Koho ešte zaujíma zahraničná politika USA?

Donald Trump je rok od svojho zvolenia prezidentom Spojených štátov stále ďalej od naplnenia svojho sna o veľkej a mocnej Amerike. Zahraničnopolitické rozhodnutia ho nebavia a prenecháva ich na iných ľudí alebo inštitúci...

Miroslav Wlachovský: Máme sa lepšie vďaka členstvu v EÚ a NATO

Miroslav Wlachovský pôsobí v diplomacii od roku 1998. V rokoch 2011 a 2015 zastupoval Slovensko v Londýne ako veľvyslanec. Dnes je riaditeľom Oddelenia strategickej komunikácie pod ministrom zahraničných vecí a európskyc...

Foto: 青空白帆

Meniaca sa vzájomná závislosť v energetických vzťahoch: EÚ, LNG a USA

Európska únia je v súčasnosti závislá od dovozu energetických surovín z tretích krajín. Členské štáty EÚ produkujú menej energetických surovín (zemný plyn, ropu, uhlie), ako potrebujú na pokrytie svojich potrieb. Toto do...

Foto: Elekes Andor

Aká je vyšehradská vízia budúcnosti EÚ?

Po prekvapení z Veľkej Británie, ktorá si v referende zvolila brexit, sa naštartovala vnútrounijná debata o budúcnosti Európy. Aké je v tomto stanovisko krajín V4, ktoré sú dnes napriek historickej blízkosti vo veľmi roz...

Foto: https://www.flickr.com/photos/drabikpany/

Otázka roku 2018: Může Kaczynského Polsko zůstat v Unii?

Ne brexit, ani otázka, zda zachovat v nějaké podobě kvóty na uprchlíky, a dokonce ani reforma eurozóny není tou zásadní otázkou, která bude příští rok nad Evropskou unií viset....

Najčítanejšie články

object(WP_Post)#2727 (24) {
  ["ID"]=>
  int(2549)
  ["post_author"]=>
  string(2) "87"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2018-02-22 15:22:34"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2018-02-22 14:22:34"
  ["post_content"]=>
  string(12871) "

Prieskum „Trendy vyšehradských európskych politík“ sa zameral na postoje krajín V4 vo vzťahu k budúcnosti Európskej únie a budúcnosti ich krajín v nej. Neskúmal pritom postoje a názory verejnosti, ale sústredil sa na politikov, tvorcov politík, štátnych úradníkov, analytikov, výskumníkov, novinárov a verejné osobnosti z Českej republiky, Maďarska, Poľska a Slovenska.

Vlády i nálady verejnosti sú premenlivé. Dokonca i nálady jednej vlády a jedného premiéra vo vzťahu k európskej integrácii sa dokážu radikálne obrátiť. Viktorovi Orbánovi síce trvala premena z proeurópskeho liberálneho politika na silne euroskeptického premiéra vedúceho krajinu, ktorej systém je na hranici toho, čo možno považovať za demokratické, roky až desaťročia. Robert Fico však dokázal zmeniť imidž z euroskeptika žalujúceho na súde v Luxemburgu mechanizmus EÚ na prerozdeľovanie utečencov na proeurópskeho premiéra silne podporujúceho členstvo svojej krajiny v „jadre EÚ“ (čokoľvek „jadro“ vlastne znamená) za podstatne kratší čas.

Preto môžeme názory širšej odbornej verejnosti v otázkach európskych politík považovať za o niečo dôveryhodnejší lakmusový papierik, ktorý nám môže spoľahlivejšie naznačiť, aké bude skutočné smerovanie krajín. A v tomto sú medzi krajinami V4 viaceré prekvapivé zhody i rozdiely.

Aké je naše miesto v EÚ?

O tom, kde vidia kľúčoví aktéri zahraničných politík krajín V4 miesto svojej krajiny v rámci EÚ, vypovedá do veľkej miery to, koho považujú za svojho najdôležitejšieho partnera, a najmä spojenca. Neprekvapí, že pre Slovákov sú najbližšími spojencami Česi, a naopak. S prihliadnutím na vnútropolitický vývoj v Maďarsku a Poľsku a hrozbu aktivácie procedúry podľa článku 7 Lisabonskej zmluvy za porušovanie základných hodnôt EÚ – najmä princípov právneho štátu –, ktorá sa v decembri aj čiastočne naplnila, neprekvapí ani to, že pre Poliakov sú najbližšími spojencami Maďari, a vice versa. V prípade hlasovania o odobratí hlasovacích práv pre krajinu, ktorá je obžalovaná, sa totiž požaduje jednohlasný súhlas zvyšných krajín. Maďarsko a Poľsko sa teda môžu vzájomne podržať.

Zaujímavé však je, že Slováci, Česi, ale i Poliaci vysoko hodnotia aj svoje politické spojenectvo (nielen partnerstvo, kde hrá rolu aj ekonomická naviazanosť) s Nemeckom. Kým pre českých a slovenských respondentov ide o spojenectvo na približne rovnakej úrovni ako so zvyškom V4, pre poľských je Nemecko ešte dôležitejším spojencom. Ako jedného z troch najbližších spojencov svojej krajiny označilo Nemecko až 40 % poľských respondentov, Českú republiku 31 % a Slovensko 29 %.

[caption id="attachment_2550" align="aligncenter" width="698"] 1: Prosím, vyberte 3 krajiny, ktoré sú podľa vášho názoru najbližšími spojencami Slovenska v EÚ.[/caption]

Naznačuje to, že nielen Slovensko, ktoré sa otvorene hlási k „jadru EÚ“, ale i ostatné krajiny V4 napriek často silne euroskeptickej rétorike svojich vlád stále vidia svoju budúcnosť skôr na západe. Potvrdzuje to aj jednoznačná podpora členstva krajín v Európskej únii medzi respondentmi. S tvrdením, že plné členstvo je pre ich krajinu výhodnejšie než akákoľvek iná forma vzťahu s EÚ, respondenti jednoznačne súhlasili (najmenej v Poľsku 96 %, najviac na Slovensku 100 %).

Medzi prekvapivé zistenia patrí, že väčšina kľúčových aktérov vo všetkých krajinách aj podľa ďalších indikátorov považuje za najvhodnejšie pre svoju krajinu , aby pokračovala a prehlbovala sa jej európska integrácia. Najjednoznačnejšie je to v prípade Slovenskej republiky, no i v prípade našich susedov by si elity zjavne priali napríklad prijatie spoločnej meny euro.

Akú Úniu si predstavuje Vyšehrad?

I keď vo svetle vývoja v Maďarsku, Poľsku a najnovšie aj Českej republike existujú oprávnené obavy o ich európske smerovanie, osoby s reálnou rozhodovacou právomocou v oblasti európskych politík zostávajú naďalej jednoznačne proeurópske. Otázkou teda nie je, či tieto krajiny chcú patriť do EÚ, ale akú Úniu si kľúčoví aktéri týchto krajín predstavujú.

Po referende o brexite Európska komisia a jej predseda Jean-Claude Juncker naštartovali diskusiu o budúcej reforme a na rokovací stôl položili päť scenárov od dezintegrácie a redukcie Únie na spoločný trh až po federalistickú víziu. Respondenti zo všetkých krajín V4 sa zhodli na tom, že najpravdepodobnejším scenárom je „tí, ktorí chcú, robia viac“, čiže scenár označujúci viacrýchlostnú EÚ, čo sa často zjednodušuje na vytvorenie akéhosi „jadra“ a periférie EÚ.

Za pomerne pravdepodobný scenár považujú vyšehradskí aktéri aj pokračovanie v súčasnom smerovaní bez významných zmien. Naopak, ako najmenej pravdepodobné sa zdajú krajné scenáre – dezintegrácia (iba jednotný trh) či, naopak, federalizácia (oveľa viac spoločne). V prípade krajín V4 však pravdepodobnosť a želateľnosť scenárov nie je to isté. S výnimkou slovenských respondentov, ktorí vnímajú najpravdepodobnejšie scenáre zároveň ako najvýhodnejšie pre SR – dvojrýchlostný a scenár pokračovania bez zmien považovalo za výhodný pre SR zhodne 71 % respondentov. Ako jasne najnevýhodnejší označili dezintegračný scenár „iba jednotný trh“. Ten nepovažovali za výhodný respondenti zo žiadnej z krajín, no v Maďarsku ho vnímali ako pre Maďarov rovnako nevýhodný ako viacrýchlostná Európa (zhodne 42 %). Poliaci dokonca tento scenár, ktorý bol na Slovensku vnímaný ako najvýhodnejší, vyhodnotili ako potenciálne najškodlivejší pre seba zo všetkých (60 % v. 57 % škodlivý pre „iba jednotný trh“). V Českej republike vnímali viacrýchlostnú Európu ako druhú najnežiaducejšiu alternatívu (45 %) po „iba jednotný trh“ (58 % nevýhodná).

Ktorú alternatívu teda vníma V4 ako najvhodnejšiu? To, čo preferujú Slováci, sa zjavne podstatne líši od zvyšných troch krajín, no ani medzi nimi nie je jasná preferencia. V Poľsku vnímajú ako najvýhodnejšiu možnosť pokračovať v súčasnom smerovaní (75 %), ale prekvapivo pozitívne vnímajú aj „federalistickú“ možnosť (60 % pozitívne). Maďarskí respondenti ju dokonca vyhodnotili ako pre Maďarsko najvýhodnejšiu (53 %)! A ani v Českej republike neprepadla, vnímajú ju len ako o málo menej výhodnú pre ČR než možnosť „menej, ale efektívnejšie“ (zhodne po 57 %, pričom pri druhej menovanej ju viac respondentov označilo za jasne „výhodnú“ a pri prvej viac respondentov ako „skôr výhodnú“).

Čo sme sa dozvedeli?

Všeobecná predstava o euroskeptickom Vyšehrade teda pri pohľade na názory elít do istej miery padá. Taktiež sa nepotvrdila generalizujúca predstava, že EÚ by podľa V4 mala byť „Európou národov“. Respondenti prekvapivo pozitívne hodnotia viac federalistické scenáre ďalšieho vývoja a ďalšia otázka odhalila, že neočakávajú výrazné posilnenie medzivládnych inštitúcií. V priemere približne polovica opýtaných neočakáva, že by sa výrazne posilňovala pozícia akejkoľvek z inštitúcií EÚ – ani tých nadnárodných, ako je Európska komisia či Európsky parlament, ani medzivládnych, ako je Rada EÚ či Európska rada. Ak očakávajú nejaké zmeny, očakávajú skôr posilňovanie inštitúcií než ich oslabovanie a najsilnejšie posilnenie čakajú pri jasne federalistickej inštitúcii – Európskej centrálnej banke.

Zároveň v žiadnej z krajín respondenti nepovažujú za dobrý nápad otváranie základných zmlúv EÚ. Vyniká iba Maďarsko, ani tu však s nápadom otvárať základné zmluvy nesúhlasila väčšina.

Spoločným znakom postoja V4 k otázke budúcnosti Európskej únie a jej možných reforiem je teda najmä konzervatívnosť. Krajinám súčasný stav skôr vyhovuje, no sú si vedomé reality, ktorou už dnes do istej miery viacrýchlostná architektúra EÚ je. Elity vo všetkých krajinách V4 by pritom uvítali, ak by ich krajiny patrili do rýchlejšieho pruhu integrácie. Dokonca aj v polarizujúcich otázkach, akou je riešenie migračnej krízy a povinných kvót, sa elity vo všetkých krajinách vyjadrili prekvapivo a súhlasili s tvrdením, že by ich krajiny mali na riešení spolupracovať intenzívnejšie a prijímať utečencov prostredníctvom realokačných schém EÚ. Otázkou teda je, prečo existujú v niektorých otázkach také rozdiely medzi názormi elít a pozíciami, ktoré prezentujú vlády, a väčšinovými názormi spoločností. Naznačuje to, že jedným z možných dôvodov pokrivkávania demokracie v strednej Európe je práve zlyhávanie elít a ich neschopnosť komunikovať európske témy efektívne. Zároveň však výsledky výskumu naznačujú, že s európskou budúcnosťou krajín V4 to nie je až také horúce, ako sa niekedy po vystúpeniach premiérov, prezidentov a šedých eminencií týchto krajín môže zdať.

Výskum „Trendy vyšehradských európskych politík“ v lete a na jeseň 2017 realizovala AMO – Asociace pro mezinárodní otázky, v spolupráci so SFPA – Slovenskou spoločnosťou pre zahraničnú politiku, CENS – The Center for European Neighborhood Studies, a Institutom Kościuszki.

Ako sme spomenuli vyššie, prieskum neodráža všeobecné nálady verejnosti v daných krajinách, ale názory starostlivo vyselektovanej vzorky odbornej verejnosti zaberajúcej sa zahraničnými a európskymi politikami v krajinách V4: podnikatelia (najmä zástupcovia zamestnávateľských zväzov a priemyselných komôr pôsobiacich na európskej úrovni), štátni úradníci a diplomati zaoberajúci sa európskymi politikami na ministerstvách a pôsobiaci na ambasádach v európskych krajinách, žurnalisti a analytici zameraní na problematiku EÚ a nakoniec politici – ústavní činitelia, ministri a štátni tajomníci, poslanci z európskych výborov a europoslanci.

Celkovo bolo prostredníctvom dotazníkov oslovených 1898 kľúčových aktérov, odpovedalo 451. Najresponzívnejší boli Slováci (35 %) a Česi (33 %), nasledovaní maďarskými aktérmi (26 %), v prípade Poľska odpovedalo iba 13 % oslovených. Výsledky však môžeme považovať za výpovedné aj v tomto prípade, pretože vzhľadom na veľkosť vzorky sa v absolútnych číslach podarilo získať odpovede od približne rovnako veľkého množstva respondentov (142 v ČR, 110 v SR, 103 v HUN a 96 v PL).

 Kompletné výsledky výskumu vrátane otvoreného datasetu, vizualizácií a štúdie zverejnenej v anglickom jazyku sú dostupné na stránkach projektu.

" ["post_title"]=> string(45) "Aká je vyšehradská vízia budúcnosti EÚ?" ["post_excerpt"]=> string(331) "Po prekvapení z Veľkej Británie, ktorá si v referende zvolila brexit, sa naštartovala vnútrounijná debata o budúcnosti Európy. Aké je v tomto stanovisko krajín V4, ktoré sú dnes napriek historickej blízkosti vo veľmi rozdielnom postavení voči Únii? Nový výskum naznačuje viac zhody, než by sme možno čakali." ["post_status"]=> string(7) "publish" ["comment_status"]=> string(4) "open" ["ping_status"]=> string(4) "open" ["post_password"]=> string(0) "" ["post_name"]=> string(38) "aka-je-vysehradska-vizia-buducnosti-eu" ["to_ping"]=> string(0) "" ["pinged"]=> string(0) "" ["post_modified"]=> string(19) "2018-02-22 15:24:22" ["post_modified_gmt"]=> string(19) "2018-02-22 14:24:22" ["post_content_filtered"]=> string(0) "" ["post_parent"]=> int(0) ["guid"]=> string(37) "https://zahranicnapolitika.sk/?p=2549" ["menu_order"]=> int(0) ["post_type"]=> string(4) "post" ["post_mime_type"]=> string(0) "" ["comment_count"]=> string(1) "0" ["filter"]=> string(3) "raw" }
Foto: Elekes Andor

Aká je vyšehradská vízia budúcnosti EÚ?

Po prekvapení z Veľkej Británie, ktorá si v referende zvolila brexit, sa naštartovala vnútrounijná debata o budúcnosti Európy. Aké je v tomto stanovisko krajín V4, ktoré sú dnes napriek historickej blízkost...

object(WP_Post)#2759 (24) {
  ["ID"]=>
  int(2563)
  ["post_author"]=>
  string(1) "1"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2018-03-04 23:11:59"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2018-03-04 22:11:59"
  ["post_content"]=>
  string(13659) "Dňa 22. novembra 2017 reagovalo vaše oddelenie na niekoľko správ z Ruska. O čo išlo?

Nebola to reakcia len nášho oddelenia, pomohol aj tretí teritoriálny odbor. Počas návštevy prezidenta Zemana v Rusku zverejnil ruský armádny kanál informácie v rozpore s historickými reáliami o roku 1968. Zároveň sme poukázali na starší článok, ktorý sme mali z leta, z ruského ministerstva vnútra, informujúci o šesťdesiatom ôsmom, dokonca je tam priznané, že príslušníci vojsk ministerstva vnútra boli prezlečení ako radoví vojaci.

Prečo také načasovanie?

Myslím si, že ide o kontinuálne aktivity snažiace sa rôznym spôsobom prepisovať históriu, ktorú poznáme na základe faktov. Vykresľujú inváziu z roku 1968 ako niečo, čo sa uskutočnilo na pozvanie, ako boj so spolčením západných mocností, boj s kontrarevolúciou. Pritom išlo o domáci obrodný proces, ktorý Moskva brutálnym spôsobom potlačila.

Prečo to Rusi robia?

To sa treba spýtať ich. Prečo má niekto potrebu vracať sa k našej histórii? Nemôžeme preberať zodpovednosť za vyjadrenia ruskej strany. Môžeme však poskytnúť naše stanovisko, a to sme aj urobili. Musíme dbať o to, aby ľudia vedeli, aká to bola história a ako sa veci udiali. Nemáme záujem o sfalšovaný obraz dejín len preto, lebo to Ruskej federácii takto vyhovuje.

Kedy a prečo vzniklo Oddelenie pre strategickú komunikáciu (OSKO)?

OSKO vzniklo v júli roku 2017. Ako hlavný dôvod vzniku by som spomenul zmenu bezpečnostného a informačného prostredia. Bezpečnostná situácia v Európe sa zhoršila. Mám na mysli teroristické útoky, anexiu Krymu a vojenské operácie na východe Ukrajiny. To všetko znamená, že sa reálny vojnový konflikt priblížil k nám a my musíme reagovať. Aj v informačnom priestore prebieha intenzívny zápas o naše hodnoty, zahraničnú politiku a naše smerovanie. Preto sa snažíme formovať informačný priestor svojimi vyhláseniami.

Prečo vzniklo tak neskoro? K zmene bezpečnostného prostredia došlo v roku 2014.

Niekedy musia veci dozrieť a musí sa vytvoriť kombinácia faktorov, aby bolo niečo prijaté. Mali sme možnosť vyhodnotiť si rôzne signály z vnútra Slovenska aj od našich zahraničných partnerov. Dospeli sme k záveru, že treba strategickejšie komunikovať. Tu nejde o odhaľovanie dezinformácií, dokonca to nevnímam ani ako primárne poslanie OSKO. Naším primárnym poslaním je konzistentne a vytrvalo komunikovať naše hodnoty, aktívnu zahraničnú politiku a to, prečo sa angažujeme v zahraničnom priestore.

Aké nástroje na túto komunikáciu používate?

Nástroje sú rôzne. Osobne považujem za najúčinnejšiu komunikáciu tvárou v tvár, kde sa zúčastňujeme stretnutí so študentmi vysokých a stredných škôl a odbornou verejnosťou. Zmenený charakter informačného prostredia prináša využívanie online priestoru a sociálnych sietí. Vo využívaní týchto nástrojov je ministerstvo v deficite. Toto sa musí zmeniť. Vyrástla tu celá generácia ľudí, ktorí nemajú skúsenosť z predvstupového obdobia. A ak chceme osloviť túto generáciu, musíme komunikovať rovnakými prostriedkami. Doba tlačových správ skončila.

Nepôsobí takáto komunikácia skostnatelo?

Kľúčové nie sú len naše predstavy, ale aj množstvo prostriedkov, ktoré na to môžeme vyčleniť. Tieto limity musíme brať do úvahy. Obracať štátnu správu je ako obracať lietadlovú loď. Navyše proti tomu niekedy existuje odpor, pretože sa nám tie zvyky dostali pod kožu. Ale na druhej strane je to nevyhnutné. Produkty našej práce sú dosť kvalitné.

Spolupracovali ste na Bezpečnostnej stratégii SR?

Podieľali sme sa na dokumente ako jednotlivci. Ešte raz, boj proti dezinformáciám je dôležitý, ale nie kľúčový. Kľúčové je vypĺňať priestor pravdivými informáciami. Dali sme tu voľný priestor správam rôzneho charakteru. Funguje tu horror vacui – ak nevyplníte priestor, vyplní ho niekto iný. Pred vstupom do EÚ a NATO tu bola silná debata, ktorá kulminovala. Za posledných desať rokov sme informovali sporadicky, nebola to strategická komunikácia. A to bola naša chyba.

Čo by ste chceli komunikovať?

Členstvo v EÚ a NATO, ale nielen to. Skôr je to o tom, že Slovenská republika a jej obyvatelia sa majú historicky najlepšie aj vďaka ukotveniu v týchto inštitúciách. SR nikdy nebude dosť veľká a dosť silná na to, aby sme sa mohli tváriť ako izolovaný ostrov. Tomu rozumeli naši predchodcovia diplomati – Štefan Osuský, Ján Papánek. Úvahami okolo ČSR sa tiahne leitmotív, že malá krajina potrebuje ukotvenie. Toto dnes máme.

Prečo to tak bežní ľudia nevidia?

Vo veľkej miere je to o porovnávajúcich rámcoch a nastaveniach očakávaní. Ľudia sa neporovnávajú s Ukrajinou a Srbskom, ale s Veľkou Britániou a Rakúskom. Vyrovnanie medzi východom a západom prebieha pomalšie, ako si to niektorí želali. Ale prebieha. Ak by sme neboli v EÚ, neprebiehalo by vôbec alebo by bolo veľmi pomalé. Najväčší problém je stretnutie s realitou. Aj globalizácia je problém. Dnes vytvárame oveľa väčšie bohatstvo ako kedysi, len jeho distribúcia je iná. Ľudia vidia väčšiu koncentráciu bohatstva u menšej skupiny ľudí. Vnímam to ako príčinu napríklad brexitu alebo zvolenia Donalda Trumpa.

Takže sa nám nedarí komunikovať ani globalizáciu a jej dopady?

Pristúpili sme k tomu tak, že sme s radosťou prijali benefity ako sloboda pohybu a tovaru, ale neprijali sme s tým aj zodpovednosť a nedoriešili predstavu, že keď sme sa stali členmi EÚ, z toho vyplývajú aj povinnosti. Bránený priestor sa dnes nezačína pri Bergu, ale v Španielsku, Grécku alebo na hraniciach s Ukrajinou

Zlyhávajú v demokracii aj domáce inštitúcie?

Na základe porovnávania viem povedať, kde propaganda funguje, a kde nie. V nordických krajinách, kde je zvýšená úroveň vzdelávania a  chápu demokratický systém, je rezistencia voči takýmto pokusom vyššia ako u nás, kde sme mali štyridsať rokov komunizmus. Inštitúcie sú síce v procese zmeny, ale je to menej stabilné. Dlhodobá investícia do vzdelávania sa krajinám vypláca. Demokracia je ako anglický trávnik. Stačí ho len tristo rokov zalievať, starať sa oňho a strihať ho.

Máme dobrých strihačov?

Máme takých, akých máme.

Má OSKO podporu vo vláde?

OSKO priamo podlieha ministrovi Lajčákovi, čo je odrazom toho, že kladieme na strategickú komunikáciu dôraz. Boj s dezinformáciami a hybridnými hrozbami nie je primárnym pôsobením MZV, preto je jedinou efektívnou odpoveďou celospoločenský konsenzus.

Spolupracujete s mimovládnym sektorom?

Samozrejme, veľmi aktívne. Prostredníctvom grantových schém MZV podporujeme aktivity, ktoré smerujú k väčšej odolnosti voči dezinformáciám. Zároveň pomáhajú presadzovať priority zahraničnej politiky SR.

Aké boli ohlasy na vznik OSKO?

Na môj vkus boli veľmi pozitívne. Ľudia sú radi, že niečo také je potrebné. Možno to malo prísť skôr, ale ľudia sú vďační a ponúkajú spoluprácu. Miestami to naráža aj na odpor a nezvyk, ale s tým treba počítať.

Čo poviete na reakcie, že ide o propagandu západu?

To je absolútny nezmysel, lebo my len hovoríme o tom, čo robíme. Chceme to však robiť konzistentne a strategicky. Všetky vyhlásenia sú v súlade s programovým vyhlásením vlády. Každý tam musí vidieť kontinuitu od roku 1993. Napriek tomu, že tá cesta bola občas hrboľatá, smerovanie bolo jednoznačné. Dnes sme súčasťou inštitúcií a musíme k tomu tak pristupovať. Nehovoríme len o tom, čo chceme, ale aj to, čo vieme zmeniť a prevziať za to svoj podiel zodpovednosti. Máme byť na čo hrdí. Slovenské predsedníctvo v Rade EÚ bolo dôkazom.

Bolo predsedníctvo dobre komunikované?

 Určite bolo, aj keď ho viac oceňujú v zahraničí.

Aká je vaša cieľová skupina?

 Treba povedať, že toto je nová disciplína aj pre nás. V rámci jednej štúdie som navštívil desať partnerských inštitúcií. Všetci sa zhodli, že treba viac komunikovať dovnútra svojej krajiny, pretože ľudia to potrebujú. Tento konkrétny problém riešia všetci. Niektorí majú lepšie východiskové pozície, ale čelíme tomu všetci. Je to pre nás výzva v zmene pracovného štýlu a spôsobe komunikácie. Aj my diplomati sme zvyknutí na štýl komunikácie so zahraničnými partnermi, a dnes sa musíme otočiť. Dnes sa nedajú nájsť hranice medzi tým, čo je domáce a čo európske. Reflektuje to aj názov ministerstva, pretože európske záležitosti sú aj naše záležitosti.

Nie je to naopak? Neznamená to, že európske záležitosti teraz patria do zahraničia?

 Existuje čoraz väčšia prepojenosť. Deväťdesiat percent agendy počas predsedníctva sa týkalo iných rezortov ako vnútorná bezpečnosť, obrana, obchod. Toto prestavovanie ľudí trvá veľmi dlho. Nielen populácie, ale aj ľudí zodpovedných za riadenie krajiny. Musíme dospieť do fundamentálneho prednastavenia.

Robíte si prieskumy verejnej mienky?

 Pracujeme s verejnými dátami, máme ich k dispozícii. Rovnako spolupracujeme s výskumnými inštitútmi, napríklad Katedrou politológie Filozofickej fakulty UK.

Sú Slovenky a Slováci iní ako obyvatelia iných krajín? Sú dostatočne proeurópski?

 Myslím, že tu máme proeurópsky sentiment. Určite je veľký priestor na zlepšenie, keď ideme do hĺbky a štruktúry dôvery a nedôvery, čomu ľudia rozumejú. Slovensko je špecifické, lebo na rozdiel od našich susedov používame euro. Takisto ako si oni bránia svoje meny, aj my si bránime tú našu spoločnú. Všetky tri krajiny sa zaviazali prijať euro. Aj ony sa stanú súčasťou eurozóny. Rozdiel je v tom, že my už sme sa vzdali. V ČR je euroskepticizmus oveľa vyšší.

Máte návrhy, ako zlepšiť komunikovanie tém v médiách?

 Najväčší priestor na svete je priestor na zlepšenie. Určite je čo zlepšovať aj v slovenských médiách, ale treba si byť vedomý svojej role a svojich možností. Nemôžeme preškoľovať novinárov, môžeme s nimi pracovať a ponúkať fakty, ktoré máme k dispozícii. To sa snažíme robiť v rámci našich kapacít.

Ako sa dá komunikovať vlastenectvo bez nacionalizmu?

 To je veľmi citlivá otázka. Koncept absolútnej národnej suverenity je nerealizovateľný. Vždy budeme limitovaný, lebo žijeme na tejto planéte. A môžeme si gratulovať, že žijeme tu. Vždy pôjde o spoločnú suverenitu. Sú úlohy a výzvy, ktoré presahujú naše kapacity. Fungovanie vo väčších celkoch v oblasti obrany je lepšie, ako keby sme na to boli sami. To máte aj v detstve. Je dobré byť chránení silnejšími, s ktorými rovnako vnímame svet.

Je to tým, že nás ešte nemusel nikto brániť?

To je ako so vzduchom. Teraz ho dýchame, lebo je tu a je čistý. Ale keď raz nebude, bude to problém. EÚ a NATO vytvárajú pocit bezpečia.

Čo je iniciatíva #WeAreNATO / #MySmeNATO?

Sme jednou z piatich pilotných krajín, kde NATO spustilo komunikačný projekt. Aliancia si uvedomila, že v každej krajine existujú ľudia, ktorí nemajú jasnú predstavu o tom, čo je NATO a aké sú výhody členstva. Každá z krajín NATO má svoju komunikačnú výzvu. Veľké krajiny nevnímajú NATO ako primárnu garanciu bezpečnosti, lebo by sa ubránili samy. My si zase málo uvedomujeme, že sme subjektom, nie objektom Aliancie, diskutujeme s partnermi, kam sa NATO bude uberať. Tento program chce poodkryť, akí ľudia pôsobia za Alianciou, aby nešlo o niečo abstraktné.

Kto bol autorom pilotného videa?

Pilotné video vzniklo v spolupráci s Divíziou verejnej diplomacie NATO. Ľudia z NATO TV prišli na Lešť počas medzinárodného cvičenia Slovak Shield. Bol v ňom kolega z MZV náčelník generálneho štábu generál Milan Maxim a jedna vojačka zo styčného tímu NFIU. Video bolo propagované prostredníctvom sociálnych sietí. Malo ukázať, že sme podpísali Washingtonskú zmluvu a sme riadnym členom NATO. Kampaň bude pokračovať. Takisto sme preložili niekoľko informačných grafík z iných organizácií.

Čo je najväčším úspechom OSKO?

Najmä to, že vzniklo. Najdôležitejšie je, že sme v oveľa väčšej miere začali chrániť priestor. So svojimi vlastnými posolstvami oveľa precíznejšie, jednoznačnejšie a vytrvalejšie, a vytláčať tie, ktoré majú s pravdou máločo spoločné. Väčšina Slovákov sú ľudia, s ktorými sa dá rozprávať. Len pociťujú absenciu. Musíme ich viac vtiahnuť do debaty."
  ["post_title"]=>
  string(68) "Miroslav Wlachovský: Máme sa lepšie vďaka členstvu v EÚ a NATO"
  ["post_excerpt"]=>
  string(285) "Miroslav Wlachovský pôsobí v diplomacii od roku 1998. V rokoch 2011 a 2015 zastupoval Slovensko v Londýne ako veľvyslanec. Dnes je riaditeľom Oddelenia strategickej komunikácie pod ministrom zahraničných vecí a európskych záležitostí. Rozprával sa s ním Dušan Fischer."
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(61) "miroslav-wlachovsky-mame-sa-lepsie-vdaka-clenstvu-v-eu-a-nato"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2018-03-04 23:12:49"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2018-03-04 22:12:49"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(37) "https://zahranicnapolitika.sk/?p=2563"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}

Miroslav Wlachovský: Máme sa lepšie vďaka členstvu v EÚ a NATO

Miroslav Wlachovský pôsobí v diplomacii od roku 1998. V rokoch 2011 a 2015 zastupoval Slovensko v Londýne ako veľvyslanec. Dnes je riaditeľom Oddelenia strategickej komunikácie pod ministrom zahraničných vecí a...

object(WP_Post)#2791 (24) {
  ["ID"]=>
  int(2567)
  ["post_author"]=>
  string(2) "22"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2018-03-04 23:17:07"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2018-03-04 22:17:07"
  ["post_content"]=>
  string(8751) "Cesty po Európe a Ázii

„Odteraz už to bude len politika Ameriky na prvom mieste,“ ohlásil novo inaugurovaný prezident 20. januára 2017. Pre mnohých toto vyhlásenie evokovalo slogan izolacionistického hnutia v USA zo začiatku 20. rokov a Trumpovi bezpečnostní poradcovia mali čo robiť, aby túto rétoriku objasnili pre všetkých spojencov v Európe a Ázii. Najprv vyslali do regiónov svojich ministrov Rexa Tillersona, Jamesa Mattisa a poradcu pre národnú bezpečnosť H. R. McMastera, ktorí boli poverení vysvetlením Trumpovej rétoriky a politiky.

V júni a júli 2017 navštívil Donald Trump Európu, ktorá mala od neho len jedno očakávanie – potvrdiť záväzok Spojených štátov voči svojim spojencom. Trump prišiel do Poľska a na NATO samit v Bruseli. Vo Varšave ho vítal dav nadšených Poliakov, pretože protestujúcich zo záberu kamier vytlačili. Na stretnutiach s európskymi politikmi v Bruseli sa mu takého príjemného privítania nedostalo. Médiami preletelo najmä odstrčenie Duška Markoviča, premiéra Čiernej Hory, nováčika v NATO. Trump evidentne nemal záujem o európske záležitosti a dával to jasne najavo. Európske krajiny, evidentne nepresvedčené, stihli na jeho návštevu reagovať. Zarezonovali najmä slová Angely Merkelovej o Európe, ktorá sa počas Trumpa musí spoliehať stále viac na seba. Nedávne kroky EÚ tomu aj nasvedčujú. Stála štrukturálna obranná spolupráca (PESCO) sa formuje na európske pomery prekvapivo rýchlo a európski politici hovoria o prehlbovaní spolupráce vo forme doteraz nezadefinovaného jadra alebo federácie blízkych štátov s cieľom zvýšiť bezpečnosť a konkurencieschopnosť EÚ na svetovom trhu. Po zlyhaní rozhovorov o TTIP sa navyše zintenzívnili rozhovory s potenciálnymi obchodnými partnermi, napríklad s Japonskom. Trump pomaly, ale isto stráca Európu, čo mu však hlboké vrásky na čele nerobí.

Nemenej dôležitá pracovná návšteva Donalda Trumpa krátko pred výročím jeho zvolenia do úradu prezidenta smerovala do východnej Ázie. Doposiaľ najdlhšiu cestu Trump začal v Japonsku, pokračoval Južnou Kóreou, Čínou a Vietnamom. Cieľom cesty bolo na jednej strane dohodnúť obchodné dohody so zahraničnými investormi, a na strane druhej vyslať jasný signál severokórejskému režimu, že Spojené štáty si stoja za svojimi spojencami. Druhý cieľ bol splnený prostredníctvom ostrého štátnického prejavu v Soule. Aj prvý cieľ sa slovami Trumpa naplnil. Avšak jeho politiku Ameriky na prvom mieste dostatočne neprezentoval. Čína dohodla nákup lietadiel od americkej spoločnosti Boeing, a zároveň naplánovala investície v oblasti energetiky v Západnej Virgínii a na Aljaške. Trump kandidoval so sľubom znižovať vplyv Číny v USA. Tento sľub nedodržal a čínsky vplyv sa, naopak, posilňuje. Čína je dnes lídrom debaty o klimatických zmenách a plánované investície z nej spravia lídra v osobnej doprave a energetike. Ako prezident so skúsenosťami z médií však vie, že pre ľudí je často dôležitejšia forma ako obsah. A ak bude naďalej tvrdiť, že ochraňuje štátne záujmy USA, jeho voliči mu uveria.

Irán a prekáračky s Kimom

Zrušenie dohody o iránskom nukleárnom programe (JCPOA) bolo jedným z hlavných zahraničnopolitických sľubov Trumpovej prezidentskej kampane. Podľa jeho slov ide o najhoršiu dohodu v histórii americkej zahraničnej politiky a sľúbil ju zrušiť v prvý deň svojho úradovania. K zrušeniu však nikdy nedošlo. Trump využil legislatívny krok a „decertifikoval“ dohodu, čím ju posunul na posúdenie Kongresu, údajne pre nedodržanie „ducha zmluvy“ zo strany Iránu. Napriek nedostatkom JCPOA v oblasti balistických rakiet a iránskej podpore teroristických organizácií sa všetky zapojené strany zhodujú, že Irán podpísanú dohodu dodržiava. Kontrolná Agentúra pre jadrovú energetiku (IAEI) pravidelne vydáva monitorovaciu správu, kde toto stanovisko potvrdzuje. Európske krajiny, ktoré boli kľúčové pre uzavretie dohody, nevidia žiadnu alternatívu. Po Trumpovom „decertifikovaní“ vystúpila vysoká predstaviteľka pre zahraničnú politiku EÚ Federica Mogheriniová, aby politiku odsúdila a potvrdila záujem na dodržiavaní platnej dohody. Trump dohodu nezrušil, len presunul zodpovednosť za jej osud na Kongres, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou nezareaguje, a tak ostane dohoda v platnosti naďalej. Trumpove inak veľmi ostré slová o zrušení nespôsobia žiadnu zmenu v pokračovaní dohody.

Kým iránsky nukleárny program je pod kontrolou medzinárodného spoločenstva, ten severokórejský napreduje veľmi rýchlo bez dozoru. KĽDR je jediná krajina, ktorá v 21. storočí otestovala nukleárnu zbraň a vývoj v oblasti interkontinentálnych balistických rakiet dosiahol svoj vrchol, keď v decembri úspešne prebehol test rakety Hwasang-15. Raketa má dolet 13-tisíc kilometrov, čím sa stáva ohrozením pre celé územie USA. Po každom podobnom teste sa vzťahy medzi dlhoročnými rivalmi stávajú otvorenejšími a osobnejšími. Lídri si vymieňajú urážky na sociálnych sieťach na pravidelnej báze a USA pokračuje vo svojej sankčnej politike so snahou zatlačiť Kima Čong-una do rohu, a tým sa zbaviť nukleárnej hrozby. Zo strany USA nie je žiaden náznak, že by mali zmeniť svoju politiku. Akékoľvek snahy o začatie diplomatických rokovaní zo strany ministra Tillersona zastaví prezident. Aj preto začala so Severnou Kóreou stále intenzívnejšie rokovať OSN, ktorá vyslala do Pchongjangu politického riaditeľa z kancelárie generálneho tajomníka Guteresa. Donald Trump sa tak javí ako mocný líder, ktorý nechce tolerovať nukleárny režim KĽDR, ale slová o „malom raketovom mužovi“ ostávajú bez reakcie.

„Tweety“ a trvalé poškodenie

Jednou z hlavných debát pri analýze Trumpovho vládnutia je jeho aktivita na sociálnych sieťach. Ide o nóvum v každom smere. Trump používa tie isté prostriedky, ktoré pomohli do Bieleho domu Barackovi Obamovi pred ôsmimi rokmi, rovnako prostredníctvom Twitteru burcuje svoju voličskú základňu, ktorá si za ním stojí. Ide však o inú cieľovú skupinu, a tým aj iný obsah „tweetov“. Okrem „tweetov“ s gramatickými chybami alebo zle vyhláskovanými slovami Donalda Trumpa prichytili, ako bez vysvetlenia či ospravedlnenia šíril antisemitské odkazy alebo karikatúry Trumpových nepriateľov, ktoré útočili na niektoré z mainstreamových médií. Aj tieto „tweety“ prispievajú k tomu, že sa zo zahraničnej politiky USA stala zhluk cynických tvrdení. „Ignorujte tweety, pozerajte sa na politiku,“ tvrdia ľudia z Trumpovho okolia. Je to v skutočnosti také ľahké? Dajú sa ignorovať „tweety“, o ktorých aj bývalý hovorca Bieleho domu Sean Spicer povedal, že ide o oficiálne vyjadrenia Bieleho domu? Pre niektorých áno. Trumpov šéf kancelárie, štvorhviezdičkový generál námornej pechoty John Kelly, nakázal svojim podriadeným, aby nepozerali na prezidentov Twitter, čím im vlastne povedal, aby ignorovali oficiálne vyjadrenia Bieleho domu.

Niektorí svetoví lídri našli riešenie a začali viesť voči Trumpovi politiku zmiernenia. Trump po bilaterálnych stretnutiach dokázal zobrať späť niektoré vyjadrenia. Po stretnutí s generálnym tajomníkom NATO Jensom Stoltengergom tvrdil, že NATO už nie je zastarané. Dokonca vo verejnom prejave potvrdil záväzok Spojených štátov voči aliančným spojencom. Počas prezidentskej kampane bola Čína najčastejším terčom Trumpových útokov. Trump sľuboval, že Čínu označí za manipulátora meny, a dokonca tvrdil, že Čína „znásilňuje“ Spojené štáty. Počas návštevy Pekingu sa však vyjadril na adresu čínskych lídrov s pochvalou. Vraj on by na ich mieste robil to isté. Vzdelávacia krivka Donalda Trumpa pripomína skôr sínusoidu, na ktorej sa striedajú nepremyslené vyjadrenia s opravou. Často sa zdá, že hlavnou úlohou jeho ministrov, najmä Mattisa a Tillersona, je zahladiť problémy, ktoré Trump svojou rétorikou vytvoril. Donald Trump poškodil zahraničnú politiku USA viac ako ktorýkoľvek prezident v histórii, vrátane nepopulárnych osobností ako George Bush alebo Lyndon Johnson. Ba čo viac, nerozvážnosťou, prázdnymi rečami, krátkozrakosťou, a výbušnosťou zabezpečil, že zahraničná politika USA môže zaujímať stále menej ľudí."
  ["post_title"]=>
  string(46) "Koho ešte zaujíma zahraničná politika USA?"
  ["post_excerpt"]=>
  string(403) "Donald Trump je rok od svojho zvolenia prezidentom Spojených štátov stále ďalej od naplnenia svojho sna o veľkej a mocnej Amerike. Zahraničnopolitické rozhodnutia ho nebavia a prenecháva ich na iných ľudí alebo inštitúcie. Komunikácia Bieleho domu v podobe prázdnych sloganov a vyhrážok majú navyše za následok hrozbu, že americká zahraničná politika prestane ľudí zaujímať."
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(41) "koho-este-zaujima-zahranicna-politika-usa"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2018-03-04 23:17:07"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2018-03-04 22:17:07"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(37) "https://zahranicnapolitika.sk/?p=2567"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}

Koho ešte zaujíma zahraničná politika USA?

Donald Trump je rok od svojho zvolenia prezidentom Spojených štátov stále ďalej od naplnenia svojho sna o veľkej a mocnej Amerike. Zahraničnopolitické rozhodnutia ho nebavia a prenecháva ich na iných ľudí ale...