Voľby, korupcia, terorizmus a pokus o prevrat – aké sú tváre Východu a Západu v Čiernej Hore?

Demokratický front sa sformoval pred viac než rokom, 27. septembra 2015 odštartoval sériu pokojných aj násilných protestov, ktorých hlavným motívom bol odpor proti pripravovanému členstvu krajiny v NATO. V tejto situácii je silná podpora Západu strane a osobe Mila Djukanoviča očakávateľná, no zároveň – najmä zo strany EÚ – by bolo chybou a morálnym riskom zabúdať, kým vlastne Djukanovič je.

Milo Djukanovič – komunista, nacionalista, kapitalista, pašerák a prozápadný politik?

Životopis čiernohorského (zatiaľ stále) premiéra je príbehom viacerých dramatických zmien a posunov v politických stanoviskách. Neprajníci by to mohli nazvať aj prezliekaním kabátov. Vyrastal v rodine juhoslovanského sudcu a zdravotnej sestry. Otec Radovan bol vysokopostaveným straníkom, prirodzene, v jedinej povolenej komunistickej strane – Lige komunistov Juhoslávie. To spolu s jeho prirodzeným rečníckym talentom, za ktorý si vyslúžil prezývku Britva, zaručilo Djukanovičovi raketový postup potom, ako do strany sám v roku 1979 vstúpil. V roku 1988 sa stal najmladším členom Ústredného výboru Ligy v histórii, avšak už o necelý rok neskôr sa situácia v krajine začala vypuknutím takzvanej antibyrokratickej revolúcie dramaticky meniť – tu sa opäť prejavil jeho líderský potenciál, keď sériou machinácií a prevratov v strane plne uchopil moc. Využívajúc antibyrokratický sentiment v krajine vymenil starých „byrokratov“ za svojich ľudí a už v roku 1989 prakticky plne držal moc v Čiernej Hore a o dva roky neskôr transformoval čiernohorskú Ligu komunistov na Demokratickú stranu socialistov. Po voľbách v roku 1990 sa stal najmladším premiérom v Európe – mal iba 29 rokov.

Počas 90. rokov bol Djukanovič verným spojencom Slobodana Miloševiča – dirigenta celého antibyrokratického hnutia. V tomto období schvaľoval aj jeho agresivitu. Čiernohorské jednotky sa počas bojov s Chorvátskom priamo zapojili do útoku na Dubrovník, do vojny v Bosne sa nezapojili priamo, avšak čiernohorská armáda chytala, väznila a odovzdávala Armáde Republiky srbskej bosnianskych moslimských utečencov. Djukanovič pritom určite nemal ilúzie o tom, ako Srbi s týmito utečencami nakladajú.

Obrat v Djukanovičovej politike nastal po podpísaní Daytonskej mierovej zmluvy – otvorene ju kritizoval ako protisrbskú a začal sa vzďaľovať od Miloševiča. Tak vznikol aj rozkol v jeho strane, pretože vtedajší prezident Čiernej Hory Bulatovič ostal Miloševičovi verný. Paradoxne Djukanovič, ktorého dnes vnímame ako prozápadného politika, bol v tomto spore tým radikálnejším, pretože bol proti podpísaniu mierových zmlúv.

Spor s Bulatovičom sa vyriešil počas prezidentských volieb v roku 1997, keď títo dvaja lídri Demokratickej strany socialistov kandidovali proti sebe – Djukanovič vyhral. Napriek sporom s Miloševičom však zatiaľ podporoval zotrvanie Čiernej Hory v Juhoslovanskej federácii so Srbskom. V roku 1999 však prišlo bombardovanie Juhoslávie jednotkami NATO a s ním i čas opäť zmeniť kurz. Djukanovič ako jediný demokraticky zvolený zástupca v Juhoslávii sa stal nielen jediným oficiálnym vládnucim politikom, s ktorým bol Západ, prižmúriac oči nad jeho minulosťou, ochotný rokovať. Taktiež sa pasoval do novej roly ochrancu srbskej opozície – Miloševičovým odporcom, ale aj kosovským Albáncom poskytol v Čiernej Hore bezpečný prístav, v roku 2000 sa ospravedlnil Chorvátsku za Dubrovník i všetky krivdy.

Obrat, nezávislosť a mafia

Nový demokratický, ba priam liberálny Djukanovič viedol krajinu do roku 2002 ako prezident, následne do roku 2006 opäť ako premiér a v roku 2006 inicioval a silne podporil referendum o nezávislosti, po ktorom sa Čierna Hora definitívne oddelila od Srbska. Odvtedy už dvakrát ohlásil svoj odchod, no vždy sa vrátil – v roku 2008 a 2012 sa po ohlásenom dôchodku predsa len opäť stal premiérom.

Toto obdobie pri moci však nie je len obdobím osamostatnenia od Srbska a úspešného naštartovania európskej integrácie a prístupového procesu do NATO. Je aj obdobím obrovskej korupcie. Transparency International cituje, ako obzvlášť problematické oblasti zneužívanie právomocí verejných činiteľov a korupciu v politických stranách a volebnom procese. Samotný Djukanovič počas svojej krátkej „prestávky“ v politike medzi rokmi 2006 až 2008 zázračne zbohatol. Založil päť firiem a vstúpil do banky Prva Bank, ktorú vlastní jeho brat. Čierna Hora tejto banke neskôr poskytla záchranný balíček – to už v čase, keď bol opäť premiérom. Prva Bank je obviňovaná aj z prania špinavých peňazí. V Taliansku bol Djukanovič už v roku 2003 obvinený zo zapojenia sa do mafie sústrediacej sa na pašovanie tabaku. Vyšetrovanie bolo v roku 2009 zastavené a obvinenia stiahnuté pre jeho diplomatickú imunitu. Čerešničkou na torte je ocenenie muž roka v oblasti organizovaného zločinu 2015, ktoré mu udelilo konzorcium 24 nezávislých investigatívnych centier zameraných na reportovanie organizovaného zločinu a korupcie.

Paradox podpory hlavnej tváre prozápadného smerovania krajiny

Nie je podstatné, či sa údajný pokus o štátny prevrat či teroristický útok naozaj mal odohrať alebo ide o dobre načasovanú mediálnu bombu, ktorá mala Demokratickej strane socialistov po vyše roku inštitucionálnej a spoločenskej krízy zabezpečiť opätovnú výhru vo voľbách. Rovnako možné v tomto momente je, že čiernohorská kríza vyeskalovala napätie a extrémizmus v krajine do tej miery, že sa skupina radikálnych odporcov súčasného premiéra a prozápadnej orientácie krajiny skutočne rozhodla s pomocou ruských a srbských radikálov násilím prevziať kontrolu nad volebnou komisiou a vyhlásiť za víťaza volieb Demokratický front.

Podstatné je, že samotnú krízu, ktorá malú balkánsku krajinu doviedla až do tohto bodu, nemožno zvaliť iba na nepopierateľný záujem Ruska o destabilizáciu krajiny a zabránenie jej vstupu do NATO a EÚ. Rovnako za ňu môže dlhoročná vláda Djukanoviča, ktorý sa z juhoslovanského komunistu prepracoval najskôr na srbského nacionalistu a vojnového štváča a následne na balkánskeho krstného otca.

Paradoxom našej podpory hlavnej tváre prozápadnej orientácie krajiny, ktorou je momentálne Djukanovič, je, že ruské snahy o destabilizáciu Čiernej Hory a zabránenie jej integrácii do západných štruktúr by zrejme taktiež neboli natoľko úspešné, ak by samotné západné štruktúry – vrátane NATO a EÚ – nepodporovali človeka, ktorý je v krajine vnímaný ako symbol korupcie. Tým na seba preberáme časť Djukanovičovej stigmy a imidžu u čiernohorských občanov, čo opäť napomáha ruskému vyjadreniu o skazenom západe, ktoré je známe i nám.

Prirodzene, Djukanovič je v tomto momente víťazom volieb a inštitúcie EÚ a NATO musia rokovať s oficiálnym predstaviteľom štátu, obzvlášť, ak bol zvolený demokraticky. I keď sa Demokratický front odmieta vzdať – a v tom istom momente spochybňuje legitimitu volieb – a vyzýva menšinové strany, aby s ním vytvorili vládu, je pravdepodobné, že vládnuť nakoniec bude opäť Demokratická strana socialistov. Istým riešením by bolo, ak by Djukanoviča na čele štátu vystriedal niekto iný – a Djukanovič naozaj oznámil, že naďalej nebude premiérom krajiny, avšak zatiaľ si ponecháva pozíciu predsedu strany. To pripomína jeho predošlé dva pokusy o odchod. Uvidíme teda, či sa tentokrát naozaj rozhodne odísť do ústrania, alebo si pre nás pripraví nové prekvapenie.