Nová politická klíma v Moldavsku

Liberálna demokratická strana získala 20,16 % hlasov, Demokratická strana 15,80 %, a Liberálna strana 9,67 %. Spolu si zabezpečili 55 kresiel. Dve proruské strany – Strana socialistov Moldavska s 20,51 % hlasov a Komunistická strana, ktorá získala 17,48 % hlasov –prekročili hranicu šiestich percent a dostali sa tak do parlamentu. Spolu získali 46 kresiel. Treba pripomenúť, že Komunistická strana bola považovaná za proruskú, a práve preto si získala veľa hlasov od proruských voličov napriek tomu, že sa postupne a v tichosti preorientováva viac na Európu.

Proeurópska väčšina, ktorá vzišla z volieb, vďačí za svoj úspech viac matematike ako postoju voliacich Moldavčanov. Politické procesy a vylúčenie niekoľkých kandidátov z kandidátok kompletne zmenilo rovnováhu moci. Nedá sa ignorovať ani fakt, že Komunistická reformná strana, ktorá bola narýchlo zaregistrovaná minulé leto, získala päť percent hlasov, a nedostala sa tak do parlamentu. Tieto hlasy mali byť odovzdané pre Komunistickú stranu Vladimira Voronina, ale chybou sa dostali do Komunistickej reformnej strany. Vladimir Voronin a jeho strana tak chybou voličov stratili päť percent, a tým dramaticky zmenili rovnováhu a predišlo sa vytvoreniu možnej ľavicovej koalície.

Vylúčenie strany Rodina proruského populistu Renata Usatyja deň pred voľbami malo tiež nepriamy dopad na posilnenie proeurópskej pozície, pretože Usatyj nahováral svojich podporovateľov, aby zmarili svoje hlasy tým, že budú hlasovať za jeho nelegitímnu stranu. To zapríčinilo, že sa štyri percentá hlasov stali neplatnými, čo taktiež oslabilo proruský tábor.

Moldavská spoločnosť, v ktorej narastá skepticizmus a frustrácia nad neschopnosťou proeurópskych strán zabezpečiť európsku integráciu pre krajinu, prijala tieto „politické hry“ veľmi zle. Povolebná debata sa miestami stávala priam machiavelistickou – je možné dosiahnuť dobré výsledky hanebnými praktikami? Alebo aké legitímne sú nedemokratické triky zo strany moldavskej politickej elity, keď sa snaží ubezpečiť verejnosť, že krajina je na dobrej ceste?

Úspechy minulosti a pochybnosti súčasnosti

Moldavsko je považované za úspešný príbeh Východného partnerstva a rok 2014 priniesol hmatateľné výsledky uplatňovania konkrétnych požiadaviek zo strany Európskej komisie. Moldavská vláda aktívne implementovala asociačnú dohodu a vízovú liberalizáciu. Od 28. apríla 2014 môžu Moldavčania cestovať bez víz do 26 krajín Schengenu. Z pohľadu vízovej politiky je Moldavsko dokonca oveľa úspešnejšie ako Gruzínsko či Ukrajina, ktoré sotva začali druhú fázu rokovaní o vízovej liberalizácii. Pre Moldavsko bol vytvorený aj presný zoznam podmienok, ktoré musí splniť, a krajine bude v troch splátkach v období troch rokov poskytnutá finančná pomoc vo výške 20 miliónov eur.

Podpísanie asociačnej dohody s Európskou úniou 27. júna bolo kľúčovým krokom, ktorý následne 2. júla potvrdil ratifikáciou aj moldavský parlament. Od septembra 2014 začali platiť prechodné ustanovenia, ktoré sa viažu len na články zahŕňajúce kompetencie EÚ a budú platiť len dovtedy, kým dohodu neratifikujú všetky členské štáty. Obchodná časť asociačnej dohody (DCFTA) vstúpila do platnosti s niekoľkými výnimkami 1. septembra 2014.

V súčasnosti sa vláda snaží presvedčiť verejnosť o tom, že tieto dohody zachránia Moldavsko v prípade akýchkoľvek problémov alebo regionálnych rizík. PR kampaň vlády posúva ľuďom dve hlavné tézy – nezvratnosť európskej integrácie a istotu rýchleho udelenia plného členstva Moldavsku. Obe tézy sú v skutočnosti oveľa komplikovanejšie, a aj preto je potrebné pristupovať k nim s nadhľadom. Politici síce často deklarujú nezvratnosť procesu európskej integrácie Moldavska, no neexistujú na to žiadne záruky. Žiadanie plného členstva od EÚ má zas ľudí presvedčiť o tom, že krajina je už na ceste k získaniu práva na plné členstvo v Únii. Tento mýtus zastiera skutočnú situáciu v rámci EÚ, v ktorej nie je téma rozširovania vôbec populárna, a ignoruje aj napätú situáciu v Moldavsku, kde politické elity ani zďaleka nerobia všetko pre to, aby členstvo pre Moldavsko skutočne získali.

Okrem toho, rok 2014 zaznamenal v Moldavsku aj udomácnenie aktívneho protieurópskeho odporu. Tieto skupiny vznikli v rôznych oblastiach: politickej – komunistickí vzbúrenci, ktorí opustili stranu vedenú Vladimirom Voroninom, nová najväčšia opozičná strana – Strana socialistov, ktorá má jasné prepojenie na Moskvu; administratívnej – miestni a regionálni lídri; dokonca aj v mimovládnej – široká škála politických komentátorov aj mimovládnych organizácií, vrátane akademickej obce. Tieto skupiny sa stávajú čoraz hlasnejšími a získavajú si zázemie aj vo verejnom priestore.

Niektorí oponenti Európskej integrácie odmietajú túto „opozičnú nálepku“ a tvrdia, že nie sú proti hodnotám EÚ, ale spochybňujú niektoré aspekty, ktorým sa nepripisuje dostatočná pozornosť. Takými je napríklad ľahostajnosť EÚ k oligarchom, ignorácia východného vektora zahraničnej politiky alebo asymetria DCFTA, ktorá je podľa nich nastavená v prospech EÚ a oslabuje Moldavsko. Druhá skupina je oveľa agresívnejšia a presadzuje vypovedanie asociačnej dohody, federalizáciu krajiny a postupný vstup do Eurázijskej únie.

Potom, ako v krajine odzneli parlamentné voľby, začala protieurópska opozícia prechádzať aj procesom rekonštrukcie. Kedysi proruská Strana komunistov sa rozhodla postupne opustiť svoju protieurópsku politiku napriek tomu, že jej voliči v tejto otázke svoje názory nezmenili. Je ťažké odhadnúť, čo presne spustilo túto politickú zmenu Voroninovej strany. V dôsledku tejto zmeny sa vytvorilo bližšie spojenie medzi komunistami a proeurópskymi stranami. Zmena kurzu zároveň prinútila viacerých dôležitých členov prehodnotiť svoje zotrvanie v strane a uprednostnili odchod. Následne sa veľa voličov presunulo k Strane socialistov. Po týchto radikálnych zmenách je budúcnosť komunistov neistá a nie je vylúčené, že sa dokonca postupne pripoja k proeurópskej Demokratickej strane.

Podľa princípu „sväté miesto nikdy nebýva prázdne“ bola pozícia komunistov ako hlavnej protieurópskej strany prevzatá Socialistickou stranou. Tú v súčasnosti vedie bývalý komunistický štátny tajomník ministerstva hospodárstva Igor Dodon. Už prvé tri legislatívne návrhy v novom parlamente dokazujú, že strana bude presadzovať protieurópsky postoj. Podľa prvého návrhu zákona má byť vypovedaná asociačná dohoda medzi Moldavskom a Európskou úniou a Európskym spoločenstvom pre atómovú energiu. Druhý návrh zákona navrhuje referendum o zahraničnom smerovaní Moldavska. Podľa návrhu by sa mal národný plebiscit konať súčasne s riadnymi komunálnymi voľbami v roku 2015. Socialisti dúfajú, že ľudia v ňom podporia orientáciu na Eurázijskú úniu. Tretí návrh súvisí s prehlásením roku 2015 za „Rok veľkého víťazstva“. Projekt je venovaný oslavám 70. výročia víťazstva v druhej svetovej vojne. Cieľom projektu je podľa socialistov uctenie si vojakov druhej svetovej vojny a podporiť v Moldavsku zmysel pre patriotizmus a zodpovednosť medzi verejnosťou, čo je jasný signál podpory proruskej orientácie krajiny.

Strana socialistov bola uprednostňovaná Moskvou už počas predvolebnej kampane. Jej dvaja lídri – Igor Dodon a Zinaida Grečanyj – sa stretli s Vladimirom Putinom v Kremli a ruský federálny úrad pre migráciu vydal niekoľko vyhlásení vykresľujúcich Igora Dodona ako osobu, ktorá sa stará o moldavských imigrantov v Rusku – najväčšiu skupinu moldavskej komunity v zahraniční. Aj stiahnutie Renata Usatyja, veľmi obľúbeného proruského politického lídra z kandidátky, bolo údajne vykonané s úmyslom maximalizovať šancu Strany socialistov. Ďalší dobre známy proruský politik Mihail Formuzal zrušil svoju účasť v kampani, údajne na žiadosť Kremľa, čím mal opäť získať väčšiu šancu na výhru Igor Dodon.

Vzťah medzi proeurópskymi stranami a EÚ

Proeurópsky tábor je v Moldavsku zastúpený troma hlavnými stranami – Liberálnou demokratickou stranou, ktorú vedie predseda strany Vladimir Filat a premiér Jurie Leancă, Demokratickou stranou vedenou sociálnym demokratom Marianom Lupuom, ktorá je financovaná podnikateľom Vladimirom Plahotniucom, a Liberálnou strana Moldavska na čele s Mihaim Ghimpuom. A práve pokračujúci politický boj medzi týmito stranami je jedným z dôvodov, prečo sa v Moldavsku medzi obyvateľstvom nedokáže lepšie „udomácniť“ európska perspektíva ich krajiny.

Od roku 2009 Európska únia niekoľkokrát zmenila svoju politiku voči vládnucej proeurópskej aliancii. V prvej fáze uprednostňovala liberálnych demokratov a Vladimira Filata, ktorých považovala za skutočných integračných a reformných politikov. Ostatné dve strany tým boli neustále oslabované, čo viedlo k zmätočnému rozdeleniu v moldavskej politike medzi „dobrým oligarchom Filatom“ (dobrým v zmysle reformným a proeurópskym) a „zlým oligarchom Plahotniucom“ (zlým v zmysle skorumpovaným a protireformným). Liberáli boli z veľkej časti ignorovaní pre ich nacionálnu politiku, a na komunistov sa tiež pozeralo nepriateľsky. EÚ sa v tejto prvej fáze rozhodla spoliehať na tých, ktorých považovala za najsľubnejších politických hráčov v Moldavsku, čo viedlo k vnútornej rivalite.

V druhej fáze, ktorá začala po incidente v Kráľovskom lese začiatkom roku 2013, nastala veľká  politická kríza. Z pozície predsedu vlády bol odstránený Vladimir Filat a aj Vladimira Plahotniuca zosadili z pozície prvého zástupcu predsedu parlamentu. Európska únia sa v tomto bode rozhodla podporiť zmierenie medzi liberálnymi demokratmi a demokratmi, aby tak zachovala proeurópsku koalíciu. Stiahla podporu Vladimira Filata a na pozíciu predsedu vlády sa vyslovila za liberálneho demokrata Jurieho Leancu. Z pohľadu EÚ sa stali demokrati rovnocenným partnerom liberálnych demokratov, ale liberáli boli opäť zanedbaní, čo dovolilo Liberálnej demokracii a Demokratickej strane vytlačiť ich z koalície. Politickým stranám sa tak síce podarilo obnoviť novú proeurópsku alianciu (oficiálne „proeurópska koalícia“), ale tentokrát už bez liberálov.

Tretia fáza zapojenia EÚ do moldavskej domácej politickej scény začala v roku 2014 a bola spôsobená najmä voličskými obavami. Uvedomujúc si nízku legitimitu novej aliancie EÚ, Únia neoficiálne podporila vytvorenie novej strany známej ako „tretia sila“ alebo „diplomatická junta“ pod teoretickým vedením Jurieho Leancu, bývalého ministra zahraničných vecí. Táto strana mala v krajine opäť podporiť európsku myšlienku prostredníctvom „čistej“ strany, ktorá nebola poškodená predchádzajúcimi škandálmi. Táto iniciatíva nakoniec zlyhala, lebo „diplomatickí rebeli“ neboli dostatočne silní, aby opustili svoje strany, a navyše rozpútala aj dlhotrvajúcu rivalitu medzi Vladimirom Filatom a Jurie Leancom v rámci Liberálnej demokracie. V tejto fáze EÚ zároveň prvýkrát oslovila Stranu komunistov ako seriózneho partnera do proeurópskej koalície po parlamentných voľbách 2014. Takto vznikla nová politická koncepcia, v rámci ktorej mali byť komunisti pritiahnutí na európsku stranu pre posilnenie proeurópskeho tábora.

Po parlamentných voľbách EÚ nakoniec podporila vytvorenie proeurópskej koalície, ale sľúbila zmenu politiky voči moldavským partnerom prostredníctvom prísnejšej kontroly utrácania peňazí a intenzívnejšou protikorupočnou politikou. Zároveň nepriamo naznačila aj možnosť, že sa začne správať viac politicky. Technický prístup EÚ, ktorý zdôrazňoval implementáciu zmluvných podmienok, sa tak môže otočiť smerom k silným politickým témam súvisiacim s nízkou integráciou národných menšín, konfliktom v Podnestersku či uprataním politickej arény v Moldavsku.Táto zmena politickej debaty v rámci EÚ je jasným dôkazom sklamania Bruselu zo spolupráce s moldavskými partnermi a hľadaním spôsobov, ako to zmeniť. Schopnosť EÚ zaviesť v krajine obdobné zmeny je však v súčasnosti veľmi hypotetická.

Ako sa môže zmeniť situácia v Moldavsku po novembrových voľbách

Moldavská vláda a proeurópske strany chcú pokračovať v proeurópskej kampani, ktorá bola spustená na jar 2014, a voči procesu európskej integrácie plánujú zaviesť nový, technický prístup. V praxi to znamená, že politici budú aj naďalej pokračovať v byrokratickom procese postupných implementácií záväzkov stanovených v Národnom akčnom pláne pre implementáciu asociačnej dohody. Kišiňov má zároveň v pláne opýtať sa na samite v Rige predstaviteľov EÚ na ich pozíciu voči krajinám Východného partnerstva a ich šanciam na začatie rokovania o štatúte kandidátskej krajiny. Kišiňov je pripravený uchádzať sa v roku 2015 o členstvo v EÚ. Tento zámer zopakoval premiér Leancă počas roku 2014 hneď niekoľkokrát, aj keď nie je celkom jasné, akým spôsobom chce moldavská vláda o členstvo požiadať, pretože politici uznávajú potrebu predbežných konzultácií tohto kroku s Európskou komisiou.

Politici chápu, že podanie prihlášky nepovedie k okamžitému naštartovaniu rokovacieho procesu o moldavskej integrácii do EÚ. Ale zároveň ani Brusel nie je v pozícii, v ktorej by mohol takúto požiadavku odmietnuť. Kišiňov teda dúfa, že podaním prihlášky spustí proces rokovaní s Európskou komisiou, v rámci ktorých sa objasnia aj kritériá na začatie nového kola negociácií o vstupe do EÚ. Tým by Moldavsko už viac nemalo štatút pridruženej krajiny, ale štatút krajiny ašpirujúcej na kandidáta. Aj preto je v záujme Kišiňova, aby sa v záverečnej deklarácii samitu v Rige objavila možnosť „asociačnej a politickej integrácie“ pre partnerské krajiny prostredníctvom Východného partnerstva, čo by dalo zelenú ich členstvu. Takýto scenár je však v súčasnosti nereálny, pretože niektoré krajiny Východného partnerstva (Arménsko, Azerbajdžan) nemajú s Moldavskom spoločné ambície. Výsledkom samitu v Rige tak môže byť, že Kišiňov požiada EÚ o vyšší stupeň diferenciácie medzi krajinami v rámci Východného partnerstva.

Táto „mäkká“ stratégia postupných byrokratických krokov, ktorá má viesť k postupnej politickej integrácii Moldavska, môže naraziť na odpor Únie. Politika EÚ voči domácim politickým problémom v Moldavsku sa môže stať citlivejšou. V takom prípade sa EÚ môže začať správať „politicky“ a žiadať od Moldavska nielen technické plnenie kritérií, ale aj skutočný boj s korupciou, riešenie situácie v Podnestersku či už spomínané širšie zapojenie etnických a iných menšín do politického života. Ak sa Európska únia rozhodne pre túto stratégiu, je pravdepodobné, že Moldavčania sa voči nej ohradia, pretože by od nich EÚ vyžadovala zmeny, ktoré neboli nevyhnutné v prípade balkánskych krajín. Na druhej strany by takýto prístup zo strany EÚ mohol „utíšiť“ protieurópsky tábor, ktorý neustále obviňuje Úniu z pokrytectva, používania dvojitého metra a uprednostňovania politických lídrov a strán  správajúcich sa v podstate neeurópsky.