Turecko hľadá prezidenta: Len jeden kapitán môže veliť lodi. Ale pozor na scenár Titanicu

Viac ako rok a pol pred plánovanými parlamentnými a prezidentskými voľbami schválil turecký parlament posunutie termínu už na 24. júna. Ak veľkú loď nevedie jeden kapitán, potopí sa – bol argument kampane za zmenu parlam...

Miroslav Poche: V Evropské unii musíme přestat jen něčemu zabraňovat, ale mít vliv na její vývoj

Miroslav Poche byl ČSSD navržen za tuto stranu do tvořící se vlády Andreje Babiše a jeho ANO jako ministr zahraničí. Jako velkou možnost spolupráce se Slovenskem vidí přípravu Česka na euro a také společné projekty v rám...

Barbora Marônková: O vzťahu NATO-Rusko sa na Slovensku hovorí málo

Barbora Marônková pôsobí už niekoľko rokov v NATO. Dnes je riaditeľkou Informačného a dokumentačného centra NATO v Kyjeve. O postoji Ukrajincov k NATO, o kampani #WeAreNATO, ale aj o postavení Slovenska v rámci Aliancie ...

Podmínka dodržování právního státu je pro nový rozpočet EU podmínka zásadní

Polsko a Maďarsko by samy měly mít zájem na dodržování státu práva, říká v rozhovoru eurokomisařka pro spravedlnost, ochranu spotřebitelů a otázky rovnosti pohlaví....

Bianco šek pro východ Evropy už nebude. Příští rozpočet EU bude s podmínkami

Už v květnu zazní startovní výstřel k jednání o novém sedmiletém rozpočtu Evropské unie, který začne platit po roce 2020. Bude to rozpočet daleko napjatější než dva předchozí. A to nejen proto, že z Evropské unie s nejvě...

Najčítanejšie články

object(WP_Post)#2594 (24) {
  ["ID"]=>
  int(2531)
  ["post_author"]=>
  string(1) "1"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2018-01-15 09:06:59"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2018-01-15 09:06:59"
  ["post_content"]=>
  string(16831) "Do diplomacie ste vstúpili v roku 1992, stáli ste teda pri tom, keď sa rodila slovenská diplomacia a zahraničná politika. Ako by ste jej začiatky popísali?

Na posvätnú pôdu Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR som vstúpil začiatkom augusta 1992, teda v čase, keď sa už hlavnou úlohou rezortu stávalo vytvoriť predpoklady na vznik a fungovanie dvoch samostatných národných zahraničných služieb – tak po formálnej, ako aj obsahovej stránke. Formálne bolo potrebné optovať československých diplomatov na jednu alebo druhú stranu, rozdeliť nehnuteľný majetok. Po obsahovej stránke sme museli riešiť sukcesiu dvoch republík do zmlúv a záväzkov či diplomatických aktív po ČSFR, rýchle uznanie dvoch republík a nadviazanie diplomatických vzťahov, formalizáciu ich vstupu do medzinárodných či regionálnych organizácií.

Nebolo ťažké, skoro nemožné, v tejto situácii nájsť rýchlo schopných ľudí?

Ak mala slovenská zahraničná služba v januári 1993 disponovať vo svete aspoň základnou personálnou infraštruktúrou, a to prinajmenšom v ťažiskových hlavných mestách, musela vyslať okolo sto nových ľudí a presunúť množstvo diplomatov z často obskúrnych častí sveta.

Česká strana, naopak, väčší počet ľudí z končiacej československej siete stiahla. A kým nejeden československý diplomat slovenského pôvodu riešil dilemu, ako zvyknem hovoriť, „či je chlapec alebo dievča“, teda či sa má pobrať ťažšou cestou a pomôcť vlasti, ktorú mnohí kuvikovia doma aj v zahraničí odpísali ešte skôr, ako samotný štát vznikol, kolegovia z bratislavského Ministerstva medzinárodných vzťahov s o čo menšími skúsenosťami, s o to väčším oduševnením vytvárali a vytvorili rámcové podmienky pre štart slovenskej diplomacie a zahraničnej politiky, aby som citoval z vašej prvej otázky.

Angličtina má výraz "unsung heroes", vo voľnom preklade zabudnutí hrdinovia. Hoci som sa riadením osudu ocitol v pražskom tíme, pri tejto predbežnej bilancii pokladám za potrebné pripomenúť práve úlohu kolektívu MMV SR, ktorého mnohí členovia sa neskôr stali výraznými osobnosťami slovenskej diplomacie.

Po období mečiarizmu ste sa ako člen tímu hlavného vyjednávača pre vstup do EÚ podieľali aj na znovunaštartovaní našej integrácie a orientácie na Západ. 

Od leta 2000 som bol naozaj niekoľko mesiacov členom tímu hlavného vyjednávača vstupu do EÚ, našu stratégiu dobiehania som však vnímal najmä v neskoršom pôsobení. Od jari 2001 som pôsobil na Ministerstve obrany. Vo vzťahu k Severoatlantickej aliancii bola strata nášho integračného tempa merateľná. Susedné vyšehradské štáty dostali v júli 1997 pozvánku na vstup a túto pozvánku v marci 1999 premenili na plnohodnotné členstvo v NATO.

Ako by ste porovnali pôsobenie na MZV a MO a ich snahy o toto znovunaštartovanie? 

Silnou stránkou rezortu, s ktorým som v dobrom aj zlom prežil posledné štvrťstoročie svojho života, je kontinuita – politík, procesov aj personálu. MZV a dnes Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí je jedným z tých vládnych rezortov, kde sme sa najviac priblížili k ideálu meritokracie, teda k dominancii ľudí, založenej na zásluhách. Ku kariérnemu presadeniu diplomatov, ktorí vynikajú intelektom, integritou a pracovitosťou. S rizikom, že budem obvinený zo subjektivizmu, konštatujem čosi, čo je zrejmé: účinkovanie na európskej a zahraničnej scéne patrí v bilancii prvých 25 rokov samostatnosti k najprenikavejším úspechom Slovenska.

Vďaka spomenutému preradeniu na rezort Ministerstva obrany, kam ma vyhodila vlna veľkého personálneho transferu z prostredia MZV so štátnym tajomníkom Rasťom Káčerom ako predskokanom a kde som strávil nasledujúce dva roky, mám s čím porovnávať.

Prečo vás teda presunuli na Ministerstvo obrany?

Ten transfer nebol náhodný. Nie všetci vtedajší pracovníci MO SR pochopili, že predpokladom úspechu Slovenska na poli bezpečnostnej politiky je úzka spolupráca rezortu s MZV. Povedzme to takto: nie u všetkých vtedajších pracovníkov rezortu som vybadal nadšenie z toho, že členstvo Slovenska v NATO vytvorí silné konkurenčné prostredie pre ich ďalší profesionálny postup. Nehovoriac už o mnohých, ktorí sa so západnou orientáciou vlády Mikuláša Dzurindu jednoducho nestotožnili z ideových dôvodov.

V takejto situácii muselo byť náročné presvedčiť o transatlantickom smerovaní verejnosť, no pochybnosti o tomto smerovaní sa dnes vynárajú znova. V čom bola iná debata o transatlantickom smerovaní v roku 2004, keď ju porovnáte s dneškom?

S Alianciou som v rokoch 2003 – 2008 prežil vstup do jej afganskej anabázy, ktorý bol reakciou na útok civilnými lietadlami proti civilnému cieľu – hovorím, samozrejme, o newyorských Dvojičkách a o 11. septembri 2001. Svet už teda bol dostatočne nebezpečným miestom, Afganistan po jeho ovládnutí Talibanom bol vlastne prvý kalifát, ktorého neskorší fyzický prejav, tzv. Islamský štát, sa v týchto týždňoch darí silám civilizovaného sveta potlačiť v Iraku, resp. v Sýrii. Skrátka – NATO v „mojich“ rokoch, ktoré sa kryjú s prvými rokmi členstva Slovenska v Aliancii, bolo zahľadené do priestoru, odkiaľ prichádzala hrozba opakovania podobných perfídnych útokov a  nachádza sa niekoľko tisíc kilometrov od jeho pôvodného územia zodpovednosti, teda územia chráneného „mušketierskym“ článkom 5 Severoatlantickej zmluvy o obrane: jeden za všetkých, všetci za jedného.

Dnes sme v situácii, keď sa hrozba nachádza bližšie. Po vierolomnej agresii Ruska voči susedovi Slovenska v roku 2014 – voči Ukrajine...

Vierolomnej?

...vierolomnej preto, lebo Moskva sa v Budapeštianskom memorande z roku 1994 zaviazala garantovať jej územnú celistvosť výmenou za vzdanie sa jadrových zbraní. No a po tejto agresii sa Aliancia celkom prirodzene sústredila, takrečeno, na vlastný dvor. Najznámejším priestorom, kde sa dnes naplno uplatňuje solidarita spojencov, vrátane Slovenska, je Pobaltsko. Pobaltské štáty už svoju nezávislosť vďaka rozpínavosti ZSSR, ktorého vtedajším hegemónom bolo a dnešným právnym nasledovníkom je Rusko, stratili. Svoju politickú suverenitu sme vďaka okupácii sovietskymi vojskami v roku 1968 stratili aj my, Slováci a Česi.

Ohliadajúc sa za predošlou dekádou môžem konštatovať aj čosi iné: ak je dnes dôležitou témou diskusie spojencov Rusko a jeho konanie mimo rámca medzinárodných noriem a  výsledkom tejto diskusie je konsenzus, že s ním máme viesť kritický dialóg, ale – hokejovou terminológiou povedané – vychádzajúc pritom zo zabezpečenej obrany, takýto konsenzus poskytuje oneskorené a smutné zadosťučinenie novým členským štátom NATO, ktoré v dobových diskusiách rokov 1999 – 2008, teda až do útoku Ruska proti Gruzínsku, museli často počúvať od vybraných „historických“ členov výčitky o preceňovaní ruskej hrozby.

Ako sa pozeráte na euroskeptické skupiny? Často idú ruka v ruke s „NATO-skepticizmom“. Existuje pre Slovensko alternatíva?

Ani jedno z tunajších euroskeptických zoskupení – či už hovoríme o politickej strane alebo spoločenskej organizácii – dosiaľ nepredstavilo uveriteľnú, faktmi podloženú víziu prosperity a bezpečnosti Slovenska po „slovexite“.

Priznám sa, že v tomto veku už strácam trpezlivosť hlbšie sa zaoberať návrhmi ľudí, ktorí nám ako liek na riešenie našich problémov ponúkajú vystúpenie z EÚ či NATO. Často nielen z hlúposti, ale aj za cudzie peniaze, aby som citoval klasika. A pritom nevedia sformulovať jedno koherentné, pravopisne správne rozvinuté súvetie.

Kde vidíte príčiny nárastu týchto skepticizmov?

Podľa mňa je to aj v dôsledku globalizácie. No ak sú jedným z významných zdrojov euroskepticizmu obavy z dôsledkov globalizácie, myšlienková skratka, že Slovensko bude týmto dôsledkom čeliť lepšie, ak sa ocitne mimo väčšieho celku a konečne sa bude môcť spoliehať na vlastné sily, je dôkazom iracionality celého tohto prúdu uvažovania. Moderný koncept suverenity, ktorá je predsa jedným zo zmyslov existencie štátov, si medzičasom aj podstatne väčšie národy a ich elity pevne spájajú s účinkovaním v kolektívnom spoločenstve typu Európskej únie!

A dá sa s tým, podľa vás, niečo robiť, aby si to ľudia uvedomovali?

Veľkú nádej vkladám do začínajúceho dialógu s občanmi Slovenska o tom, ako urobiť Európsku úniu lepšou. Lepšou aj v tom, ako dokáže reagovať na oprávnené obavy ľudí, migráciou počnúc, stratou obživy, a preto spoločenského postavenia pokračujúc a terorizmom končiac. Ako nanovo určiť miesto Slovenska v jej novej, prichádzajúcej podobe a ako nanovo naštartovať našu stagnujúcu konvergenciu so starými členskými krajinami. Členstvo Slovenska v projekte typu Európskej únie je pre mňa zároveň najlepšou ochranou proti démonom, ktorí sa skrývajú v každom národno-občianskom spoločenstve po dlhom období neslobody ako dôsledok devastácie základov spoločenskej dohody.

Ako hodnotíte debatu o jadre EÚ? Patrí Slovensko do jadra? A čo to vôbec jadro je?

Slovensko je súčasťou jadra dosiahnutej integrácie Európskej únie už dnes a myslím, že mu to nielen svedčí, ale aj prospieva. V ideálnom svete by sme ďalšiu integráciu mohli podmieniť dokončením stupňa, na ktorom sa nachádzame. Teda najmä dobudovaním hospodárskej a menovej únie či spoločnej azylovej politiky. Pôjde o to, či nám tento „evolučný luxus“ bude dopriaty, alebo sa veci možno pod vplyvom najbližšej krízy jedného či druhého typu pohnú dopredu revolučným spôsobom. Mali by sme teda byť pripravení na oba scenáre. A myslím, že nás dnes už takmer 14-ročná skúsenosť aktívneho členstva v EÚ vrátane úspešného predsedníctva v kombinácii s vekmi prevereným zdravým sedliackym rozumom dobre vybavila na to, aby sme vedeli, čo je pre republiku dobré a do akého druhu záväzkov sa už, naopak, nedáme vtiahnuť. V tejto etape, jadro-nejadro, ide o to, aby sme si nezavreli cestu k rokovaciemu stolu, za ktorým sa budú rozdávať karty. A ak by bolo podľa lídra jednej nie bezvýznamnej európskej sociálnodemokratickej strany, aj karty žlté a červené.

Keďže dnes pôsobíte ako veľvyslanec v Paríži, nedá mi nespýtať sa na francúzsky pohľad. Ako vnímajú túto debatu Francúzi? Emmanuel Macron je vnímaný ako tvár reformy EÚ.

Francúzi predovšetkým upozorňujú, že súbor návrhov, ktoré predniesol prezident Macron koncom septembra 2017 na parížskej Sorbonne, na jednej strane stavia aj na mnohých myšlienkach vyslovených za poslednú dekádu-dve už inými pred ním, a na strane druhej neboli formulované tak konkrétne, aby neponechávali priestor na diskusiu s otvoreným koncom. Nie sú predkladané ultimatívne, spôsobom: všetko – alebo ideš z kola von.

V čom sú francúzske pozície a aj verejná debata odlišné od slovenských?

Vo verejnej debate tu vo Francúzsku silne – pre mňa až prekvapujúco – rezonuje téma vysielania pracovníkov a jeho dopady na udržateľnosť pracovných miest v jednotlivých odvetviach služieb či  regiónoch krajiny. A na túto skutočnosť neupozorňujú ľudia z Národného frontu, ale presvedčení Európania s citom pre potreby a očakávania strednej Európy. V umeleckej skratke by sme mohli povedať, že veľkú európsku debatu priniesla dlhá prezidentská volebná kampaň a  v nej suverénnym spôsobom nielen nad Marine le Penovou, ale aj nad inými, salónnejšími euroskeptickými kandidátmi, zvíťazil Európan Macron.

Ale pravdou je, že veľká európska debata Francúzov ešte len čaká v roku 2018. Bude mať podobu demokratického konventu, do ktorého európskej verzie dostalo pozvanie aj Slovensko. Na základe niekoľkomesačného počúvania Francúzov môžem predpokladať, že veľkými témami v nadchádzajúcej diskusii budú práve tie, ktoré som spomenul aj v súvislosti so Slovákmi.

Niektoré z prvkov prebiehajúcej „diskusie o diskusii“ sú inšpiratívne aj pre nás. Zjednodušene: ako dosiahnuť, aby sa európsky dialóg s občanmi nestal rukojemníkom rabiátskych protieurópskych síl, a na strane druhej, ako ho, obrazne povedané, rozprestrieť po celej krajine a celej spoločnosti, aby sa nestal monológom urbánnej, vzdelanej, proeurópskej vrstvy.

Sú podľa vás Macronove vízie, tie najodvážnejšie, ako je napríklad minister financií eurozóny, realistické? Malo by sa Slovensko orientovať na Francúzsko, alebo by sme mali byť opatrnejší, tak ako, naopak, v tejto debate vyznievajú Nemci?

Na základe berlínskej skúsenosti, samozrejme, viem, že čas na skutočné kalibrovanie a pozicionovanie v takých kritických návrhoch, ako napríklad kompetencie a postavenie európskeho ministra financií, nastane až po zostavení spolkovej vlády. Veľmi by som si však želal, aby sme sa v nadchádzajúcej tvrdej fáze diskusie o jadre v Bratislave ani v Bruseli nezľakli vlastnej odvahy.

Domácemu odberateľovi opakovane odporúčame vnímať Macronove vízie ako pomerne vysoko nastavenú latku, ako ambiciózny a myšlienkovo provokujúci príspevok vplyvného európskeho politika do objektívne potrebnej diskusie. A hneď doplním, že politika s výraznými, v Európe zasa nie až tak bežnými kvalitami.

Konkrétne?

O jednej kvalite som už hovoril. Tento politik, na jar 2016 známy na starom kontinente len odborníkom, na jar 2017 impozantným spôsobom vyhral jednu z najkompetitívnejších politických súťaží v EÚ. A vyhral ju s nespochybniteľným európskym mandátom, kým mnohí nominálne štandardní politici, starí harcovníci, sa radi prispôsobili poklesnutému vkusu.

Tou druhou kvalitou je skutočnosť, že silne exekutívny prezident Francúzska má v jeho konaní, ale aj myslení, snení o Európe, veľký „marge de manoeuvre“, ako by povedali vzdelaní Angličania. V jeho agilite a akcieschopnosti ho teda nezväzuje príliš obmedzujúci ústavný systém, politická konvencia, ani historická záťaž. Má teda spolu s prenikavým intelektom a schopnosťou rýchlo sa učiť voľným okom badateľné kvality, z ktorých sa rodia naozajstní lídri. Vážme si to, pretože sme v Európe posledných desať, pätnásť rokov prežili v stereotype, v nárekoch nad mankom európskej vízie a európskych lídrov.

Na záver sa opýtam: ako vnímajú Slovensko a jeho úlohu v EÚ v zahraničí? Na jednej strane sa naša vláda dnes tvári veľmi eurooptimisticky, chce nás dostať do jadra EÚ, no sú to prakticky len mesiace, čo sme EÚ žalovali pre migračné kvóty.

Začnem teda odzadu. Niekedy je v multilaterálnej diplomacii dôležitejšie než zahmlievanie, ak presne formulujete svoj postoj; partneri či moderátor vedia, na čom sú, a môžu s ním nejakým spôsobom pracovať. Slovensko má v agende migrácie konkrétnu politickú pozíciu a zaujalo konkrétny právny názor. Keď sa s týmto názorom Súdny dvor EÚ nestotožnil, štát tento verdikt prijal ako dospelý člen spoločenstva. V narážke na nedávnu hrozbu Európskej komisie žalobou proti niektorým členským štátom opäť pre migráciu hneď aj dodám, že je lepšie žalovať ako byť žalovaný.

Za celé zahraničie si stav vnímania Slovenska netrúfam hodnotiť, ale vo Francúzsku všeobecne a na spomenutej rozhodujúcej úrovni, teda v Elyzejskom paláci, zvlášť v danom okamihu Slovensko figuruje medzi najstabilnejšími demokraciami regiónu s jasným ťahom na Brusel a potenciálom takúto ambíciu premeniť. Ak by som nepôsobil ako slovenský veľvyslanec v Paríži, takmer by som mal nutkanie povedať, že Slovensko sa spomedzi novších členov EÚ stáva pre Francúzov preferovaným partnerom.

Pán veľvyslanec, ďakujeme za rozhovor."
  ["post_title"]=>
  string(116) "Igor Slobodník: Čakajú nás tvrdé diskusie o budúcnosti EÚ a jadre. Ale nesmieme sa zľaknúť vlastnej odvahy"
  ["post_excerpt"]=>
  string(643) "Igor Slobodník je skúsený slovenský diplomat, na rôznych pozíciách pôsobí už od roku 1992. V rokoch 2000 – 2001 bol členom tímu hlavného vyjednávača Slovenskej republiky pre vstup do EÚ, následne ho transferovali na Ministerstvo obrany SR, kde bol do roku 2003 politickým riaditeľom. Potom ho vymenovali do pozície stáleho predstaviteľa Slovenskej republiky pri NATO v Bruseli. Pôsobil ako veľvyslanec v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska, v Spolkovej republike Nemecko a dnes pôsobí ako veľvyslanec SR vo Francúzsku. Rozprával sa s ním editor Zahraničnej politiky Tomáš Madleňák. "
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(104) "igor-slobodnik-cakaju-nas-tvrde-diskusie-o-buducnosti-eu-a-jadre-ale-nesmieme-sa-zlaknut-vlastnej-odvahy"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2018-01-15 15:37:52"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2018-01-15 15:37:52"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(37) "https://zahranicnapolitika.sk/?p=2531"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}

Igor Slobodník: Čakajú nás tvrdé diskusie o budúcnosti EÚ a jadre. Ale nesmieme sa zľaknúť vlastnej odvahy

Igor Slobodník je skúsený slovenský diplomat, na rôznych pozíciách pôsobí už od roku 1992. V rokoch 2000 – 2001 bol členom tímu hlavného vyjednávača Slovenskej republiky pre vstup do EÚ, následne ho tr...

object(WP_Post)#2638 (24) {
  ["ID"]=>
  int(2523)
  ["post_author"]=>
  string(2) "94"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2017-12-30 15:12:36"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2017-12-30 15:12:36"
  ["post_content"]=>
  string(9293) "Autormi článku sú Klaudia Báňaiová a Samuel Goda

Primárne európske krajiny, ale v širšom zmysle – žargónom OBSE – región od Vancouvru po Vladivostok sa nachádza v najzložitejšej bezpečnostnej situácii od konca studenej vojny. Bezpečnostné prostredie, ktoré bolo donedávna možné označiť za relatívne kooperatívne, už vykazuje jednoznačné prvky konfrontačného. V čase veľmi napätých vzťahov medzi USA a Ruskom, kedy existujúce dokumenty na kontrolu konvenčných, ale aj nukleárnych zbraní medzi Ruskom a USA sú na hranici kolapsu a dlhotrvajúce konflikty predstavujú hrozbu vojenskej eskalácie, hrá OBSE veľmi výnimočnú úlohu

OBSE totiž v posledných rokoch znovu preukazuje, v čom je jej sila a výnimočnosť v rámci systému medzinárodných vzťahov. Organizácia, ktorej fungovanie je postavené na konsenze 57 účastníckych štátov, začala znovu naplno vykonávať svoju úlohu fóra pre dialóg a budovanie dôvery medzi štátmi. Od ruskej agresie v roku 2014, ktorá znamenala porušenie základných princípov širšej európskej bezpečnosti, dohodnutých na pôde Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE), obsiahnutých v Helsinskom záverečnom akte (tzv. Dekalóg európskej bezpečnosti), sa jej podarilo dosiahnuť výrazné úspechy. OBSE vďaka pôsobeniu Osobitnej monitorovacej misie na Ukrajine a prínosu v rámci fungovania Trilaterálnej kontaktnej skupiny mala výrazný podiel na odštartovaní politického procesu vedúceho k riešeniu konfliktu – samozrejme, uznávajúc všetky limity, ktoré OBSE ako „soft power“ organizácia má, v akom prostredí funguje a aké pozície má 57 účastníckych krajín. OBSE sa stala očami a ušami medzinárodného spoločenstva pri kríze na východe Ukrajiny – túto úlohu nedokázala zastúpiť ani EÚ, a ani NATO.

Práve riešenie krízy na Ukrajine je výzvou číslo jeden pre OBSE samotnú, ale aj pre rezorty diplomacie, ktoré od roku 2014 pôsobili na čele organizácie. Slovensko, ktoré preberá štafetu od Talianska na začiatku roka 2019, si je vedomé výnimočnosti organizácie pri riešení situácie na Donbase a malo by pokračovať a podporovať úspešné iniciatívy začaté počas predchádzajúcich predsedníctiev a presvedčiť strany konfliktu prostredníctvom OBSE o potrebe napĺňania Minských dohôd, pretože lepšej alternatívy niet. Zároveň existuje malý priestor na pomerne významný krok – zefektívnenie komunikácie medzi Trilaterálnou kontaktnou skupinou a normandským formátom práve prostredníctvom OBSE.

V rámci OBSE stále existujú aj ďalšie spory označované aj ako zamrznuté konflikty, ktoré vyžadujú pozornosť predsedníckeho štátu. Ide predovšetkým o stále nevyriešenú situáciu v Náhornom Karabachu, Gruzínsku (Abcházsku a Južnom Osetsku) a Moldavsku (Podnestersku), kde je okrem znižovania napätia a potreby budovania dialógu dôležité venovať pozornosť environmentálnym a ľudsko-právnym výzvam, ktoré ovplyvňujú každodenný život občanov žijúcich v daných oblastiach. Práve v Podnestersku nastal významný posun v rámci politiky tzv. malých krokov vedúcich k riešeniu konfliktu prostredníctvom OBSE. V dňoch 28. a 29. novembra 2017 vo Viedni v  rámci stretnutia formátu 5+2, ktorý má mandát na riešenie konfliktu v Podnestersku, dosiahli predstavitelia Moldavska a Podnesterska dohodu v nasledovných bodoch: uznanie dokumentov z oblasti vzdelávania vydaných v Podnestersku na moldavskej strane, zlepšenie telekomunikačného spojenia medzi dvoma brehmi, zaistenie fungovania moldavských škôl používajúcich latinku v Podnestersku, využívanie ornej pôdy v regióne Dubasari a otvorenie mosta ponad rieku Dnester medzi obcami Gura Bicului a Bychok. Práve toto sú tie malé úspechy, ktoré sú potvrdené na pôde OBSE a majú veľký pozitívny vplyv na život miestnej populácie. Jedným dychom je potrebné dodať, že implementácia týchto dohôd bude v nasledujúcom období kľúčová. Politicko-vojenská dimenzia bezpečnosti v sebe skrýva okrem zamrznutých konfliktov aj ďalšiu výzvu, a to kontrolu zbrojenia. Nástroje na kontrolu zbraní, ktoré boli prijaté a sčasti aj implementované, totiž skolabovali. Zmluva o konvenčných zbraniach v Európe (Treaty on Conventional Armed Forces in Europe – CFE) sa stala nefunkčnou po pozastavení jej vy­konávania zo strany Ruska, Zmluva o otvorenom nebi je poznačená spormi pri jej implementácii, bilaterálne dohody medzi USA a Rus­kom sú obmedzené na zmluvy New START (Strategic Arms Reduction Treaty) a INF (Intermediate-Range Nuclear Forces Treaty, ktorých budúcnosť je taktiež nejasná. Preto slovenské predsedníctvo nebude výnimkou a svoju pozornosť nasmeruje aj na podporu novej rodiacej sa iniciatívy, tzv. štruktúrovaného dialógu, ktorý má prispieť k transparentnosti, redukcii hrozieb a budovaniu dôvery medzi Ruskom a Západom prostredníctvom vytvorenia nového, otvoreného systému kontroly zbraní.

Smerovanie a prácu slovenského predsedníctva bude neodmysliteľne ovplyvňovať aj narastajúca miera násilného extrémizmu a radikalizmu, ktorý v určitých prípadoch prerastá do terorizmu a teroristických činov. Predchádzajúce predsedníctva Rakúska a Nemecka výrazne prispeli k prevencii a boju proti tomuto problému rôznymi krokmi, ako je napríklad boj s online radikalizmom, šírením know-how medzi krajinami postihnutými daným fenoménom atď. Úlohou Slovenska bude pokračovať v odštartovaných iniciatívach a stavať na nich, no zároveň odhaliť pridanú hodnotu projektov slovenskej občianskej spoločnosti a pretransformovať ich do regionálneho kontextu.

Hrozby, ktorým región OBSE v súčasnosti čelí, sa môžu nepochybne riešiť len prostredníctvom konsenzu, spolupráce a znovunastolením dôvery medzi účastníckymi štátmi. Trendy vo vzťahoch medzi štátmi v poslednej dobe nasvedčujúzvýšenej miere ochoty spolupráce skôr v oblastiach týkajúcich sa ekonomicko-environmentálnej a ľudsko-právnej dimenzie než tej politicko-vojenskej. Slovenská republika ako predsedajúci štát bude musieť venovať zvýšenú pozornosť témam, ktoré majú schopnosť prispieť k budovaniu dôvery medzi 57 účastníckymi štátmi z rôznych regiónov. Ide napríklad o rozvíjanie konceptu tzv. ekonomického prepájania, kde by spolupráca na úrovni V4 mohla slúžiť ako východiskový bod pre nastolenie konceptu širšej regionálnej spolupráce na úrovni OBSE. Ústrednými témami by mali byť aj energetická efektívnosť, ochrana kritickej infraštruktúry, manažment hraníc a mnohé ďalšie.

Priority ako ochrana ľudských práv a základných slobôd, posilňovanie demokratických inštitúcií, boj proti diskriminácii a intolerancii by, samozrejme, nemali zaostávať za spomenutými prioritami ani počas roku 2019. Kľúčovou sa javí aj téma reformy bezpečnostného sektora, kde sa čoraz viac sústreďuje na koncept ochrany občana a väčšieho zapojenia občianskej spoločnosti, čím by došlo k efektívnemu prepojeniu politicko-vojenskej a ľudsko-právnej dimenzie.

Všetky spomenuté výzvy a prípadné priority pre predsedníctvo Slovenskej republiky v OBSE majú potenciál znovuobnovenia dôvery medzi štátmi a upevňovania konsenzu medzi nimi. Priority zahŕňajú oblasti, ktorým sa OBSE venuje dlhodobejšie, a podporujú tak kontinuitu jej práce, no zároveň do určitej miery odzrkadľujú priority domácej zahraničnej politiky. Ich efektívne napĺňanie však vyžaduje veľkú dávku odbornosti, a zároveň praktické zručnosti v jednotlivých oblastiach, ktoré sa môžu napĺňať aj vďaka spolupráci s ďalšími aktérmi, ako sú mimovládne organizácie, akademické inštitúcie, ďalšie medzinárodné organizácie a partneri. Slovenská republika by mala presvedčiť ostatné účastnícke krajiny o návrate ku skutočným koreňom OBSE a zmysle celej organizácie ako platformy pre dialóg, progresívnej a flexibilnej inštitúcie, ktorá pozerá za horizont rokov a hraníc národných štátov, ale snaží sa o dlhodobé riešenia pre obyvateľov 57 krajín.

Článok je publikovaný v rámci projektu „Zvyšovanie informovanosti slovenskej verejnosti o predsedníctve SR v OBSE,“ ktorý je implementovaný s podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. V rámci projektu bola predstavená aj publikácia s názvom Slovenská republika a OBSE: Začiatok diskusie o prioritách predsedníctva Slovenskej republiky v OBSE a o význame OBSE pre európsku bezpečnosť (S.Goda a K. Báňaiová), ktorú si môžete prečítať tu."
  ["post_title"]=>
  string(93) "Slovensko po prvýkrát na čele OBSE - najväčšej regionálnej bezpečnostnej organizácie"
  ["post_excerpt"]=>
  string(771) "Posledné stretnutie Rady ministrov zahraničných vecí Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktoré sa konalo 23. decembra 2016 v Hamburgu, rozhodlo o schválení kandidatúry Slovenska na post predsedajúceho štátu OBSE. Od 1. januára 2018 sa Slovenská republika stane súčasťou mechanizmu zvaného Troika, ktoré združuje minulú, súčasnú a budúcu predsednícku krajinu (od januára 2018 to bude Rakúsko, Taliansko a Slovensko). V roku 2019 sa tak Slovenská republika na čele s ministrom zahraničných vecí a európskych záležitostí stane jedným z najdôležitejších aktérov OBSE na jeden kalendárny rok. Čo je to OBSE, kde sa momentálne nachádza a akým výzvam bude čeliť slovenská diplomacia počas roka 2019? "
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(77) "slovensko-po-prvykrat-na-cele-najvacsej-regionalnej-bezpecnostnej-organizacie"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2018-01-24 22:57:33"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2018-01-24 22:57:33"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(37) "https://zahranicnapolitika.sk/?p=2523"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}

Slovensko po prvýkrát na čele OBSE – najväčšej regionálnej bezpečnostnej organizácie

Posledné stretnutie Rady ministrov zahraničných vecí Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktoré sa konalo 23. decembra 2016 v Hamburgu, rozhodlo o schválení kandidatúry Slovenska na post ...

object(WP_Post)#2703 (24) {
  ["ID"]=>
  int(2549)
  ["post_author"]=>
  string(2) "87"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2018-02-22 15:22:34"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2018-02-22 14:22:34"
  ["post_content"]=>
  string(12871) "

Prieskum „Trendy vyšehradských európskych politík“ sa zameral na postoje krajín V4 vo vzťahu k budúcnosti Európskej únie a budúcnosti ich krajín v nej. Neskúmal pritom postoje a názory verejnosti, ale sústredil sa na politikov, tvorcov politík, štátnych úradníkov, analytikov, výskumníkov, novinárov a verejné osobnosti z Českej republiky, Maďarska, Poľska a Slovenska.

Vlády i nálady verejnosti sú premenlivé. Dokonca i nálady jednej vlády a jedného premiéra vo vzťahu k európskej integrácii sa dokážu radikálne obrátiť. Viktorovi Orbánovi síce trvala premena z proeurópskeho liberálneho politika na silne euroskeptického premiéra vedúceho krajinu, ktorej systém je na hranici toho, čo možno považovať za demokratické, roky až desaťročia. Robert Fico však dokázal zmeniť imidž z euroskeptika žalujúceho na súde v Luxemburgu mechanizmus EÚ na prerozdeľovanie utečencov na proeurópskeho premiéra silne podporujúceho členstvo svojej krajiny v „jadre EÚ“ (čokoľvek „jadro“ vlastne znamená) za podstatne kratší čas.

Preto môžeme názory širšej odbornej verejnosti v otázkach európskych politík považovať za o niečo dôveryhodnejší lakmusový papierik, ktorý nám môže spoľahlivejšie naznačiť, aké bude skutočné smerovanie krajín. A v tomto sú medzi krajinami V4 viaceré prekvapivé zhody i rozdiely.

Aké je naše miesto v EÚ?

O tom, kde vidia kľúčoví aktéri zahraničných politík krajín V4 miesto svojej krajiny v rámci EÚ, vypovedá do veľkej miery to, koho považujú za svojho najdôležitejšieho partnera, a najmä spojenca. Neprekvapí, že pre Slovákov sú najbližšími spojencami Česi, a naopak. S prihliadnutím na vnútropolitický vývoj v Maďarsku a Poľsku a hrozbu aktivácie procedúry podľa článku 7 Lisabonskej zmluvy za porušovanie základných hodnôt EÚ – najmä princípov právneho štátu –, ktorá sa v decembri aj čiastočne naplnila, neprekvapí ani to, že pre Poliakov sú najbližšími spojencami Maďari, a vice versa. V prípade hlasovania o odobratí hlasovacích práv pre krajinu, ktorá je obžalovaná, sa totiž požaduje jednohlasný súhlas zvyšných krajín. Maďarsko a Poľsko sa teda môžu vzájomne podržať.

Zaujímavé však je, že Slováci, Česi, ale i Poliaci vysoko hodnotia aj svoje politické spojenectvo (nielen partnerstvo, kde hrá rolu aj ekonomická naviazanosť) s Nemeckom. Kým pre českých a slovenských respondentov ide o spojenectvo na približne rovnakej úrovni ako so zvyškom V4, pre poľských je Nemecko ešte dôležitejším spojencom. Ako jedného z troch najbližších spojencov svojej krajiny označilo Nemecko až 40 % poľských respondentov, Českú republiku 31 % a Slovensko 29 %.

[caption id="attachment_2550" align="aligncenter" width="698"] 1: Prosím, vyberte 3 krajiny, ktoré sú podľa vášho názoru najbližšími spojencami Slovenska v EÚ.[/caption]

Naznačuje to, že nielen Slovensko, ktoré sa otvorene hlási k „jadru EÚ“, ale i ostatné krajiny V4 napriek často silne euroskeptickej rétorike svojich vlád stále vidia svoju budúcnosť skôr na západe. Potvrdzuje to aj jednoznačná podpora členstva krajín v Európskej únii medzi respondentmi. S tvrdením, že plné členstvo je pre ich krajinu výhodnejšie než akákoľvek iná forma vzťahu s EÚ, respondenti jednoznačne súhlasili (najmenej v Poľsku 96 %, najviac na Slovensku 100 %).

Medzi prekvapivé zistenia patrí, že väčšina kľúčových aktérov vo všetkých krajinách aj podľa ďalších indikátorov považuje za najvhodnejšie pre svoju krajinu , aby pokračovala a prehlbovala sa jej európska integrácia. Najjednoznačnejšie je to v prípade Slovenskej republiky, no i v prípade našich susedov by si elity zjavne priali napríklad prijatie spoločnej meny euro.

Akú Úniu si predstavuje Vyšehrad?

I keď vo svetle vývoja v Maďarsku, Poľsku a najnovšie aj Českej republike existujú oprávnené obavy o ich európske smerovanie, osoby s reálnou rozhodovacou právomocou v oblasti európskych politík zostávajú naďalej jednoznačne proeurópske. Otázkou teda nie je, či tieto krajiny chcú patriť do EÚ, ale akú Úniu si kľúčoví aktéri týchto krajín predstavujú.

Po referende o brexite Európska komisia a jej predseda Jean-Claude Juncker naštartovali diskusiu o budúcej reforme a na rokovací stôl položili päť scenárov od dezintegrácie a redukcie Únie na spoločný trh až po federalistickú víziu. Respondenti zo všetkých krajín V4 sa zhodli na tom, že najpravdepodobnejším scenárom je „tí, ktorí chcú, robia viac“, čiže scenár označujúci viacrýchlostnú EÚ, čo sa často zjednodušuje na vytvorenie akéhosi „jadra“ a periférie EÚ.

Za pomerne pravdepodobný scenár považujú vyšehradskí aktéri aj pokračovanie v súčasnom smerovaní bez významných zmien. Naopak, ako najmenej pravdepodobné sa zdajú krajné scenáre – dezintegrácia (iba jednotný trh) či, naopak, federalizácia (oveľa viac spoločne). V prípade krajín V4 však pravdepodobnosť a želateľnosť scenárov nie je to isté. S výnimkou slovenských respondentov, ktorí vnímajú najpravdepodobnejšie scenáre zároveň ako najvýhodnejšie pre SR – dvojrýchlostný a scenár pokračovania bez zmien považovalo za výhodný pre SR zhodne 71 % respondentov. Ako jasne najnevýhodnejší označili dezintegračný scenár „iba jednotný trh“. Ten nepovažovali za výhodný respondenti zo žiadnej z krajín, no v Maďarsku ho vnímali ako pre Maďarov rovnako nevýhodný ako viacrýchlostná Európa (zhodne 42 %). Poliaci dokonca tento scenár, ktorý bol na Slovensku vnímaný ako najvýhodnejší, vyhodnotili ako potenciálne najškodlivejší pre seba zo všetkých (60 % v. 57 % škodlivý pre „iba jednotný trh“). V Českej republike vnímali viacrýchlostnú Európu ako druhú najnežiaducejšiu alternatívu (45 %) po „iba jednotný trh“ (58 % nevýhodná).

Ktorú alternatívu teda vníma V4 ako najvhodnejšiu? To, čo preferujú Slováci, sa zjavne podstatne líši od zvyšných troch krajín, no ani medzi nimi nie je jasná preferencia. V Poľsku vnímajú ako najvýhodnejšiu možnosť pokračovať v súčasnom smerovaní (75 %), ale prekvapivo pozitívne vnímajú aj „federalistickú“ možnosť (60 % pozitívne). Maďarskí respondenti ju dokonca vyhodnotili ako pre Maďarsko najvýhodnejšiu (53 %)! A ani v Českej republike neprepadla, vnímajú ju len ako o málo menej výhodnú pre ČR než možnosť „menej, ale efektívnejšie“ (zhodne po 57 %, pričom pri druhej menovanej ju viac respondentov označilo za jasne „výhodnú“ a pri prvej viac respondentov ako „skôr výhodnú“).

Čo sme sa dozvedeli?

Všeobecná predstava o euroskeptickom Vyšehrade teda pri pohľade na názory elít do istej miery padá. Taktiež sa nepotvrdila generalizujúca predstava, že EÚ by podľa V4 mala byť „Európou národov“. Respondenti prekvapivo pozitívne hodnotia viac federalistické scenáre ďalšieho vývoja a ďalšia otázka odhalila, že neočakávajú výrazné posilnenie medzivládnych inštitúcií. V priemere približne polovica opýtaných neočakáva, že by sa výrazne posilňovala pozícia akejkoľvek z inštitúcií EÚ – ani tých nadnárodných, ako je Európska komisia či Európsky parlament, ani medzivládnych, ako je Rada EÚ či Európska rada. Ak očakávajú nejaké zmeny, očakávajú skôr posilňovanie inštitúcií než ich oslabovanie a najsilnejšie posilnenie čakajú pri jasne federalistickej inštitúcii – Európskej centrálnej banke.

Zároveň v žiadnej z krajín respondenti nepovažujú za dobrý nápad otváranie základných zmlúv EÚ. Vyniká iba Maďarsko, ani tu však s nápadom otvárať základné zmluvy nesúhlasila väčšina.

Spoločným znakom postoja V4 k otázke budúcnosti Európskej únie a jej možných reforiem je teda najmä konzervatívnosť. Krajinám súčasný stav skôr vyhovuje, no sú si vedomé reality, ktorou už dnes do istej miery viacrýchlostná architektúra EÚ je. Elity vo všetkých krajinách V4 by pritom uvítali, ak by ich krajiny patrili do rýchlejšieho pruhu integrácie. Dokonca aj v polarizujúcich otázkach, akou je riešenie migračnej krízy a povinných kvót, sa elity vo všetkých krajinách vyjadrili prekvapivo a súhlasili s tvrdením, že by ich krajiny mali na riešení spolupracovať intenzívnejšie a prijímať utečencov prostredníctvom realokačných schém EÚ. Otázkou teda je, prečo existujú v niektorých otázkach také rozdiely medzi názormi elít a pozíciami, ktoré prezentujú vlády, a väčšinovými názormi spoločností. Naznačuje to, že jedným z možných dôvodov pokrivkávania demokracie v strednej Európe je práve zlyhávanie elít a ich neschopnosť komunikovať európske témy efektívne. Zároveň však výsledky výskumu naznačujú, že s európskou budúcnosťou krajín V4 to nie je až také horúce, ako sa niekedy po vystúpeniach premiérov, prezidentov a šedých eminencií týchto krajín môže zdať.

Výskum „Trendy vyšehradských európskych politík“ v lete a na jeseň 2017 realizovala AMO – Asociace pro mezinárodní otázky, v spolupráci so SFPA – Slovenskou spoločnosťou pre zahraničnú politiku, CENS – The Center for European Neighborhood Studies, a Institutom Kościuszki.

Ako sme spomenuli vyššie, prieskum neodráža všeobecné nálady verejnosti v daných krajinách, ale názory starostlivo vyselektovanej vzorky odbornej verejnosti zaberajúcej sa zahraničnými a európskymi politikami v krajinách V4: podnikatelia (najmä zástupcovia zamestnávateľských zväzov a priemyselných komôr pôsobiacich na európskej úrovni), štátni úradníci a diplomati zaoberajúci sa európskymi politikami na ministerstvách a pôsobiaci na ambasádach v európskych krajinách, žurnalisti a analytici zameraní na problematiku EÚ a nakoniec politici – ústavní činitelia, ministri a štátni tajomníci, poslanci z európskych výborov a europoslanci.

Celkovo bolo prostredníctvom dotazníkov oslovených 1898 kľúčových aktérov, odpovedalo 451. Najresponzívnejší boli Slováci (35 %) a Česi (33 %), nasledovaní maďarskými aktérmi (26 %), v prípade Poľska odpovedalo iba 13 % oslovených. Výsledky však môžeme považovať za výpovedné aj v tomto prípade, pretože vzhľadom na veľkosť vzorky sa v absolútnych číslach podarilo získať odpovede od približne rovnako veľkého množstva respondentov (142 v ČR, 110 v SR, 103 v HUN a 96 v PL).

 Kompletné výsledky výskumu vrátane otvoreného datasetu, vizualizácií a štúdie zverejnenej v anglickom jazyku sú dostupné na stránkach projektu.

" ["post_title"]=> string(45) "Aká je vyšehradská vízia budúcnosti EÚ?" ["post_excerpt"]=> string(331) "Po prekvapení z Veľkej Británie, ktorá si v referende zvolila brexit, sa naštartovala vnútrounijná debata o budúcnosti Európy. Aké je v tomto stanovisko krajín V4, ktoré sú dnes napriek historickej blízkosti vo veľmi rozdielnom postavení voči Únii? Nový výskum naznačuje viac zhody, než by sme možno čakali." ["post_status"]=> string(7) "publish" ["comment_status"]=> string(4) "open" ["ping_status"]=> string(4) "open" ["post_password"]=> string(0) "" ["post_name"]=> string(38) "aka-je-vysehradska-vizia-buducnosti-eu" ["to_ping"]=> string(0) "" ["pinged"]=> string(0) "" ["post_modified"]=> string(19) "2018-02-22 15:24:22" ["post_modified_gmt"]=> string(19) "2018-02-22 14:24:22" ["post_content_filtered"]=> string(0) "" ["post_parent"]=> int(0) ["guid"]=> string(37) "https://zahranicnapolitika.sk/?p=2549" ["menu_order"]=> int(0) ["post_type"]=> string(4) "post" ["post_mime_type"]=> string(0) "" ["comment_count"]=> string(1) "0" ["filter"]=> string(3) "raw" }
Foto: Elekes Andor

Aká je vyšehradská vízia budúcnosti EÚ?

Po prekvapení z Veľkej Británie, ktorá si v referende zvolila brexit, sa naštartovala vnútrounijná debata o budúcnosti Európy. Aké je v tomto stanovisko krajín V4, ktoré sú dnes napriek historickej blízkost...