Pasívna vo Vilniuse, aktívna v Kyjeve: Ukrajina po summite Východného partnerstva

Podľa Európskej komisie je Ukrajina prioritnou partnerskou krajinou v rámci Európskej susedskej politiky a Východného partnerstva. Špeciálne prízvukovanie tohto faktu sa dá pomerne jednoducho vysvetliť objektívnymi dôvodmi. Napriek nepokojom vo vnútri krajiny sa Ukrajina rozprestiera na 600-tisíc kilometroch štvorcových, má prístup k dvom moriam, je najväčšou krajinou na európskom kontinente a má populáciu 46 miliónov. S Európskou úniou ma spoločnú hranicu dlhú 1300 kilometrov a viac než 2000 kilometrov má spoločných aj s Ruskom. Zároveň cez Ukrajinu putuje do Európy 85 % ruského zemného plynu.

Nech sú však základné charakteristiky Ukrajiny akokoľvek pozitívne, veľmi rýchlo môžu stratiť na svojej dôležitosti, ak sa pozrieme bližšie na udalosti počas mesiacov október až december 2013.

„Füleho zoznam” nesplnený, eurointegrácia pozastavená

V komuniké Európskej komisie o Východnom partnerstve z roku 2008 sa uvádza, že spoločné hodnoty vrátane demokracie, právneho štátu a rešpektovanie ľudských práv budú stáť v jeho centre, ako aj princípy trhovej ekonomiky, trvalo udržateľného rozvoja a dobrého spravovania vecí verejných.

Na základe tohto a ďalších vyhlásení komisár pre rozširovanie a európsku susedskú politiku Štefan Füle vytvoril 19 požiadaviek zo strany EÚ, ktoré mala Ukrajina splniť v prípade, ak bude chcieť podpísať Asociačnú dohodu (AA) vrátane Dohody o voľnom obchode (DCFTA). S prihliadnutím a pochopením pre problémy, s ktorými sa Ukrajina potýkala pri implementovaní požiadaviek a tlaku zo strany Colnej únie Bieloruska, Kazachstanu a Ruska, sa do februára 2013 „Füleho zoznam“ zredukoval už len na 11. Podľa Füleho sa všetky požiadavky zo strany EÚ mali sústrediť na „komplexné reformy“, ktoré mali byť presadzované s „väčším dôrazom“. Zahŕňali napríklad reformu polície, spravovania verejných financií, boj proti korupcii, ústavnú reformu, reformu súdnictva atď. S blížiacim sa summitom vo Vilniuse sa však Rusko začalo správať agresívnejšie a začalo obchodnú vojnu s ukrajinskými výrobcami. S novými podmienkami na stole sa „eurointegračné zákony“, ktoré mala Ukrajina prijať pred začatím summitu, zredukovali na štyri jasné podmienky: prepustenie bývalej premiérky Julije Tymošenko, zmena volebného zákona, reforma úradu verejného prokurátora a prijatie niekoľkých zákonov, prostredníctvom ktorých by sa zlepšilo obchodné a investičné prostredie na Ukrajine.

Zo štyroch požiadaviek bola splnená jedna. Počas hlasovania 21. októbra 365 zo 425 poslancov a poslankýň ukrajinského parlamentu (Najvyššia rada Ukrajiny) zahlasovalo za zákon 3396, ktorým sa upravuje zákon o parlamentných voľbách. A to bol de facto koniec ukrajinskej tranzície „smerom k demokracii a trhovo orientovanej ekonomike.“ Zákony o úrade prokurátora a zmene a podpore obchodného prostredia sa ani len nedostali na agendu rokovania. V prípade Tymošenko bolo odmietnutých všetkých šesť návrhov zákona. Vládnuca Strana regiónov bola počas hlasovania o návrhoch za len jedným hlasom z 208, ktoré v Najvyššej rade má. Je dôležité dodať, že ani jeden v návrhov zákona by Juliju Tymošenko neoslobodil; ich základným princípom bolo garantovať väzňom možnosť vycestovať do zahraničia za účelom liečby. V prípade Tymošenko šlo o vycestovanie do Nemecka, a v žiadnom prípade by ju zákony nezbavili obvinení.

Ešte dôležitejší moment sa však odohral poobede v ten istý deň. Kabinet ministrov Ukrajiny vydal už dnes „slávne“ nariadenie 905, ktorým „pozastavil prípravy na podpis Asociačnej dohody s EÚ“. Ukrajinský premiér Mykola Azarov rozhodnutie vysvetlil ekonomickými ťažkosťami, s ktorými jeho krajina zápasí. Zároveň Azarov navrhol vytvoriť trojčlennú komisiu, v ktorej mala byť okrem Ukrajiny zastúpená aj Európska únia a Rusko, aby spoločne diskutovali o budúcnosti jeho krajiny. Mnohým predstaviteľom prišiel návrh ako – jemne povedané – nevhodný, no mal by byť braný vážne, pretože Rusko je príliš silná krajina a pripravená vo svoj prospech urobiť veľmi veľa.

Varovanie z Ruska

Eurázijská colná únia (ECU), ktorá je vytvorená v rámci Eurázijskej ekonomickej komunity (vrátane Kazachstanu, Ruska, Bieloruska, Tadžikistanu a Kirgizska), je najväčšou regionálnou ekonomickou organizáciou, pokrýva viac ako 15 % celkového povrchu zemegule, združuje 2,7 % svetovej populácie a produkuje 3,5 % globálneho hrubého domáceho produktu. Spomínané krajiny súčasne vlastnia jedny z najväčších rezerv zemného plynu a uhlia na svete.

V situácii, keď EÚ neponúkala Ukrajine žiaden „cukor“, krajina začala čoraz intenzívnejšie pociťovať „bič“ zo strany Ruska, a to len niekoľko mesiacov pred summitom vo Vilniuse. Zásadným faktorom je skutočnosť, že členstvo v DCFTA a v ECU sa vzájomne vylučujú.

Ukrajina síce získala v ECU status pozorovateľa už 31. mája 2013, avšak vedenie krajiny nevyjadrilo žiadny záujem o členstvo v Únii, pretože v tej dobe ešte stále ašpirovalo na podpis Asociačnej dohody s EÚ. Na desiatom výročnom stretnutí v Jalte 20. septembra Viktor Janukovyč dokonca vyhlásil, že „Ukrajina presvedčivo kráča po ceste európskej integrácie. Čo sa týka vzťahov s colnou úniou, hľadáme vhodný model, a som si istý, že ho nájdeme. Ale v súčasnosti by nijakým spôsobom nemal brzdiť Ukrajinu v jej európskej integrácii. Nemal by vytvárať problémy, ale naopak, riešiť ich.“ V realite však problémy existovali. Rusko v júni 2013 zakázalo dovoz cukrárenských výrobkov najväčšej ukrajinskej firmy Roshen na základe tvrdenia, že obsahovali karcinogény. Neskôr v lete sa objavili aj nové, prísnejšie colné kontroly, ktoré kompletne ochromili obchod s Ukrajinou. Aj taký obchodný magnát a dlhodobý partner Ruska ako Zaporožstaľ (výrobca ocele) doplatil na zdĺhavé procedúry, meškania a selektívne kontroly, ktoré poškodzovali výrobky.

Podľa všeobecných odhadov je Rusko destináciou až 24 % ukrajinského exportu. V realite to podľa Viktora Janukovyča prinesie ročnú stratu, respektíve penále zo strany Ruska 15 miliárd dolárov. Ak vezmeme do úvahy tento fakt spolu s nadchádzajúcimi prezidentskými voľbami v roku 2015, odmietnutím Medzinárodného menového fondu poskytnúť Ukrajine pôžičku a narastajúci zahraničný dlh krajiny, Ukrajina skutočne smeruje k ekonomickej katastrofe. Aj to je jeden z dôvodov, prečo Janukovyč prišiel s požiadavkou, že Európska únia by mala Ukrajine do roku 2017 poskytnúť 160 miliárd eur. Únia bola ochotná Ukrajine poskytnúť 610 miliónov, ale ukrajinský prezident v televíznom rozhovore opäť hovoril minimálne o čiastke 20 miliárd, ktoré sú podľa neho absolútne nevyhnutné na to, aby krajina bola schopná čeliť finančným problémom a stratám spôsobeným ruským tlakom.

Rusko sa v tejto situácii tvári, že Ukrajine ponúka férovú dohodu a cukor v prípade, ak sa prikloní k ECU – znížené ceny za plyn. A prečo len tvári? Slovensko rokuje s Ukrajinou o vytvorení reverzného toku plynu a slovenský transmisný operátor eustream a ukrajinský Ukrtransgaz sa už dohodli na predbežnom finančnom rámci, pričom eustream vloží do projektu 15 miliónov eur. Jediné, na čo sa čaká, je posledné slovo ruského Gazpromu, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou s návrhom súhlasiť nebude. Uvedené ekonomické ťažkosti a tlak zo strany Ruska sú jedným z možných vysvetlení náhlej zmeny kurzu zo strany Ukrajiny.

Ekonomické aspekty sú však len jednou stranou mince. Ďalší dôvod je oveľa hlbší a ovplyvnený ideológiou a individuálnymi záujmami. Ako už bolo spomenuté, o dva roky sa na Ukrajine budú konať prezidentské voľby. Ak by sa Asociačná dohoda podpísala, voľby by museli byť transparentné a dodržiavať európske štandardy, čím by sa zmenšil priestor na rôzne manévre a špekulácie. Aj oslobodenie, resp. vyslanie Julije Tymošenko by mohlo mať nečakané následky pre súčasnú vládnucu väčšinu. Aj tieto politické aspekty ovplyvnili zrejme odklon od Západu.

Medzičasom sa v novembri a začiatkom decembra odohralo aj niekoľko stretnutí vysokopostavených predstaviteľov Ukrajiny a Ruska. Ruský prezident Vladimir Putin otvorene kritizoval Európsku úniu za jej postoj voči Ukrajine a označil ho za očividné „vydieranie a nátlak“. Ale Janukovyčov odklon od Západu nemusí automaticky znamenať príklon k východu. Ukrajina mala možnosť pridať sa k Eurázijskej colnej únii už od roku 2010, ale odolala všetkým tvrdým aj jemnejším ponukám. Jeden z evidentných dôvodov presne vystihol líder ukrajinskej opozície Vitalij Kličko: „Janukovyč nechce byť gubernátorom Ukrajiny, ktorá by bola súčasťou ruského impéria.“ Podľa niektorých expertov je pozícia „ani na západe, ani na východe“ pre Ukrajinu dokonca výhodná, pretože by to mohlo znamenať čerpanie výhod z oboch strán. Ale pre zjednotenú Európu a Rusko je Ukrajina až príliš dôležitou krajinou na to, aby mohla zostať v neutrálnom strede, a skôr či neskôr sa bude musieť pre jednu stranu rozhodnúť.

Vráťme sa však späť k summitu vo Vilniuse. V spoločnej deklarácii sa hovorí, že „EÚ a Ukrajina potvrdzujú svoje odhodlanie podpísať Asociačná dohodu“, čo v realite neznamená nič nové, ani žiadny úspech pre Ukrajinu. Janukovyč nepriznal, že stretnutie skončilo fiaskom, ale ani neposkytol vo Vilniuse žiaden rozhovor. Stretnutie Štefana Füleho a prvého vicepremiéra Serhija Arbuzova dva týždne po summite rozplynulo aj posledné pozitívne vyhlásenia o spolupráci. Kým Arbuzov potvrdil ochotu Ukrajiny podpísať Asociačnú dohodu, a uviedol, že by mala byť vytvorená aj akási cestovná mapa, aby sa „Ukrajina Európe nestratila“, Füle na druhý deň na sociálnej sieti napísal, že „rokovania s Ukrajinou sú pozastavené“, pretože Janukovyč a jeho vláda hovoria jedno, a konajú inak a nedávajú žiadny jasný signál o tom, že sú „odhodlaní Asociačnú dohodu podpísať“. Ale vilniusky summit priniesol aj jedno zásadné pozitívum – dokázal zjednotiť občanov Ukrajiny v boji za svoju európsku budúcnosť.

Dobiehanie európskej budúcnosti: Ukrajinci na Euromajdane

Hneď potom, ako Mykola Azarov ohlásil, že Ukrajina pozastaví podpísanie Asociačnej dohody, protestné hnutie Euromajdan začalo zvolávať tisícky Ukrajincov na námestia po celej krajine, pričom najviac ich prišlo do Kyjeva. Vládnuce elity očividne ani náhodou nepočítali s takými masami ľudí a 30. novembra sa v skorých ranných hodinách špeciálne policajné jednotky Berkut snažili použitím hrubej sily vytlačiť demonštrantov z Námestia nezávislosti v Kyjeve. Desiatky ľudí vrátane žien a detí bolo zranených a zadržaných. Žurnalistom, ktorí udalosti monitorovali na mieste, ničili všetky zariadenia, a taktiež na nich zaútočili. Už len samotné vysvetlenie oficiálnych predstaviteľov celkom jasne naznačuje, aký postoj a názor zaujala k svojim obyvateľom vládnuca elita: demonštrácie podľa oficiálneho stanoviska bránili technickým službám, aby na námestí postavili novoročný stromček.

V ten istý deň vydala vysoká predstaviteľka EÚ Catherine Ashton a komisár Štefan Füle spoločné vyhlásenie k udalostiam na Ukrajine a zdôraznili, že „neopodstatnené použite sily je proti princípom, ku ktorým sa všetci účastníci na vilniuskom summite, vrátane prezidenta Ukrajiny, len deň predtým hlásili a potvrdili ich rešpektovanie“. Iróniou je aj fakt, že Ukrajina v súčasnosti predsedá Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe.

Udalosti posledných dní nakoniec vyprovokovali 3. decembra aj hlasovanie o vyslovení nedôvery vláde v Najvyššej rade. Hlasovanie skončilo predpokladaným neúspechom, pretože vládnuca Strana regiónov má v parlamente veľkú väčšinu. Viktor Janukovyč deň predtým v rozhovore priznal, že Berkut „zašiel priďaleko a zodpovední ľudia budú potrestaní“. Otázne je, kto to bude. Podľa Hennadija Moskaľa, poslanca Najvyššej rady, ktorý 36 rokov pracoval na ministerstve pre vnútorné záležitosti, jednotky Berkut na Euromajdane neboli iba z Kyjeva. Aj väčšina policajtov bola z Krymskej oblasti z východných regiónov Ukrajiny. Podľa Moskaľa teda mohlo príkazy vydávať jedine ministerstvo pre vnútorné záležitosti. Lenže v krajine, kde je kabinet ministrov riadený premiérom, ktorého nominuje prezident podporený väčšinou parlamentu, to zrejme také jednoduché nebude, pretože prípady „samopotrestania“ sú v politike ojedinelé. Vina teda padla na protestujúcich. Niektorí boli odsúdení na dve mesiace za narúšanie verejného poriadku a útok na „zraniteľné“ jednotky Berkutu. O pár dní neskôr, 9. decembra, bola podľa predstaviteľov strany Naša vlasť napadnutá centrála strany a policajné jednotky z nej odniesli, čo považovali za vhodné.

Odpoveďou zo strany Európskej únie sú zatiaľ verbálne výzvy voči vládnucim elitám, ako aj protestujúcim, aby ukončili vzájomné útoky a násilnosti. Ukrajinská opozícia, naopak, žiada od EÚ, aby prijala osobné sankcie a zablokovala oficiálne kontakty s predstaviteľmi súčasnej vlády. Ak ústne výzvy nie sú podporené žiadnymi reálnymi krokmi, podľa protestujúcich majú rovnakú váhu ako vyjadrenia celebrít alebo známych verejných činiteľov z celého sveta, ktorí vyjadrujú svoje sympatie voči Ukrajincom v uliciach.

V tomto smere sa zdá byť Rusko oveľa aktívnejšie. Médiá v krajine veľmi ostro odsúdili aktivity protestujúcich Ukrajincov a opozície a nazvali ich „násilníckou menšinou“. V tom istom čase sa uskutočnilo aj niekoľko stretnutí za zatvorenými dverami medzi vysokými politickými predstaviteľmi z oboch krajín. Ale opoziční lídri na Ukrajine Arsenij Jaceňuk a Oleh Ťahnybok si myslia, že zásahy na Euromajdane boli „ruským scenárom“. Ukrajinská vláda a predstavitelia Moskvy, samozrejme, takéto obvinenia okamžite dementovali. Pre istotu však v Moskve na istú dobu zatkli známeho opozičného lídra Borisa Nemcova a desiatich ďalších ruských „promajdan“ aktivistov, pretože vyjadrili svoju podporu ukrajinskej opozícii pred ukrajinskou ambasádou v Moskve. Neskôr Nemcov v jednom online rozhovore pre ukrajinskú televíziu potvrdil svoje presvedčenie, že „tieň z Ruska“ bol prítomný pri hlavnom zásahu na Euromajdane, a podporil aj argument Hennadija Moskaľa, ktorý upozorňoval na autobusy Berkutu s krymskými poznávacími značkami.

I keď sa zdá, že medzi obyvateľmi južných regiónov má ruský zahraničnopolitický vektor najväčšiu podporu a iba Kyjev a západná Ukrajina sú naklonené Európe, nie je to celkom tak. Podľa ukrajinskej sociologickej organizácie Rating v posledných troch rokoch vzrástlo percento podporovateľov podpisu Asociačnej dohody s EÚ z 39 na 47 %, a to aj vo východných regiónoch, ktoré boli vždy považované za proruské.

Medzi EÚ a Ruskom: stačí Euromajdan?

Ak by sme sa vrátili k Východnému partnerstvu ako politike a výsledkom Vilniuskeho summitu, mohli by sme tvrdiť, že prístup zhora nadol v prípade Ukrajiny nefungoval. Nielenže nebola podpísaná Asociačná dohoda, ale ukrajinská vláda spravila aj výrazný krok späť – celý eurointegračný proces bol pozastavený. Je však nesmierne dôležité, čo rozhodnutie vlády spôsobilo – vytvorilo širokú opozíciu obyvateľstva, ktorá nesúhlasí s vládnucou elitou, a rozpútalo demonštrácie po celej krajine. V oficiálnej cestovnej mape Európskej komisie k Východnému partnerstvu z roku 2013 sa píše, že „občianska spoločnosť je základným elementom v správne fungujúcom demokratickom systéme. Podpora zo strany EÚ pre zapájanie sa občianskych spoločností východnej Európy do veci verejných preto bude výrazne posilnená a podporená“. Euromajdan by mohol byť veľmi dobrým testom pre potvrdenie alebo vyvrátenie tejto politiky zo strany EÚ.

Preto je pri uvažovaní o možných scenároch pre Ukrajinu nevyhnutné brať do úvahy aj udalosti a vývoj Euromajdanu. Demonštrácie sa začali ako prejav vôle Ukrajincov podpísať Asociačnú dohodu a priblížiť sa k Európe. Po zákroku Berkutu a snahe rozpustiť Euromajdan sa demonštrácie stali demonštráciami aj proti samotnej vláde,  prezidentovi a vládnucej elite. Predčasné voľby prezidenta, ministerského kabinetu a parlamentu sú hlavnými podmienkami protestujúcich pre opustenie ulíc. Odvolanie celej súčasnej politickej elity má svoje logické vysvetlenie. Ak by aj Asociačná dohoda bola v budúcnosti podpísaná (čo sa v súčasnej situácii javí ako nepravdepodobné), nikto nemôže zaručiť, že by súčasná vládna garnitúra nasledovala požiadavky zo strany EÚ a dohodu kompletne implementovala. Aj udalosti zo skorého rána 11. decembra slúžia ako dobrý príklad toho, prečo opozícia požaduje rezignáciu vládnucej väčšiny. Jednotky Berkut a vojaci opäť zakročili voči pokojným demonštráciám silou, obuškami a slzným plynom. Podľa predstaviteľov opozície je dialóg so súčasným prezidentom Viktorom Janukovyčom nemožný.

K situácii na Ukrajine postupne zaujali svoju pozíciu nakoniec aj viaceré inštitúcie zjednotenej Európy. Európsky parlament odporučil Ukrajine uskutočniť predčasné voľby. Aj európsky summit v Bruseli, ktorý sa koná 19. a 20. decembra, zrejme zváži situáciu na Ukrajine, a je možné, že sa vyvodia aj osobné sankcie voči niektorým ukrajinským predstaviteľom.

Výsledok vilniuskeho summitu v prípade Ukrajiny poukázal na dôležitú potrebu politík Východného partnerstva a Európskej susedskej politiky, a to, že EÚ sa musí intenzívnejšie zamerať a podporovať demokratické ašpirácie svojich východných susedov. Prechod od politickej demagógie a zdvorilého dialógu k reálnym aktivitám je nevyhnutný, ak sa EÚ skutočne zaujíma o európsku integráciu Ukrajiny. Napriek tomu, že situáciu komplikujú rozpory vo vnútri krajiny, nedemokratické aktivity zo strany vládnucej elity sú v rozpore s hodnotami, ktoré EÚ obhajuje. Na druhej strane americký Senát už pripravuje akciu, v rámci ktorej vyvodí personálne sankcie proti Viktorovi Janukovyčovi a ďalším predstaviteľom spojeným s útokmi na Euromajdan, a všetkým obmedzia vydávanie víz a zmrazia kontá.

Ak Euromajdan rozpustí vládne štruktúry, môže to signalizovať prehru Európskej únie a jej východnej politiky v prospech Ruska. Je viac než jasné, že Rusko potrebuje Ukrajinu z viacerých dôvodov, vrátane obnovenia svojej pozície a vplyvu v postsovietskom priestore. A Európskej únii nezostáva nič iné, ako odsúdiť súčasné dianie na svojej východnej hranici, ak chce nasledovať svoje demokratické hodnoty. Ukrajina je testom, ktorý ukáže, ako vážne to myslí.  Vyhlásenie Štefana Füleho z 15. decembra o zmrazení práce EÚ s ukrajinskou vládou na Asociačnej dohode je alarmujúci signál – je EÚ ochotná a pripravená podporiť demokratické ašpirácie Ukrajiny?