Turecká telenovela roka 2013

Pozostatky tuhšej zimy

Začiatkom roka 2013 v krajine ešte stále rezonovali udalosti z polovice decembra 2012. Osemnásteho decembra sa premiér Recep Tayyip Erdoğan s 2500 policajtmi, 105 strážnymi vozmi, 20 obrnenými transportérmi a jedným zásahovým tankom vybral na Stredovýchodnú technickú univerzitu v Ankare. Žiadny protiteroristický zásah, len si premiér a zopár ďalších pozvaných prišlo pozrieť štart tureckého satelitu Göktür-2, na ktorom sa podieľali najmä inžinieri tejto najprestížnejšej tureckej univerzity. Pri príchode ho očakávala takmer tisícka študentov, ktorá prišli vyjadriť svoj nesúhlas s privatizáciou vysokého školstva v krajine, ktoré Erdoğanova vládna strana v poslednom období posúvala dopredu. Ani nie po tridsiatich minútach sa demonštrácia bez varovania zmenila na stret s takmer tritisíc policajtmi. Sila, akou zakročili proti študentom, bola len malou ukážkou policajnej efektívnosti. A tiež akousi skúškou toho, čo prišlo o päť mesiacov neskôr.

Dvojdňovou návštevou poctil turecký premiér vo februári aj Slovensko, našťastie v omnoho pokojnejšej atmosfére. Diskutovalo sa najmä o ekonomických témach a  Slovákom svitla aj nádej, že na dovolenku do Turecka sa bude dať cestovať bez víz. Brány do Turecka sa otvorili až po následnej návšteve najprv premiéra Roberta Fica, a napokon aj prezidenta Ivana Gašparoviča v auguste, ako aj vďaka snahe slovenskej diplomacie v Turecku.  Od konca leta tak mohli Slováci cestovať do krajiny už bez pätnásťeurovej nálepky v pase. Slovensko sa stalo dvadsiatou krajinou EÚ, ktorej občania na cestu do Turecka nepotrebujú víza.

Teplá jar a horúce leto

V lete však Turci riešili omnoho závažnejšie otázky ako víza pre Slovákov. Koncom mája 2013 sa z Istanbulu rozšírili protivládne protesty do celej krajiny. Na nesúhlas skupiny mladých ľudí proti výrubu parku v centre Istanbulu – poslednému ostrovčeku zelene v okolí – polícia zareagovala vodnými delami a slzotvorným plynom. Tento krok rozhneval milióny obyvateľov. Ľudia sa postupne zoskupovali v mestách po celej krajine, žiadajúc spravodlivé tresty pre neúmerne zasahujúcich policajtov, zastavenie plánovanej výstavby, a nakoniec aj odstúpenie vlády.

Európska únia odpovedala na protesty najprv opatrne. Ešte v ich počiatkoch navštívil krajinu aj európsky komisár pre rozširovanie Štefan Füle, no len pri príležitosti vopred plánovaného fóra. A hoci incidenty na tureckej pôde priamo nekomentoval, negatívny pohľad na situáciu vyjadril až po návrate do Bruselu. Turecký premiér dlho nečakal a Füleho hodnotenie, ktoré sa mu priamo neodvážil prezentovať, označil za pokrytecké.

O Gezi protestoch, ktoré dostali svoj názov podľa parku na centrálnom Taksime, sa toho po celom svete napísalo mnoho. Nechcem opisovať udalosti a priebeh –vnímal ich každý Turek aj zahraniční pozorovatelia – či už pozitívne alebo negatívne. Spomeniem len epizódu, keď som sa sama bola prejsť po Gezi parku. V tom čase ho „okupovali“ len demonštranti, o polícii nebolo niekoľko dní v tejto oblasti ani počuť. V parku vyrástol samostatne žijúci organizmus a tisíce ľudí sa denne prišli pozrieť na to, ako vyzerá neorganizovaná sloboda. Stovky stanov, tisíce mladých, najmä študentov, reprezentanti univerzít, zahraničných študentov, združenia, organizácie. A predsa tam bolo bezpečne. Komunisti, socialisti, ekológovia, náboženské spolky, LGBT komunita, architekti, známe osobnosti. No nik nepresadzoval iba svoju pravdu. Peniaze tu nemali žiadnu hodnotu, nič sa nedalo kúpiť, ale mohli ste skúsiť a mať všetko. Utópia po turecky, ktorá však netrvala dlho, a ktovie ako dlho by mohla reálne fungovať.

Demonštrácie naštrbili meno predtým silného premiéra Erdoğana a jeho vlády nielen doma, ale aj v zahraničí. Protesty si vyžiadali niekoľko obetí na ľudských životoch a tisíce ranených a zadržaných. Kurz tureckej líry poklesol oproti euru na historické minimá. Ale vďaka odboju sa podarilo uchrániť park, výstavba nového nákupného a zábavného centra bola pozastavená, a keď bolo po všetkom, na tureckú vládu za zniesla kritika z celého sveta.

Hmlisté zahraničné vyhliadky

Okrem domácej scény to nemali predstavitelia tureckej politiky v roku 2013 jednoduché ani na zahraničnopolitickej scéne. Dlhotrvajúci konflikt v Sýrii hneď za južnými hranicami Turecka sa odrazil vo viacerých sférach života v krajine. Politicky sa zdá, že Ankara si posilnila, minimálne na jednej svetovej strane. Sebavedomý postoj pri zosadení sýrskeho prezidenta Al-Asada našiel podporu aj v ďalekých Spojených štátoch. Na juhu vlastnej krajiny však dnes registruje Turecko takmer šesťstotisíc sýrskych utečencov, a ani dobrý imidž na Západe zatiaľ túto „hospodársku záťaž“ nevyriešil.  Európska únia dokonca udržaním sýrskych utečencov na tureckej pôde podmienila ďalšie rokovanie o vízach pre Turkov.

V roku 2013 sa dokonca roztopili aj zmrazené vzťahy s Izraelom, ktoré boli na tomto bode najmä od roku 2010. Prelom v absolútnej ignorácii od útoku na Izraelčanmi potopenú loď Modrá Marmara prišiel v marci. Počas návštevy amerického prezidenta Baracka Obamu u svojho izraelského kolegu Benjamina Netanjahua v Tel Avive sa tri roky po incidente prezident Netanjahu ospravedlnil za útok priamo tureckému premiérovi Recepovi Tayyipovi Erdoğanovi. Niektoré správy dokonca uvádzajú, že telefón 22. marca Bibimu – ako ho familiárne oslovuje americký prezident – podal práve Obama.

Už hneď na začiatku tohto roka sa do politickej diskusie dostala aj Európska únia, keď prezident Abdullah Gül vyhlásil, že „Šanghaj nie je alternatíva, ale Turecko stráca s EÚ trpezlivosť“. Turecko sa ešte v júni 2012 stalo partnerom v rozhovoroch – teda krajinou uznávajúcou hodnoty organizácie so snahou vybudovať navzájom prospešné vzťahy – so Šanghajskou organizáciou pre spoluprácu, ktorej členmi sú dnes Rusko, Čína, Kirgizsko, Tadžikistan, Kazachstan a Uzbekistan. Pomerne mladá organizácia, ktorú médiá nazývajú aj čínske NATO, zaväzuje svojich členov k rôznym druhom bezpečnostnej, vojenskej, hospodárskej i kultúrnej spolupráci. Turecku by sa tak otvorili obrovské spotrebiteľské trhy a získalo by podporu v najsilnejších krajinách sveta. Aj premiér Erdoğan sa počas posledného roka viackrát nechal počuť, že ak by Šanghajská organizácia pre spoluprácu ponúkla Turecku možnosť prístupu, Ankara by mohla prehodnotiť svoju kandidatúru, a nakoniec aj nekonečný príbeh, zvaný „vstup do Európskej únie“. Týmto krokom mohlo Turecko naznačiť akúsi inklináciu k Rusku, ale rozpor v  sýrskej otázke ich vzájomné vzťahy nikam neposunul a z diplomatického hľadiska len zhoršil. Hoci je Rusko piatym najvýznamnejším exportným trhom pre turecké výrobky, podľa minuloročného prieskumu BBC takmer polovica Turkov vidí ruský vplyv skôr negatívne. Prípadný vstup do Šanghajskej organizácie pre spoluprácu alebo ASEAN-u (Asociácie východoázijských národov), ktorý sa tiež skloňoval, by však nemuseli byť kontraproduktívne. Ako hovorí Erdoğan: „Nikto nemá právo pýtať sa nás, prečo tam chceme vstúpiť. Hľadáme nové trhy na celom svete.“

A nakoniec rok 2013 nebol pre Turecko o nič nudnejší ani v športovej a kultúrnej oblasti medzinárodnej scény. Istanbul už po piaty raz, tentokrát v septembri 2013, prehral boj o usporiadanie olympijských hier v roku 2020. O dva mesiace neskôr okúsil prehru aj Izmir, keď súboj o EXPO 2020 podľa očakávaní vyhral Dubaj. Turecko sa v roku 2013 dokonca nezúčastnilo ani – v krajine veľmi populárnej – Eurovision Song Contest. Takmer pravidelným účastníkom súťaže je už od roku 1975, no na rozdiel od iných krajín, kde sú dôvodom neúčasti prevažne financie, Turecká štátna televízia a rozhlas TRT tým chceli protestne vyjadriť nesúhlas s nespravodlivosťou hlasovania.

Z Európy prúdi teplý vánok

Zlaté výročie turecko-európskych vzťahov, ktoré v tomto roku spoločne „oslávili“, neprinieslo darčeky ani jednej strane. V roku 1963 podpísalo vtedy ešte Európske hospodárske spoločenstvo s Tureckom takzvanú Ankarskú dohodu.  Aj po päťdesiatich rokoch táto 73-miliónová krajina vystavuje na značkách svojich áut stále len jednu hviezdičku štátneho symbolu namiesto ďalších jedenástich na modrom podklade. Frustrácia v Turecku opadla a v poslednom období ju obyvatelia prežívajú značne flegmaticky. Hoci bola v roku 2004 podpora vstupu Turecka samotnými Turkami až sedemdesiatpercentná, dnes padajú štatistiky na necelú tretinu. Premiér Erdoğan polstoročné čakanie zas označuje za neúctu. Dokonca stanovil Únii aj termín uzávierky. V prípade neúspechu rokovaní podľa neho v roku 2023 – kedy Turecká republika oslávi sté výročie svojho vzniku – stratí EÚ možnosť získať nového prosperujúceho člena.

Európska komisia tradične tak ako každý rok aj koncom roka 2013 predstavila Správu o vývoji v kandidátskej krajine. Tá vyzdvihla najmä progres v justičnej oblasti a mierové rokovania, ktoré Turci vedú s predstaviteľmi kurdských povstalcov. Podľa očakávaní pokarhala policajné postupy pri demonštráciách a znovu upozornila na neúplnú slobodu médií – v počte uväznených novinárov dnes Turecko vyhráva aj nad Iránom alebo Čínou. Pomerne pozitívnu správu predseda tureckej vlády Erdoğan okomentoval na zjazde svojej strany slovami: „EÚ je vo veľkosti kritiky kandidátskych krajín extrémne veľkorysá, my od EÚ čakáme len kritiku aj svojich vlastných radov a na svoju vlastnú správu o vývoji.“

V decembri však vzťahy opäť o čosi pookriali. Minister zahraničných vecí Ahmet Davutoğlu, minister pre európske záležitosti Egemen Bağış, minister vnútra Muammer Güler a komisárka EÚ pre vnútorné záležitosti Únie Cecilia Malmström sa zúčastnili na historickej ceremónii v Ankare. Podpísali tu dokument, podľa ktorého by sa v priebehu troch rokov malo dostať Turecko do bezvízového styku s celou Európskou úniou. Na oplátku sa Turecko zaviazalo, že všetkých imigrantov, ktorí na územie EÚ vstúpia cez ich hranice, si vezme naspäť. Hádate správne, Turecko sa môže stať európskou záchytkou prevažne sýrskych utečencov. Voľby do Európskeho parlamentu, ale aj samotne turecké voľby, pravdepodobne spôsobia len to, že v roku 2014 nebudú opisovať vzťahy Turecka a Únie palcové titulky.

A v zime bude ešte teplejšie

Posledné dni uplynulého roka trápil tureckú vládu omnoho väčší škandál, nazývaný aj turecký Watergate. Vyše 80 podnikateľov a byrokratov, vrátane synov troch významných ministrov vlády strany AKP, bolo 17. decembra zatknutých a mnoho z nich neskôr aj odsúdených. Okrem iných boli pre korupciu zadržaní traja synovia ministrov hospodárstva, vnútra a výstavby a životného prostredia. V škatuliach od topánok údajne ukrýval 4,5 milióna dolárov zatknutý generálny manažér jednej z najväčších tureckých bánk. Premiér v deň zatýkania potvrdil, že o policajnom vyšetrovaní vopred nebol informovaný a neskôr uviedol, že ide o „špinavú operáciu“. Deň po zatýkaní bolo podľa denníka Hürriyet odvolaných takmer tridsať policajných úradníkov, vrátane policajného šéfa Istanbulu. Tá istá „čierna sila“, ktorá podľa Erdoğana zmanipulovala ľudí v lete, keď okupovali ulice, sa teraz snaží rozvrátiť krajinu zvnútra. Tí istí policajti, ktorých však v prvej polovici roka chválil za efektívnosť a zásluhy pri Gezi protestoch, boli teraz za zásahy proti štátnym úradníkom odvolaní. V posledných dňoch roka 2013 následne premiér vymenil takmer polovicu svojho kabinetu, medzi inými aj ministra pre európske záležitosti. Šachová partia o moc v krajine medzi prívržencami súčasného premiéra a podporovateľmi vplyvného tureckého učiteľa islamu Fettulaha Gülena, ktorý politiku v Turecku kontinuálne ovplyvňuje z dobrovoľného exilu v Pensylvánii, tak v posledné dni roka 2013 nabrala na obrátkach.

To, ako sa situácia vyrieši, bude známe najskôr v budúcom roku, keď Turecko čakajú na jar najprv regionálne a v auguste aj prezidentské voľby, do ktorých sa podľa očakávaní s najväčšou pravdepodobnosťou zapojí aj premiér Recep Tayyip Erdoğan. Vládna AKP, ktorá si svoju povesť vybudovala práve na politike bez škandálov, pravdepodobne svoju moc a doterajšiu nadpolovičnú väčšinu voličov stratí. Keď sa dnes v Istanbule zhováram s miestnymi, aj mnohými bývalými AKP voličmi, predovšetkým letné protesty a koncoročný korupčný škandál ich presvedčili, že mocenské chute  Erdoğana už prekročili štandard. Je však dôležité podotknúť, že ekonomický obor Turecka Istanbul nie je práve reprezentatívnou vzorkou krajiny. Nábožensky založený stred a východ krajiny vidí v premiérovi skôr vysloboditeľa zo sekulárneho útlaku, muža slova a činu, ktorý bojuje proti vnútroštátnemu i zahraničnému „zlu“. Podľa anglického The Economist by mohol byť  akousi vodou na zašpinenú tureckú politickú tvár súčasný prezident Gül. Ten síce s Erdoğanom zakladal v roku 2001 AKP, no pokojnejší a charizmatický prezident si najmä v poslednom období udržiaval imidž kompromisnej osobnosti, napríklad aj upokojovaním demonštrantov a skôr akýmsi stránením sa konfliktov. Bude ešte zaujímavé sledovať, ako krajina, kde rozpočet pre náboženskú správu stále presahuje výšku rozpočtu pre školstvo a zahraničie spolu, udrží svoju pozíciu regionálneho lídra a hospodárskeho obra v roku 2014.