Začiatok „skutočného“ súperenia v Juhočínskom mori


Stručná charakteristika územia a sporov

Juhočínske more predstavuje jeden z najproblematickejších sporov v medzinárodných vzťahoch. Do sporu je priamo zainteresovaných šesť aktérov, ktorí si nárokujú suverenitu nad suchými územiami – Čína, Vietnam, Filipíny, Malajzia, Brunej a Taiwan. Okrem suverenity je veľmi podstatnou súčasťou sporov aj otázka vytýčenia výlučných ekonomických zón (EEZ – exclusive economic zone) a definovanie režimu využívania jednotlivých morských oblastí. V týchto sporoch je zainteresovaná aj Indonézia, ktorej EEZ okolo ostrovov Natuna sa prekrýva s čínskymi námornými nárokmi. Otvorený  charakter mora je, naopak, v záujme iných veľmocí na čele so Spojenými štátmi, ale aj Japonskom, Indiou a ďalšími, vrátane krajín Európskej únie.

mapa 1

Juhočínske more je strategicky extrémne dôležité hneď z niekoľkých dôvodov. Asi najdôležitejším je, že ním prechádza najvyťaženejšia obchodná trasa na svete spájajúca hlavné východoázijské ekonomiky (Čína, Japonsko, Južná Kórea a Taiwan) s juhovýchodnou a južnou Áziou, Blízkym východom, Afrikou a Európou. More ďalej poskytuje približne 10 % svetového úlovku rýb, a zároveň ukrýva zatiaľ neznámy objem nerastných surovín, aj keď drvivú väčšinu pravdepodobne v nesporných územiach. Okrem toho predstavuje pre Čínu strategicky významný priestor, kontrola ktorého by jej umožnila projektovať moc na otvorený Pacifický a Indický oceán prostredníctvom tzv. prvého reťazca ostrovov (first island chain), a zároveň by významne zlepšila jej  geopolitické postavenie voči Taiwanu.

Pre Spojené štáty predstavuje more kritický ekonomický uzol. Jeho kontrola formou otvoreného obchodného režimu predstavuje základný pilier ich dominantného postavenia, ktoré si v regióne udržiavajú od konca druhej svetovej vojny. Okrem partikulárnej dôležitosti územia tak USA musia zobrať do úvahy aj obranu svojich univerzálnych princípov – vrátane podpory spojencov a medzinárodného práva – ak nechcú ohroziť svoju kredibilitu a status.

Čínske strategické ciele a politika v Juhočínskom mori

Čína a jej politika predstavujú kľúč k pochopeniu krátkodobého aj dlhodobého vývoja v Juhočínskom mori. Peking sa pri tom v oblasti intenzívnejšie začal aktivizovať až  koncom 80. rokov. V tom období už bola väčšina ostrovov a útesov kontrolovaná ostatnými nárokujúcimi štátmi. Čína po niekoľkých incidentoch, ktoré si okrem iného vyžiadali aj ľudské obete, získala fyzickú kontrolu nad celým Paracelským súostrovím (nárokovaným aj Vietnamom a Taiwanom) a niekoľkými menšími postami v Spratleyho ostrovoch. Od druhej polovice 90. rokov však Čína svoju aktivitu v oblasti výrazne zjemnila ako súčasť svojej „šarmantnej ofenzívy“ (charm offensive) voči štátom juhovýchodnej Áziem ale aj celkového nízkoprofilového pojatia diplomacie, a po dobu približne desiatich rokov sa mohlo zdať, že spory v Juhočínskom mori sú otázkou minulosti.

Situácia sa opäť začala meniť v roku 2008, ktorý sa dnes považuje za začiatok tzv. čínskej asertivity. Čína prenasledovala americké špionážne plavidlá, začala zadržiavať rybárov ostatných štátov a sabotovať výskumné aktivity ostatných krajín a zahraničných spoločností zamerané na nerastné bohatstvo oblasti. V roku 2012 získala Čína kontrolu nad novým územím, dovtedy kontrolovaným Filipínami – plytčinou Scarborough (Scarborough Shoal), a od roku 2013 začala ohrozovať filipínsku kontrolu plytčiny Second Thomas (Second Thomas Shoal). V roku 2014 prechodne umiestnila ťažobnú plošinu v oblasti, ktorú si nárokuje aj Vietnam. Dá sa povedať, že Čína týmito svojimi krokmi dávala najavo, že to so svojimi požiadavkami, ktoré vyjadrovala od konca 40. rokov, myslí vážne, aj napriek tomu, že po dlhý čas sa na ne nesústredila.

Diskusia o čínskych cieľoch v regióne často operuje s termínom tzv. kľúčové záujmy (core interests). Tradične sa kľúčové záujmy Číny, teda oblasti, kde nie je ochotná robiť kompromisy za žiadnu cenu, prezentovali ako tzv. 3T – Taiwan, Tibet a Tchien-an-men. Od roku 2010 sa však objavili správy o tom, že čínski predstavitelia začali týmto termínom označovať aj územia v Juhočínskom a Východočínskom mori. Komplexné vysvetlenie konceptu čínskych kľúčových záujmov ponúkol v roku 2009 bývalý čínsky štátny kancelár Dai Bingguo počas záverečnej reči na Americko-čínskom strategickom a ekonomickom fóre, následne boli prebraté do Bielej knihy o mierovom rozvoji vydanej v roku 2011, a načrtnutá línia zostala nezmenená aj po nástupe nového vedenia. Dai Bingguo označil za kľúčové záujmy Číny uchovanie politického režimu, zachovanie teritoriálnej suverenity krajiny a zabezpečenie ekonomického a spoločenského rozvoja.

Juhočínske more hrá z pohľadu týchto bodov priamu úlohu v druhom aj treťom bode, pričom naplnenie týchto dvoch bodov môže mať vplyv aj na hlavný záujem čínskej vlády – bezpečnosť režimu. Legitimita režimu medzi čínskym obyvateľstvom závisí od udržania ekonomického rozvoja krajiny a čoraz intenzívnejšie aj od udržiavania a podpory nacionalistických vášní, ktoré sú v Číne od 90. rokov na vzostupe. Juhočínske more predstavuje pre čínsku ekonomiku najdôležitejší obchodný uzol, a zároveň námornú hranicu medzi Čínou a štátmi ASEAN-u, ktoré sú jedným z najvýznamnejších ekonomických partnerov Číny. Preto má čínska vláda na jednej strane záujem získať kontrolu nad morom, no na strane druhej nepopudiť štáty ASEAN-u [1] a ich partnerov, aby to neohrozilo plynulú ekonomickú výmenu. Kým samotný ASEAN nie je v otázke politiky voči Číne jednoznačný, štáty predstavujúce súčasť sporov (najmä Filipíny a Vietnam) získavajú rôzne formy podpory od USA, ale aj Japonska, Austrálie, Indie či európskych krajín. Ak by čínske správanie bolo vnímané ako jednoznačne agresívne, vznik širokej protičínskej koalície by mal pre Čínu zásadné bezpečnostné a ekonomické dopady.

Čínska vláda však musí okrem ekonomických záujmov prihliadať aj na nálady vlastného obyvateľstva a pôsobiť ako dostatočne silná a obhajujúca národné záujmy, teda najmä suverenitu a teritoriálnu integritu. Z tohto pohľadu dáva zmysel, že až do roku 2014 jednotlivé čínske kroky – aj keď asertívne, v princípe nemenili geopolitické rozloženie v oblasti a mali skôr symbolický charakter s cieľom budovať domáci obraz silnej nacionalistickej vlády a zahraničnej politiky bez toho, aby príliš provokovali zahraničných partnerov.

Vývoj v Juhočínskom mori od roku 2014

Posledným zo zahraničnopolitických krokov Číny v oblasti Juhočínskeho mora je tzv. budovanie umelých ostrovov. Prvé správy sa začali objavovať v polovici roku 2014, postupom času sa najmä vďaka satelitným snímkam podarilo získať pomerne dobrú predstavu o rozsahu týchto aktivít. Čína za uplynulý rok posilňovala svoje pozície na siedmich bodoch v rámci Spratleyho ostrovov a celkovo už dokázala vybudovať približne osem kilometrov štvorcových suchej pôdy, čím dramaticky posilnila svoje pozície, ktoré mali pôvodne charakter niekoľkých skál pri hladine mora. Jeden z čínskych umelých ostrovov je už dnes väčší než dovtedy najväčší ostrov Spratleyho ostrovov Itu Aba, ktorý dlhodobo okupuje Taiwan. Čína s najväčšou pravdepodobnosťou na novonadobudnutej súši stavia minimálne jednu pristávaciu plochuprístavisko pre lode.

Čínska výstavba v regióne má reálny strategický vplyv. Nové ostrovy budú totiž schopné poskytnúť Číne základňu pre jej námorné aj vzdušné sily, ktoré doteraz museli pristávať na vyše tisíc kilometrov vzdialených základniach na ostrove Chaj-nan, prípadne ešte ďalej na pevnine. Okrem toho môže na nich umiestniť ďalšie zbrane schopné pokryť širokú oblasť. Čína týmto spôsobom môže získať pozíciu v úplnom centre sporných území, a zároveň aj v centre celého Juhočínskeho mora, a to všetko v tesnej blízkosti k hlavným námorným obchodným trasám. Jej vplyv v oblasti by tak výrazne vzrástol a Čína sa postupom času môže stať novým „garantom bezpečnosti“ námorných trás. Z tohto pohľadu je Juhočínske more jedným z hlavných dejísk geopolitického súboja medzi Čínou a USA o vplyv v širšom indopacifickom regióne.

Druhou udalosťou, ktorá má okrem čínskeho budovania ostrovov potenciál ovplyvniť dynamiku sporov, je prebiehajúci arbitrážny proces v Haagu. Filipíny sa dlhodobo snažia substituovať svoju vojenskú slabosť vtiahnutím ďalších aktérov do sporov – najmä ASEAN-u a USA. Ani v jednom prípade však nedokázali získať dostatočne silné záruky – kým ASEAN je vnútorne nejednotný a niektorí jeho členovia nie sú ochotní zaujať protičínsku pozíciu, USA nechcú riskovať vojenský stret s Čínou pre obranu marginálnych filipínskych sporných území. V tejto situácii a s presvedčením, že bilaterálne a multilaterálne kontakty s Čínou nikam nevedú, sa Filipíny ešte v roku 2013 obrátili na Stály arbitrážny dvor v Haagu. Filipíny požadujú, aby súd vyniesol rozsudky nad tým, aký charakter majú jednotlivé útvary v mori – teda či ide o ostrovy, útesy alebo podmorské útesy.

Rozlíšenie má zásadný význam pre určenie hraníc EEZ, pretože iba ostrovy – teda územia schopné uživiť samostatnú ekonomickú aktivitu – môžu tvoriť EEZ. Útesy generujú iba teritoriálne vody a podmorské útvary nie sú predmetom suverenity štátov. Hypoteticky, ak by súd rozhodol, že útvary nie sú ostrovy, čínske nároky na väčšinu Juhočínskeho mora by podľa súčasného morského práva vo veľkej miere stratili legálny základ.

Prvý výsledok procesu sa očakáva do konca roku 2015, keď by súd mal oznámiť, či má v danom prípade jurisdikciu. Ak sa tak stane, konečné rozhodnutie bude nasledovať najskôr v nasledujúcom roku. Čína vopred oznámila, že sa procesu nebude zúčastňovať, a nebude ani akceptovať jeho prípadný výsledok, pretože vníma otázku námorných práv ako bytostne naviazanú na otázku suverenity, ktorú chce riešiť iba na bilaterálnej úrovni. Aj napriek tomu sa dá predpokladať, že ak by súd skutočne vydal rozhodnutie, ktoré by napádalo čínske nároky, mohlo by ísť o významnú prekážku pre Čínu, stále sa prezentujúcu ako mierumilovná a zodpovedná krajina rešpektujúca medzinárodné právo.

Pohľad z Európy

Pravdepodobnosť väčšieho vojenského stretu v Juhočínskom mori je veľmi malá, aj keď sa, samozrejme, nedá vylúčiť. Oblasť však aj naďalej predstavuje hraciu plochu pre vzťahy mocností a regionálnych štátov a vývoj „hry“ napovedá aj o tom, ako sa mení mocenské rozloženie v širšom regióne. Z tohto pohľadu sú dve diskutované udalosti v tomto článku vysoko relevantné, pretože obe majú potenciál ovplyvniť rozloženie moci. Umelé ostrovy primárne povedú k rastu priamej vojenskej moci Číny, sekundárne však môžu prispieť k ďalšiemu rastu negatívneho vnímania Číny v regióne a viesť k vytváraniu protičínskych koalícií, čo, naopak, pozíciu Číny oslabí. Rozhodnutie súdu v Haagu má zase silný potenciál legitimizovať pozíciu niektorej zo zúčastnených strán.

Európska únia ako „špeciálny aktér“ v medzinárodných vzťahoch vo východnej Ázii nezohráva žiadnu relevantnú geopolitickú pozíciu. To výrazne obmedzuje spôsoby, akými sa EÚ môže v regióne angažovať, na druhej strane to však môže byť aj výhodou. Únia nemá v oblasti jasné geopolitické záujmy tradičného charakteru, a môže tak byť vnímaná skôr ako nestranná, čo napríklad platí v podstatne menšej miere o USA. EÚ však má potenciál vplyvu, a to vďaka svojej ekonomickej moci, pretože patrí medzi najvýznamnejších ekonomických partnerov pre všetky štáty regiónu vrátane Číny. Táto obchodná previazanosť však znamená, že stabilita regiónu je dôležitá aj pre Európu.

Otázkou zostáva, či EÚ nejakým spôsobom dokáže prispieť k riešeniu, prípadne aspoň manažmentu sporov s cieľom zabrániť eskalácii. Ak zoberieme do úvahy silné a slabé stránky EÚ a jej momentálnu bezpečnostnú pozíciu vo svete, nie je žiadané, aby sa vo východnej Ázii začala angažovať geopoliticky a vojensky. Naopak, EÚ by si mala cielene budovať pozíciu silného ekonomického hráča a normatívnej mocnosti. V dlhodobom horizonte môže mať takýto koherentný postoj zásadný vplyv, ktorý by navyše mohol byť hodnotený kladne všetkými stranami sporu.


[1] ASEAN je Asociácia krajín juhovýchodnej Ázie momentálne združujúca desať krajín: Indonéziu, Malajziu, Filipíny, Vietnam, Mjanmarsko, Singapur, Brunej, Kambodžu, Laos a Thajsko.