Špecifiká stredoeurópskej energetickej tranzície

Globálne zmeny klímy

Dnes už existuje takmer univerzálna zhoda v existencii klimatických zmien a potrebe upraviť ľudské aktivity tak, aby sa obmedzili ich negatívne dopady na planétu. Argumentov, ktoré tvrdia, že viditeľné zmeny klimatických podmienok na globálnej úrovni sú prirodzenou súčasťou vývoja planéty a ľudské aktivity s nimi nesúvisia, ubúda. Rovnako sa znižuje množstvo zástancov takýchto argumentov, hoci niektorí z nich v súčasnosti obsadili významné vedúce pozície. V poslednom období sa formulovala dohoda, hoci nie úplne stabilná a  bezproblémová, že je nevyhnutné obmedziť produkciu látok, ktoré sa najväčšou mierou podieľajú na zmenách klímy, aby sa tak zabránilo zvyšovaniu teploty planéty, ktoré by mohlo viesť z nezvratným negatívnym následkom na planétu. Tieto látky sa zvyčajne označujú ako skleníkové plyny, medzi ktoré patrí napríklad oxid uhličitý alebo metán, hoci významnú mieru v procese zmeny klimatických podmienok zohrávajú aj pevné častice.

Tieto plyny vznikajú predovšetkým počas priemyselných činností, hoci aj ďalšie ľudské aktivity ako poľnohospodárstvo alebo doprava majú významný podiel na ich produkcii. Veľmi výrazný podiel na produkcii skleníkových plynov v rámci priemyslu má výroba elektrickej energie, lebo pri jej produkcii sa do veľkej miery využíva spaľovanie uhlíka, pri ktorom sa uvoľňuje veľké množstvo práve týchto plynov. Uhlie, zemný plyn či ropa (v spracovanej podobe) sa využívajú pri produkcii elektrickej energie, pričom pri ich spaľovaní sa uvoľňuje do atmosféry veľké množstvo plynov, ktoré majú negatívny dopad na otepľovanie planéty.

Energetická tranzícia

Na zmenšenie dopadov energetiky na zmeny klímy sa už dlhšie obdobie hovorí o zmene spôsobu, akým sa produkuje elektrická energia. Zmena spôsobu výroby energie nie je nový koncept – ľudstvo prežilo už niekoľko tranzícií, napríklad, keď sa prestala využívať fyzická sila zvierat a ľudí a prešlo sa na parný stroj alebo sa prešlo z parného stroja na ropu a zemný plyn. Súčasná zmena výroby energie súvisí s prechodom zo zdrojov, ktoré sú konečné (nedajú sa obnovovať, existuje len isté množstvo ich zásob), ku zdrojom, ktoré sú obnoviteľné. Sem patrí napríklad slnečná energia, vietor, energia vody či geotermálna energia. Pri produkcii elektrickej energie z tejto skupiny zdrojov neprichádza k tvorbe skleníkových plynov, čím prispievajú k snahe znížiť produkciu emisií. Nezanechávajú tzv. uhlíkovú stopu, ktorá vzniká pri spaľovaní uhlíka v jeho mnohých podobách.

Mnohé krajiny sa už dlhšie obdobie snažia podporovať takúto tranzíciu smerom k obnoviteľným zdrojom pri výrobe elektrickej energie (ale aj pri výrobe palív pre dopravné prostriedky). Napríklad Nemecko, ktoré sa dá považovať za lídra v tejto oblasti, začalo podporovať energetickú tranzíciu už počas 90. rokov – proces, ktorý dostal názov Energiewende. Na úrovni Európskej únie sa energetická tranzícia začala približne pred desiatimi rokmi, keď sa prijali prvé pravidlá na úrovni EÚ o podpore „zelených“ technológií na výrobu energie. EÚ prijala aj niekoľko strategických dokumentov, ktorých úlohou je stanovať strednodobé a dlhodobé ciele v oblasti znižovania emisií a zvyšovania podielu obnoviteľných zdrojov na produkcii elektrickej energie. V dlhodobom hľadisku má EÚ za cieľ znížiť produkciu skleníkových plynov o 80 – 95 % do roku 2050, pričom obnoviteľné zdroje sú jedným z hlavných nástrojov na dosiahnutie tohto cieľa.

Na dosiahnutie spoločných cieľov v oblasti využívania obnoviteľných zdrojov energie do roku 2020 si jednotlivé krajiny stanovili svoje vlastné ciele, ktorými prispievajú k celkovému zvýšeniu využitia týchto zdrojov energie (20 % z celkovej spotreby energie). Cieľ do roku 2027, ktorý je na úrovni 27 % obnoviteľných zdrojov, zatiaľ nemá mechanizmus, akým by sa tento celkový záväzok prerozdelil medzi jednotlivé členské štáty. Záväzky existujú aj v oblasti zníženia produkcie skleníkových plynov (oproti roku 1990, ktorý je referenčným rokom) o 20 % do roku 2020 a o 40 % do roku 2030.

Nie všetky krajiny EÚ však pristupujú k energetickej tranzícii rovnako. Napríklad Veľká Británia už takmer úplne nahradila uhlie pri výrobe elektrickej energie zemným plynom, ktorý produkuje omnoho menej emisií než uhlie, hoci ide o uhľovodík. Nemecká tranzícia je najvýraznejšia – v roku 2018 prvýkrát vyprodukovali obnoviteľné zdroje v histórii viac elektrickej energie než uhlie[1]. Navyše krajina zavrela svoju poslednú baňu na čierne uhlie, hoci stále produkuje hnedé uhlie a veľké množstvo čierneho uhlia dováža z krajín mimo EÚ[2]. Cieľom Nemecka je i naďalej zvyšovať úlohu obnoviteľných zdrojov v hospodárstve, a tak znižovať množstvo emisií vypúšťaných do ovzdušia.  

Energetická tranzícia v strednej Európe

Energetická tranzícia v krajinách strednej Európy však vyzerá inak. Hoci aj tieto krajiny si stanovili ciele v oblasti podielu obnoviteľných zdrojov či znižovaní produkcie skleníkových plynov do roku 2020 a tieto sa im darí viac-menej napĺňať, z dlhodobého hľadiska má región niekoľko špecifík, kvôli ktorým je možné predpokladať, že jeho tranzičné cesty sa so zvyškom Európy naďalej budú rozchádzať.

Najdôležitejším faktorom, ktorý vplýva aj na ďalšie tranzičné špecifiká regiónu, je primárne zameranie sa na tému energetickej bezpečnosti, ktorá má pre krajiny regiónu prvoradú dôležitosť. Predovšetkým po plynovej kríze v roku 2009 sa pozornosť mnohých krajín regiónu sústredila na energetickú bezpečnosť ako na úrovni EÚ, tak aj doma. Diverzifikácia, ktorá v regióne prebehla a znamenala vybudovanie nových – predovšetkým plynovodných – prepojení a terminálov na skvapalnený plyn umožňujúcich dovoz plynu z globálneho trhu, však neznamenala zmenu v prioritách týchto krajín. Energetická bezpečnosť sa tak ešte stále považuje za hlavný cieľ energetických politík v podstate celého regiónu. Keď sa však tento cieľ dostane do stretu s cieľmi klimatickej politiky, v regióne strednej Európy vyhrá.

Toto je napríklad situácia spojená s druhým faktorom energetickej tranzície v strednej Európe, ktorým je podpora využívania uhlia. Zvyčajným argumentom pritom je, že uhlie predstavuje domáci zdroj energie, ktorý zvyšuje energetickú bezpečnosť krajiny. Uhlie netreba dovážať, a preto nemôže byť predmetom energetickej krízy ako bola tá v roku 2009. Hoci uhlie nepodporujú všetky krajiny rovnako, Slovensko je veľkým zástancom tohto zdroja energie, hoci jeho podiel v domácom energetickom mixe je omnoho nižší ako u ďalších významných podporovateľov – Českej republike alebo Poľsku. Slovenská vláda pritom väčšinou argumentuje práve energetickou bezpečnosťou, hoci častým argumentom sú aj sociálne dopady zrušenia ťažby uhlia.

Tretím špecifikom regiónu strednej Európy je podpora jadrovej energetiky. Európa sa odklonila od tohto druhu energie po nehode vo Fukušime, avšak mnohé krajiny strednej Európy v súčasnosti buď budujú jadrovú elektráreň (Slovensko, Maďarsko), pripravujú nový jadrový zdroj (Bulharsko, Česká republika), alebo intenzívne uvažujú o jej príprave (Poľsko, Rumunsko). Na druhej strane, v rámci krajín západnej Európy je hlavným zástancom tejto technológie Francúzsko, pričom výstavba nového zdroja v súčasnosti prebieha len v tejto krajine a vo Fínsku. Nové zdroje plánuje aj Veľká Británia. Medzi hlavných odporcov jadrovej energetiky patria krajiny západnej Európy – predovšetkým Rakúsko a Nemecko, spomedzi krajín strednej Európy nie je ani jedna krajiny proti jadru.

Jadrovú energetiku vnímajú krajiny strednej Európy ako bezuhlíkový zdroj energie, ktorý prispieva k dosahovaniu klimatických cieľov EÚ. Pri výrobe v jadrových elektrárňach totiž neprichádza k produkcii emisií skleníkových plynov. Navyše napriek tomu, že väčšina jadrového paliva sa dováža z krajín mimo EÚ, jadrová energetika sa považuje za domáci zdroj energie, ktorý prispieva k energetickej bezpečnosti.

Primárne zameranie na energetickú bezpečnosť a z nej vyplývajúcu podporu uhlia a jadrovej energetiky v krajinách strednej Európy je možné označiť za hlavný znak regiónu. Takéto zovšeobecnenie síce nedokáže zahrnúť špecifiká jednotlivých krajín regiónu, ktoré majú pomerne odlišné trajektórie energetickej politiky, ale dokáže poukázať na dôvody špecifického postoja krajín strednej Európy v rámci prebiehajúcej diskusie o energetickej tranzícii v Európskej únii.


[1] https://www.reuters.com/article/us-germany-power-renewables/renewables-overtake-coal-as-germanys-main-energy-source-idUSKCN1OX0U2?utm_medium=Social&utm_source=Facebook&fbclid=IwAR0Om-MOGvi83lkqoeUxSU27OAK7NhAF5pMy-diJ2IVKN3i9AfDfXo-pikA

[2] https://euractiv.sk/section/energetika/news/nemecko-zavrelo-poslednu-banu-na-cierne-uhlie/?fbclid=IwAR1tMZMr4PvIpR_dCUsJqwyBKm4m9lPUIzMpB6tUECorU0yAzMbqnNCTEns