Vzťahy EÚ – Čína vo svetle milánskeho ASEM-u

Milánske ázijsko-európske stretnutie

Samit Ázia-Európa 16. – 17. októbra 2014 v Miláne nepriniesol žiadne prekvapenia. Viac než na ekonomickú spoluprácu sa zameral na stretnutie prezidentov dvoch členských krajín, Ruskej federácie a Ukrajiny, a to hlavne na prezidenta Ruskej federácie. Podľa nemeckej kancelárky Angely Merkel však stretnutie neprinieslo žiadne výrazné zlepšenie situácie. Riešenie krízy na Ukrajine odpútalo pozornosť aj od samotnej podstaty ASEM-u, pretože sa ázijsko-európske stretnutie venovalo prioritne konfliktu na európskom kontinente. Stretnutia ASEM-u primárne slúžia na vytvorenie spoločného dialógu medzi Európou a Áziou, menej už na uzatváranie medzinárodných dohôd. Aj preto sa ASEM stal terčom posmešných komentárov a vyslúžil si prezývku „debatný klub“. Mnohí kritici nevidia zmysel ASEM-u, ale ako v septembri 2014 uviedol bývalý predseda Rady EÚ Herman Van Rompuy: „Ako by sme mohli kritizovať dialóg, ktorý poskytuje základ pre ďalšie stretnutia a diskusie?“ Napriek negatívnym komentárom pôsobí EÚ na fóre aktívne a snaží sa ho využívať a priblížiť sa svojim ázijským partnerom, medzi inými aj Číne. Či však ASEM môže predstavovať alternatívnu platformu sino-európskych vzťahov namiesto spoločných vysokých samitov EÚ – Čína, je otázne z viacerých dôvodov.

V prvom rade EÚ a Čína každoročne organizujú vlastné bilaterálne samity na vysokej úrovni. Okrem toho je Peking známy svojou preferenciou čisto bilaterálnych vzťahov a so svojou stále narastajúcou medzinárodnou silou nemá záujem o tretiu stranu, prípadne platformu, ktorá by sprostredkovala podobné stretnutia. Ďalším dlhodobým charakteristickým znakom pre Peking je princíp nezasahovania do vnútorných záležitostí krajiny a istá miera izolácie vlastnej zahraničnej politiky. Aj v spolupráci s EÚ je citeľná istá miera nutnosti. Číne chýba v Európe jeden líder, s ktorým by mohla predebatovať všetky obchodné záležitosti. Aj preto Peking tam, kde nemusí oslovovať Úniu, komunikuje priamo s členskými štátmi. Tento prístup sa potvrdil i počas návštevy prezidenta Si Ťin-pchinga v marci 2014 v Európe, keď najskôr navštívil Holandsko, Francúzsko, Nemecko a Belgicko, a až potom hlavné inštitúcie EÚ v Bruseli.

Spolupráca EÚ – Čína a jej úskalia

Spolupráca medzi EÚ a Čínou by sa dala charakterizovať ako neúplná; hoci potenciál oboch ekonomík nik nespochybňuje, ich aktuálny rozmer nenapĺňa očakávania investorov ani na jednej strane. Tridsaťročná história sino-európskych vzťahov sa vyvinula na komplexnú viacstupňovú úroveň, ktorej však chýba jasná hlavná línia.

Začiatok strategického partnerstva medzi EÚ a Čínou priniesol rok 1985 a podpis Dohody o obchode a spolupráci medzi EÚ a Čínou. V roku 2003 sa status strategických partnerov zmenil na „komplexných strategických partnerov“. Nový charakter partnerstva do istej miery ovplyvnila publikácia prvej čínskej Bielej knihy o EÚ, ako aj nový čínsky prezident Chu Ťin-tchao, ktorý naštartoval ekonomický rozvoj krajiny a viedol takzvanú jemnú diplomaciu, umožňujúcu nadviazanie úzkych vzťahov so zahraničím. V súčasnosti majú obaja partneri záujem o pokračovanie dialógu a spolupráce a evidentný záujem EÚ o posilnenie spolupráce s Čínou demonštruje aj priestor, ktorý Európska služba pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) tejto spolupráci venuje. Nechýbajú ani publikácie politických plánov, správy a dokumenty analýz budúcnosti partnerstva. Záujem Pekingu je tiež evidentný, ale ako už bolo spomenuté, skôr na báze partnerstiev s konkrétnymi členskými štátmi. Peking vydal doposiaľ len dva oficiálne dokumenty venujúce sa EÚ, a to Biele knihy v roku 2003 a v roku 2014. Únii sa počas posledných rokov podarilo docieliť istú konkrétnu formalizáciu vzťahov s Pekingom, a je ich hnacím motorom. Súčasná euro-čínska spolupráca operuje na báze tzv. troch pilierov: politického, ekonomického a  tretieho piliera „ľudia ľuďom“.

Základom politického piliera je strategický dialóg medzi politickými predstaviteľmi oboch strán. EÚ a Čína s týmto cieľom každoročne organizujú samit, ktorý zvyčajne slúži na  podčiarknutie potreby užšej spolupráce medzi partnermi a načrtne víziu veľkých spoločných projektov. Zároveň demonštruje politickú vôľu a vytvára základ pre ďalšie dohody a zmluvy uzatvorené v rámci nižších ministerských a iných stretnutí. Posledný, šestnásty samit sa uskutočnil v novembri 2013 v Pekingu, a paradoxne rok 2014 nepriniesol žiadne stretnutie na európskom kontinente. Jedným z dôvodov je marcová návšteva Európy čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga a stretnutie na vysokej úrovni s predstaviteľmi EÚ v Bruseli. Politický pilier sa venuje aj mnohým ďalším témam na stretnutiach nižšieho stupňa, ako napr. bezpečnosti, boju proti drogám, ale aj ľudským právam v rámci často diskutovaného dialógu o ľudských právach. Ten sa koná dvakrát ročne a EÚ ho považuje za jeden z kľúčových cieľov svojej politiky voči Číne, pretože Peking je často kritizovaný za porušovanie občianskych a ľudských práv.

Prioritou spolupráce však zostáva druhý, ekonomický pilier. EÚ je najvýznamnejším obchodným partnerom Číny a Čína je najväčším vývozcom a druhým obojstranne najdôležitejším partnerom EÚ (po Spojených štátoch amerických). Konkrétne ide o objem 434 miliárd eur v hodnote tovarov a 43 miliárd eur v hodnote služieb za rok 2012. V ekonomickej oblasti je pre Peking aktuálne prioritou číslo jeden uzatvorenie Zmluvy o voľnom obchode s EÚ. Prísľub o otvorení rozhovorov v tejto otázke dostal Peking ešte v marci 2014 počas návštevy čínskeho prezidenta v Európe. EÚ je však v prípade zmluvy názorovo značne rozdelená, najmä pre obavy zo zahltenia európskeho trhu čínskymi spoločnosťami. Ale v záujme zachovania ekonomickej spolupráce európski politici aj v súčasnosti zjemňujú svoje politické vyjadrenia týkajúce sa Číny. Napríklad pri nedávnych protestoch v Hongkongu dala Čína jasne najavo, že si neželá zasahovanie do svojich záležitostí, a krajiny EÚ sledovali protesty  bez výrazných politických komentárov.

V rámci tretieho piliera „ľudia ľuďom“ sa dvakrát ročne organizujú stretnutia a vedie ich komisár pre vzdelávanie, kultúru, mládež a šport. Hoci ide o subsidiárnu aktivitu pridruženú k dvom hlavným pilierom, počet študijných a kultúrnych výmen z roka na rok narastá. Momentálne je však počet európskych študentov študujúcich v Číne v pomere 1 : 5 oproti počtu čínskych študentov študujúcich v EÚ. Európske krajiny by mali viac využiť potenciál tohto typu spolupráce, pretože z dlhodobého hľadiska môže mať práve tento „nenahraditeľný“ pilier výrazný vplyv na lepšie priblíženie sa a vzájomné pochopenie oboch partnerov.

Limity spolupráce

Napriek existencii politického, ekonomického aj kultúrneho piliera, na ktorých predstavitelia oboch strán aktívne participujú, ani táto viacúrovňová spolupráca nenapĺňa svoj už tak dosť široký potenciál. Dôvodov, prečo je to tak, je niekoľko, sú komplexné a nedajú sa jeden od druhého oddeliť.

V prvom rade ide o nedostatok dôvery medzi partnermi. Odlišnosť politických systémov komplikuje spoluprácu v sociálno-kultúrnych oblastiach. Tretí pilier síce načrtáva priestor pre hlbšiu spoluprácu, avšak výrazný spillover efekt týchto oblastí je ťažké očakávať. Hoci by EÚ mala záujem o razantnejší prístup napríklad v oblasti ľudských práv v rámci politického piliera alebo v otázke Tibetu a kultúrnych výmen, s ohľadom na ekonomickú silu Číny a aktuálnu medzinárodnú situáciu sa takejto rétorike skôr vyhýba. EÚ má záujem o ekonomickú stabilitu a trvalý mier, ktorý v súčasnosti na európskom kontinente narušil konflikt na východe Ukrajiny a nanovo posilnené partnerstvo medzi Ruskom a Čínou.

ČĽR je špecifický zahraničný partner pre Európu, pretože je striktne tradičnou krajinou plnou pravidiel, ktoré aplikuje aj vo svojej zahraničnej politike. Od roku 2013 Peking realizuje politiku s názvom Čínsky sen, ktorou má dosiahnuť tzv. veľké znovuzrodenie čínskeho národa. Jej súčasťou je aj otvorenejšia zahraničná politika. Čínsky sen zároveň odzrkadľuje politický systém jednej strany v krajine a mnohí analytici sa obávajú jeho nacionálnej interpretácie, ktorá by mohla viesť napríklad k intenzívnejšiemu nárokovaniu sporných území v Juhočínskom mori. Nemožno však očakávať výrazné zmeny v oblasti ľudských a občianskych práv, o čom svedčia aj mnohé prípady zmiznutia alebo zlého zaobchádzania s čínskymi zástancami ľudských práv.

Druhým dôvodom nevyváženosti sino-európskych vzťahov je posilnenie postavenia Číny na medzinárodnej scéne vďaka ekonomickému rastu, ale aj vďaka celému radu reforiem, napríklad vo vojenskom sektore. Situácia na Ukrajine a konanie Ruskej federácie ovplyvnilo aj sino-európske vzťahy. Čína svojím nehlasovaním v Bezpečnostnej rade OSN začiatkom roka 2014 demonštrovala podporu Ruskej federácii, hoci ona sama má k otázke štiepenia územia a separatistických aktivít jednotlivých regiónov tradične a dlhodobo odmietavý postoj. V tomto prípade uprednostnila dlhodobo prospešné partnerstvo s Moskvou. Postupne sa stupňujúce ekonomické sankcie EÚ voči Ruskej federácii donútili aj Moskvu pozerať sa iným smerom, a to práve na východ k svojmu novému spojencovi, ale zároveň rivalovi. Čína si v máji 2014 po desiatich rokoch rozhovorov vyjednala výhodnú cenu v novej plynovej dohode s Moskvou na tridsať rokov, a posilnila tak strategické partnerstvo s Ruskom. Čínsko-ruské prehĺbenie spolupráce v čase krízy nie je ničím prekvapivým, najmä ak ide o spoločný cieľ, ktorým je zmena rozloženia síl vo svete, konkrétne nezasahovanie USA a Európy do vnútorných záležitostí krajín a „území vplyvu“ Ruska a Číny.

Táto situácia je previazaná aj s tretím dôvodom problému spolupráce. Peking si totiž uvedomuje svoje dominantné postavenie voči EÚ, ktoré odzrkadľuje aj znenie a charakter formulácií v čínskej Bielej knihe o EÚ vydanej v marci 2014. Direktívny autoritatívny prístup odporúčaní správania sa európskym štátom je citeľný v politickej oblasti Bielej knihy, najmä v otázke jednotnej Číny, Tibetu a Taiwanu. Napr. v tibetskej otázke Biela kniha z roku 2003 vyslovene nabádala k „lepšiemu pochopeniu tibetskej otázky Európskou úniou“, hovorila o podpore návštev predstaviteľov EÚ v Tibete a o podpore záujmu Únie o posilnenie ekonomickej, vzdelávacej, kultúrnej a sociálnej situácie v Tibete. Biela kniha z roku 2014 o vzťahoch EÚ voči Tibetu hovorí oveľa ráznejšie a doslova očakáva nezasahovanie do vnútorných záležitostí krajiny, rešpektovanie jednoty, zvrchovanosti, nezávislosti a územnej jednoty Číny. Aj preto zostáva prvý a tretí pilier sino-čínskej spolupráce viac než limitovaný.

Perspektívy spolupráce EÚ – Čína do budúcna

Hoci ekonomická spolupráca zostáva prioritou zahraničných vzťahov medzi EÚ a Čínou, skomplikovať ju môžu dva faktory: medzinárodný vývoj, ktorý je ťažké kedykoľvek predpokladať, a prípadne „prešľapy“ krajín EÚ voči politických štandardom čínskej domácej politiky.

Partnerstvo medzi EÚ a Čínou by však rozhodne malo pokračovať a malo by sa zamerať na oblasti výhodné pre obe strany, ktoré nepredstavujú konflikt záujmov alebo stret odlišných názorov. Jedným z možných priesečníkov spolupráce EÚ a Číny by mohla byť oblasť výskumu a vývoja.  Ďalšou oblasťou je spolupráca v poľnohospodárskom sektore a zvýšenie dovozu potravín z EÚ do Číny. Oblastí možnej spolupráce je viacero; po úspešných politických rokovaniach bude potrebné  nastaviť konkrétne projekty a podpísať zmluvy pre spoluprácu, čo sa doteraz darilo len s malým úspechom. V tomto smere je pre EÚ akákoľvek platforma na spoluprácu s Áziou výhodná, a aj ASEM môže poskytovať priestor pre ďalšie rozhovory na bilaterálnej úrovni s Čínou.

Vzťah EÚ – Čína je výrazne ovplyvnený aj podporou Ruskej federácie Čínou. Peking sa však správa opatrne voči svojim zahraničným partnerom, čo dnes nemožno povedať o Moskve. Preto je pravdepodobné, že hoci je aktuálne partnerstvo medzi Moskvou a Pekingom užitočné, môže byť len dočasné a vrátiť sa späť do podoby rivality, v ktorej sa nachádzalo mnohé desaťročia. Moskva a Peking majú dnes o niečo viac spoločné než pred rokom, ale rovnako je im podobná aj dominantná politika, ktorá sa časom môže otočiť aj voči nim samotným. Aj z tohto dôvodu je dôležité udržať priateľské vzťahy s Pekingom, využiť už existujúce strategické partnerstvo a pokračovať v smere užšej spolupráce.