v Severoatlantickej aliancii v súvislosti s pojúlovým Tureckom skloňuje, je dôležité uvedomiť si, že rétorika a činy vládnych predstaviteľov tureckej politickej scény sa už mnohokrát odlišovali.

Je faktom, že turecká armáda v súčasnosti prechádza reformou nevídanou v modernej histórii Tureckej republiky, a to nielen štrukturálnou, ale aj symbolickou. Kedysi silný obraz nedotknuteľnej a nezávislej skupiny najmocnejších mužov v krajine prišiel v priebehu niekoľkých hodín o lesk. Dôvera v armádu, ktorá bola doteraz najdôveryhodnejšou inštitúciou v krajine, padla na historické minimá. Vytváranie národných legiend o obetiach pokusu o prevrat – martýroch, ešte viac militarizuje spoločnosť a podporuje maskulinizovaný sentiment v krajine, kde doterajší „najsilnejší“ prišli o svoj prívlastok.