Podmínka dodržování právního státu je pro nový rozpočet EU podmínka zásadní

Polsko a Maďarsko by samy měly mít zájem na dodržování státu práva, říká v rozhovoru eurokomisařka pro spravedlnost, ochranu spotřebitelů a otázky rovnosti pohlaví....

Bianco šek pro východ Evropy už nebude. Příští rozpočet EU bude s podmínkami

Už v květnu zazní startovní výstřel k jednání o novém sedmiletém rozpočtu Evropské unie, který začne platit po roce 2020. Bude to rozpočet daleko napjatější než dva předchozí. A to nejen proto, že z Evropské unie s nejvě...

Foto: OSCE_SMM

Kontrola zbraní ako najväčšia výzva súčasného bezpečnostného prostredia

V súčasnosti sa nachádzame v azda najkomplikovanejšej bezpečnostnej situácii od studenej vojny. Nedôvera medzi Ruskom a tzv. krajinami Západu je taká priepastná, že akékoľvek opatrenia na budovanie dôvery a bezpečnosti s...

Koho ešte zaujíma zahraničná politika USA?

Donald Trump je rok od svojho zvolenia prezidentom Spojených štátov stále ďalej od naplnenia svojho sna o veľkej a mocnej Amerike. Zahraničnopolitické rozhodnutia ho nebavia a prenecháva ich na iných ľudí alebo inštitúci...

Miroslav Wlachovský: Máme sa lepšie vďaka členstvu v EÚ a NATO

Miroslav Wlachovský pôsobí v diplomacii od roku 1998. V rokoch 2011 a 2015 zastupoval Slovensko v Londýne ako veľvyslanec. Dnes je riaditeľom Oddelenia strategickej komunikácie pod ministrom zahraničných vecí a európskyc...

Najčítanejšie články

object(WP_Post)#2590 (24) {
  ["ID"]=>
  int(2500)
  ["post_author"]=>
  string(1) "1"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2017-12-05 10:24:00"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2017-12-05 10:24:00"
  ["post_content"]=>
  string(17060) "Ako by ste popísali začiatky samostatnej republiky?

Bola som proti rozpadu ČSFR, ale vedela som, že sa to stane. V roku 1992 mi Václav Havel ponúkol možnosť, aby som sa stala viceprezidentkou republiky. Myslel si, že tak zabráni rozpadu. Odmietla som a odpísala som mu, že Československo sa rozpadne. Bol to politický vírus.

Odkiaľ pochádzal?

Z Juhoslávie. Bola to vlna. Ako veľvyslankyňa vo Viedni som to vnímala veľmi blízko. Aj Vatikán, Svätá stolica,  podporoval vznik pásma katolíckych krajín, ktoré by fungovali ako hrádza „bezbrehého“ liberalizmu. A rozpadol sa Sovietsky zväz, a dokonca bez vojny, čo nikto nepredpokladal.

Čo predchádzalo rozpadu ČSFR?

Československo malo asi jednu chybu. Bolo založené veľmi rýchlo, tvrdia niektorí odborníci, a chýbala prediskutovaná tmeliaca idea. Pre Slovákov bolo časom málo, že ich ČSR uchránila pred ďalšou maďarizáciou.

Ako to vyzeralo zo zahraničia?

Existovali snahy o rozpad ČSFR. Financie išli podľa mojich informácií aj z juhu Nemecka, ani niektoré sily v Rakúsku neboli proti rozpadu. Pretože sediac vo Viedni som si uvedomovala, že Československo „ležalo„ na Rakúsku ako ťarcha a niektorí Rakúšania si zrejme mysleli, že rozdelenie zbrzdí rozvoj najmä Čechov.

Ako vyzerala zahraničná politika mladej SR?

Federálnym ministrom zahraničných vecí sa v roku 1992 stal Slovák Jozef Moravčík. Jeho prvá pracovná cesta viedla do Viedne. Spýtala som sa ho, či nepotrebuje podklady,. Odpoveď neprišla. Išlo mu len o delenie majetku, zahraničná politika ho nezaujímala. Pochopila som, že z jeho úrovne zahraničná politika skončila. Z úrovne Ministerstva medzinárodných vecí v Bratislave sa pripravovalo všetko.  Našťastie, z Prahy prišli niektorí diplomati, ale väčšina z nich, Slovákov, ostala v Prahe v Černínskom paláci.

A potom?

Vrátila som sa domov 8. januára 1993, mimochodom, na náklady českej strany. Musela som ešte zostať, lebo Rakúšania nechceli podpísať rozdelenie bankových účtov pred skutočným rozdelením republiky. Rakúšania sa chvíľu aj pokúšali, aby sa niektoré medzinárodné zmluvy medzi ČSR a Rakúskom znovu diskutovali, niektoré aj anulovali. Nám išlo o jasnú akcesiu všetkých zmlúv Československa do právneho poriadku oboch nových štátov. A potom začal nezmyselný boj o majetok vo Viedni. Doteraz nemáme poriadny úrad vo Viedni, ale máme veľa víl.

Aké boli priority slovenskej zahraničnej politiky vtedy?

Niektoré boli reálne, niektoré veľmi naivné. Najmä z prostredia HZDS. O ničom inom sa z pohľadu z Viedne nerozprávalo, len o majetku, a kto je skutočný Slovák. Mňa upodozrievali, samozrejme, že nie som pravá Slovenka. Po návrate som začala uskutočňovať svoj dávny sen – založiť historicky prvú Slovenskú spoločnosť pre zahraničnú politiku (SFPA). Prvé podujatie bolo pod názvom Dejiny zahraničnopolitického myslenia na Slovensku v 19. a 20. storočí. Na dvanástich stretnutiach sme sa snažili zistiť, čo boli historické priority zahranično-politického myslenia na Slovensku.

Aká bola spolupráca s politikmi? Vnímali Slovensko v kontexte zahraničnej politiky?

Na jedno zo stretnutí sme pozvali aj Jána Čarnogurského, zakladateľa a vtedy predsedu KDH. Spýtali sme sa ho, ako slovenský katolícky disent vnímal otázky zahraničnej politiky a ako hodnotili politické súradnice okolo Slovenska. Jeho prvá veta bola: „My sme takto vôbec neuvažovali.“ Takže ani disidentské kruhy nemali predstavu o smerovaní zahraničnej politiky. Mali ju len tí, ktorí pracovali na Ministerstve medzinárodných vzťahov, alebo diplomati, ktorí prišli z Prahy. Tí pokračovali v smerovaní ČSFR, teda dostať SR do NATO a EÚ čo najskôr, kým sa nezatvoria „dvere“.

Čo vám slúžilo ako vzor pre SFPA?

Vzorom pre mňa bola Gesellschaft für Auslandskunde, ktorá vznikla v Mníchove po druhej svetovej vojne, keď Nemci ešte nemohli mať ministerstvo zahraničných vecí. Keď som si tam na prednáškach listovala v ich kronike, zistila som, že mali nos na významné osobnosti pre budúce zahranično-politické vzťahy. Pozývali si budúcich ministrov, premiérov a politológov z celej Európy. Ministerstvo potom len nadväzovalo na tieto už kultivované vzťahy. Preto som sa rozhodla, že niečo také urobím aj na Slovensku. Chcela som prinútiť občiansku spoločnosť, aby začala zahraničnopoliticky uvažovať.

Kto navštevoval SFPA zo zahraničia?

Všetci. Doteraz mám denník so záznamami zo stretnutí. Skôr, než išli za Mečiarom, zastavili sa v SFPA. Napríklad Timothy Garton Ash, ale aj lord Robertson, všetci veľvyslanci. Aj preto Ministerstvo zahraničných vecí, vtedy v rukách HZDS, zostalo veľkým kritikom SFPA. Jedna poslankyňa za HZDS vtedy kričala, že chcem založiť tieňové ministerstvo zahraničných vecí. SFPA existovala v prvých rokoch vo veľmi hostilnom prostredí. Ale prežili sme.

Čo bolo cieľom mladého Slovenska v zahraničnej politike?

Vstup do NATO bol kľúčom pre ďalšiu integráciu. Ako československá veľvyslankyňa som bola proti rozpadu republiky, dokonca bez referenda.  Bála som sa, že sila, ktorá roztrhne štát, hodí Slovensko na východ. Vtedy Rusko začalo vnímať Slovensko ako možný klin svojho záujmu v strednej Európe. Nakoniec, verejná podpora vstupu do NATO bola na Slovensku len okolo 25 percent. A poľská dedina na druhej strane hraníc bola 85 % proNATO. Tomu som vtedy vôbec nerozumela.

Aká bola cesta Slovenska do NATO?

Pomalá. V roku 1997 na samite NATO v Madride nás neprijali. Príčinou bol Mečiarov režim. Oficiálne kruhy v USA boli proti druhému otvoreniu NATO. Zrejme nechceli viac dráždiť Kremeľ. Pamätám si, ako mi asi v roku 2002 zavolal poľský minister zahraničných vecí, môj priateľ Wladyslaw Bartoszewski, ktorý sa práve vrátil z Moskvy. Na súkromnej večeri sa ho jeho náprotivok vypytoval, prečo Poliaci tak tlačia na to, aby bola SR v NATO. Ako jeden z dôvodov uviedol neschopnosť utesniť severnú horskú hranicu so Slovenskom. „S tými Slovákmi sa nedá, vieš, sú to veľkí pašeráci,“ povedal mu so smiechom. „Ani Hitlerovi sa počas vojny nepodarilo zabrániť, aby tadiaľ nepašovali zbrane, kone, literatúru...“ vraj dodal. „Ani Hilerovi?“ spýtal sa ho ruský hostiteľ s úžasom. Pre Hitlera bolo hornaté Slovensko klinom smerom na východ a Primakovov plán počítal so SR ako klinom pre nich, ale v opačnom smere. Stále treba zdôrazňovať, že bez vstupu do NATO by sme dnes boli na úrovni Bieloruska.

Akým spôsobom sa komunikovali tieto témy a zvyšovala verejná mienka?

Do škôl nás vtedajší režim nepustil, ale prostredníctvom pobočiek SFPA v Banskej Bystrici a v Prešove sme mohli organizovať besedy.  Po čase mi vtedajší americký veľvyslanec Ralph Johnson oznámil, že sa rozhodli využiť tieto stretnutia a otvorene kritizovať Mečiarov režim. Vybrali sme na to stretnutie v Prešove. V divadle bolo asi 250 ľudí. Aj teraz mám husiu kožu, keď si spomeniem, aké ticho nastalo pri prejave pána veľvyslanca. Neskôr v spolupráci celého tretieho sektora sme podľa prieskumov vytiahli podporu na 52 percent pre NATO.

Čo boli najväčšie prekážky vstupu do NATO?

Samozrejme, demokratické deficity, ako sa to vtedy nazývalo. Dnes sa to volá neliberálna demokracia. Neviem, nakoľko vysielalo signály záujmu o Slovensko Rusko. Na pozíciách ministrov boli vtedy môj bývalý spolužiak z univerzity Juraj Schenk alebo Zdenka Kramplová. Dodnes neviem, ako vtedy vnímali zahraničnú politiku a čo o nej vedeli. Či sa len neprispôsobovali náladám pána Mečiara.

Čím bol spôsobený nedostatok kvalitného personálu v MZV?

Začiatok nového úradu je vždy ťažký. HZDS, SNS a podobné zoskupenia natlačili do ministerstva svojich ľudí, väčšinou nemali ani poňatia o zahraničnej politike a neovládali – možno našťastie, jazyky. Všetko bolo také veselo tragické. Okrem toho, zahraničnopolitickými témami dodnes nevyhráte voľby. Okrem pár tém ako migrácia alebo antiamerikanizmus sa občania zahraničnopolitickým témam nevenujú. Pozrite sa, ako o zahraničnej politike píšu slovenskí novinári a kde sú tieto témy prítomné v našich denníkoch.

Ale nebola práve porážka Mečiara voľbou smerovania zahraničnej politiky?

Nie som až taká romantická. Ľudia naďalej volili HZDS, ale mladí voliči v roku 1998 rozhodli, že chcú mať otvorené hranice a chcú cestovať. Niektorí si predstavovali, že keď budeme v NATO a v EÚ, na druhý deň už budú bohatí. Dnes sa sťažujú, že sme neuskutočnili ich detinské sny.

Čo sa stalo s Mečiarovými ľuďmi v MZV na konci 90. rokov?

Ministrovi za SDKÚ Kukanovi sa nepodarilo všetkých hneď nahradiť, aj vďaka Zákonu o štátnej službe. Ak chcete v spoločnosti čokoľvek zmeniť, napríklad aj smerovanie zahraničnej politiky, nepotrebujete viac ako desať ľudí. A tých Kukan okolo seba mal. Pomerne veľká skupina diplomatov vedela, kam chcú ísť, len vyčkávala na zmenu, a skoro okamžite sa prispôsobila. Dnes je MZV ukážkovo obsadené.

Ako nám pri vstupe do NATO pomáhali susedia?

Poliaci odhlasovali v parlamente prioritu zahraničnopolitického záujmu, aby bola SR v NATO. Mojou najdôležitejšou úlohou ako veľvyslankyne vo Varšave od roku 2000 bolo udržať túto ich unikátnu podporu. Nakoniec, moje vyslanie nebolo ani tak výsledkom záujmu slovenskej vlády, ako skôr nátlak zo strany poľskej. Veľmi nám pomohli a nemali by sme na to zabudnúť. Celá Vyšehradská štvorka (V4) bola motorom, ktorý pomáhal Slovensku dohnať stratený čas. Preto sme dnes povinní vrátiť im ich pozornosť. S naplnením kritérií pre vstup do NATO, čo bola priorita prvej Dzurindovej vlády, sa otvorili aj možnosti vstupu SR do EÚ. V tom nám veľmi pomáhali najmä Česi.

A stáli by o našu pomoc?

Samozrejme. Podpora všetkých demokratických proeurópskych síl je našou povinnosťou. Bohužiaľ, žiadna z nových politických síl to nemá ako svoju prioritu. Stále sa venujeme len sebe. Musíme to zmeniť. Pomoc druhým nám dodá sebavedomie a pocit užitočnosti. Sme teraz viac ako inokedy zodpovední aj za celý región strednej Európy.

Ako sa stavali k NATO národniari?

Raz som pozvala do knižnice SFPA vtedajšieho predsedu Slovenskej národnej strany MENO, aby vysvetlil postoj SNS voči NATO. Vtedy vehementne presadzovali neutralitu. Rečník sa najprv zľakol počtu ľudí, ktorí si ho prišli vypočuť, a potom sa vyhováral, že oni vlastne nie sú proti NATO, len chcú vyskúšať alternatívu, ak by nás neprijali. Predstavovali si zahraničnú politiku ako skúšobňu kostýmov pred zrkadlom v Hornej Dolnej.

A konzervatívci? 

Pre nich bol najdôležitejším nepriateľom západný liberalizmus. Ján Čarnogurský na jednom podujatí už v roku 1990 úprimne prehlásil, že keby bol vedel, že pôjdeme cestou západných liberálnych hodnôt, bol by proti zamatovej revolúcii. Na jednom z podujatí SFPA v roku 1997 verejne vyslovil radosť nad neprijatím SR do NATO. Dnes sa posunul k zbožňovaniu Putinovho režimu a je už v tomto osamelý. Aj preto musel opustiť KDH.

Volia dnes prvovoliči inak ako vo voľbách 1998? Čo sa stalo?

Je to rôzne. Niektorí sa prestali zaujímať o svoju budúcnosť na Slovensku, lebo chcú odísť. Niektorých láka radikalizmus. Všetko je to o snoch a sklamaniach, ktoré si doniesli z rodín. Nastala móda nariekať, kňučať a sťažovať sa, že sme si predsa všetko predstavovali inak. Slovensko stojí na križovatke, ale má dôležitú kotvu – euro v peňaženke. Len sa obávam, že ak Česká republika zamieri východným smerom, Slovensko bude mať problém zostať ostrovom EÚ v strednej Európe.

Kde vzniká frustrácia vo voličoch extrémistických strán?

Padol marxistický predpoklad, že keď budú mať ľudia dosť nových domov, chladničiek a farebných televízorov, budú voliť rozumnú budúcnosť pre svoje deti. Zabudli sme, že ľudia nikdy nemajú dosť. Starší voliči sa obávajú veľkých zmien a sú prestrašení, čo všetko sa deje vo svete. Mladí nevzdelaní muži sa nudia. Chceli by si konečne udrieť. Napokon, studená vojny skončila už pred 29 rokmi. Každý, kto aspoň občas počúva raperov, vie, že jazyk zhrubol a vnímanie sveta sa zjednodušilo na vztýčený prostredník.

Prečo?

Lebo je to konečne zábava. A dnes sa spoločnosť chce najmä zabávať. Len žiadne problémy.

V čom to ešte tkvie?

V nepochopení zmyslu reforiem po roku 1998. Na čom vyhral SMER a pán Fico v roku 2006? Dosť bolo ambícií, kričal, sme malá krajina, nemôžeme mať veľké ambície, my si tu budeme sami vládnuť na istoty. Keď začnete ľuďom nahovárať, že sú bedári a obete reforiem, mnohí tomu uveria. Byť obeťou druhých je také pohodlné. Nemusíte niesť za nič zodpovednosť. A to sa mnohým zapáčilo. Zodpovední za môj život sú tí druhí.

Ako zmeniť ratio okolo EÚ na emócie?

Nad 70 percent ľudí je spokojných s eurom, takže ratio tam je. Čo sa týka emócií, tu už nepomôže zahraničná politika, ale dobre nastavená kultúrna politika. Musíme zmeniť naše národné rozprávky – všetky tie dôkazy o Slovákoch ako obetiach druhých, o hlúpom Janovi, ktorý napriek všetkému môže byť kráľom, že chudoba cti netratí a všetky podobné ďalšie. Zároveň by som oddelila MZV od Ministerstva európskych záležitostí. To ľudí mätie, že európska politika je zahraničná, a ona je naša vnútorná politika. A začať kampaň o našej zodpovednosti za EÚ a nie stále zdôrazňovať, že EÚ je len o tom, aby nám dali peniaze a ďalej sa nestarali – čo je dnes politika Orbána v MR a Kaczynského v PR. Kedysi som napísala do .týždňa článok pod titulom: Dajte, dajte a viac sa nestarajte!

Ako vyzerá dnešná debata o hodnotách v zahraničnej politike?

Slovensko skutočne debatuje, to je prvý krok. Iniciatívu, deklaráciu o smerovaní SR, ktorú pripravil prezident Kiska, napríklad v ČR vnímajú ako dobrú správa. Na sociálnych sieťach, v televízii, doma, ľudia debatujú, kam má Slovensko patriť. Nie je to ako na začiatku 90. rokov, keď všetci mlčali, lebo nemali o čom rozprávať. Nikdy o zahraničnopolitickom smerovaní nerozmýšľali.

Koľko voličov SMER-SD a SNS si prečíta takúto deklaráciu?

Ale to je jedno. KDH bolo vo vláde počas vstupu SR do NATO, aj keď politicky boli proti. A vo vláde aj zostali.

Čo bude ďalej so Slovenskom?

Pozrime sa do našej histórie, to nám pomôže pochopiť, kto sme. Jedno je isté: dokážeme využiť pootvorené dvere historických príležitostí. SNP je krásnym dôkazom. Povstanie proti vlastnému štátu,  pravý čas aj s ľuďmi, ktorí sa obetovali, napríklad generál Golian a Viest. Môj otec, ktorý bol tiež v povstaní, vravieval: „Potrebujeme len trošku priaznivejšiu klímu, a hneď sa všetko pohne správnym smerom.“ Jednostranná orientácia na Európsku úniu len ako zdroj peňazí, či už do súkromných vreciek alebo na diaľnice, sa nám môže čoskoro nevyplatiť. Musíme začať hovoriť o širšej zodpovednosti. Toho tí naši chamtivci asi nebudú schopní, predpokladám však, že vyrastá nová generácia. Teraz sa musíme začať usilovať o kultúrnu, teda civilizačnú zmenu. A tá sa presadzuje ťažšie ako zmena daňového systému. Potrebujeme nové národné narácie o úspešnom Slovensku a múdrych ľuďoch.

Akým spôsobom by sme si mali pripomínať veľké osobnosti Slovenskej histórie?

V Inštitúte pre kultúrnu politiku máme projekt MEMO GYM, ktorý je zameraný na cvičenie pamäte. Koho by sme si mali a prečo pamätať z našej histórie. Lebo veľmi zabúdame. A keď zabudneme, budeme opakovať tie isté chyby. Posilňovať, trénovať pamäť znamená zároveň učiť sa a vyhnúť sa hlúpostiam z minulosti. Aspoň niektorým."
  ["post_title"]=>
  string(69) "Magdaléna Vášáryová: Musíme zmeniť naše národné rozprávky."
  ["post_excerpt"]=>
  string(360) "Diplomatka Magdaléna Vášáryová je bývalou veľvyslankyňou v Rakúsku a Poľsku, zakladateľkou Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, a v rokoch 2006-2016 pôsobila ako poslankyňa NR SR. Od roku 2013 je predsedníčka najstaršieho slovenského spolku žien Živena. S Magdou Vášáryovou sa rozprávali Dušan Fischer a Tomáš Madleňák"
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(56) "magdalena-vasaryova-musime-zmenit-nase-narodne-rozpravky"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2017-12-05 10:28:13"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2017-12-05 10:28:13"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(37) "https://zahranicnapolitika.sk/?p=2500"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}

Magdaléna Vášáryová: Musíme zmeniť naše národné rozprávky.

Diplomatka Magdaléna Vášáryová je bývalou veľvyslankyňou v Rakúsku a Poľsku, zakladateľkou Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, a v rokoch 2006-2016 pôsobila ako poslankyňa NR SR. Od roku 2013 ...

object(WP_Post)#2633 (24) {
  ["ID"]=>
  int(2531)
  ["post_author"]=>
  string(1) "1"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2018-01-15 09:06:59"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2018-01-15 09:06:59"
  ["post_content"]=>
  string(16831) "Do diplomacie ste vstúpili v roku 1992, stáli ste teda pri tom, keď sa rodila slovenská diplomacia a zahraničná politika. Ako by ste jej začiatky popísali?

Na posvätnú pôdu Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR som vstúpil začiatkom augusta 1992, teda v čase, keď sa už hlavnou úlohou rezortu stávalo vytvoriť predpoklady na vznik a fungovanie dvoch samostatných národných zahraničných služieb – tak po formálnej, ako aj obsahovej stránke. Formálne bolo potrebné optovať československých diplomatov na jednu alebo druhú stranu, rozdeliť nehnuteľný majetok. Po obsahovej stránke sme museli riešiť sukcesiu dvoch republík do zmlúv a záväzkov či diplomatických aktív po ČSFR, rýchle uznanie dvoch republík a nadviazanie diplomatických vzťahov, formalizáciu ich vstupu do medzinárodných či regionálnych organizácií.

Nebolo ťažké, skoro nemožné, v tejto situácii nájsť rýchlo schopných ľudí?

Ak mala slovenská zahraničná služba v januári 1993 disponovať vo svete aspoň základnou personálnou infraštruktúrou, a to prinajmenšom v ťažiskových hlavných mestách, musela vyslať okolo sto nových ľudí a presunúť množstvo diplomatov z často obskúrnych častí sveta.

Česká strana, naopak, väčší počet ľudí z končiacej československej siete stiahla. A kým nejeden československý diplomat slovenského pôvodu riešil dilemu, ako zvyknem hovoriť, „či je chlapec alebo dievča“, teda či sa má pobrať ťažšou cestou a pomôcť vlasti, ktorú mnohí kuvikovia doma aj v zahraničí odpísali ešte skôr, ako samotný štát vznikol, kolegovia z bratislavského Ministerstva medzinárodných vzťahov s o čo menšími skúsenosťami, s o to väčším oduševnením vytvárali a vytvorili rámcové podmienky pre štart slovenskej diplomacie a zahraničnej politiky, aby som citoval z vašej prvej otázky.

Angličtina má výraz "unsung heroes", vo voľnom preklade zabudnutí hrdinovia. Hoci som sa riadením osudu ocitol v pražskom tíme, pri tejto predbežnej bilancii pokladám za potrebné pripomenúť práve úlohu kolektívu MMV SR, ktorého mnohí členovia sa neskôr stali výraznými osobnosťami slovenskej diplomacie.

Po období mečiarizmu ste sa ako člen tímu hlavného vyjednávača pre vstup do EÚ podieľali aj na znovunaštartovaní našej integrácie a orientácie na Západ. 

Od leta 2000 som bol naozaj niekoľko mesiacov členom tímu hlavného vyjednávača vstupu do EÚ, našu stratégiu dobiehania som však vnímal najmä v neskoršom pôsobení. Od jari 2001 som pôsobil na Ministerstve obrany. Vo vzťahu k Severoatlantickej aliancii bola strata nášho integračného tempa merateľná. Susedné vyšehradské štáty dostali v júli 1997 pozvánku na vstup a túto pozvánku v marci 1999 premenili na plnohodnotné členstvo v NATO.

Ako by ste porovnali pôsobenie na MZV a MO a ich snahy o toto znovunaštartovanie? 

Silnou stránkou rezortu, s ktorým som v dobrom aj zlom prežil posledné štvrťstoročie svojho života, je kontinuita – politík, procesov aj personálu. MZV a dnes Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí je jedným z tých vládnych rezortov, kde sme sa najviac priblížili k ideálu meritokracie, teda k dominancii ľudí, založenej na zásluhách. Ku kariérnemu presadeniu diplomatov, ktorí vynikajú intelektom, integritou a pracovitosťou. S rizikom, že budem obvinený zo subjektivizmu, konštatujem čosi, čo je zrejmé: účinkovanie na európskej a zahraničnej scéne patrí v bilancii prvých 25 rokov samostatnosti k najprenikavejším úspechom Slovenska.

Vďaka spomenutému preradeniu na rezort Ministerstva obrany, kam ma vyhodila vlna veľkého personálneho transferu z prostredia MZV so štátnym tajomníkom Rasťom Káčerom ako predskokanom a kde som strávil nasledujúce dva roky, mám s čím porovnávať.

Prečo vás teda presunuli na Ministerstvo obrany?

Ten transfer nebol náhodný. Nie všetci vtedajší pracovníci MO SR pochopili, že predpokladom úspechu Slovenska na poli bezpečnostnej politiky je úzka spolupráca rezortu s MZV. Povedzme to takto: nie u všetkých vtedajších pracovníkov rezortu som vybadal nadšenie z toho, že členstvo Slovenska v NATO vytvorí silné konkurenčné prostredie pre ich ďalší profesionálny postup. Nehovoriac už o mnohých, ktorí sa so západnou orientáciou vlády Mikuláša Dzurindu jednoducho nestotožnili z ideových dôvodov.

V takejto situácii muselo byť náročné presvedčiť o transatlantickom smerovaní verejnosť, no pochybnosti o tomto smerovaní sa dnes vynárajú znova. V čom bola iná debata o transatlantickom smerovaní v roku 2004, keď ju porovnáte s dneškom?

S Alianciou som v rokoch 2003 – 2008 prežil vstup do jej afganskej anabázy, ktorý bol reakciou na útok civilnými lietadlami proti civilnému cieľu – hovorím, samozrejme, o newyorských Dvojičkách a o 11. septembri 2001. Svet už teda bol dostatočne nebezpečným miestom, Afganistan po jeho ovládnutí Talibanom bol vlastne prvý kalifát, ktorého neskorší fyzický prejav, tzv. Islamský štát, sa v týchto týždňoch darí silám civilizovaného sveta potlačiť v Iraku, resp. v Sýrii. Skrátka – NATO v „mojich“ rokoch, ktoré sa kryjú s prvými rokmi členstva Slovenska v Aliancii, bolo zahľadené do priestoru, odkiaľ prichádzala hrozba opakovania podobných perfídnych útokov a  nachádza sa niekoľko tisíc kilometrov od jeho pôvodného územia zodpovednosti, teda územia chráneného „mušketierskym“ článkom 5 Severoatlantickej zmluvy o obrane: jeden za všetkých, všetci za jedného.

Dnes sme v situácii, keď sa hrozba nachádza bližšie. Po vierolomnej agresii Ruska voči susedovi Slovenska v roku 2014 – voči Ukrajine...

Vierolomnej?

...vierolomnej preto, lebo Moskva sa v Budapeštianskom memorande z roku 1994 zaviazala garantovať jej územnú celistvosť výmenou za vzdanie sa jadrových zbraní. No a po tejto agresii sa Aliancia celkom prirodzene sústredila, takrečeno, na vlastný dvor. Najznámejším priestorom, kde sa dnes naplno uplatňuje solidarita spojencov, vrátane Slovenska, je Pobaltsko. Pobaltské štáty už svoju nezávislosť vďaka rozpínavosti ZSSR, ktorého vtedajším hegemónom bolo a dnešným právnym nasledovníkom je Rusko, stratili. Svoju politickú suverenitu sme vďaka okupácii sovietskymi vojskami v roku 1968 stratili aj my, Slováci a Česi.

Ohliadajúc sa za predošlou dekádou môžem konštatovať aj čosi iné: ak je dnes dôležitou témou diskusie spojencov Rusko a jeho konanie mimo rámca medzinárodných noriem a  výsledkom tejto diskusie je konsenzus, že s ním máme viesť kritický dialóg, ale – hokejovou terminológiou povedané – vychádzajúc pritom zo zabezpečenej obrany, takýto konsenzus poskytuje oneskorené a smutné zadosťučinenie novým členským štátom NATO, ktoré v dobových diskusiách rokov 1999 – 2008, teda až do útoku Ruska proti Gruzínsku, museli často počúvať od vybraných „historických“ členov výčitky o preceňovaní ruskej hrozby.

Ako sa pozeráte na euroskeptické skupiny? Často idú ruka v ruke s „NATO-skepticizmom“. Existuje pre Slovensko alternatíva?

Ani jedno z tunajších euroskeptických zoskupení – či už hovoríme o politickej strane alebo spoločenskej organizácii – dosiaľ nepredstavilo uveriteľnú, faktmi podloženú víziu prosperity a bezpečnosti Slovenska po „slovexite“.

Priznám sa, že v tomto veku už strácam trpezlivosť hlbšie sa zaoberať návrhmi ľudí, ktorí nám ako liek na riešenie našich problémov ponúkajú vystúpenie z EÚ či NATO. Často nielen z hlúposti, ale aj za cudzie peniaze, aby som citoval klasika. A pritom nevedia sformulovať jedno koherentné, pravopisne správne rozvinuté súvetie.

Kde vidíte príčiny nárastu týchto skepticizmov?

Podľa mňa je to aj v dôsledku globalizácie. No ak sú jedným z významných zdrojov euroskepticizmu obavy z dôsledkov globalizácie, myšlienková skratka, že Slovensko bude týmto dôsledkom čeliť lepšie, ak sa ocitne mimo väčšieho celku a konečne sa bude môcť spoliehať na vlastné sily, je dôkazom iracionality celého tohto prúdu uvažovania. Moderný koncept suverenity, ktorá je predsa jedným zo zmyslov existencie štátov, si medzičasom aj podstatne väčšie národy a ich elity pevne spájajú s účinkovaním v kolektívnom spoločenstve typu Európskej únie!

A dá sa s tým, podľa vás, niečo robiť, aby si to ľudia uvedomovali?

Veľkú nádej vkladám do začínajúceho dialógu s občanmi Slovenska o tom, ako urobiť Európsku úniu lepšou. Lepšou aj v tom, ako dokáže reagovať na oprávnené obavy ľudí, migráciou počnúc, stratou obživy, a preto spoločenského postavenia pokračujúc a terorizmom končiac. Ako nanovo určiť miesto Slovenska v jej novej, prichádzajúcej podobe a ako nanovo naštartovať našu stagnujúcu konvergenciu so starými členskými krajinami. Členstvo Slovenska v projekte typu Európskej únie je pre mňa zároveň najlepšou ochranou proti démonom, ktorí sa skrývajú v každom národno-občianskom spoločenstve po dlhom období neslobody ako dôsledok devastácie základov spoločenskej dohody.

Ako hodnotíte debatu o jadre EÚ? Patrí Slovensko do jadra? A čo to vôbec jadro je?

Slovensko je súčasťou jadra dosiahnutej integrácie Európskej únie už dnes a myslím, že mu to nielen svedčí, ale aj prospieva. V ideálnom svete by sme ďalšiu integráciu mohli podmieniť dokončením stupňa, na ktorom sa nachádzame. Teda najmä dobudovaním hospodárskej a menovej únie či spoločnej azylovej politiky. Pôjde o to, či nám tento „evolučný luxus“ bude dopriaty, alebo sa veci možno pod vplyvom najbližšej krízy jedného či druhého typu pohnú dopredu revolučným spôsobom. Mali by sme teda byť pripravení na oba scenáre. A myslím, že nás dnes už takmer 14-ročná skúsenosť aktívneho členstva v EÚ vrátane úspešného predsedníctva v kombinácii s vekmi prevereným zdravým sedliackym rozumom dobre vybavila na to, aby sme vedeli, čo je pre republiku dobré a do akého druhu záväzkov sa už, naopak, nedáme vtiahnuť. V tejto etape, jadro-nejadro, ide o to, aby sme si nezavreli cestu k rokovaciemu stolu, za ktorým sa budú rozdávať karty. A ak by bolo podľa lídra jednej nie bezvýznamnej európskej sociálnodemokratickej strany, aj karty žlté a červené.

Keďže dnes pôsobíte ako veľvyslanec v Paríži, nedá mi nespýtať sa na francúzsky pohľad. Ako vnímajú túto debatu Francúzi? Emmanuel Macron je vnímaný ako tvár reformy EÚ.

Francúzi predovšetkým upozorňujú, že súbor návrhov, ktoré predniesol prezident Macron koncom septembra 2017 na parížskej Sorbonne, na jednej strane stavia aj na mnohých myšlienkach vyslovených za poslednú dekádu-dve už inými pred ním, a na strane druhej neboli formulované tak konkrétne, aby neponechávali priestor na diskusiu s otvoreným koncom. Nie sú predkladané ultimatívne, spôsobom: všetko – alebo ideš z kola von.

V čom sú francúzske pozície a aj verejná debata odlišné od slovenských?

Vo verejnej debate tu vo Francúzsku silne – pre mňa až prekvapujúco – rezonuje téma vysielania pracovníkov a jeho dopady na udržateľnosť pracovných miest v jednotlivých odvetviach služieb či  regiónoch krajiny. A na túto skutočnosť neupozorňujú ľudia z Národného frontu, ale presvedčení Európania s citom pre potreby a očakávania strednej Európy. V umeleckej skratke by sme mohli povedať, že veľkú európsku debatu priniesla dlhá prezidentská volebná kampaň a  v nej suverénnym spôsobom nielen nad Marine le Penovou, ale aj nad inými, salónnejšími euroskeptickými kandidátmi, zvíťazil Európan Macron.

Ale pravdou je, že veľká európska debata Francúzov ešte len čaká v roku 2018. Bude mať podobu demokratického konventu, do ktorého európskej verzie dostalo pozvanie aj Slovensko. Na základe niekoľkomesačného počúvania Francúzov môžem predpokladať, že veľkými témami v nadchádzajúcej diskusii budú práve tie, ktoré som spomenul aj v súvislosti so Slovákmi.

Niektoré z prvkov prebiehajúcej „diskusie o diskusii“ sú inšpiratívne aj pre nás. Zjednodušene: ako dosiahnuť, aby sa európsky dialóg s občanmi nestal rukojemníkom rabiátskych protieurópskych síl, a na strane druhej, ako ho, obrazne povedané, rozprestrieť po celej krajine a celej spoločnosti, aby sa nestal monológom urbánnej, vzdelanej, proeurópskej vrstvy.

Sú podľa vás Macronove vízie, tie najodvážnejšie, ako je napríklad minister financií eurozóny, realistické? Malo by sa Slovensko orientovať na Francúzsko, alebo by sme mali byť opatrnejší, tak ako, naopak, v tejto debate vyznievajú Nemci?

Na základe berlínskej skúsenosti, samozrejme, viem, že čas na skutočné kalibrovanie a pozicionovanie v takých kritických návrhoch, ako napríklad kompetencie a postavenie európskeho ministra financií, nastane až po zostavení spolkovej vlády. Veľmi by som si však želal, aby sme sa v nadchádzajúcej tvrdej fáze diskusie o jadre v Bratislave ani v Bruseli nezľakli vlastnej odvahy.

Domácemu odberateľovi opakovane odporúčame vnímať Macronove vízie ako pomerne vysoko nastavenú latku, ako ambiciózny a myšlienkovo provokujúci príspevok vplyvného európskeho politika do objektívne potrebnej diskusie. A hneď doplním, že politika s výraznými, v Európe zasa nie až tak bežnými kvalitami.

Konkrétne?

O jednej kvalite som už hovoril. Tento politik, na jar 2016 známy na starom kontinente len odborníkom, na jar 2017 impozantným spôsobom vyhral jednu z najkompetitívnejších politických súťaží v EÚ. A vyhral ju s nespochybniteľným európskym mandátom, kým mnohí nominálne štandardní politici, starí harcovníci, sa radi prispôsobili poklesnutému vkusu.

Tou druhou kvalitou je skutočnosť, že silne exekutívny prezident Francúzska má v jeho konaní, ale aj myslení, snení o Európe, veľký „marge de manoeuvre“, ako by povedali vzdelaní Angličania. V jeho agilite a akcieschopnosti ho teda nezväzuje príliš obmedzujúci ústavný systém, politická konvencia, ani historická záťaž. Má teda spolu s prenikavým intelektom a schopnosťou rýchlo sa učiť voľným okom badateľné kvality, z ktorých sa rodia naozajstní lídri. Vážme si to, pretože sme v Európe posledných desať, pätnásť rokov prežili v stereotype, v nárekoch nad mankom európskej vízie a európskych lídrov.

Na záver sa opýtam: ako vnímajú Slovensko a jeho úlohu v EÚ v zahraničí? Na jednej strane sa naša vláda dnes tvári veľmi eurooptimisticky, chce nás dostať do jadra EÚ, no sú to prakticky len mesiace, čo sme EÚ žalovali pre migračné kvóty.

Začnem teda odzadu. Niekedy je v multilaterálnej diplomacii dôležitejšie než zahmlievanie, ak presne formulujete svoj postoj; partneri či moderátor vedia, na čom sú, a môžu s ním nejakým spôsobom pracovať. Slovensko má v agende migrácie konkrétnu politickú pozíciu a zaujalo konkrétny právny názor. Keď sa s týmto názorom Súdny dvor EÚ nestotožnil, štát tento verdikt prijal ako dospelý člen spoločenstva. V narážke na nedávnu hrozbu Európskej komisie žalobou proti niektorým členským štátom opäť pre migráciu hneď aj dodám, že je lepšie žalovať ako byť žalovaný.

Za celé zahraničie si stav vnímania Slovenska netrúfam hodnotiť, ale vo Francúzsku všeobecne a na spomenutej rozhodujúcej úrovni, teda v Elyzejskom paláci, zvlášť v danom okamihu Slovensko figuruje medzi najstabilnejšími demokraciami regiónu s jasným ťahom na Brusel a potenciálom takúto ambíciu premeniť. Ak by som nepôsobil ako slovenský veľvyslanec v Paríži, takmer by som mal nutkanie povedať, že Slovensko sa spomedzi novších členov EÚ stáva pre Francúzov preferovaným partnerom.

Pán veľvyslanec, ďakujeme za rozhovor."
  ["post_title"]=>
  string(116) "Igor Slobodník: Čakajú nás tvrdé diskusie o budúcnosti EÚ a jadre. Ale nesmieme sa zľaknúť vlastnej odvahy"
  ["post_excerpt"]=>
  string(643) "Igor Slobodník je skúsený slovenský diplomat, na rôznych pozíciách pôsobí už od roku 1992. V rokoch 2000 – 2001 bol členom tímu hlavného vyjednávača Slovenskej republiky pre vstup do EÚ, následne ho transferovali na Ministerstvo obrany SR, kde bol do roku 2003 politickým riaditeľom. Potom ho vymenovali do pozície stáleho predstaviteľa Slovenskej republiky pri NATO v Bruseli. Pôsobil ako veľvyslanec v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska, v Spolkovej republike Nemecko a dnes pôsobí ako veľvyslanec SR vo Francúzsku. Rozprával sa s ním editor Zahraničnej politiky Tomáš Madleňák. "
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(104) "igor-slobodnik-cakaju-nas-tvrde-diskusie-o-buducnosti-eu-a-jadre-ale-nesmieme-sa-zlaknut-vlastnej-odvahy"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2018-01-15 15:37:52"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2018-01-15 15:37:52"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(37) "https://zahranicnapolitika.sk/?p=2531"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}

Igor Slobodník: Čakajú nás tvrdé diskusie o budúcnosti EÚ a jadre. Ale nesmieme sa zľaknúť vlastnej odvahy

Igor Slobodník je skúsený slovenský diplomat, na rôznych pozíciách pôsobí už od roku 1992. V rokoch 2000 – 2001 bol členom tímu hlavného vyjednávača Slovenskej republiky pre vstup do EÚ, následne ho tr...

object(WP_Post)#2677 (24) {
  ["ID"]=>
  int(2512)
  ["post_author"]=>
  string(2) "92"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2017-12-19 15:36:28"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2017-12-19 15:36:28"
  ["post_content"]=>
  string(12050) "Dnešná stredná Európa takisto uvažuje o novej ceste. Dominantnou paradigmou politického myslenia v 90. rokoch v regióne bol proces „tranzície“ – t. j. dobiehanie Západu a vyrovnávanie sa s ním, pričom reformné procesy mali jasne definované ciele. V súčasnosti však narastá frustrácia z toho, že tento proces sa buď nepodaril (ako napr. v prípade Bulharska či Srbska), alebo sa podaril iba čiastočne. Prejavuje sa to aj v politickej vede, kde sa namiesto paradigmy tranzície znova dostávajú do popredia mená ako Iván Berend, vznikajú celé projekty orientované na vzťahy centra a periférie. Napr. tím pod vedením poľského sociológa Tomasza Zaryckého dospel ku konštatovaniu, že aj napriek viac než dvom dekádam transformácie Poľsko naďalej zostáva súčasťou periférie, resp. semiperiférie.

Hľadanie novej identity regiónu prebieha v podmienkach krízy samotného modelu liberálnej demokracie. Vo viacerých krajinách regiónu, v podmienkach narastajúcej nedôvery voči inštitúciám a formalizovaným pravidlám, narastá viera v silný štát. Jeho sila však nie je vnímaná z hľadiska schopnosti plniť svoje záväzky voči občanom, ale z hľadiska narastajúcej úlohy silových štruktúr v politickom dianí. Osobitne to platí v prípade Poľska, Maďarska, ale aj Rumunska a Srbska či čiastočne aj Slovenska. Na rozdiel od Varšavy maďarský premiér Viktor Orbán svoje výhrady voči liberálnej demokracii koncipuje ideologicky a tento model ako alternatívu pre budúcnosť odmieta. Naopak, za symbol úspechu považuje autoritatívne modely Číny alebo Ruska a buduje kontakty s autoritatívnymi postsovietskymi režimami, napr. s Azerbajdžanom. Na druhej strane však aj slovenské regionálne voľby v novembri 2017 ukázali, ako môže byť v štáte, ktorý jeho predstavitelia definujú ako ostrov stability v regióne, úspešný antistranícky, antiliberálny a euroskeptický populizmus.

Slovensko sa vyhýba škandálom, akým je pokus o úplnú stranícku kolonizáciu štátnych inštitúcií, vrátane súdnej moci, neobjavujú sa škandály s narušovaním nezávislosti verejnoprávnych médií, hoci tie súkromné sa čoraz intenzívnejšie presúvajú pod kontrolu oligarchov. Premiér SR Robert Fico nevykresľuje EÚ ako nepriateľa štátnej zvrchovanosti, hoci prezentuje svoje výhrady voči jej politike. Politická tradícia však Slovensko ľahko môže dostať tam, kde sú v súčasnosti Poľsko a Maďarsko. Ešte z 90. rokov si môžeme pamätať, že každú krajina regiónu nejaké obdobie vyzdvihovali v EÚ ako premianta. Raz Česko, inokedy Maďarsko a Poľsko. Dnes je to Slovensko, a zajtra sa to môže zmeniť.

Historické korene stredoeurópskeho autoritárstva

Pritom však nazdávať sa, že súčasný vývoj v strednej Európe, smerujúci k postupnému oslabovaniu demokracie, je inšpirovaný Ruskom, je značným zjednodušením. Putinovský model určite môže čiastočne slúžiť ako inšpirácia, a môže byť aj faktorom trendov k delegitimizácii demokracie, ale rozhodne nie je jediným. Vladimír Mečiar sa pokúšal vybudovať demokraciu karpatského typu v časoch vlády Borisa Jeľcina, s ktorým síce udržiaval priateľské vzťahy, ale jeľcinovské Rusko bolo čokoľvek iné ako model hodný nasledovania. V tom istom čase práve na odmietaní Východu budoval svoju nacionalistickú autokraciu chorvátsky prezident Franjo Tudjman. Viktor Orbán svoje autoritatívne experimenty naštartoval ešte na konci Jeľcinovej vlády, keď sa o Vladimirovi Putinovi ani nechyrovalo, a Jarosław Kaczyński svoj koncept „štvrtej republiky“ realizoval ešte v časoch, keď kontúry putinizmu neboli definované tak jasne ako v súčasnosti (2005 – 2007). Nech sú tieto paralely zjednodušením, ale mečiarizmus do veľkej miery nadväzoval na tradície Uhorska. Súčasné štiepenia v maďarskej spoločnosti do veľkej miery kopírujú situáciu z medzivojnového obdobia režimu Miklósa Horthyho, keď sa popri konzervatívnej pravici so silnými autokratickými prvkami a podstatne slabšej liberálnej ľavici rozvíja aj segment extrémnej pravice s ambíciou stať sa aktérom pri formovaní budúcich vlád.

Poľsko sa snaží o nadväzovanie na tradície sanačného režimu, osobitne v jeho verzii po roku 1935, teda po smrti zakladateľa štátu Józefa Pilsudského, s využitím jeho mena ako symbolu. Režim sa opieral o silnú výkonnú moc s existenciou faktického lídra bez oficiálneho postavenia, resp. bez toho, aby zaujal najvyššiu štátnu funkciu. Ideologicky je takýto režim legitimizovaný kombináciou národnej a sociálnej rétoriky s konzervatívnou víziou spoločnosti a spojený s vlastnou predstavou o role v Európe. Autoritatívne tendencie v regióne strednej Európy teda neboli importované do regiónu z rozličných svetových strán, ale naopak, čerpajú z domácich politických tradícií. Podobne aj z hľadiska vízie usporiadania strednej Európy Poľsko nadväzuje na medzivojnový projekt idey Medzimoria, ktorá sa v súčasnosti nepriamo ponúka ako možná alternatíva EÚ, či dokonca aj NATO, tentoraz však opierajúca sa o hypotetickú podporu zo strany USA. Predstava Poľska budovať okolo seba vlastné mocenské centrum sa však môže skončiť podobne ako v druhej polovici 30. rokov, teda neúspechom s ťažko predvídateľnými dôsledkami.

Víťazstvo straníckeho projektu „politického podnikateľa“ Andreja Babiša v Českej republike nie je iba stredoeurópskou verziou Silvia Berlusconiho, ale aj výrazom antistraníckeho populizmu, ktorý má v českej spoločnosti svoje tradície. Babiš stelesňuje vieru v osvieteného lídra, ktorý stojí nad stranami a ideológiami, až na to, že na rozdiel od Tomáša G. Masaryka či Václava Havla on svoju stranu má a jej fungovanie opiera o spojenie politickej moci, podnikateľského impéria a médií, ktoré kontroluje. Na rozdiel od oboch politikov nehovorí o žiadnych ideáloch, ale iba o efektívnosti. Efektívna politika, ktorá nerešpektuje žiadne morálne imperatívy, však už neraz vyústila do autoritatívnych až totalitných režimov.

Nová politická kultúra? 

Pre nový charakter politickej kultúry je charakteristická snaha o koncentráciu moci v rukách silného lídra, snahy o formovanie strany pripomínajúcej „stranu moci“, s existenciou fragmentárnej opozície  (Fidesz, PiS, Srbská progresívna strana), alebo naopak, s dominantným postavením subjektov politických podnikateľov. Na rozdiel od Poľska a Maďarska, dominantné politické subjekty v SR a ČR zatiaľ neobmedzovali kontrolné mechanizmy ani pluralitný charakter verejnoprávnych médií, v prípade SR sa to nestalo ani vtedy, keď mala vládnuca strana absolútnu väčšinu v parlamente. Pre novú stredoeurópsku politickú kultúru je príznačné oslabovanie moci súdov, osobitne ústavného súdu, kontrola médií, prípadne akademickej sféry. Konzervatívna vlna si za svoju agendu definovala ochranu tradičnej rodiny, ale aj presadzovanie neoliberálnych reforiem, čím mám na mysli najmä maďarský kurz na demontáž sociálneho štátu. Súčasťou stredoeurópskej politickej kultúry sa však stávajú aj neoliberálne reformy, ktoré sa presadili vďaka tomu, že miera samoorganizácie spoločnosti bola v regióne po 40 rokov komunistických režimov podstatne slabšia ako inde. Výrazným prvkom sa stáva neúcta k formálnym pravidlám hry a snaha prispôsobiť ich aktuálnym potrebám mocenských elít. Súčasťou tejto politickej kultúry sú aj polovojenské zložky slúžiace na kultivovanie pocitu ohrozenia. V Poľsku sa kreujú pod zámienkou ruskej hrozby, v Česku hlavne voči imigrantom, na Slovensku toto ohrozenie zatiaľ nie je pomenované (resp. šíri sa všeobecný pocit ohrozenia – čo môže byť ešte nebezpečnejšie). V Maďarsku sa zas proti Rómom, resp. proti imigrantom, kreujú nasledovnícke štruktúry  Maďarskej gardy – zložky, ktoré štát buď podporuje, alebo ich do veľkej miery toleruje, v každom prípade sú však nekontrolovateľné a ako také sú zdrojom ohrozenia pre občanov i pre demokraciu.

Nový stredoeurópsky model je spojený s pocitom nerovnoprávneho postavenia voči Západu. To však nie je len dôsledok nižšieho HDP a poznania, že vyrovnanie životnej úrovne tak skoro nenastúpi – a nenastúpi možno vôbec, hoci v súčasnosti sa značne mení, ale aj nerovnomerný rozvoj, nerovnomerné rozdelenie bohatstva. Podstatné však je, že novým členom neraz dali najavo, že ich nevnímajú ako rovnocenných partnerov, osobitne v prípade francúzskych prezidentov Jacquesa Chiraca  alebo Nicolasa Sarkozyho, v prípade prechodných období v prístupe na trh práce, ale aj v otázke prípadnej ochoty brániť región. Napokon takýmto impulzom sa stali migračné kvóty, čo V4 chápe ako atak na svoju suverenitu a na pravidlá platné v EÚ a otázka (ne)rovnakej kvality tovarov na trhov starých a nových členských štátov EÚ.

Štáty V4 teda spája viacero otázok, v ktorých sa čoraz viac vymedzujú práve voči Západu, kým donedávna V4 svoju budúcnosť spájala práve s úspechom európskej integrácie. Charakteristické však je, že dokonca ani Poľsko a Maďarsko zmysel členstva v EÚ nespochybňujú, ale snažia sa presadiť svoju vlastnú víziu jej fungovania. Hoci samotný obsah stredoeurópskej Sonderweg je problematický a toto dedičstvo si zasluhuje odmietnutie, je faktom, že v súčasnosti sa predstavy strednej Európy o vývoji odlišujú od modelu Západu, hoci aj jeho obraz bol, osobitne pred rokom 1989 a pred rozšírením EÚ, do veľkej miery zidealizovaný. Rovnako však existuje riziko, že sa môže naplniť sen komunistov, ktorým bolo postaviť širokú verejnosť v stredoeurópskych štátoch proti Západu. Tento sen však nebudú napĺňať komunisti, prípadne ich nasledovníci, ktorým sa to nikdy nepodarilo, ale momentálne skôr pravicové a nacionalistické elity, ktoré sa v 90. rokoch podieľali na rozličných úrovniach politickej a ekonomickej moci na politickej a sociálno-ekonomickej transformácii, a vnútorné konflikty v EÚ.

Viaceré prvky toho, čo by sme mohli zjednodušene označiť ako stredoeurópsku politickú kultúru, sú prítomné vo všetkých štátoch regiónu. Jednotlivé štáty však vnímajú budúcnosť regiónu odlišne. Ak ešte utečenecká kríza dokázala Vyšehradskú skupinu zjednotiť, ukázalo sa, že negatívne vymedzovanie nestačí na upevnenie jej vnútornej súdržnosti. Na rozdiel od Poľska a Maďarska, ktoré sa z vnútropolitických dôvodov rozhodli vstúpiť do otvoreného konfliktu s EÚ, a zároveň – zatiaľ bez výraznejších dôsledkov – ohlásili kultúrnu kontrarevolúciu v Európe, SR a ČR ich cestu odmietajú nasledovať. Naopak, osobitne SR za svoj záujem deklaruje vstup do jadra EÚ, hoci jeho obsah zatiaľ nie je definovaný. Veľkou neznámou bude voľba zahraničnopolitickej orientácie ČR po nedávnych parlamentných voľbách, možno však pripustiť, že hoci víťazná strana ANO nie je budovaná na zásadách liberálnej demokracie, nebude riskovať medzinárodnú izoláciu. Vyšehradská skupina s ohľadom na vnútropolitický vývoj v Maďarsku a konfrontačnú atmosféru vo vzťahoch medzi Poľskom a dvoma jeho východnými susedmi – Litvou a Ukrajinou, stráca svoju atraktivitu, tzv. mäkkú moc aj v rámci programu Východného partnerstva. Vyšehradské štáty však takisto rozdeľuje postoj voči Ruskej federácii, kde Poľsko a donedávna aj Česko zaujímali voči RF kritickejšie postoje ako Slovensko a Maďarsko."
  ["post_title"]=>
  string(120) "Stredná Európa a hľadanie vlastnej Sonderweg. Vnútropolitické a medzinárodné predpoklady regionálnej spolupráce"
  ["post_excerpt"]=>
  string(606) "Nemecko v poslednej tretine 19. storočia aplikovalo model označovaný v západnej Európe ako Sonderweg, spočívajúci v silnej moci parlamentu, ktorý však nemal možnosť odvolať vládu. Osobitná cesta však, paradoxne, bola charakteristická pre viaceré krajiny. Pre Nemecko bolo príznačné, že hoci parlament mal významnú úlohu, súčasťou jeho politického systému bola aj autoritatívna moc predindustriálnych elít (šľachta, armáda). Nemecko sa teda vymedzovalo podľa názoru bismarckovských elít voči príliš liberálnemu Západu, ale aj proti „despotickému“ Východu. "
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(110) "stredna-europa-a-hladanie-vlastnej-sonderweg-vnutropoliticke-a-medzinarodne-predpoklady-regionalnej-spoluprace"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2017-12-19 15:37:24"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2017-12-19 15:37:24"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(37) "https://zahranicnapolitika.sk/?p=2512"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}

Stredná Európa a hľadanie vlastnej Sonderweg. Vnútropolitické a medzinárodné predpoklady regionálnej spolupráce

Nemecko v poslednej tretine 19. storočia aplikovalo model označovaný v západnej Európe ako Sonderweg, spočívajúci v silnej moci parlamentu, ktorý však nemal možnosť odvolať vládu. Osobitná cesta však, par...