Perspektívy rozširovania EÚ na západnom Balkáne

Posledné mesiace vniesli do regiónu istú dávku optimizmu – Chorvátsko sa stalo 28. členským štátom EÚ, Srbsko otvára prístupové rokovania, a Kosovo* stojí pred začiatkom rokovaní o Stabilizačnej a asociačnej dohode. Dobre známa balkánska rôznorodosť však existuje aj v rôznom stupni pripravenosti jednotlivých krajín vstúpiť do EÚ. Macedónsko či Bosna a Hercegovina stále bojujú s výraznými problémami, na ktoré i medzinárodné spoločenstvo len ťažko hľadá odpovede.

Pomalé povojnové začiatky

Najviditeľnejšie dôvody pomalšieho eurointegračného procesu v tejto časti Európy sú pomerne zrejmé. Najhorší vojenský konflikt na európskom území od skončenia druhej svetovej vojny, nástup nacionalistických politických elít k moci a ekonomický úpadok, ktorý ich sprevádzal. Počas uplynulých pätnástich rokov sa dynamika politického vývoja na západnom Balkáne výrazne zmenila. Nacionalistická rétorika po ukončení konfliktov prestala byť pre časť obyvateľstva príťažlivou a do popredia sa dostávali otázky ekonomického rozvoja a integračného procesu. Zahraničná finančná pomoc, ktorá bola pre obnovu infraštruktúry mimoriadne dôležitá, začala byť podmieňovaná bezproblémovou spoluprácou s Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu a zavádzaním štandardov, ktoré rešpektujú princípy právneho štátu a ľudské práva. Na čelo viacerých krajín sa dostali predstavitelia novej politickej garnitúry, ktorá jednohlasne tlmočila svojim voličom členstvo v EÚ ako prioritu číslo jeden. Zdalo sa, že Miloševićov izolacionizmus a Tudjmanov odpor k regionálnej spolupráci boli postupne odsúdené na zánik. Po niekoľkoročnom zdanlivom pate sa európska integrácia v regióne opätovne rozbieha. Základná otázka, ktorú si spoločne kladie balkánska verejnosť i úradníci z Bruselu, je, aké sú ďalšie vyhliadky juhoslovanských nástupníckych republík na ich európskej ceste?

Prísnejšie pravidlá hry

Za posledné desaťročia sa okrem regiónu prirodzene menila aj Európska únia, a to v súlade s nadobudnutými skúsenosťami a meniacimi sa prioritami. Kritériá, ktoré boli pre vstup dostačujúce pred desiatimi rokmi, sú dnes očividne náročnejšie a rozširovací proces presunul svoje ťažisko z politických priorít na napĺňanie technických aspektov v rámci jednotlivých kapitol. Konkrétne spĺňanie kodanských kritérií je však predmetom subjektívnej interpretácie jednotlivých členských štátov, ktorých pohľad na ďalšie posúvanie hraníc EÚ je dnes výrazne odlišný, než bol napríklad v roku 2004. Medzi „starými“ členmi vtedy do istej miery prevládol politicky motivovaný postoj otvárajúci brány EÚ niekdajším socialistickým krajinám a sovietskym satelitom. O tri roky neskôr bola táto politika prižmurovania oboch očí nad konkrétnymi nedostatkami ešte stále natoľko silná, že sa vonkajšie hranice EÚ posunuli smerom na východ – do Rumunska a Bulharska.

Odvtedy do hry vstúpilo niekoľko nových kľúčových faktorov. Po prvé, globálna ekonomická kríza, ktorá oslabila spoločnú európsku menu a odhalila významné problémy v ekonomickom fungovaní množstva členských štátov. Okrem toho zohralo rolu aj poučenie sa z dvoch posledných vĺn rozširovania, ktoré presvedčilo veľkú časť EÚ, že získanie členstva nie je automatickým všeliekom na rôzne vnútorné problémy uchádzačov, a že tieto problémy je nutné vyriešiť ešte pred samotným vstupom. EÚ sa v dôsledku prijatia dvanástich nových členov musela zrazu zaoberať zmrazeným etnickým konfliktom na jej hraniciach (Cyprus), neschopnosťou ráznejšie sa zaoberať bojom proti korupcii (Bulharsko) či veľkými hospodárskymi ťažkosťami a rastúcou migráciou (Rumunsko). Došlo tak k logickému posunu kritérií vo všetkých fázach prístupového procesu, počnúc vyššími nárokmi na otvorenie prístupových rokovaní, ktoré nedávno pocítilo Srbsko, a končiac tzv. novým prístupom Európskej komisie pri posudzovaní kapitol 23 a 24. Nový prístup už stihol ovplyvniť vzťahy s Čiernou Hrou a čoskoro bude aplikovaný aj na Srbsko. Tento koncept bol predstavený v novembri 2011 s cieľom zabezpečiť dôslednú reformu správneho a súdneho systému, vybudovanie dôveryhodných inštitúcií, posilnenie právneho štátu a boj s organizovaným zločinom a korupciou. Kľúčovým prvkom v novom prístupe sú tzv. predbežné kritériá, ktoré sa stanovujú ad hoc v problémových oblastiach jednotlivých kapitol. Poskytujú tak krajine časový priestor na nápravu a dosiahnutie pokroku, a zároveň umožňujú dôslednejšie monitorovanie dosahovaných výsledkov zo strany EÚ. Dôležitým prvkom je, že v prípade meškania rokovaní v kapitolách 23 a 24 môže Komisia pozastaviť rokovania v iných kapitolách, čo v prípade Srbska hrozí i v novej kapitole 35 (normalizácia vzťahov s Kosovom). Popritom je jasné, že ak by boli podobne sprísnené kritériá aplikované už v roku 2004, Slovensko spoločne s väčšinou vtedajších nových členských štátov by na členstvo čakalo ešte pekných pár rokov.

Sprísnenie kritérií však neznamená, že sa nedajú splniť. V marci 2012 sa Srbsko stalo kandidátskou krajinou a o tri mesiace potom začala Čierna Hora prístupové rokovania. V decembri 2012 závery Rady pozitívne zhodnotili pokrok, aký dosiahli Srbsko i Kosovo, pričom Komisia vo svojej hodnotiacej správe v apríli 2013 odporučila otvorenie prístupových rokovaní so Srbskom, ako aj začatie rokovaní o Stabilizačnej a asociačnej dohode s Kosovom. V júni 2012 sa Európska rada vyslovila v oboch prípadoch v zásade pozitívne, hoci v prípade Srbska bude nutné ešte dodatočné schválenie rokovacieho rámca. Otvorenie rokovaní je naplánované najneskôr v januári 2014. Posledným najvýraznejším pozitívnym príkladom je vstup Chorvátska do EÚ k 1. júlu 2013. Ostatné krajiny čaká ešte dlhá cesta a je nepravdepodobné, že ktorákoľvek z nich uzavrie prístupové rokovania a vstúpi do EÚ pred rokom 2020 (pre porovnanie: Slovensku trvalo uzatvorenie rokovaní iba dva roky, Chorvátsku šesť, ale napr. Turecko ich vedie už osem rokov a to bez výraznejšieho progresu). Príkladmi dlhodobej stagnácie a neschopnosti politicky vymanévrovať krajinu z rôznych slepých uličiek sú hlavne Macedónsko a Bosna a Hercegovina, i keď v oboch prípadoch zohrávajú rolu mierne odlišné faktory.

Dialóg Belehrad – Priština ako pozitívny príklad

Výsledky srbského volebného roku 2012 boli pre väčšinu zahraničných pozorovateľov pomerne prekvapivé (na prehru favorizovaného prezidentského kandidáta Borisa Tadića by si pred druhým kolom volieb stavil len málokto), a zároveň sa okamžite premietli do konkrétnych obáv o ďalší vývoj krajiny. Predchádzajúca vláda Demokratickej strany pod silným vplyvom prezidenta Tadića bola voči požiadavkám prichádzajúcim z Bruselu ústretová, nanešťastie často len v rétorickej rovine. Termín „európske hodnoty“, vytrvalo opakovaný takmer pri každej príležitosti, sa stal takým sprofanovaným a vyprázdneným slovným spojením, že naň začali byť občania Srbska alergickí. Napriek imidžu prozápadných a demokratických politikov nedokázali Tadić a spol. v krajine udržať ani pomerne vysokú podporu verejnej mienky vstupu do EÚ. Zo slušných 71 % v roku 2009 padla v priebehu dvoch rokov na približne 40 %. Vláda bola dlhodobo kritizovaná kvôli slabým výsledkom v boji proti korupcii, neschopnosti realizovať reformu súdnictva a slabému posunu v procese normalizácie vzťahov s Prištinou. Narastajúca averzia veľkej časti voličov voči deklaratórnemu spôsobu vládnutia demokratov sa premietla aj do volebných výsledkov. Prezidentskej funkcie sa ujal Tomislav Nikolić, ktorý v druhom kole získal o tesné 2 % hlasov viac než jeho hlavný súper Boris Tadić. Vládu sformovala koalícia Srbskej pokrokovej strany (SNS), Socialistickej strany Srbska (SPS) a Zjednotených regiónov Srbska (URS) s pohodlnou parlamentnou väčšinou, ktorú časť západných analytikov charakterizovala ako nacionálno-populistické zoskupenie vracajúce Srbsko do 90. rokov.

Nebolo také ťažké pochopiť, odkiaľ tieto negatívne vymedzenia čerpali svoje opodstatnenie. Nový prezident Nikolić bol dlhoročným zástupcom Vojislava Šešelja v Srbskej radikálnej strane, ktorý nielenže obhajoval koncept takzvaného Veľkého Srbska na pomyselnej hranici chorvátskych miest Karlovac-Ogulin-Karlobag-Virovitica, ale v minulosti tiež vyhlásil, že pre Srbsko by bolo výhodnejšie spojiť sa v štátnej únii s Ruskom a Bieloruskom, a nie vstup do EÚ. Nikolić a významná časť radikálov postupne pochopili, že umiernený nacionalizmus im prinesie väčšiu popularitu a vyšší volebný zisk, v roku 2008 svoju materskú stranu opustili a vytvorili nové politické zoskupenie Srbská pokroková strana (Srpska napredna stranka). SNS je dnes suverénne najsilnejším srbským politickým subjektom s približne 40 %-nou podporou v prieskumoch verejnej mienky.

Počas svojej volebnej kampane sa Nikolić okrem iného prezentoval kontroverzným výrokom, že chorvátsky Vukovar (ktorý bol v roku 1991 de facto zrovnaný so zemou srbskými jednotkami) je srbským mestom, čo viedlo k neúčasti chorvátskeho prezidenta Josipovića na Nikolićovej inaugurácii. Aj ďalší dôležití predstavitelia novej vlády si priniesli so sebou svoje „politické bremená“ z 90. rokov – nový premiér Ivica Dačić dlhodobo pôsobil ako Miloševićov hovorca, kým podpredseda vlády Aleksandar Vučić bol ako niekdajší minister informácií neslávne známym autorom zákona, ktorý umožňoval sankcionovanie nezávislých novinárov zameraných proti Miloševićovmu režimu. V Bruseli sa tak celkom oprávnene obávali, že sa Srbsko postupne vráti k izolácii a nepriateľskej rétorike. V srbských mestách poznačených citeľnou politickou apatiou naopak vládlo presvedčenie, že horšie obdobie než Tadićova stagnácia už prísť nemôže.

Dva roky práce

A v mnohom mali pravdu. Nová vláda dosiahla podľa vyjadrení viacerých európskych politikov za niekoľko mesiacov väčší pokrok než predchádzajúca garnitúra za štyri roky. Nikolić a spol. sa okrem iného dokázali zbaviť okázalého nacionalizmu a staviť na pragmatickú kartu spolupráce a kompromisov. Srbský prezident sa v interview pre bosniansku televíziu verejne ospravedlnil za zločiny spáchané v Srebrenici a premiér Dačić opakovane vyhlásil, že strata Kosova je nezvratným faktom, pričom Belehrad sa musí teraz sústrediť na dialóg s Prištinou v rámci kontinuálnej normalizácie vzťahov. Dialóg bol z úrovne technických tímov prenesený na úroveň premiérov, a došlo aj k historickému stretnutiu Nikolića s kosovskou prezidentkou Atifete Jahjagou. Do procesu sa aktívne zapojila aj európska diplomacia prostredníctvom vysokej predstaviteľky Catherine Ashton, a 19. apríla 2013 bola v Bruseli podpísaná kľúčová dohoda, ktorá upravuje najproblematickejší aspekt vzťahov Belehradu a Prištiny – postavenie kosovských Srbov v severnom Kosove. Dialóg, momentálne zameraný najmä na technické otázky energetiky a telekomunikácií, stále pokračuje, a prvé výsledky v podobe postupnej integrácie srbských paralelných štruktúr na severe do kosovských inštitúcií sa už objavujú.

Progres, ktorý Belehrad a Priština spoločne dosiahli, bol reflektovaný v spomínanom rozhodnutí Európskej rady z 28. júna, ktoré posúva Srbsko aj Kosovo o krok bližšie k EÚ. Jediným odporcom bezpodmienečného otvorenia rokovaní so Srbskom bolo Nemecko kvôli komplikovanej vnútropolitickej situácii v kontexte blížiacich sa parlamentných volieb. Ďalšie rozširovanie EÚ totiž podporuje iba približne 20 % nemeckej verejnosti. Aj zásluhou slovenskej diplomacie v koordinácii s ďalšími krajinami V4 nedošlo k narušeniu paralelného prístupu k Srbsku a Kosovu, čo by s najväčšou pravdepodobnosťou viedlo k ohrozeniu dialógu a negácii už dosiahnutých výsledkov. V prípade pozitívneho rozhodnutia pre Kosovo a negatívneho pre Srbsko, čo bol scenár presadzovaný nemeckou stranou, by Srbsko zrejme stratilo motiváciu naďalej participovať na dialógu s Prištinou. Utrpela by aj legitimita vládnej koalície, ktorá ako hlavný argument pre kompromisy v kosovskej otázke uvádza ich nutnosť pre napredovanie v integračnom procese.

V auguste 2013 prebehla v Srbsku rekonštrukcia vlády a strana URS odišla do opozície. Ale zároveň sa posilnili aj tendencie aktívnej spolupráce s EÚ v otázkach Kosova a vnútropolitických reforiem. Je pravdepodobné, že Srbsko sa už z tejto cesty zásadne neodchýli. Najbližším testom budú blížiace sa novembrové lokálne voľby v Kosove, ktoré predstavujú jeden z kľúčových bodov bruselskej dohody. Po voľbách sa v Kosove sformuje Združenie srbských obcí ako oficiálny orgán reprezentujúci kosovských Srbov, a zároveň bude fungovať v rámci kosovského legislatívneho rámca.

V Kosove je situácia omnoho komplikovanejšia. Prištinská administratíva sa čoraz intenzívnejšie snaží presadiť ukončenie výkonného mandátu misie EULEX v roku 2014, aby tým v prvom rade potvrdila plnú suverenitu Kosova aj v očiach krajín, ktoré neuznali jeho samostatnosť. Je však pravdepodobné, že pre kosovskú vládu predstavuje obmedzenie kompetencií EULEX-u možnosť zamiesť množstvo nepohodlných káuz týkajúcich sa hlavne vojnových zločinov a korupcie pod koberec. Jasne sa to ukázalo krátko po nedávnom zatknutí siedmych niekdajších vysokopostavených členov UÇK obvinených z vojnových zločinov, keď bola misia EULEX prištinskou administratívou tvrdo kritizovaná, či v prípade neprípustného zasahovania vlády do súdneho procesu s niekdajším veliteľom UÇK Fatmirom Limajom.

Thaçiho vláda stále neprijala ani volebnú reformu, čo v medzinárodných kruhoch vyvoláva silné obavy z početných volebných manipulácií pripomínajúcich voľby v roku 2010. Problémom posledných volieb okrem manipulácií bola aj skutočnosť, že zainteresovaní aktéri sa zmohli iba na nevýrazný protest, čo Prištinu vonkoncom nepresvedčilo o potrebe skoncovať s podobnými praktikami. Napriek optimistickým prognózam kosovskej vlády o rýchlom napredovaní v integračnom procese je namieste opatrnosť. Kosovo za okolitými krajinami výrazne zaostáva nielen v politických otázkach (integrácia etnických menšín, nezávislosť súdnictva, efektívny boj proti korupcii), ale i v ekonomike. Nezamestnanosť v krajine dosahuje až 45 % a atraktivita pre zahraničné investície stále nie je príliš vysoká.

Zablokované Macedónsko a stagnujúca Bosna

Európska komisia vo svojich hodnotiacich správach dlhodobo odporúča otvorenie prístupových rokovaní s Macedónskom, ktoré je kandidátskou krajinou už od roku 2005. Ale keďže je pre ďalší postup nevyhnutný konsenzus všetkých členských štátov, grécke veto postačuje na trvalé zablokovanie krajiny. Dialóg o názve krajiny je dlhodobo na mŕtvom bode, hoci najnovšia iniciatíva macedónskeho premiéra Gruevského sformovať vyjednávacie tímy, ktoré by rokovali priamo so splnomocnencom OSN Nimetzom, je hodnotená pozitívne. Uvidíme, nakoľko konštruktívna bude grécka odpoveď.

Ani na domácej pôde nie je situácia bezproblémová. Od zablokovania členstva Macedónska v NATO na summite v Bukurešti v roku 2008 v krajine cítiť nacionalizáciu macedónskej vlády. Odráža sa nielen v zhoršených vzťahoch s približne tridsaťpercentnou albánskou menšinou, ale aj v kontroverznom projekte Skopje 2014, ktorý je zameraný na umelé budovanie staronovej „antickej“ macedónskej identity. Patový stav v procese euroatlantickej integrácie je potenciálnou časovanou bombou. Akonáhle sa susednému Albánsku podarí prekonať vnútropolitické problémy a krajina sa posunie bližšie k EÚ, frustrácia albánskej menšiny v Macedónsku sa výrazne prehĺbi.

Tento scenár je pritom zrejme len otázkou času, keďže Albánsko je etnicky de facto homogénnou krajinou s usporiadanými susedskými vzťahmi, a môže sa tak v prístupovom procese sústrediť výlučne na vlastnú vnútropolitickú agendu bez nutnosti riešiť komplikácie vyplývajúce z etnických vzťahov. Absencia výraznejšieho pokroku tak môže viesť k opakovaniu scenára z roku 2001, keď sa Macedónsko ocitlo na prahu občianskej vojny v dôsledku rastúcich požiadaviek albánskej menšiny na poskytnutie dostatočného stupňa autonómie. Ohridská zmluva síce tento konflikt o pár mesiacov neskôr zažehnala, no nevyriešila – hoci je postavenie macedónskych Albáncov výrazne lepšie než pred rokom 2001, segregácia oboch etník je pomerne veľká, vzájomné vzťahy sú obzvlášť v hlavnom meste Skopje napäté a demografická krivka narastá v prospech Albáncov. Od medzinárodného spoločenstva by sa tak očakávala omnoho väčšia angažovanosť – výsledky dialógu Belehrad – Priština sú jasným dôkazom, že kompromisy sú možné aj na Balkáne.

Bosna a Hercegovina je náročný príbeh s nejasným koncom. Základný kameň niekdajšej Juhoslávie je dnes na Balkáne etnicky najzmiešanejšou krajinou s komplikovaným politickým systémom. Niektorí odvážnejší analytici ho nazývajú konsociačnou demokraciou – bohužiaľ, bez jedného zásadného prvku, a síce ochoty dosiahnuť spoločný výsledok. Počas rokovaní s EÚ sa najčastejšie spomína tzv. prípad Sejdić-Finci (rozsudok ECHR zakazujúci diskrimináciu kandidátov vo voľbách na základe etnickej príslušnosti, ktorý zatiaľ nebol implementovaný). V prípade Bosny ide len o špičku ľadovca. Inštitútu vysokého predstaviteľa chýba niekdajšia autorita a politické spektrum je tvorené etnickými stranami, ktorým zakonzervovanosť súčasného systému vyhovuje, keďže ukotvuje ich mocenské postavenie. Apely medzinárodného spoločenstva už vonkoncom nie sú brané v krajine vážne, a obvykle sa obrátia proti ich pôvodcom s poukazom na to, že bosnianski predstavitelia sami najlepšie vedia, čo je pre ich krajinu dobré. Nedávne masové demonštrácie v Sarajeve, ktoré podnietila neschopnosť federálnych orgánov prijať zákon o prideľovaní rodných čísel, síce boli istým znakom pomaly pretekajúceho pohára verejnej trpezlivosti, ďalekosiahle výsledky sa pochopiteľne nedostavili. BaH sa na svojej ceste do EÚ nemôže posunúť ďalej bez významnej reformy patového politického systému, a zároveň je nemožné takúto reformu iniciovať bez konsenzu všetkých troch hlavných etnických komunít.

V budúcnosti sa, žiaľ, v oboch prípadoch predpokladajú skôr negatívne scenáre. Macedónske problémy v podobe komplikovaných vzťahov s albánskou menšinou a nevyriešených sporov so susedným Gréckom sú horúcim zemiakom, s ktorým si zdanlivo nikto nevie poradiť. Jedinou šancou je zrejme výrazný ústup macedónskej vlády zo svojej pozície, keďže postavenie Grécka je napriek svojej maximalistickej politike jednoznačne výhodnejšie. V Macedónsku zrejme momentálne nenájdeme politika s takou veľkou mierou verejnej podpory, akú má napríklad srbský podpredseda vlády Vučić, ktorý by si mohol dovoliť prijať nepopulárne riešenia bez nutnosti akceptovať následnú politickú porážku. Vyriešenie otázky názvu štátu je však nutné. Bez nej nie je možné v integrácii ďalej napredovať.

Otázku Bosny a Hercegoviny už natoľko nekomplikujú susedné štáty, ktoré sa omnoho viac sústreďujú na vlastné problémy. Chorvátsko navyše ako nová členská krajina EÚ a sused BaH môže pôsobiť ako významný konštruktívny aktér. Problém je, že vzťahy medzi jednotlivými bosnianskymi etnikami sú dnes rovnako zložité ako pred pätnástimi rokmi, a všetky medzinárodné snahy o zefektívnenie politického systému končia fiaskom (naposledy zrejme tzv. Butmirská iniciatíva z roku 2009). Akékoľvek úsilie o zintenzívnenie dialógu s politikmi v Sarajeve i Banja Luke vyznieva natoľko bezúspešne, že dnes v Európe vlastne nikto nevie, čo s touto krajinou ďalej.

Záver

Členstvo v EÚ sa pre politické reprezentácie od Chorvátska až po Macedónsko stalo alfou a omegou ich pôsobenia, a to rovnako na vnútropolitickej scéne, ako aj medzinárodných fórach. Je to pochopiteľné z pragmatického – finančné stimuly v podobe európskych fondov sú vítanou možnosťou, ako zmierniť následky ekonomickej stagnácie a vysokej nezamestnanosti – ale aj symbolického hľadiska. Ostať mimo EÚ znamená pre mnohých vylúčenie z pomyselného „západného civilizačného okruhu“, ktorý zosobňuje jednak materiálne bohatstvo, ako aj isté morálne koncepty a kultúrne hodnoty.

Okrem dilemy, kedy bude západný Balkán ako celok integrovaný v EÚ, existuje i ďalšia, možno oveľa podstatnejšia otázka – aká bude v tom čase samotná podoba EÚ? Ďalší vývoj Únie je ťažké odhadnúť, nejaký posun určite nastane; či už smerom k federalizácii alebo skôr pozvoľnému uvoľňovaniu väzieb. Je možné, že v roku 2020 už EÚ nebude pre kandidátske krajiny dostatočne atraktívnym cieľom, zatiaľ však stále zostáva unikátnym integračným projektom, ktorého pozitívne stránky výrazne prevládajú. Vidina členstva v EÚ bola jednou z kľúčových motivácií, ktoré prispeli k citeľným vnútropolitickým zmenám vo väčšine krajín západného Balkánu.

Vďaka snahe o priblíženie bruselskému klubu v Srbsku viac nehovoria o vytváraní zväzkov s Bieloruskom a v dialógu s Prištinou boli schopní kompromisov, ktoré boli ešte pred rokom de facto nemysliteľné. V Chorvátsku nástupom súčasnej vlády vzrástla politická kultúra a Čierna Hora očakáva pozvanie do NATO na nadchádzajúcom summite v roku 2014. Brusel by sa určite nemal uspokojiť iba s čiastkovými výsledkami. Je potrebné neustále motivovať aj tie krajiny, ktoré na ceste do EÚ z rôznych príčin zaostávajú, pretože cieľ integrovať v Únii celý balkánsky región by mal byť spoločný. Tento cieľ pritom so sebou prináša množstvo parciálnych úspechov, ktoré v konečnom dôsledku vedú k členstvu, ale zároveň znamenajú významný prínos pre krajinu aj samé osebe. Srbsko a Kosovo sa vďaka pokroku v dialógu posunuli bližšie k EÚ, ale zároveň prijali dohody o energetike, telekomunikáciách, lokálnych voľbách, ktoré majú potenciál pozitívne ovplyvniť život obyvateľstva. EÚ tak nie je iba magnetom, ale i podnecovateľom reforiem prospešných pre všetkých.


* Toto označenie nijakým spôsobom neprejudikuje pozíciu voči statusu a je v súlade s rezolúciou BR OSN 1244/99 a stanoviskom Medzinárodného súdneho dvora v súvislosti s vyhlásením nezávislosti Kosova.