Západný Balkán s pridanou hodnotou

Oslovili ho, lebo deň predtým získal vysoké ocenenie na medzinárodnom festivale poézie v macedónskej Struge. Cítil som, že som sa v očiach spolucestujúcich Juhoslovanov tak trochu zviezol na Lipkovom úspechu. Hneď sa rozprúdil rozhovor o našich vzťahoch, o našej blízkosti, spoločných aj osobitných osudoch, drámach a  tragédiách.

Spomínať takúto zdanlivú banalitu pri pohľade na slovenskú zahraničnopolitickú angažovanosť na západnom Balkáne sa môže zdať nenáležité. Som ale presvedčený, že táto ľudská, kultúrna, historická blízkosť a zrejme aj mentálna zohrala úlohu v tom, že Slovensko je v tomto regióne vcelku úspešné. Nadviazalo na dobrú tradíciu československej aj osobitne slovenskej prítomnosti na Balkáne, a prednosťou bolo, že sa nespoliehalo len na tradície.

Už pri kladení základov modernej slovenskej zahraničnej politiky historik Dušan Škvarna a diplomat Miroslav Mojžita v roku 1992 napísali: ,,Veľké rezervy ukrýva najmä južný smer našej politiky, ktorý by mal pri je pragmatickom naplňovaní prinášať rovnako ekonomický efekt, ako i posilňovať stabilitu strednej Európy. Napriek radu otáznikov je potrebné udržať väzby na Juhosláviu a krajiny, ktoré k nej ešte nedávno patrili. Navyše Rumunsko, Chorvátsko a Srbsko, ktoré v minulosti úplne alebo sčasti vytvárali spolu s Maďarskom, Slovenskom a Zakarpatskou Ukrajinou Uhorsko, i dnes tvoria relatívne uzavretý geografický celok v Karpatskej kotline. Tento faktor by mohol napomáhať vytváraniu pevnejších väzieb medzi nami. Navyše, keď v každej zo spomínaných krajín žijú vo väčšom či menšom počte národné menšiny všetkých národov, ktoré spomínaný región obývajú.“

Vplyvy domácej politiky

Bol to len náčrt, ale zároveň aj zárodok súčasti dlhodobej strategickej koncepcie, ktorá sa realizuje v praxi slovenskej zahraničnej politiky. A práve na Balkáne sa realizuje aj pomerne systematicky a komplexne, najmä keď existuje porozumenie a spolupráca medzi štátom reprezentovaným ministerstvom zahraničných vecí, občianskym sektorom a mimovládnymi organizáciami. Nie vždy to bol jednoduchý a bezproblémový proces. Rozličné turbulencie slovenskej domácej politiky sa prejavovali aj v zahraničnej politike na západnom Balkáne. O niektorých konkrétnych problémoch píše Miroslav Mojžita v knihe o pôsobení na poste vedúceho nášho zastupiteľského úradu v Belehrade. Uvádza napríklad, že keď v júni 1995 nastupoval do pozície chargé d´affaires, nevedel takmer nič o iniciatíve premiéra Vladimíra Mečiara zorganizovať v Bratislave diskrétne stretnutie Slobodana Miloševiča, Franja Tudjmana a pravdepodobne aj Aliju Izetbegoviča, troch silných aktérov regiónu, ktorý sa práve zvíjal vo vojne. Obrazne povedané, pokúšal sa neúspešne predbehnúť vedúce mocnosti a konferenciu o Bosne v Daytone. Mojžita ale zrejme nebol dosť ,,dobrý“, aby ho o takejto iniciatíve premiér informoval. Ten mu nevedel zabudnúť, že určitý čas pracoval v prezidentskej kancelárii u Michala Kováča. Možno aj preto ho na prekvapenie diplomatickej komunity v Belehrade a napriek očakávaniam juhoslovanského vedenia Bratislava povýšila na veľvyslanca až v marci 1997.

Naši krajania vo Vojvodine zistili, že jeho kandidatúra na veľvyslanca neprechádzala aj preto, že podľa vtedajšieho vedenia koaličnej Slovenskej národnej strany bol Mojžita ,,národne vlažný“.  Predseda Ján Slota predviedol, ako si predstavuje správnu ,,národnú oduševnenosť“, keď v septembrových srbských prezidentských voľbách 1997 prišiel do Belehradu kortešovať za radikála Vojislava Šešelja. Na slovenskom veľvyslanectve sa na stretnutí za jeho prítomnosti pustil s krajanmi do Maďarov. Vyhlásil, že Maďari sú geneticky zlý národ. Ján Červenák z Báčskeho Petrovca ho riadne schladil, keď mu povedal, že ,,Slováci s Maďarmi vo Vojvodine dobre spolunažívajú a výroky tohto druhu voči svojim maďarským spoluobčanom rázne odmietajú,“ a neprajú si, aby pred nimi zaznievali slová, ktoré ich pohoršujú a na pôde slovenského veľvyslanectva ani nikdy povedané neboli. Nuž, aj takéto ,,príspevky“ do slovenskej zahraničnej politiky zaznievali na západnom Balkáne, našťastie len okrajovo a  boli odmietnuté.

Úspechy i slabiny

Pre slovenskú zahraničnú politiku v regióne je však dominujúce a určujúce, že v prvých rokoch patrila medzi lídrov aj v širšom medzinárodnom rámci v presadzovaní bezpečnosti, stability a demokratických premien v krajinách západného Balkánu. V ďalšej etape sa náš záujem sústreďuje na podporu reforiem, budovanie právneho štátu a integrácie spoločnosti a štátov do euroatlantických štruktúr.

V podstate súhlasím s Milanom Ničom a jeho piatimi ,,veľkými momentmi“ slovenskej angažovanosti na západnom Balkáne. Prvý je spojený s pádom Miloševičovho režimu 5. októbra 2000 a otvorením cesty Srbska do Európy; druhý je výrazný slovenský vklad do európskeho rozhodnutia otvoriť prístupové rokovania a cestu Chorvátska do EÚ; tretím je nenásilné oddelenie Čiernej Hory od Srbska v referende v júni 2006; štvrtým pôsobenie Miroslava Lajčáka na poste osobitného vyslanca EÚ a vysokého predstaviteľa medzinárodného spoločenstva v Bosne a Hercegovine. K tomu je potrebné dodať aj Lajčákovo pôsobenie v pozícii výkonného riaditeľa Európskej služby pre vonkajšiu činnosť pre západný Balkán, Východné partnerstvo a Rusko. A napokon je tu piaty moment, ktorý ale nevyzerá tak jednoznačne úspešne: odmietavý postoj Slovenskej republiky voči vyhláseniu nezávislosti Kosova vo februári 2008. Zároveň sa ani napriek získaným politickým pozíciám Slovensku nepodarilo vyťažiť aj ekonomický efekt, ktorý spomínali už v roku 1992 Škvarna a Mojžita ako jeden z očakávaných výsledkov ,,južného smeru našej politiky“.

Pretože som bol ako novinár a určitý čas aj ako pracovník MZV a diplomat (na ZÚ  v Záhrebe) uplynulých dvadsať rokov pomerne zasväteným svedkom tohto diania, napíšem pár slov i ku každému z týchto piatich momentov.

Nasadenie Slovenska v procese hľadania východísk z hlbokej krízy v Srbsku bolo koncom deväťdesiatych rokov aj neskôr naozaj ojedinelé a strhujúce. Naše veľvyslanectvo v Belehrade bolo pod vedením Miroslava Mojžitu vlastne jediným miestom, kde sa mohli stretnúť ľudia z Miloševičovej vládnucej moci s predstaviteľmi opozície. Tu osobnosti demokratickej opozície viedli dialóg medzi sebou nielen na srbskej úrovni, ale dokonca aj na srbsko-chorvátskej. Takto sa za účasti slovenských občianskych aktivistov Pavla Demeša, Balázsa Jarábika, Mareka Kapustu, Pavla Lukáča a ďalších zrodila koncepcia Bratislavského procesu – séria konferencií a seminárov, v rámci ktorých sa prvýkrát zoskupili srbské opozičné politické strany, občianske združenia a nezávislé médiá s cieľom dosiahnuť demokratické premeny v krajne.

Výrazný slovensko-srbský kontext tohto spoločného úsilia na pozadí so skúsenosťou života v krajinách vedených autoritárskymi vodcami (Mečiar a Miloševič), ktorí viedli naše krajiny do medzinárodnej izolácie, vystihol mladý historik a analytik, dnes už, žiaľ, nebohý Pavol Lukáč: ,,V oboch prípadoch to bola aj slabosť a roztrieštenosť politickej opozície, ktorá nedokázala účinnejšie vzdorovať nedemokratickým praktikám. Po jeseni 1998, keď sa na Slovensku v parlamentných voľbách ukázala sila zjednotenia rôzne orientovaných politických strán za účinnej podpory organizácií tretieho sektora, začalo sa uvažovať aj o „slovenskom modeli“ pre srbskú spoločnosť.“

S kolegom Ivanom Drábekom z Pravdy sme sa o záujme o slovenské dianie v srbských demokratických kruhoch presvedčili viackrát v rokoch 1998 – 2000 na našich reportážnych cestách v Srbsku. Chvíľami sme ani nestíhali klásť otázky, ako sa každý vypytoval na Slovensko. Bolo to tak napríklad na stretnutiach v Niši, kde bola silná skupina opozičného mládežníckeho hnutia Otpor a primátorom mesta bol Zoran Živkovič, demokratický politik, ktorý neskôr po zavraždení premiéra Zorana Djindjiča v marci 2003 aj viedol novú srbskú vládu. Na jeseň 1999 v Kosove v Lapljom Sele neďaleko Prištiny netrpezlivo čakal na rozhovor s osobitným vyslancom generálneho tajomníka OSN, slovenským ministrom zahraničných vecí Eduardom Kukanom (asistenta mu vtedy robil Miroslav Lajčák), predseda kosovského Srbského hnutia odporu Momčilo Trajkovič (robili sme s ním vtedy rozsiahlejšie interview). Z pôvodného obdivovateľa Slobodna Miloševiča sa stal jeho odporcom a spolutvorcom demokratickej alternatívy pre Kosovo; žiaľ, nerealizovanej. V dome patriacom jeho širšej rodine, stráženom príslušníkmi švédskeho kontingentu KFOR, sa zotavoval z následkov atentátu a nevzdával sa pokusov dosiahnuť demokratický obrat v Srbsku vrátane Kosova.

Cenia si nás

Určite nie je náhodné, že až traja Slováci dostali v rokoch po demokratickom zvrate v Srbsku v októbri 2000 najvyššie vyznamenanie Rad juhoslovanskej hviezdy. Najprv Miroslav Mojžita, potom Pavol Demeš a napokon Miroslav Lajčák. Keď vtedajší podpredseda vlády pre zahraničnú politiku Srbska a Čiernej Hory Vuk Draškovič odovzdával Demešovi vysoké vyznamenanie, s úsmevom povedal: ,,Pavol, vidíš, dávam ti to jediné, čo nám ešte z Juhoslávie zostalo – Rad juhoslovanskej hviezdy.“ Vtedy už neexistovala ani Titova SFRJ, ani Miloševičova Juhoslovanská zväzová republika, a únia Srbska a Čiernej Hory pomaly končila. Vyznamenania sa nestíhali prispôsobovať rýchlosti zmien.

V Chorvátsku sme boli v prvej polovici minulého desaťročia aktívnymi účastníkmi diskusie v diplomatickej komunite o tom, či krajine udeliť titul kandidáta na členstvo v EÚ alebo nie. Slovenskí politici a diplomati Mikuláš Dzurinda, Eduard Kukan, Ivan Mikloš, Ján Figeľ atď. boli vtedy ,,pečení-varení“ v Záhrebe – spoločné debaty s chorvátskymi partnermi o tom, ako priblížiť Chorvátsko k EÚ, boli takpovediac permanentné. V tomto období sa podarilo oživiť aj záujem chorvátskych médií o dianie na Slovensku, aj o jeho skúsenosti. Na neformálnej báze sme vytvorili stály okruh renomovaných novinárov, ktorým sme popri informáciách poskytovali aj pomoc pri nadväzovaní kontaktov na Slovensku. V bruselskej centrále práve Slovensko spolu s Rakúskom, Maďarskom a čiastočne aj Českou republikou najdôslednejšie bojovalo za otvorenie dverí Únie Chorvátsku.

Mimoriadnym zážitkom bolo referendum rozhodujúce o postavení Čiernej Hory, či aj naďalej bude súčasťou súštátia so Srbskom alebo samostatnou a nezávislou krajinou. Príprava referenda a jeho priebeh boli v priamej réžii osobitného splnomocnenca EÚ Miroslava Lajčáka a predsedu referendovej volebnej komisie Františka Lipku. Lajčák priam majstrovsky manévroval medzi Podgoricou a Belehradom, presvedčil čiernohorskú politickú elitu, že v záujme dôveryhodnosti výsledku referenda je dôležité, aby o vyhlásení nezávislosti nerozhodovala jednoduchá nadpolovičná väčšina, teda 50 percent odovzdaných hlasov plus jeden hlas, ale treba až 55 percent hlasov plus jeden hlas. Vyslúžil si rešpekt domácej i medzinárodnej verejnosti podobne ako Lipka. Ten dokázal efektívne viesť referendovú komisiu, v ktorej boli v rovnakom pomere zastúpení prívrženci aj odporcovia osamostatnenia Čiernej Hory. Dosiahol, že sa vždy dokázali dohodnúť a iba raz musel použiť svoj rozhodujúci ,,zlatý hlas“. Potvrdilo sa to, čo o ňom ako o poslednom veľvyslancovi ČSFR a prvom slovenskom veľvyslancovi v Juhoslávii napísal prvý ponovembrový československý minister zahraničných vecí Jiří Dienstbier: ,,Veľvyslanec František Lipka ,,umí“ Juhosláviu naspamäť, vrátane dejín a kultúry, a poznal sa osobne takmer s každým vplyvnejším človekom vo federácii i v republikách. Počas desaťročí prenikol do najtajnejších záhybov balkánskej spoločnosti. Jeho informácie boli cenné pre všetkých.“

Čierna Hora sa v ďalších rokoch stala takpovediac dvojčaťom Slovenska. Naše vládne miesta a mimovládne organizácie v spolupráci s čiernohorskými partnermi pripravujú krajinu na cestu do EÚ a NATO. V tomto smere je záslužná aktivita SFPA pri organizovaní čiernohorského Národného konventu o Európskej únii alebo činnosť Slovenskej atlantickej komisie v iniciovaní  a organizovaní ,,speaking tours“ po krajine, v rámci ktorých sa na množstve verejných debát diskutuje o Severoatlantickej aliancii a význame euroatlantického integračného procesu pre bezpečnosť, stabilitu a rozvoj Čiernej Hory. Zúčastnil sa na nich aj súčasný slovenský veľvyslanec v Londýne Miroslav Wlachovský, ktorý absolvoval podobné podujatia svojho času na Slovensku i v Srbsku, ale ako povedal: ,,Čiernohorci  ma príjemné prekvapili. Úroveň tunajších diskusií, ich hodnota a korektnosť prevýšili všetko, čo som doteraz na takýchto verejných tribúnach zažil.“

Zatiaľ sa nepodarilo prelomiť ľady na obdobnej trase v Bosne a Hercegovine.  Miroslav Lajčák síce dosiahol nezanedbateľné výsledky v stabilizovaní orientácie krajiny počas svojho pôsobenia v Sarajeve v rokoch 2007 – 2009, ale východisko zo stagnácie v približovaní krajiny k euroatlantickým štruktúram sa dosiaľ nikomu nepodarilo nájsť. V roku 2011 už z pozície výkonného riaditeľa Európskej služby pre vonkajšiu činnosť s podporou EÚ a USA dokonca zorganizoval niekoľko kôl diskrétnych rokovaní lídrov významných politických strán BaH v Berlíne a nemeckou spolkovou kancelárkou Angelou Merkel s cieľom oživiť racionálnu cestu BaH. Pôsobí frustrujúco, že v tejto krajine západného Balkánu, kde nezamestnanosť postihuje až 43 percent práceschopného obyvateľstva, vedúci predstavitelia nadraďujú svoje partikulárne záujmy nad životné potreby krajiny a jej občanov.

Mylný postoj ku Kosovu

Najslabším, a zároveň najzraniteľnejším bodom slovenskej zahraničnej politiky na západnom Balkáne sa stalo Kosovo. Lepšie povedané neuznávanie jeho nezávislosti napriek tomu, že minister zahraničných vecí Ján Kubiš už v roku 2007 povedal, že proces osamostatnenia Kosova je nezvratný. Stálo ho to vtedy skoro hlavu, viacerí politici žiadali jeho odvolanie. Napokon sa to zahladilo nešťastným vyhlásením slovenského parlamentu z marca 2007, podľa ktorého NR SR vyjadruje ,,presvedčenie, že úplná a ničím neobmedzená nezávislosť provincie Kosovo nie je v záujme stability regiónu vystaveného dlhé roky tragédiám a krízam, a riešenie budúceho štatútu Kosova musí vychádzať z legitímnych požiadaviek Srbska“. Ani slovo o tom, že v Kosove žijú ,,aj“ Albánci, ktorí sa najmä v deväťdesiatych rokoch stali obeťou násilnej politiky štátu voči vlastným občanom, porušovania ich ľudských práv v rozmeroch, aké Európa od druhej svetovej vojny nezažila. Tieto skutočnosti teda Slovensko nebralo do úvahy ani v roku 2008 pri rozhodovaní o uznaní vyhlásenia kosovskej nezávislosti. Medzinárodný súdny dvor (ICJ) ich do úvahy vzal a 22. júla 2010 vyniesol svoj výrok, podľa ktorého ,,kosovské vyhlásenie nezávislosti neporušuje medzinárodné právo“. Nezávislé Kosovo dosiaľ uznáva 97 členských krajín OSN, čiže viac ako polovica; rovnako 22 z 27 členských štátov EÚ. Slovensko medzi nimi nie je. V Európe to vyvoláva otázky tých, ktorí oceňujú postoj Slovenska v riešení krízových situácií na západnom Balkáne. Otázky si ale kladú aj priamo v regióne, kde väčšina štátov bývalej Juhoslávie, ktoré dobre poznajú kosovskú otázku, uznala nezávislosť Kosova. Aj v samotnom Srbsku ubúda tých, ktorí sa nazdávajú, že nemá zmysel žiť v ilúzii, že by sa Kosovo nebodaj vrátilo pod tútorstvo Belehradu. Logicky vidia jedinú rozumnú alternatívu a východisko z tohto uzla v ceste do Európskej únie.

Aspoň že sa na Slovensku zablysla v minulom roku nádej začiatku vecnej, nie iba emocionálnej diskusie o tejto otázke. A opäť z podnetov občianskych združení, čo je iba dobré. Tentoraz najmä z iniciatívy Slovenskej atlantickej komisie, s ktorou navštívili Kosovo dokonca aj dvaja poslanci NR SR. A na sklonku roku 2012 prišiel na jej pozvanie do Bratislavy kosovský minister zahraničných vecí minister Enver Hoxhaj, ktorý sa o. i. stretol s ďalšími poslancami slovenského parlamentu. Slovenský minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák najnovšie opakovane vyhlásil, že Slovensko podporuje integračné snahy Kosova, ,,hlavne uskutočňovanie reforiem, ktoré majú posilniť jeho ekonomický a sociálny systém. Rovnako je to v prípade dialógu medzi Prištinou a Belehradom, ktorého cieľom je normalizovať ich vzťahy, ako aj celkovú atmosféru v regióne. Je potrebné, aby Kosovo bolo súčasťou tých procesov, ktoré ho stabilizujú, lebo to je v záujme všetkých, či ho uznali alebo nie.“

Kompatibilita v kosovskej otázke s celkovou dlhodobou líniou slovenskej zahraničnej politiky na západnom Balkáne by určite zvýšila jej účinnosť a dôveryhodnosť. Pre Slovensko je to dôležité, pretože aj v celoeurópskom kontexte dokázalo, že na západnom Balkáne vie byť jeho zahraničná politika kvalifikovaná a systematická. Dokáže vyprodukovať politickú pridanú hodnotu. Problém je čiastočne zrejme v tom, že doteraz spočívala príliš na jednotlivcoch, pričom nepochybne kvalitných. Práve preto slovenských diplomatov spojených s týmto regiónom počúvajú a medzinárodné inštitúcie ich využívajú  na významných postoch.

Je aj v záujme Slovenska, aby v týchto pre Európsku úniu ťažkých rokoch nezastrela západný Balkán ,,únava z rozširovania“. Aj preto by sme sa mali vytrvalo angažovať za udržanie procesu rozširovania NATO a EÚ pri živote, prispievať k tomu, aby bol kvalitný a spojený s budovaním občianskej spoločnosti, kultivovaním politického prostredia, v ktorom sa bude dariť právnemu štátu a dialógu vnútri spoločnosti, ale aj ponad hranice. Je z toho obojstranný prospech – pre krajiny západného Balkánu i pre nás.